Denník N

Nemali sme čas premýšľať o tom, čo by bolo keby, tvrdia ľudia z Novej Cvernovky

Zakladatelia Nadácie Cvernovka: Viliam Csino, Boris Meluš, Šymon Kliman a Braňo Čavoj. Foto N – Tomáš Benedikovič
Zakladatelia Nadácie Cvernovka: Viliam Csino, Boris Meluš, Šymon Kliman a Braňo Čavoj. Foto N – Tomáš Benedikovič

Kultúrnou udalosťou roka je otvorenie kultúrneho centra na Račianskej ulici v Bratislave, kde sa presťahovali umelci z bývalých priestorov na Páričkovej ulici.

Viac než desať rokov sa v budove starej fabriky na cverny tak trochu nadivoko usadzovali ateliéry umelcov, dizajnérov, architektov a rôznych iných ľudí kreatívneho zmýšľania. Všetci tušili, že je to len ich dočasné pôsobisko, no fakt je i ten, že to takto fungovalo dosť dlho na to, aby sa nemuseli príliš vážne zaoberať otázkou, čo sa s nimi stane, keď o tento azyl prídu.

Keď to však prišlo, boli pripravení. Namiesto toho, aby sa každý staral sám o seba, sa spojili, vytvorili Nadáciu Cvernovka a vymysleli plán kreatívneho a kultúrneho centra.

Dnes sa im zdá, že za tým všetkým, čo sa im podarilo urobiť za posledný rok aj pol, je najmä množstvo šťastných náhod. Keď však prídete na adresu Račianska 78 v Bratislave do bývalej chemickej priemyslovky, je zrejmé, že to nebolo iba o náhodách, ani o šťastí, hoci tie tam iste mali nejakú úlohu.

„Už musíme spomaliť, lebo ak si nedáme pozor, vyhoríme,“ hovorí Boris Meluš polovážne, no keď sme sa ho spýtali, či by nám ako grafický dizajnér, ktorý je len momentálne v službách kultúrneho developmentu, nepomohol s titulkou tohto vydania, do hodiny poslal prvé náčrty aj s upraveným logom.

To, o čo sa mnohí vo svete snažia roky, sa v Novej Cvernovke podarilo za rok. Prakticky z ničoho oživili dve prázdne budovy, tvoria v nich desiatky ľudí, otvorené a funkčné sú už aj priestory pre verejnosť s kultúrnym programom. Niet divu, že Nová Cvernovka sa stala najčastejšie zmieňovanou odpoveďou u viac ako osemdesiatich ľudí kultúrnej scény, ktorých sme sa pýtali, čo považujú za kultúrnu udalosť roka.

Areál bývalej chemickej priemyslovky na Račianskej ulici v Bratislave. Ateliéry sa najprv presťahovali do internátu vľavo, za pár mesiacov opravili budovu školy. Foto – Viktor Szemzö

Stav, v ktorom budovu školy a internátu našli, bol veľmi zlý. Budova školy je dnes zrekonštruovaná, sídli v nej približne stopäťdesiat ľudí, na budove internátu sa bude ďalej pracovať. Foto – Viktor Szemzö

Grafický dizajnér Martin Mistrík v novom ateliéri, ktorý bol hotový medzi prvými. Foto N – Tomáš Benedikovič

Okrem ateliérov už dnes funguje aj kultúrne centrum, minulý víkend bola jedna z najväčších doterajších akcií, ktorá prilákala stovky ľudí. Foto – Peter Gall

Nová Cvernovka je aj novým domovom vydavateľa K. K. Bagalu, ktorý tu zorganizoval Autoriádu. Foto – Peter Gall

Pred rokom táto sála neexistovala. Na jeseň sa v nej už začal rozbiehať kultúrny program. Foto – Peter Gall

Montérky a tabuľky

„Všetko mi to dochádza iba pomaly. Nedávno som bol v Kyjeve na stretnutí rôznych kultúrnych centier z Európy, a až tam som mal možnosť na chvíľu sa zastaviť a rekapitulovať. Veľa ľudí mi nechcelo ani uveriť, čo všetko sme stihli za rok. Stále sa ku mne vracali a pýtali sa, ako je to možné. A vtedy som si uvedomil, že sa nám asi naozaj podaril malý zázrak, aj na európske pomery,“ hovorí Šymon Kliman.

Spolu s Vilom Csinom, Braňom Čavojom a Borisom Melušom stáli pri zakladaní Nadácie Cvernovka. Na obzeranie sa naozaj nemali veľa času. Ani na rozmýšľanie, čo by bolo, keby nemuseli opustiť pôvodnú budovu cvernovej fabriky. „Nezamyslel som sa nad tým ani raz. Živo si pamätám akurát dva týždne, počas ktorých sme sa museli vysťahovať. Urobili sme si poradovník na výťah, vtesnali všetko do malých izieb v budove internátu a  začali sekať a rúbať a už to išlo nonstop. Do dvanástej nad vlastnou robotou, aby sme mali z čoho žiť, a potom v montérkach,“ hovorí Kliman. „Všetci tu makali, bez pomoci ľudí, ktorí do toho išli s nami, ale aj množstva dobrovoľníkov, by sme dnes neboli tam, kde sme,“ dodáva.

Napokon, za najdôležitejšie zo všetkého považujú fakt, že sa v celom tom náročnom a neistom období nerozpadli. „Na to som hrdý. Je jasné, že občas niekto s niečím nie je spokojný, a nie je to ani tak, že by sme všetci chodili na spoločné dovolenky, ale dokážeme sa vzájomne tolerovať, komunikovať, a to je dobre,“ hovorí Boris Meluš.

Pri štyridsiatich ateliéroch, ktoré s asi stopäťdesiatimi ľuďmi obsadili budovu školy, je to nezanedbateľný úspech. Za ďalší považujú fakt, že sa im v tomto roku podarilo otvoriť aj kultúrne centrum, ktoré začína hostiť rôznorodý program od koncertov cez čítačky až po filmové projekcie. Na prízemí sídli aj knižnica, centrum pre jogu či obchod s lokálnym dizajnom aj umením. Na najvyššom poschodí je zasa coworkingový priestor pre ženy s malými deťmi. „Kým matky pracujú, deti majú zabezpečenú starostlivosť. Je tu taká dobrá ženská sila – na prízemí má otvorené prevádzky viacero žien-podnikateliek a som tomu rád, páči sa mi to,“ hovorí Šymon Kliman.

„Ľudia si ešte len zvykajú na to, čo všetko robíme, a hľadajú, kde to vlastne sme. Mnohí majú stále pocit, že sme ďaleko na periférii, ale myslím si, že je to tu oveľa slobodnejšie, akoby sme ostali v centre, a dáva nám to iné možnosti,“ hovorí Boris Meluš.

V tomto priestore je dnes Ateliér Svetlík, jeden z najväčších a najkrajších. Foto – Archív NC

Grafický dizajnér Emil Drličiak. Každý z nových nájomcov si svoj priestor prerábal zväčša sám. Foto – Archív NC

Kopa sute je dnes ešte na dvore, niektoré časti zariadenia školy však umelci využili. Foto – Archív NC

Miriam Šichmanová a Lenka Garajová vedú jednu z prevádzok s lokálnym dizajnom, ktoré sú dnes na prízemí. Foto – Archív NC

Niektoré časti budovy boli naozaj vo veľmi zlom stave. Foto – Viktor Szemzö

Grafický dizajnér Martin Mistrík. Foto – Archív NC

Školu s internátom spája chodba. Foto – Viktor Szemzö

Fotograf Viktor Szemzö občas dokumentoval, ako sa budova bývalej školy mení a medzitým ju aj sám menil. Foto – Archív NC

Umelec Tomáš Klepoch, režisér Viliam Csino a grafický dizajnér Richard Guzmán v pracovnom nasadení. Foto – Archív NC

Hurá systém

Spoluprácu s krajskou samosprávou, ktorá im vlani dala do dlhodobého prenájmu budovu školy a tento rok aj budovu priľahlého internátu, považujú za veľmi dobrý príklad toho, ako spolu môže fungovať verejný sektor a nezávislá iniciatíva.

„Jedna vec je, že sme sa nerozpadli ako komunita, ale druhá vec je, že keby sa nezjavil Pavol Frešo a ľudia okolo neho, iste by sa nám to všetko nepodarilo a už vôbec nie tak rýchlo. A ani bez množstva ďalších, ktorí nás podporili, a zrazu nám uverili,“ hovorí Šymon Kliman.

Stačí si vraj predstaviť túto situáciu: „Príde do banky fotograf, grafický dizajnér, režisér, account manažér, pýtajú si pol milióna eur a nie je to vtip, ale realita,“ hovorí dnes už so smiechom. O založených bytoch vlastných rodín sa asi ani inak ako s dávkou zveličenia a odovzdanej vďačnosti voči všetkým blízkym hovoriť nedá. O to radšej sú, že ako generálneho parnera získali Nadáciu VÚB a vďaka jej pomoci nemusia robiť „komerciu“, aby prežili.

„Vilo Csino to minule dobre vystihol, keď nadhodil, prečo sme to nezačali robiť pred desiatimi rokmi, keď sme nemali rodiny ani deti. To by nebolo také náročné, ale na druhej strane – dnes máme o čosi menej energie a viac zodpovednosti, ale aj viac skúseností,“ hovorí Boris Meluš. Každý z nich vyšiel zo svojej vlastnej práce a naučil sa zaoberať vecami, ktoré by za iných okolností obchádzal oblúkom. Teraz doťahujú to, aby mohli konečne urobiť výťah, lebo päťposchodová budova ho naozaj potrebuje, pripravujú dokumenty na rekolaudáciu budovy školy, pracujú na tom, aby mohli otvoriť vlastnú galériu a prevádzkovať umelecké rezidencie, pričom chystajú aj celkovú dramaturgiu kultúrneho centra, a okrem toho dávajú dohromady tím ľudí, ktorý pracuje na pláne premeny budovy internátu.

„Už to nemôžeme a ani nechceme urobiť iba hurá systémom, ako to bolo s budovou školy, kde sú ateliéry,“ hovorí Šymon Kliman. V prípade internátu na to idú viac „normálne“, a teda – chcú urobiť štandardný projekt, všetko naplánovať, nakresliť, dohodnúť a urobiť.
„Rozdiel prístupu je daný aj tým, že kým obsah budovy školy bol jasný – presťahovať ateliéry a urobiť kultúrne centrum, internát bude mať celkom iné využitie. Malo by tam byť bývanie, sociálni inovátori, kreatívne ateliéry, verejné služby, a to všetko treba zladiť nielen obsahovo, ale aj dizajnom a zakomponovať to všetko spolu do budovy, ktorá je stará a treba ju vylepšiť, aj ak ide o ekológiu,“ hovorí Boris Meluš.

Prvý máj otvorených ateliérov bol prvým momentom, ktorý ukázal, že to má zmysel. Do Novej Cvernovky sa prišlo pozrieť takmer sedemtisíc ľudí. Foto – Marek Jančúch

Nová Cvernovka bola aj na mape festivalu Biela noc. Jedným z diel bola svietiaca sauna. Foto – Archív NC

V čerstvo dokončenej multifunkčnej sále sa tento rok konalo aj odovzdávanie Národnej ceny za produktový dizajn Slovenským centrom dizajnu. Foto – Archív NC

Z otvorenia knižnice – Kabinetu pomalosti, ktorému velí Viktor Suchý. Knižnicu nájdete na prízemí, mobiliár je pôvodný, ktorý bol kedysi súčasťou školskej knižnice. Foto – Archív NC

V Novej Cvernovke je majú miesto aj deti. Buď počas špeciálnych akcií, alebo aj v coworkingovom priestore, kde môžu matky nerušene pracovať – a ich deti majú starostlivosť. Foto – Archív NC

Inovátori

O tom, že ich Financial Times s Googlom tento mesiac zaradili na zoznam stovky najvýraznejších inovátorov strednej a východnej Európy, sa dozvedeli až z novín. V mailoch to všetkým akosi ušlo, lebo každý sa nazdával, že to bude agenda niekoho iného.

„Sme veľmi radi, že si nás všimli, ale necítime sa byť nejakými vynálezcami. Veľa z toho, čo robíme, už existuje aj inde vo svete, akurát že my sme to, čo niektorí robia roky, zhustili do jedného,“ hovoria.

Priznávajú však, že ak by nebolo centier a iniciatív, akými sú Stanica Žilina-Záriečie s Novou synagógou, košická Tabačka, KC Dunaj či Aliancia Stará tržnica v Bratislave a mnohé ďalšie, možno by do toho ani nešli, lebo by necítili, že „sa to dá“.

„Keby sa nám to nepodarilo, myslím, že by tu dnes bolo veľa frustrovaných ľudí, ktorí by len spomínali, aké to bolo dobré v starej Cvernovke. Som rád, že na spomínanie tento rok nebol čas,“ hovorí Šymon Kliman.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Kultúra

Teraz najčítanejšie