Denník N

Podcast: Komunistické Československo nebolo skutočnou federáciou

Rovnoprávne postavenie Slovákov a Čechov nezaručili ani zmeny v ústave.

Tak ako Nemecká demokratická republika nebola demokratická a Ruská sovietska federatívna socialistická republika nebola federáciou, tak skutočnou federáciou nebolo ani komunistické Československo. V štátoch ovládaných komunistickými stranami totiž moc sídlila len na jednom mieste.

Otázku postavenia Slovenska v spoločnom štáte riešili politici dlhšie, než tento štát vôbec trval. Zaoberala sa ňou už Clevelandská dohoda z roku 1915 i Pittsburská dohoda z roku 1918, ktoré hovorili o samospráve Slovenska.

ČSR však vznikla a dvadsať rokov fungovala ako unitárny štát, to znamená, že o všetkých dôležitých veciach sa rozhodovalo v Prahe. Zároveň s tým však existovalo aj stále silnejšie autonomistické hnutie, ktorému pomohla až mníchovská konferencia.

Autonómia, obmedzená samostatnosť a vojna túto tému zatlačili do úzadia, ale napriek tomu nezanikla. Spory o to, ako bude republika vyzerať po druhej svetovej vojne, sa totiž prejavili už v exile. Kým prezident Edvard Beneš bol za pokračovanie unitárneho štátu, diplomat Štefan Osuský požadoval v podstate až federálne usporiadanie, podobne aj expremiér Milan Hodža. Vyskytli sa tiež hlasy za pokračovanie slovenskej samostatnosti, ale s demokratickým režimom, a tiež hlasy za spojenie so Sovietskym zväzom.

Aj tu nakoniec vyhrala Benešova predstava. Slovenskú národnú radu, ktorá sa vyhlásila za najvyšší zákonodarný a výkonný orgán na Slovensku, v roku 1945 marginalizovali; podobne sa menilo aj postavenie Zboru povereníkov, ktorý spočiatku plnil úlohu vlády, i keď tá mala obmedzenejšie právomoci, ako si pamätáme pred rozdelením Česko-Slovenska v roku 1992. Ústava z 9. mája roku 1948, ktorá už nehovorila o československom národe a ktorú Beneš nepodpísal a potom odstúpil, síce obsahovala vetu, že „Zboru povereníkov (poverencom) prislúcha v zásade všetka moc vládna a výkonná na Slovensku s výnimkou vecí národnej obrany, zahraničnej politiky a obchodu“, ale jeho kompetencie sa v skutočnosti zmenšovali.

Napokon, aj tak šlo o ilúziu, keďže centrom skutočnej moci bola komunistická strana, jej ústredný výbor a jeho predsedníctvo. V socialistickej ústave z roku 1960 sa Zbor povereníkov už nespomínal vôbec a Slovenská národná rada len s obmedzenými kompetenciami.

Keby sme na chvíľu nebrali do úvahy, kto v skutočnosti držal moc, tak by sme za prelom museli označiť ústavný zákon o československej federácii z roku 1968. Až do rozpadu štátu vďaka nemu popri sebe fungovali Federálne zhromaždenie, Česká národná rada i SNR, ako aj federálna a dve republikové vlády. Lenže odmyslieť sa to nedá.

Spomínaná ústava totiž už vo svojom štvrtom článku uzákoňovala stav, ktorý platil už od roku 1948, a jasne hovorila, že „vedúcou silou spoločnosti i v štáte je predvoj robotníckej triedy, Komunistická strana Československa, dobrovoľný bojový zväzok najaktívnejších a najuvedomelejších občanov z radov robotníkov, roľníkov a inteligencie“.

Navyše, už od roku 1970 začali platiť ďalšie ústavné zákony, ktoré napríklad posilňovali postavenie federálnej vlády voči národným vládam. Ako napríklad povedal vtedajší predseda Federálneho zhromaždenia Dalibor Hanes, štát treba upevniť, pretože sa „nepriatelia socializmu“ snažia rozoštvať Čechov a Slovákov.

Podobne ako vojna, aj normalizácia zatlačila problém postavenia Slovenska do úzadia, no problém tu stále pretrvával a hneď po revolúcii prepukol v pol storočia nevídanej intenzite: na ulici formou nacionalistických demonštrácií, ale aj v politike, kde sa začali dlhé a nakoniec neúspešné rokovania o štátoprávnom usporiadaní.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

História

Slovenské mýty

Slovensko, Veda

Teraz najčítanejšie