Pokúsim sa, aby sa nezopakovala vojna dvoch svetov o Ústavný súd

Autorka je ministerkou spravodlivosti, podpredsedníčka Mosta-Híd

„Nie sme poslední, lebo máme pravdu. Máme pravdu, lebo sme poslední.“ Ak by sme použili tento známy citát sudcu Najvyššieho súdu Spojených štátov, Roberta H. Jacksona, ktorý glosoval vzťah pravdy a postavenia Najvyššieho súdu, tak Ústavný súd, ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti, je poslednou súdnou inštanciou na Slovensku, a preto má „pravdu“. Svojou „pravdou“ ovplyvňuje  aj úroveň právneho štátu. Princíp, že rozhodnutia Ústavného súdu sa rešpektujú, patrí k dobrým mravom právneho štátu, čo však neznamená, že sa o nich nediskutuje alebo ich nemôžeme kritizovať.

Vzťah medzi Ústavným súdom a občanmi je vecou dôvery. Rozpor medzi „pravdou“ Ústavného súdu a skutočnou akceptáciou rozhodnutí Ústavného súdu ako dobrých a spravodlivých narúša nielen dôveru v Ústavný súd, ale aj v právny štát. Ústavný súd bude mať síce naďalej „pravdu“, ale bude ju mať bez skutočného rešpektu ako ochrancu ústavnosti. Aby takýto rozpor nenastal, jeho členovia – ústavní sudcovia – musia byť verejnosťou rešpektovaní a v zložení sudcov by mala byť zabezpečená istá rovnováha rôznych hodnotových svetov.

Myslím, že sa všetci zhodneme, že keď hľadáme sudcov Ústavného súdu, tak hľadáme odborníkov (a, samozrejme, že sa môžeme rozprávať o tom, či to majú byť odborníci na ústavné právo alebo aj odborníci z inej oblasti práva). Zároveň však hľadáme osobnosti, ktoré dávajú garanciu nezávislosti Ústavného súdu a nestrannosti jeho rozhodovania.

Tu je potrebné povedať, že ani tí najrenomovanejší odborníci, ktorí svojou osobnosťou naozaj garantujú nestranný a nezávislý výkon rozhodovania, nie sú bez názoru a bez hodnôt.

Často mám pocit, akoby sme čelili mýtu, že odborník je nejaká osoba, ktorá nemá svoj názor alebo nemá žiadne hodnoty. Aj renomovaný odborník môže byť pravičiar alebo ľavičiar, môže byť pro-life alebo pro-choice. Proste je niekde hodnotovo ukotvený, a to sa prejavuje v jeho interpretácii práva.

Samotná voľba ústavných sudcov je rozhodovaním v konkrétnom politickom grémiu. Vo výsledku je teda úplne prirodzené, že tí, čo majú legitimitu odvodenú z nejakého typu volieb (či je to parlament, alebo prezident v našom systéme kreovania Ústavného súdu), tiež reprezentujú isté hodnotové zázemie a úplne prirodzene teda majú ambíciu presadzovať odborníkov, ktorí reprezentujú ich hodnotový svet. Toto samo osebe považujem za normálne. Nedá sa predsa predpokladať, že sociálni demokrati budú nominovať pravicového liberála a naopak.

Ústavný súd má dnes 13 sudcov a je odrazom zloženia parlamentu v čase ich voľby. Z nich deväť bolo menovaných prezidentom Gašparovičom vo februári 2007 a vo veľkej miere sú odrazom vtedy hodnotového sveta koalície Smer-SD/SNS/HZDS. Zostávajúci štyria ústavní sudcovia sú menovaní prezidentom Kiskom (jedna sudkyňa v roku 2014, ďalší traja sú menovaní v týchto dňoch). Títo sudcovia reprezentujú hodnotový svet Smeru-SD.

Ústavný súd by asi vyzeral inak, ak by dve pravicové vlády zvolili dostatok kandidátov na sudcov, ktorí reprezentujú ich hodnotový svet. Druhá Dzurindova vláda však pre vnútorné nezhody nedokázala zvoliť potrebný počet kandidátov a Radičovej vláda sa skončila ešte skôr, ako sa k voľbe ústavných sudcov vôbec mohla dostať.

Trojročný spor prezidenta Kisku sa javí ako právny, ale v skutočnosti bol prejavom snahy právnymi prostriedkami ex post zvrátiť dôsledky politického vývoja na väčšiu rovnováhu na Ústavnom súde. Môžeme teraz rozoberať rozhodnutie Ústavného súdu a to, či sa s ním stotožňujeme, alebo nie. Dôležitejšie však podľa mňa je povedať si, čo treba dosiahnuť, čo by malo byť cieľom. A tým cieľom by mal byť rešpekt k Ústavnému súdu a ústavným sudcom a ich akceptácia v širšom rámci, ako len reprezentantov nejakej koalície alebo vlády.

Rešpekt k ústavným sudcom a ich akceptácia sa dajú v zásade dosiahnuť nastavením písaných či nepísaných kritérií, ktoré nemôžeme podliezať. Nepovažujem za problém, keď politické strany nominujú sebe hodnotovo blízkych kandidátov, len tí musia mať akceptáciu aj v inom prostredí. Musíme im jednoducho veriť, že hľadajú pravdu, aj keď sú reprezentantmi iného hodnotového sveta.

Rovnováha Ústavného súdu sa dosiahne tým, že na kreovaní Ústavného súdu participuje viac mocí. Buď samostatne, alebo v nejakej forme dohody. Aj zvýšenie kvóra potrebného na zvolenie kandidátov na ústavných sudcov, ktoré odporúča Benátska komisia, je vo svojej podstate požiadavka na širšiu dohodu hodnotových svetov zastúpených v parlamente.

Dnes dianie okolo Ústavného súdu vyzerá ako vojna dvoch svetov. Ak má byť Ústavný súd nielen ten, kto má pravdu, ale aj rešpekt ako ochranca ústavnosti, tak to bude niečo chcieť. Určite zmenu pravidiel, ale v prvom kroku to bude chcieť najmä dohodu na zmene týchto pravidiel. Najbližšie voľby ústavných sudcov budú v roku 2018, keď budeme voliť deväť nových sudcov. Je tu teraz veľká príležitosť nastaviť nové podmienky kreovania Ústavného súdu a nové kritériá pre ústavných sudcov. Preto urobím všetko pre dohodu na nových pravidlách.