Jana Laššáková: Fico bol ambiciózny politik, cítim sa slobodná

Jana Laššáková sa narodila 22. mája 1952. Právnickú fakultu vyštudovala v roku 1976. V roku 1999 zakladala Smer, od roku 2002 do 13. decembra 2017 bola poslankyňou Národnej rady. Bola predsedníčkou poslaneckého klubu Smeru aj podpredsedníčkou parlamentu. Vo štvrtok ju prezident Andrej Kiska vymenoval za ústavnú sudkyňu.

Kde ste vyrástli?

Všetci ma stotožňujú s Banskou Bystricou, ale pochádzam z východného Slovenska, z obce Plavnica pri Starej Ľubovni. Bolo nás osem súrodencov, mala som sedem sestier, dve sú už nebohé, a ja som bola najmladšia. Každý sme mali v rodine svoje povinnosti a každý vedel, čo má robiť. Otec nám stále hovoril, že nám nemôže dať hmotné statky, ale máme sa učiť, a tak niečo dokážeme.

Čo robili vaši rodičia?

Moja mama sa narodila v roku 1911 a otec v roku 1908, ani jeden z nich už nežije. Mama bola domáca a otec bol lesník. Ale starý otec bol richtár v Plavnici. Základnú školu som navštevovala v Plavnici a Strednú všeobecno-vzdelávaciu školu v Starej Ľubovni. Potom som začala študovať na chemicko-technologickej škole, lebo chémia ma bavila, ale po trištvrte roku som zistila, že to je ťažká škola, a začala som študovať na právnickej fakulte. Tú som ukončila v roku 1976.

Kde ste sa zamestnali?

V roku 1974 som sa vydala a ešte počas školy mala syna. Môj manžel je z Hnúšte a v Slovenských lučobných závodoch v Hnúšti som začala pracovať ako šéfka právneho odboru.

Čo znamenalo byť podnikový právnik za socializmu?

Bola to taká istá robota, ako je aj teraz vo firmách. Vyžadovalo sa vysokoškolské právnické vzdelanie. Podnik v Hnúšti bol veľmi významný, robil aj špeciálnu techniku. Zastupovala som ho na súdoch, na arbitrážach, robila som rôzne prednášky a školenia. Aj za socializmu mal právny poriadok svoje pevné pravidlá. Zákonník práce, ktorý máme teraz, má väčšiu časť prvkov ešte za socializmu.

Boli ste v komunistickej strane?

Nikdy. Mojou jedinou stranou, v ktorej som bola, bol Smer, do ktorého som vstúpila v roku 1999.

Nemusel byť podnikový právnik v strane?

Nemusela som byť. Bola som asi výnimka. Keď som bola v Biotike, tak sa k tomu schyľovalo, ale prišla revolúcia a do strany som nevstúpila. Moji rodičia boli hlboko veriaci a mali sme zmysel pre spravodlivosť.

Ako ste vnímali november 1989?

S manželom sme zmenu podporovali. Tešili sme sa z toho. Aj sme stáli na námestiach v Banskej Bystrici, kde sme sa v roku 1984 presťahovali. Vtedy som robila na generálnom riaditeľstve Slovenského celulózového papierenského priemyslu. Patrili tam všetky celulózové podniky – Bučina, Harmanecké papierne, Ružomberok, Vranov nad Topľou. Manžel tam pracoval tiež. Boli sme tam od roku 1984 do roku 1987. Potom sa generálne riaditeľstvá rušili a prešla som robiť do Biotiky Ľupča, kde ma zastihla aj revolúcia. Tam som bola do marca 1993. Potom som sa stala komerčnou právničkou a bola pri zakladaní Komory komerčných právnikov. Pripravovali sme to na ministerstve spravodlivosti.

Ako ste sa k tomu dostali?

Funkcie so mnou nejako išli. Asi nebudete vedieť, čo to je Slovenská arbitráž. Bol to kvázi súd pre podniky. Niečo ako rozhodcovské súdy. Spory medzi podnikmi sa riešili na arbitráži, na súdoch sa začali riešiť až po roku 1993, po vzniku samostatnej republiky. Bola som na krajskej arbitráži v Banskej Bystrici šéfka sekcie pre dodávku výrobkov. V rámci tejto sekcie sme spolupracovali aj na príprave nových právnych predpisov. Vyhodnocovali sme a analyzovali aj sporovú agendu. Tým, že Biotika mala generálne riaditeľstvo v Prahe, komunikovala som aj s českými kolegami. Vznikla Únia podnikových právnikov, ktorá pripravila zákon pre komerčných právnikov.

Čomu ste sa ako komerčná právnička venovali?

Obchodnému právu. Bolo to na podobnej úrovni ako advokácia. Nemohli sme zastupovať klientov len v trestných veciach. Nikde sa nepíše o tom, že som bola pri zakladaní prvého slovenského podniku so zahraničnou účasťou v Biotike s veľkou nemeckou firmou. Mala som vtedy poverenie od ministra hospodárstva Holčíka, aby som viedla rokovanie za Slovensko. V okolí Banskej Bystrice som zakladala všetky významné spoločnosti. Neskôr Komora komerčných právnikov prešla pod Slovenskú advokátsku komoru. V Komore komerčných právnikov som bola v predsedníctve, v rôznych skúšobných komisiách a bola som aktívna pri príprave, tvorbe a aplikácii právnych predpisov.

Ako si spomínate na 90. roky na súdoch?

Som generácia, ktorá rešpektuje určité ustanovizne tohto štátu. Mám veľký rešpekt pred funkciou prezidenta, Národnou radou a rovnaký rešpekt som mala aj k súdom. Nemôžem sa sťažovať na zdĺhavé konania alebo na to, že by sudcovia nemali naštudované spisy.

Nestretli ste sa s tým, že by mafia chcela ovládnuť nejaký podnik?

Nie.

Prečo ste vstúpili do Smeru?

Som zakladajúca členka Smeru v roku 1999. Politika ma stále lákala a sledovala som ju. Frflala som ako všetci ostatní.

Na HZDS?

Na všetkých. V jeden čas som si sama uvedomila, že síce môžem frflať, ale len tak, že vstúpim do politiky, môžem niečo zmeniť.

Neuvažovali ste predtým aj o HZDS?

Nie. Nikdy som neuvažovala o HZDS. Bola som stále pri zakladaní niečoho nového. Lákal ma nový projekt, ktorý na Slovensku vznikal – Smer. Robert Fico bol ambiciózny mladý politik, vedel zrozumiteľne formulovať svoje myšlienky, tak som sa s ním stretla.

Vy ste ho kontaktovali?

Nie. Nemám potrebu to zverejňovať, ale fakt je, že sme sa stretli vo Zvolene, predstavil nám svoj projekt. Na stretnutí bol aj pán poslanec Ježík, ktorý sa však potom akoby stiahol. Táto politika mi bola zrozumiteľná a blízka, pretože pochádzam z prostredia, kde sme museli byť navzájom k sebe slušní, pracovití a solidárni a museli sme sa vedieť o seba postarať. Od začiatku som bola v predsedníctve strany, a keď vznikali regióny, stala som sa krajskou predsedníčkou. Bolo to prirodzené a spontánne. Ďalej som vykonávala aj advokáciu. Našťastie, mám syna, ktorý je veľmi úspešný právnik a prebral moju kanceláriu, a myslím, že sa mu darí.

To je ten, čo robí na VÚC?

Mám dvoch synov. A ten druhý už vo VÚC nie je. Keď nastúpil Kotleba, sám odišiel. Moja rodina dosť trpela tým, že som bola v politike. Syn skončil vysokú ekonomickú školu v Banskej Bystrici, je jazykovo veľmi dobre vybavený, a keď vznikali VÚC, bola to príležitosť. Myslím si, že v oblasti regionálneho rozvoja spravil pre kraj dosť, ale stále nás spájali, že som mu ja to miesto vybavila, čo ma mrzí a je to úplná hlúposť. Nikdy som nepreferovala nikoho. Kdekoľvek by moji synovia v štátnej správe robili, to spájanie by tu bolo. Politici sú v nevýhode.

So začiatkom Smeru sa spája aj nahrávka Roberta Fica, že zháňal peniaze vlastnou hlavou, alebo kauza sponzorských zmlúv, ktoré neboli reálne v účtovníctve. Ako ste sa s tým vyrovnali?

Takéto veci som neriešila, ani som sa nad tým nikdy nezamýšľala. Pre mňa bol Smer strana, ktorá dávala ľuďom sociálno-demokratickú ponuku, chcela byť moderná ľavicová strana. Keďže som to mala v génoch, tak ma to oslovilo. Smer je možno jedna z mála strán, ktorá finančné prostriedky, čo získa vo voľbách, dáva na činnosť okresných organizácií.

Teraz už možno áno, ale na začiatku boli peniaze problémom všetkých strán, ktoré vznikali, a doplatil na to aj Mikuláš Dzurinda. Nemali ste s tým morálny problém?

Smer je úspešný projekt a úspešná strana. V minulom volebnom období sme mali 83 poslancov. Netlačte ma – a ani mnohých kolegov –, či je niečo etické alebo nie je. Ľudia nám verili a verili, že sme pre nich niečo urobili. A toto bol môj cieľ. Sama za seba môžem povedať, že nemám za sebou žiadne škandály a od nikoho som nebola závislá. Ja som politickú prácu vykonávala pre ľudí, v záujme toho, aby sme rozumeli ich problémom.

Ministerstvo práce vynaložilo v roku 2008 takmer 400 miliónov korún na sociálne podniky v Banskobystrickom kraji, v ktorých boli vám blízki ľudia.

Bola to asi mediálna hra, ktorou neviem kto a čo sledoval. Každý má niekoho známeho. Projekt sa rozbiehal z ministerstva práce, schválila to vláda na zasadnutí v našom kraji, ktorý mal veľkú nezamestnanosť, hlavne marginalizovaných skupín. Verila som, že je to projekt, ktorý je dobrý.

Ako to dopadlo?

Neviem.

Opozícia vás nazýva Palculienka za to, že ste poslancom ako predsedníčka klubu palcom ukazovali, či majú hlasovať za alebo proti. Nemrzí vás to?

V každom poslaneckom klube máte Palculienku. Nás bolo 83 poslancov a bola som predsedníčkou poslaneckého klubu. Keďže som bola aj podpredsedníčka Národnej rady, snažila som sa mať na starosti legislatívu. Mnohé veci sme sa snažili zmeniť alebo zastaviť, lebo niektoré vládne návrhy zákonov bolo treba upraviť. Tým, že som mala na starosti celú legislatívu, tak som dohodu poslaneckého klubu, ako budeme hlasovať, takto realizovala. Možno tým, že som bola aj vo funkcii podpredsedníčky Národnej rady, tak to nebolo vhodné, ale už som to bremeno na seba zobrala.

Treba poslancom pred každým hlasovaním ukázať, ako majú hlasovať? Robí to aj terajší podpredseda parlamentu Glváč, ktorý nezdvíha palec, ale ukazuje V.

Keby si novinári naštudovali rokovací poriadok a pochopili prácu parlamentu, tak by nebol taký zlý názor o parlamente. Každý poslanec je zaradený do nejakého výboru, má nejakú špecializáciu. Na poslaneckých kluboch sme preberali každý zákon a príslušný poslanec o ňom krátko referoval – že to bolo na výbore, či ideme za, či sa zdržíme. Jednotné hlasovanie bolo vždy výsledkom našej dohody, nie že by poslanci nevedeli, ako hlasovať.

Prečo ste sa rozhodli kandidovať na ústavnú sudkyňu?

Bolo potrebné na uvoľnené miesto navrhnúť dvoch kandidátov. V klube bola o tom diskusia a kolegovia ma oslovili, či ma môžu navrhnúť za sudkyňu. S kandidatúrou som súhlasila. Myslím, že mám dostatok skúseností z predchádzajúcich činností, v ktorých som bola. Pán prezident mi vyčítal, že som nikdy nerobila s ústavným právom. Fakt je, že ústavná právnička nie som, ale každý právnik sa musí riadiť ústavou a zákonmi pri všetkých konaniach. Keď si prečítate stanovisko Benátskej komisie, tak uvidíte, že víta, aby na ústavnom súde boli aj ľudia z iného spektra ako ústavní právnici.

Sudcovia by mali byť nezávislí a mali by sa takí aj javiť. A toto asi verejnosť vníma citlivo, pretože poslanec akejkoľvek strany sa takým nejaví a existuje legitímna pochybnosť o vašej nezávislosti.

Kandidatúru som prijala a Národná rada ma zvolila. Pán prezident ma vymenoval. Viac k tomu nemám čo dodať.

Dá sa zrazu byť slobodný, keď ste boli súčasťou politickej strany, ktorá má nejaké názory?

U nás v strane bola vždy veľká sloboda názorov. Nikdy sme nekonali pod nejakou direktívou, nikdy. Dnes som zložila ústavou predpísaný sľub a vo svojej práci ho chcem naplno dodržiavať. Je predčasné teraz hovoriť, ako budem pristupovať k určitým prípadom. Rozhodnutia ústavného súdu sú verejné, verejnosť sa s nimi môže oboznámiť a kontrola verejnosti tu bude. Mrzí ma, že o mne nikto nič nevie a spochybňuje ma.

Cítite sa slobodne?

Cítim sa slobodne.

Ústavný právnik Peter Kubina o rozhodnutí senátu Ústavného súdu, na základe ktorého vás prezident menoval do funkcie, napísal, že je „škandálom najvyššej závažnosti, ak Ústavný súd rozhoduje právne identické veci odlišne podľa toho, kto je prezident, kto sú kandidáti a kto týchto kandidátov zvolil“. Myslí tým prípad generálneho prokurátora, keď na jednej strane súd dal prezidentovi možnosť kandidáta nevymenovať a kandidátov na ústavných sudcov, kde prezidentovi túto možnosť nedal. Čo si o tom myslíte?

Nebudem sa vyjadrovať k tomu, čo si myslí pán doktor Kubina, ani mi to neprislúcha, aby som hodnotila jeho stanovisko. Pre mňa je nález Ústavného súdu záväzný a rešpektujem ho tak, ako ho Ústavný súd vyriekol. V tom je moja sloboda, že o tomto nebudem diskutovať. Pre mňa je nález Ústavného súdu právne záväzný, či sa mi páči, alebo nepáči.

To, že sa kandidátmi na ústavných sudcov stali aj ľudia, ktorí sa na súde už nesťažovali a vlastne nimi nechceli byť, vám neprekáža?

V náleze Ústavného súdu je to presne zdôvodnené, má 98 strán, a keď som si ho prečítala, je tam odpoveď na každú otázku, ktorú máte. Mne je ľúto, že sa spochybňuje náš ústavný systém, ústavný poriadok a celé fungovanie štátu. Ako keby teraz, keď nie ste v mojej skupine, tak ste zlí.

Tak presne rozhoduje Ústavný súd.

Nerozhoduje. Môžem vám povedať niekoľko prípadov, keď rozhodol Ústavný súd a nepáčilo sa nám to. Napríklad o zdravotnom poistení. Nepáčilo sa nám to, ale akceptovali sme to. Tak sme sa správali vždy.

Andrej Danko si myslí, že ste nemali byť menovaná vy aj pán Mamojka naraz. Čo si o tom myslíte?

Pán Danko je predseda Národnej rady, ak sa obráti na Ústavný súd, má na to právo. Nebudem sa k tomu vyjadrovať, pretože už som ústavná sudkyňa.

Čo si myslíte o Štefanovi Harabinovi?

Ani k tomu sa nebudem vyjadrovať, lebo nechcem. Dnes som prevzala rozhodnutie o menovaní za sudkyňu Ústavného súdu a mám úplne iné myšlienky.

Čoskoro bude parlament voliť ďalších kandidátov na ústavných sudcov. Kto by bol podľa vás dobrý ústavný sudca a ktorých právnikov si vážite?

Bude voliť parlament, začína sa diskusia a každý, kto je v zákone vymenovaný, že môže podať návrh, nech taký návrh podá. Začína sa diskusia, či sprísniť kritériá výberu, a je to už vecou parlamentu. Ja nemám právo nikoho navrhovať a ani tak robiť nebudem. Na Slovensku je veľa šikovných právnikov, aj veľa sudcov je zodpovedných. Ja si všetkých právnikov vážim, je to náročné povolanie.