Po návrate nepoznal ani Big Mac. Príbeh Američana, ktorý útekom do KĽDR urobil najväčšiu chybu života
Americký dezertér prišiel v Severnej Kórei o slepé črevo, tetovanie, jeden semenník a 39 rokov života. Že urobil strašnú chybu, zistil za jeden deň.
Jeho právnik raz povedal, že Severná Kórea je horšia ako väzenie. Vo väzení aspoň viete pravdu o tom, čo sa deje vonku.
Charles Jenkins, Američan, ktorý v Severnej Kórei prežil 39 rokov, 6 mesiacov a 4 dni, mal o okolitom svete len minimum informácií. Povedali mu, že človek pristál na Mesiaci, no netušil, ktorej krajine sa to podarilo.
Keď sa v roku 2004 dostal von, prvýkrát videl Big Mac či dotkol sa počítača. Svoj príbeh chcel najskôr vyrozprávať pre magazín Life, ten však prestali vydávať v roku 1972.
Ako povedal pre CBS, najviac ho zaskočilo, koľko je žien v americkej armáde a že policajtmi sú už aj černosi. A že už viac nemôžete hocikde fajčiť.
Charles Jenkins bol jeden zo štyroch Američanov, ktorí dezertovali do Severnej Kórey, no ako jedinému sa mu podarilo dostať von. Mohol tak tento pondelok zomrieť ako slobodný muž, vo veku 77 rokov v Japonsku, kde prežil zvyšok života.
Svoj príbeh zaznamenal v knihe memoárov, ktorú Time nazval „prvou výpoveďou cudzinca, čo prežil v Severnej Kórei desaťročia“. Je to príbeh o človeku, ktorý urobil „najväčšiu chybu, akú človek môže urobiť“. Zachránila ho láska k jeho pridelenej unesenej japonskej manželke.
10 pív
Seržant Charles Jenkins bol v roku 1965 už ostrieľaný vojak. V armáde slúžil od svojich 18 rokov. Rok bol v Južnej Kórei, následne tri roky v západnom Nemecku, aby sa v roku 1964 znovu vrátil k najnebezpečnejšej hranici na svete – 38. rovnobežke, ktorá rozdeľuje Kórejský polostrov na dva štáty.
Hoci od prímeria, ktoré zamrazilo (no nikdy neukončilo) kórejskú vojnu, uplynulo 12 rokov a Amerika sa čoraz viac zaujímala o Vietnam, na hraniciach stále dochádzalo k streľbe.
Seržant Jenkins viedol malú jednotku, ktorej úlohou bolo „agresívne“ hliadkovať pri demilitarizovanej zóne (v knihe jednotku volal lovecký zabijacký tím). Každú noc ich mohla zasiahnuť guľka od severokórejských vojakov.
Jenkins bol z toho unavený a deprimovaný, začal veľa piť. Navyše jeho tímu hrozilo, že ho prevelia bojovať do džungle vo Vietname.
Okolo Vianoc sa rozhodol, že dezertuje do Severnej Kórey.
Veľká šialená väznica
Noc, ktorá mu úplne zmenila život, prišla 5. januára 1965. Pred nočnou službou vypil podľa vlastných slov asi 10 malých pív. Spolu s tromi vojakmi išiel hliadkovať na hranicu.
„Povedal som im, že som niečo počul a za pár minút sa vrátim. Išiel som to skontrolovať. Odišiel som a začal som kráčať na sever,“ povedal v roku 2005 pre americkú televíziu CBS Jenkins. Po pár hodinách stretol šokovaného severokórejského vojaka, ktorý ho zatkol.
Jenkins tvrdil, že nikdy neveril v komunizmus. Dôvody, prečo sa rozhodol dezertovať práve cez Severnú Kóreu, boli pragmatické. No ako sa rýchlo ukázalo, úplne chybné.
V Južnej Kórei nechcel dezertovať, pretože tam by ho rýchlo chytili. Myslel si, že keď ho zatknú severokórejskí vojaci, vydajú ho Sovietskemu zväzu. Tam ho neskôr vymenia s Američanmi za sovietskych zajatcov. Počul, že takto niektorí americkí vojaci dezertovali v Nemecku, keď utiekli do NDR.
„Pre nás to bol jeden komunistický blok a Moskva bola jeho centrum… Mojou najväčšou chybou bol spôsob, akým som dezertoval. Nevedel som, že krajina, kde chcem byť dočasne utečencom, je jedna veľká šialená väznica. Môžete sa dostať dnu, no nie von,“ spomínal neskôr vo svojich pamätiach.
To, že urobil strašnú chybu, pochopil za jeden deň.
Recitovať texty v kórejčine
Severokórejčania ho priviedli k trojici iných amerických dezertérov. Jeden z nich, Joe Dresnok, ktorý zomrel v KĽDR len minulý rok, mu hneď povedal, že odtiaľto sa už nedostane.
Predsa to skúsili. V roku 1966 sa im podarilo dostať na veľvyslanectvo Sovietskeho zväzu, kde požiadali o azyl. Ten však nedostali a Sovieti ich vydali režimu. Vtedy si uvedomil, že tu pravdepodobne zomrie.
Prvé roky strávil Jenkins s ostatnými Američanmi v jednoizbovom dome bez tečúcej vody s minimálnym kúrením. „Počas zimy ste mrzli. V mojej spálni boli steny pokryté ľadom,“ povedal tento rok pre Los Angeles Times.
Američania 8 až 10 hodín denne museli študovať texty Kim Ir-Sena a následne ich od slova do slova recitovať – v kórejčine. Ak sa pomýlili, bili ich, prípadne sa im študijný čas pretiahol na 16 hodín.
Napäté vzťahy boli aj medzi samotnými Američanmi, často sa bili medzi sebou. Jenkins zle vychádzal najmä s Dresnokom, ktorý bol podľa neho tyran.
V roku 1972 sa ich život zlepšil, keď každý dostal vlastný dom. Režim ich donútil učiť na univerzite angličtinu. Pri Jenkinsovi to však bol problém. Rodák zo Severnej Karolíny rozprával s takým južanským prízvukom, že mu sotva rozumeli aj samotní Američania, napokon ho preto vyhodili. V 80. rokoch musel vystupovať v propagandistických filmoch.
Režim riadil všetko, dokonca aj to, ako často môže mať sex so ženou. Presne dvakrát do mesiaca.
Jenkins spomínal na časté bitky. Najväčšiu bolesť však zažil, keď mu objavili na tele tetovanie s nápisom US Army (armáda USA). Nožom a nožnicami mu ho bez umŕtvenia odstránili. „Povedali, že anestézia je len pre vojakov na bojisku,“ povedal pre CBS.
Okrem tetovania prišiel v Severnej Kórei o slepé črevo a jeden semenník. Ten mu odstránili preto, že objavili staré zranenie ešte zo školských rokov. „Nemal som s ním problém, ale oni to našli a povedali, že to musí ísť preč,“ tvrdil pre Los Angeles Times.
Zachránila ho láska
Režim postupne všetkým Američanom našiel manželky. Väčšinou išlo o unesené cudzinky.
Rovnakým spôsobom sa do Severnej Kórey dostala aj 19-ročná japonská sestrička Hitomi Soga. Severokórejskí agenti ju v roku 1978 v Japonsku uniesli a loďou previedli do KĽDR. O dva roky neskôr ju predstavili Jenkinsovi, za ktorého sa po mesiaci vydala.
Ich vzťah im zmenil život a napokon Jenkinsa dostal z tejto krajiny. Ako povedal v roku 2004 pre New York Times, postupne prerástol do lásky.
Obaja pochádzali z rôznych kultúr, no spájala ich nenávisť k režimu, ktorý ich väznil. Vždy pred spaním si dávali dobrú noc vo svojich rodných jazykoch: Ojasumi a Goodnight.
„Robili sme to preto, aby sme nikdy nezabudli, kto skutočne sme a odkiaľ pochádzame,“ napísal v pamätiach podľa BBC.
V Severnej Kórei sa im narodili dve dcéry. Režim sa o Jenkinsa staral, aby prežil aj krutý hladomor, ktorý zasiahol krajinu v prvej polovici 90. rokov. Jenkins spomínal, že stále dostávali prídely ryže a cigariet, zatiaľ čo milióny Severokórejčanov na následky hladomoru zomierali.
„Hlásim sa do služby“
V roku 2002 sa oteplili vzťahy medzi KĽDR a Japonskom. Severná Kórea sa priznala, že uniesla 13 japonských občanov (v skutočnosti ich bolo viacej), a piatich sa rozhodla prepustiť. Toto šťastie mala aj Jenkinsova manželka, ktorá sa vrátila do Japonska.
Americký vojak s dcérami zostal v Severnej Kórei, no po dvoch rokoch sa im podarilo vybaviť si povolenie stretnúť sa v Indonézii. Jenkins sa rozhodol pripojiť sa k rodine, aj keď vedel, že ho za dezerciu spred takmer 40 rokov čaká trest – v najhoršom prípade doživotie. Tvrdil, že to urobil pre dcéry. Obával sa, že by ich mohol režim využiť ako agentov.
V sobotu 11. septembra 2004 sa tak na japonskej základni Camp Zama hlásil jeden stratený vojak.
„Pane, som seržant Jenkins a hlásim sa do služby,“ povedal podľa BBC. Americká armáda ho stále brala ako dezertéra. Nasledoval vojenský súd, no dezertér dostal len mierny trest – 30 dní väzenia a degradovanie na najnižšiu hodnosť. Päť dní mu odpustili pre dobré správanie.
Jenkins po rokoch uznal, že bol hlupák, keď dezertoval do Severnej Kórey, no odmieta, že by bol zradca. „Keby som bol zradca, nevrátil by som sa,“ tvrdil pre CBS.
Len Kim nestačí
Koniec života prežil v Japonsku s manželkou a dcérami, pracoval ako predavač občerstvenia a uvádzač v jednom zábavnom parku. Do USA sa vrátil v roku 2005, aby sa stretol so svojou 91-ročnou matkou, ktorá netušila, že ho niekedy ešte uvidí.
Takto by vyzerala nukleárna vojna so Severnou Kóreou
V tohtoročnom rozhovore pre Los Angeles Times 77-ročný Jenkins (ktorý podľa denníka vyzeral oveľa staršie) povedal, že sleduje CNN a juhokórejské televízie aj napätie vo vzťahoch medzi KĽDR a USA. Podľa neho odstránenie Kim Čong-una by k ničomu neviedlo.
„Jediné riešenie, ako sa toho celého zbaviť, je, aby sa skončila celá vláda. Zbaviť sa Kim Čong-una nepomôže, prevezme to ďalší v poradí. Takto to funguje,“ tvrdil Američan, ktorý severokórejský režim spoznal na vlastnej koži.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
