Denník N

O Vianociach, politickej korektnosti a začiatku pádu Roberta Fica

Kým v Spojených štátoch to s politickou korektnosťou preháňame, na Slovensku by nám jej konská dávka neuškodila.

Autor je verejný teológ

Na októbrovej konferencii Value Voters Summit vo Washingtone, D. C., prezident Donald Trump konštatoval, že ľudia „nepoužívajú slovo Vianoce, pretože to nie je politicky korektné“. A následne vyhlásil, čo svojim podporovateľom sľúbil ešte ako prezidentský kandidát: v našej krajine „znovu hovoríme ‚Veselé Vianoce‘“. Najznámejší odporca politickej korektnosti počas blížiacich sa vianočných sviatkov iste ešte mnohokrát citované slová vysloví – nielen ako sviatočné prianie, ale aj politické vyhlásenie.

V Spojených štátoch amerických sme každoročne svedkami „vianočných kontroverzií“, ktoré sa, paradoxne, zdajú reálnejšie v mediálnom svete než v reálnom živote. To neznamená, že rozšírený fenomén „politickej korektnosti“ v ostatných desaťročiach neovplyvnil aj tieto sviatky – dnes sa napríklad v štátnych úradoch, obchodných domoch a verejnom priestore častejšie stretávame s pozdravom „Happy Holidays“ namiesto špecifickejšieho „Merry Christmas“ (s priamym odkazom na „Christ“ – Krista), ako to bolo v minulosti, napriek tomu, že podľa prieskumu Pew Research Center uskutočneného v roku 2013 až 96 percent kresťanov a 81 percent nekresťanov oslavuje Vianoce.

Termín „politická korektnosť“ vyvoláva – nielen v kontexte Spojených štátov – kontrastné reakcie a jeho použitím vstupujeme na mínové pole už niekoľko desaťročí trvajúcej „kultúrnej vojny“. Má zložitú históriu, nejednoznačnú povahu, množstvo definícií a rôzne použitia. Čokoľvek o ňom povieme, môže byť vnímané kontroverzne a vždy sa bude dať nájsť niečo, s čím možno polemizovať alebo nesúhlasiť.

Na jednej strane spektra máme tých, čo pod politickou korektnosťou rozumejú „najmocnejšiu psychickú tyraniu“ (Doris Lessing) či „liberálny fašizmus“ (Paul Johnson), na strane druhej tých, ktorí tvrdia, že je to „pojmový konštrukt vytvorený pravicou na kreovanie neexistujúceho monštra naľavo, ktoré potom môže napadnúť“ (Richard Gott).

Nesprávny koncept

Prehľad literatúry posledného štvrťstoročia prezentuje podobný obraz: existuje plejáda kníh o tom, ako politická korektnosť negatívne vplýva na slobodné vzdelávanie, efektívne podnikanie, kreatívne umenie, mainstreamové médiá či liberálnu demokraciu, a nájdeme aj také, ktorých autori tvrdia, že ide o umelo vytvorený „mýtus“, ktorý sociálni konzervatívci využívajú ako stratégiu na nastoľovanie svojej politickej agendy.

Aj tie najlepšie definície sú neúplné a aj tie, ktoré sa snažia o objektivitu a neutralitu, sú v rôznej miere „zaujaté“. Užitočnú definíciu ponúka rešpektovaný Oxford English Dictionary, ktorý definuje heslo „politicky korektný“ ako „prispôsobujúci sa súboru liberálnych alebo radikálnych názorov, obzvlášť v spoločenských záležitostiach, ktoré sú zvyčajne charakterizované obhajovaním schválených cieľov alebo stanovísk a často odmietaním jazyka, správania atď., ktoré sú považované za diskriminačné alebo urážlivé“.

Hoci termín nepoužívam pejoratívne s cieľom inzultovať, nepoužívam ho ani neutrálne – koncept a trend, ktoré v súčasnosti reprezentuje, vnímam negatívne. Ak dôjdeme k podobnému záveru, neznamená to, že sa musíme nevyhnutne stotožniť s kultúrnymi bojovníkmi, ktorí termín nadužívajú a niekedy aj zneužívajú na nálepkovanie ideologických oponentov. A rovnako to neznamená, že diskutovaný koncept je inherentne zlý – aj dobrá myšlienka sa môže stať krivou, pokiaľ si nedáme pozor na ideologické excesy.

Zástancovia myšlienky politickej korektnosti sú rôzni: od militantných kultúrnych marxistov cez puritánskych kazateľov novej morálky a sociálnych inžinierov lepších zajtrajškov až po neideologicky zmýšľajúcich spoluobčanov, ktorým jednoducho záleží na tom, aby ľuďom nebolo z arbitrárnych dôvodov ubližované a neboli pre ne diskriminovaní. K poslednej menovanej skupine – hoci sám seba neradím do politicky korektného tábora – mám bližšie ako k ideologicky neumierneným kritikom politickej korektnosti.

Ak by „politická korektnosť“ dokázala povedať „áno“ liberálnej demokracii, integratívnemu pluralizmu, kultúrnej rozmanitosti, občianskej rovnosti, patriotizmu, osobnej zodpovednosti, morálnemu realizmu, citlivosti, sebakritike, pomenovaniu problémov či rozumnému obmedzeniu slobody prejavu, a zároveň „nie“ neliberálnej diktokracii, ideologickému multikulturalizmu, kultúrnemu bezdomovstvu, politike identity, nacionalizmu, manipulatívnej sebaviktimizácii, morálnemu relativizmu, precitlivelosti, sebabičovaniu, nálepkovaniu ideologických protivníkov či cenzurujúcej myšlienkovej polícii, mnohí inteligentní konzervatívci by možno dokázali predmetný koncept prijať.

Tento príspevok mal pôvodne názov „Politická korektnosť uháša ducha Vianoc“ a bol silnejšou kritikou diskutovaného fenoménu, než akú prezentuje finálna verzia. V čase jeho písania som sledoval schôdzu Národnej rady o odvolaní ministra vnútra Roberta Kaliňáka a vtedy som si uvedomil, že to, čo skutočne udúša ducha Vianoc, je – v trochu pozmenenom význame slova – politická „nekorektnosť“. A stretávame sa s ňou, žiaľ, nielen v politike.

Potrebujeme konskú dávku korektnosti

Utvrdil som sa v presvedčení, že kým v Spojených štátoch to s politickou korektnosťou preháňame, na Slovensku by nám konská dávka tohto jedovatého lieku proti ľudskej necitlivosti neuškodila. Možno by potom v poslaneckých laviciach nesedeli politici, ktorí sa ani v období adventu nedokážu správať k sebe korektne.

Keď príde čas, že budeme ako spoločnosť zreteľnejšie vnímať svoju diagnózu, aplikujme liek politickej korektnosti – na hrubosť, hulvátstvo a hnus, nie na kresťanské sviatky, hlásajúce posolstvo pokoja všetkým ľuďom dobrej vôle. A dajme si pritom pozor na predávkovanie. Spôsobuje otravu.

Vyššie uvedeným odsekom som text ukončil a bol pripravený ho poslať do redakcie. Po sobotňajšom prejave premiéra Roberta Fica na sneme Smeru-SD a jeho vyhlásení, že „sa skončila éra politickej korektnosti z našej strany“, nemôžem v písaní nepokračovať. Vyjadrenie nasledovalo po inom kontroverznom výroku premiéra: „Oznamujem, že sa nebudem v reálnej politickej praxi riadiť biblickým: kto do teba kameňom, ty do neho chlebom. Kto pôjde po nás kameňom, my pôjdeme dvoma. A myslím to úplne vážne.“

K premiérovi Ficovi sa vyjadrujem mimoriadne zriedka a ťažko by som mohol tohto autora obviniť z toho, z čoho štandardne obviňuje médiá. Vo svojom texte Čo nám návšteva dalajlámu pripomenula o premiérovi Ficovi som okrem iného napísal: „V politike premiéra Fica nachádzame viaceré prvky machiavelizmu a za cenu určitého zjednodušenia možno povedať, že je ideálnym politikom machiavelistického typu. Na Slovensku ešte nikdy nebol a pravdepodobne dlho nebude politik, ktorý by rozumel princípom získania a zachovania moci tak dobre ako premiér Fico.“

Ak sa Niccolò Machiavelli nemýlil a Robert Fico sa vydá na cestu, ktorú oznámil, martinský snem môže raz história označiť ako začiatok jeho pádu. Premiér Fico nemá rád morálne argumenty v politike, a preto sa ich používania nateraz zdržím. Zdvorilo ho však chcem pozvať, aby nahliadol do sedemnástej kapitoly Machiavelliho spisu Vladár, ktorá má nadpis O krutosti a láskavosti a o tom, či je lepšie vzbudzovať lásku, alebo strach.

Politická kariéra Roberta Fica ukazuje, že sa s Machiavelliho odpoveďou – vychádzajúcou z jeho pesimistického (či realistického) chápania ľudskej prirodzenosti – dokázal stotožniť: „Žiadalo by sa jedno i druhé, no oboje naraz ťažko dosiahnuť, a ak už musí jedno chýbať, potom je oveľa bezpečnejšie byť obávaný ako milovaný.“

Machiavelli však vladárov aj varuje: „Byť obávaným pritom vôbec nemusí znamenať byť nenávideným, preto sa musí mať vladár na pozore, aby sa vyhol aspoň nenávisti, ak si už nemôže získať lásku.“ Ak Robert Fico začne hádzať dva kamene po svojich oponentoch – vrátane tých v jeho vlastnej strane –, pravdepodobne už po najbližších voľbách nebude premiérom. Zničí ho nenávisť.

Je tu však aj iná cesta, a to tá, ktorú na sneme načrtol architekt mnohých úspechov strany, Marek Maďarič: „Mali by sme sa vrátiť k ideálom, k tým veľkým aj malým. V politike, ako ju chápem ja, musí byť aj kus idealizmu. Nemôže byť len o technológii moci a marketingu. V politike sme predsa preto, aby sme niečo pozitívne urobili, presadili. Nie preto, aby sme si udržali pozície. Veď naša politická pozícia má vtedy zmysel, keď je krytá dobrým zámerom a dobrým výsledkom.“
Martinský snem postavil členov strany Smer pred jasnú voľbu a ich voľba ovplyvní nielen budúcnosť ich strany, ale aj Slovenska.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre

Teraz najčítanejšie