Takmer vianočný príbeh o jednom homosexuálnom sobáši

Mám jedného kamaráta, ktorý je gej. A k tomu veľmi úprimne veriaci, ako celá jeho rodina. Jeho otec, milovník ľudového humoru, ktorý sa vtipmi na účet homosexuálov len hemží, si často prisadil na adresu takto odlišných ľudí, len tak, pre zábavu.

Treba ešte dodať, že hoci zmienený kamarát už dávnejšie žije v meste, pochádza z malej dedinky, kde každý každého pozná a kde vládne klasická diktatúra kradmých pohľadov, šepkaných rečí a prepletených príbuzenských vzťahov. Takže – dosť vážny problém.

Cez sviatky zvyčajne cestoval za rodičmi. A na Štedrý večer som zakaždým čakal na esemesku, ktorú, posmelený vaječným koňakom, rozosielal viacerým z nášho kamarátskeho okruhu: „Kašlem na to! Ja im to poviem!“

Namietal som, že by mal zvážiť, či je na to práve vhodný čas. I keď, vianočný darček podobného druhu by bol rozhodne originálny. Neurobil to. Rovnako ako muž, s ktorým chodil. Žili v tajomstve. Všetci sme im držali palce.

Kamarát párkrát svojho priateľa do rodnej viesky priviedol na návštevu, pri všetkej počestnosti, ako spolužiaka – a čo bolo veľmi zábavné, veľmi si porozumeli s jeho netušiacim otcom. Vášnivo rozoberali politiku a sledovali v televízii šport. Ale ešte nebolo nič vypovedané – len sestra a neskôr aj mama čosi šípili. Poznáte to – kým sa niečo nevysloví, neexistuje to. A môžu to vedieť bárs aj všetci. Keď sa však o tom začne rozprávať, už je to tu navždy a nevezmete to späť ani párom volov. Tomu sa hovorí „sila slova“. Ale neodbiehajme.

Kamarát v sebe dlho riešil Boha a svoj záujem o mužov a nakoniec sa rozhodol prestúpiť do cirkvi, ktorá je ku gejom priateľská. Uľavilo sa mu. Pod záštitou tej cirkvi uzavrel so svojím vyvoleným sobáš. Svadbu mali tento rok v lete – v Nemecku. U nás to zatiaľ nejde, vďaka obľúbenému slovenského presvedčeniu, že keby homosexuáli dostali nejaké normálne práva, okamžite by to všetci muži využili a začali by sa vrhať jeden na druhého. To vypovedá o zvrátenom svete tých, čo trávia nezdravo veľa času premýšľaním, ako niekomu niečo nedovoliť.

Rodičia ich nakoniec prijali – takých, akí sú. Nebolo to ľahké ani pre jednu stranu. A dokonca, síce oneskorene, súhlasili aj so svadobnou hostinou. Za vrchstolom sedeli dvaja muži a inak sa všetko odohrávalo klasicky.

Neviem, čo tým chcem vlastne povedať. Možnože vôbec nič. Fascinujú ma ľudské príbehy a toto je jeden z nich. A zrejme nikdy ma neprestane prekvapovať, že je u nás stále veľké množstvo ľudí, ktorí chcú iným upierať právo na šťastný a spokojný život. Strkať nos do cudzích záležitostí a pohoršovať sa.

Áno, spravil som vtedy pred rokmi chybu – mal som na vianočnú esemesku svojho kamaráta odpovedať: „Choď do toho! Vianoce sú predsa sviatkom porozumenia. A lásky. Tak ju ukáž!“