Denník N

Kováčechová: Osobné bankroty ľuďom vracajú stratenú dôstojnosť

Foto N – Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

O osobný bankrot žiadajú ľudia, ktorí naozaj počítajú každý cent a pri každej poštovej zásielke sa desia, či nie je od exekútora. Nemôžu si plánovať žiadnu budúcnosť, aj preto je pre nich oddlženie novým začiatkom, hovorí šéfka Centra právnej pomoci Eva Kováčechová.

Eva Kováčechová (1972) bola ešte do februára advokátkou, ktorá spolupracovala s Via Iuris. Na prípravu najväčšej agendy Centra právnej pomoci mala vlastne mesiac. Od marca sa totiž vybavenie osobného bankrotu zjednodušilo a zlacnilo. Odvtedy počet záujemcov o túto formu oddlženia prakticky neklesá. Kováčechová je členkou redakčnej rady Denníka N.

Keď sme sa spolu rozprávali naposledy, len sa čakalo, kým začne platiť novela o osobných bankrotoch. Už vtedy boli čakacie lehoty na prijatie v Centre právnej pomoci niekoľko mesiacov. Zmenilo sa to?

Nie, ten nápor u nás je stále veľký a stále sa tu vytvárajú niekoľkomesačné lehoty. Možno sú z toho ľudia nešťastní, ale nedá sa to urobiť rýchlejšie. U nás sa začína prvá fáza celého procesu, a preto trváme na osobnej konzultácii s každým žiadateľom. Je dôležité všetkých poučiť o tom, čo ich čaká, a že proces osobného bankrotu má svoje podmienky a pravidlá, ktoré je dôležité poznať. Aj preto im zdôrazňujeme, aké majú povinnosti po oddlžení.

Na čo ich upozorňujete?

Napríklad na to, aby aj po oddlžení platili výživné alebo splácali pôžičku, ktorú od centra dostali na zaplatenie paušálnej odmeny správcu konkurznej podstaty. Zároveň ich upozorňujeme, že v prípade nečakaného dedičstva alebo výhry by mali minimálne polovicu dobrovoľne venovať veriteľom na úhradu dlhov, od ktorých boli oddlžení. Je dôležité ľuďom vysvetľovať všetko podrobne, pretože akékoľvek pochybenie či zaváhanie môže byť dôvodom na zrušenie osobného bankrotu, čím sa celý proces zmarí na ďalších desať rokov.

Viete už dnes povedať, zhruba koľko ľudí si prejde do konca roka osobným bankrotom?

Mám iba aktuálne čísla z konca novembra, keďže štatistiky vždy uzatvárame ku koncu mesiaca. Podaných žiadostí o konkurz sme mali zhruba 7800. To sú žiadosti, ktoré my musíme spracovať, potom vydáme rozhodnutie o poskytnutí právnej pomoci, a až keď je to právoplatné, podáme návrh na súd. Takýchto návrhov sme doposiaľ podali vyše 4700. Z nich bolo vyše 3200 už vyhlásených. Teda toľko ľudí si prešlo osobným bankrotom – či už konkurzom, alebo pomocou splátkového kalendára.

Čo vám napadne pri tom čísle? Spomienka na pomoc ľuďom alebo na pracovný stres, ktorý sa so spustením celého systému spájal?

Pre centrum to znamenalo zásadnú zmenu práce. Popri dovtedajšej náplni práce sme museli riešiť aj túto obrovskú agendu, ktorá sa stala prioritou na rok 2017. Môže to zásadným spôsobom pomôcť. Vidím, že sú to ľudia zaťažení mnohými exekúciami, pre ktoré sa nezamestnajú, a preto pracovali načierno alebo vôbec. Ak sa aj zamestnali, tak im zo mzdy neostávalo takmer nič okrem životného minima, teda ledva 200 eur. Nemali žiadnu motiváciu v práci rásť či usilovať sa viac, pretože hoci chodili do práce denne, aj tak im ostalo minimum.

Ako reagujú, keď prejdú osobným bankrotom?

Z mnohých cítiť obrovské oslobodenie z toho, že teraz po oddlžení im konečne ostane celá výplata. Je to pre nich absolútne nový štart. Vďaka tomu viacerí nadobudnú aj nový pocit dôstojnosti, lebo sa môžu opäť zaradiť naspäť do spoločnosti a môžu žiť normálnym spôsobom života. Pre človeka, ktorý nikdy nebol v takej zúfalej situácii, je to ťažko pochopiteľné. Ale k nám prichádzajú ľudia, ktorí počítajú každý cent a každej poštovej zásielky sa desia, či nie je od exekútora. Dlhy majú také vysoké a príjmy také malé, že si nemôžu naplánovať žiadny väčší nákup, žiadnu dovolenku, žiadnu prestavbu, prakticky žiadnu budúcnosť. Takýto stav je mimoriadne paralyzujúci a vyčerpávajúci.

Akí ľudia k vám prichádzajú?

Medzi dlžníkmi sú rôzne skupiny ľudí – zamestnaní, nezamestnaní, dôchodcovia, sociálne odkázaní a vylúčení, neúspešní živnostníci. Po oddlžení získajú reálnu šancu na nový začiatok. V podstate to znamená, že získajú šancu žiť, ako žije väčšina spoločnosti.

Pôvodne boli obavy, či sa k vašej pomoci dostanú aj tí, ktorí ju asi najviac potrebujú, a teda bezdomovci a sociálne odkázaní. Chodia?

Áno. Je to aj preto, lebo spolupracujeme s mnohými občianskymi združeniami, ale aj s terénnymi sociálnymi pracovníkmi. Oni im pomáhajú aj pri vypĺňaní žiadostí.

Na jednej strane sú oddlžení ľudia, na druhej však veritelia. Je správne, že už nikdy neuvidia svoje peniaze?

Často sa ma ľudia pýtajú, ako k tomu prídu veritelia, keď sa ich pohľadávky po oddlžení stanú nevymožiteľnými. Predovšetkým, táto situácia je podobná ako v prípade konkurzu právnických osôb. Aj tu veritelia, žiaľ, prídu o svoje peniaze. V prípade fyzických osôb však ide zvyčajne o pohľadávky, ktoré by veritelia nevymohli ani o ďalších desať, pätnásť či viac rokov. Popri štáte, samosprávach a telekomunikačných operátoroch sú veriteľmi predovšetkým nebankové subjekty, spoločnosti, ktoré skupujú pohľadávky, banky – teda spoločnosti, ktoré sú svojím spôsobom „profesionálnymi“ veriteľmi, a teda by si mohli či mali nastaviť podmienky na poskytnutie pôžičiek tak, aby mali istotu, že im ten človek bude schopný pôžičku splatiť.

Čo je hlavným dôvodom zadlženia ľudí? Väčšine z nás napadnú práve pôžičky od nebankových spoločností…

Nie sú to len nebankovky. Veritelia sú rôzni. Sú medzi nimi, samozrejme, nebankové spoločnosti, ako aj spoločnosti, ktoré vymáhajú pohľadávky. Sú tam však aj všetky banky, poisťovne, finančné riaditeľstvo, dopravné podniky, telekomunikační operátori, ako aj mestá a obce. Tak ako je pestrá škála dlžníkov, je pestrá škála veriteľov. Väčšina prípadov sa začína tým, že sa dlžníci zrazu ocitnú bez peňazí a riešia to úvermi z nebankových spoločností, pretože u nich to bolo najjednoduchšie.

Prečo zrazu nemajú peniaze?

Opäť, je to veľmi rôzne. Spomínam si na paniu, ktorá náhle vážne ochorela a medzitým ešte aj ovdovela. Kým bola chorá, zamestnávateľ znižoval stavy, takže prišla o prácu. Nemala zrazu nič. Mala však dve deti, o ktoré sa musela starať a uživiť ich. Zobrala si teda úvery, aby ich aspoň nejakým spôsobom mohla nakŕmiť. Stretli sme sa aj s pánom, ktorý ešte za socializmu pracoval v bani, no z nejakých dôvodov sa dostal do väzenia. Trest si odsedel a snažil sa potom aj zamestnať. Má síce dôchodok, ku ktorému si privyrába ako vrátnik, ale je bez domova. Žije v lese. Rád by mal bývanie, ale nemá z čoho. Prišli k nám aj sestry, ktoré obe požiadali o konkurz. Manžel jednej z nich totiž zo dňa na deň zmizol. Odišiel do zahraničia a už ho niet. Medzitým sa mu však podarilo rôznymi pôžičkami a úvermi zaťažiť svokrin byt, teda mamy týchto sestier. Keď odišiel, zrazu sa ohlásili veritelia, ktorí žiadali splatenie týchto dlžôb, a tak si obe sestry nabrali úvery, aby sa mama neocitla na ulici. Obe mali v tom čase deti a boli bez partnerov. Zadlžili sa takým spôsobom, že im to prerástlo cez hlavu.

Nezlyhal v týchto prípadoch štát, keď im nedokázal pomôcť skôr?

Myslím, že by sa takéto prípady mali podchytiť skôr. V zahraničí funguje prevencia lepšie ako u nás. Predovšetkým by to mali byť úrady práce a Sociálna poisťovňa, ktorí by prví mali vidieť, že niečo sa v tej rodine deje a niečo tam nefunguje. Vidia, či tí ľudia žijú zo sociálnych dávok, čo je signál o tom, že tá rodina je na tom zle. Takže signály, že niektorí ľudia sú v ohrození, sú. Nemáme však vypracovaný systém na to, aby sa to podchytilo ešte v čase, keď sa im dá pomôcť. Keďže potrebujú prežiť, zamotajú sa do špirály dlhov natoľko, že sami si už potom pomôcť nevedia.

Hovorili ste aj s ministerstvom práce či ústredím práce, že s tým treba niečo robiť?

Zatiaľ nie. Ak mám povedať pravdu, nedošli sme ešte do štádia, aby sme spracovali naše údaje a dali návrhy na riešenia. Budem sa však venovať aj takýmto návrhom. Jedna vec je prevencia, čo je veľmi široká spolupráca. Napríklad aj mestá a obce by sa do toho mali zapojiť, pretože aj ony vidia, či je niekto v problémoch. Niektoré už s nami spolupracujú a niektorých ľudí aj podchytia, ale nie všetkých. Prevencia je však len prvá časť. Rovnako dôležité je aj pracovať s ľuďmi, ktorí prejdú procesom. Mnohí naozaj nemajú pracovné návyky, pretože boli dlhodobo nezamestnaní. Mnohí jednoducho nevedia narábať s peniazmi a treba ich to naučiť.

Môže sa teda stať, že o desať rokov sa budú na centre opäť hlásiť tí istí, ktorí dnes prechádzajú osobným bankrotom?

Je to možné, že časť z nich príde, pokiaľ im niekto nepomôže zaradiť sa do pracovného procesu a nenaučí ich základy finančnej gramotnosti. Pre štát je výhodné zainvestovať do takejto pomoci, aby potom opäť neboli odkázaní na pomoc od štátu.

Stretli ste sa s tým, že na ľudí, ktorí požiadali o osobný bankrot, začali veritelia robiť nátlak na splatenie dlhov? Či už nebankovky, alebo vymáhači pohľadávok?

Neviem, či na nich tlačili. Ale viem, že im niektoré spoločnosti posielajú list – výzvu na zaplatenie dlhu, od ktorého sú vlastne oddlžení, čo by nebankovky mali vedieť. Napriek tomu skúšajú od tých ľudí získavať peniaze.

Je to naozaj o tom, že to na ľudí skúšajú, alebo môže systém zlyhávať a o tom, že ten človek bol oddlžený, sa nedozvedia?

Majú šancu sa to dozvedieť a aj sa to dozvedia, lebo sú o tom informovaní prostredníctvom Obchodného vestníka. Dlžník predsa uvádza svojich veriteľov v zozname veriteľov. Správca veriteľov informuje, že vo vzťahu k dlžníkom prebieha konkurzné konanie. Niektorí ľudia – dlžníci – zaplatia aj po oddlžení, lebo sa boja, že sa im opäť ozve exekútor. Sú to totiž ľudia, ktorí sa netešia z toho, že prejdú oddlžením. Najradšej by sami tie dlhy splatili.

Takže k vám neprichádzajú aj špekulanti?

Väčšina určite nie. Naozaj sú to ľudia, ktorí sa z rôznych dôvodov v rôznych životných situáciách dostali do pasce, z ktorej niet cesty von. Mnohí sa preto aj cítia trápne, že sa takto musia zbaviť dlhov. Majú vôľu ich splatiť, len naozaj nemajú z čoho.

Je známe, že zo strachu z exekútorov či vymáhačov sa mnohí dlžníci pohľadávok ukrývajú. Nemajú napríklad ani trvalé bydlisko, aby ich nebolo možné nájsť. Ako sa vám s nimi spolupracovalo?

Je to niekedy ťažké. Mnohí nám aj uvedú korešpondenčnú adresu, ale ani na tej sa nezdržiavajú. Tak isto je to aj s telefonickými kontaktmi. Takmer všetci naši klienti majú nejaký telefón, ale stáva sa, že tento kontakt nefunguje alebo ho jednoducho nedvíhajú. Takže musíme napísať správu, že sme z centra a nech sa nám ozvú. Mnohí klienti prídu s tým, že ani netušia, aké majú dlhy a exekúcie. Poštu si buď nepreberali, alebo ju hodili do koša bez toho, aby ju prečítali.

Prečo?

Vedeli, že aj tak to nemajú z čoho zaplatiť. A trochu u nich funguje aj naivná predstava „čo nevidím, neexistuje“.

Je pravda, že sa začali ozývať aj väzni?

Áno. Bolo ich zatiaľ približne 470.

Čo je ich motiváciou?

Asi je to rôzne, pretože sa ozývajú ľudia, ktorí sú v rôznom štádiu výkonu trestu. Niektorí pred koncom, takže tam určite je snaha, aby začali po prepustení s čistým štítom. Vedia, že ak budú mať na krku obrovské dlhy, bol by to problém. Ale medzi žiadateľmi sú aj takí, ktorí majú dlhoročné tresty pred sebou, dokonca sú aj niekoľkí s doživotím.

Akú môžu mať oni výhodu z toho, keď prejdú osobným bankrotom?

Napríklad im ostáva väčšie vreckové. Môžu si teda vo väzení trošku prilepšiť.

Je správne, že aj oni dostali takúto šancu?

Nechcem hodnotiť, či to je alebo nie je správne. Skôr by som chcela povedať, že pre tých, ktorí sú vo výkone trestu a čaká ich ešte dlhý pobyt vo väzení, je veľmi ťažké dodržať podmienky oddlženia. Minimálne to, že majú povinnosť platiť výživné na dieťa. Čiže ak aj niečo zarobia vo väzení, a to sú pomerne malé peniaze, tak už len túto podmienku platiť súdom určené výživné na dieťa ťažko splnia. Rovnako musia splácať pôžičku centru, čo je 500 eur. Podmienkou je tiež to, že by sa po oddlžení mali zaradiť do pracovného procesu, čo je však vo výkone trestu problematické. Nehovoriac o tom, že žiadateľ musí poskytnúť aktívnu súčinnosť správcovi. Ťažko očakávať, že správcovia budú chodiť do väzníc; odsúdení zasa nemajú šancu dostať sa k správcovi. Aktívna súčinnosť pritom predpokladá minimálne jedno stretnutie so správcom, aby spoločne identifikovali majetok dlžníka, jeho záväzky a veriteľov. Je tam teda veľa prekážok na to, aby konkurz mohol prebehnúť riadne a bez problémov.

Keď je to teda také problematické, nemalo by sa to meniť?

Mení sa to. Od januára už osoba, ktorá je vo výkone trestu odňatia slobody, nebude môcť podať návrh na oddlženie. Môže to urobiť až po skončení výkonu trestu odňatia slobody. Keď to urobí až po prepustení, môže sa oddlžiť naozaj od všetkých dlhov, aj od tých, ktoré jej vznikli počas pobytu vo výkone trestu. Nič tomu nebude brániť, môže podať žiadosť, prejde oddlžením a naozaj začne nový život.

V minulosti boli osobné bankroty veľmi drahé a vlastne si ich zadlžení ľudia nemohli dovoliť. Stretávate sa ešte aj teraz s tým, že ľudia nezaregistrovali zmenu, že už je to omnoho jednoduchšie vybaviť a aj lacnejšie?

Napriek tomu, že táto novinka bola veľmi medializovaná, sú stále ľudia, ktorí o tom nevedia. Nerozumejú celému procesu. To by ani nebolo až také zlé, pretože ak prídu sem, tak informácie dostanú. Omnoho horšie je, že je ešte stále dosť ľudí, ktorí naletia podvodníkom, ktorí tvrdia, že im osobný bankrot vybavia. Musia však zaplatiť 400, 500 až 1000 eur. Odhovárajú ich od návštevy CPP, prípadne im tvrdia, že s nami spolupracujú.

To sa asi dá riešiť len trestným oznámením, či nie?

Je to zložitejšie, pretože sa pohybujú na hrane zákone.

Čo si o takomto konaní myslíte?

Tieto spoločnosti či jednotlivci zneužívajú tieseň ľudí, ktorí sú v zúfalej situácii. Pre mňa je absolútne nepochopiteľné, že dokážu zneužívať tieseň tých najchudobnejších z chudobných.

Myslíte si, že záujem o osobný bankrot bude ešte stúpať, alebo sme už dosiahli akýsi pomyselný strop?

Neviem. Rozhodne však záujem neklesá. Vôbec sa to nemení, ani v posledných mesiacoch. Akurát už je lepšie nastavený celý systém a proces.

Takže už ide všetko plynulo a nemáte problém napríklad s počítačovými systémami, ako to bolo v začiatkoch?

Stále sa vyskytne nejaký problém. Náš systém – Register úpadcov je napojený na iné systémy, s ktorými musí komunikovať, a práve na tých rozhraniach vznikajú často problémy. Počiatočné chyby sme už odstránili a systém vyladili.

Foto N – Tomáš Benedikovič

A ako je to so správcami? Nesťažujú sa na nich ľudia?

Myslím si, že aj oni sa ocitli v úplne novej situácii a s úplne iným typom klientov. Pre mnohých správcov bolo určite veľmi zložité komunikovať s našimi klientmi, pretože mnohým museli vysvetľovať naozaj základné veci, a to veľmi zjednodušene. Takže tiež sa učili a učia. Určite je situácia lepšia ako pred mesiacmi, keď sa mnohí klienti vystrašení vracali k nám s tým, že správca s nimi nekomunikuje alebo že chce ďalšie peniaze. Dnes môžem povedať, že išlo predovšetkým o nepochopenie legislatívy, čo sa po vzájomnej komunikácii zväčša podarilo odstrániť a vyriešiť.

Dá sa všeobecne povedať, koľko trvá proces od podania žiadosti po oddlženie?

Sú to zhruba tri mesiace. Môže to, samozrejme, trvať dlhšie, ak ide o väčší majetok. Napríklad o nehnuteľnosť.

Dostávate aj spätnú väzbu od ľudí, ktorí si osobným bankrotom prešli?

Ozývajú sa niektorí a cítiť, že sú veľmi šťastní, ak získajú rozhodnutie o oddlžení.

Nová kniha: Harabin. Zrodil ho Mečiar, vytiahol Fico, konkuruje Kotlebovi

Kúpiť knihu

Exekučná amnestia

Teraz najčítanejšie