Mamojka: Za mojou kandidatúrou je premiér

Predseda parlamentu Andrej Danko aj po vašom vymenovaní za ústavného sudcu spochybňuje, či ste sa ním mali stať. S Janou Laššákovou ste sa totiž stali kandidátmi na jedno sudcovské miesto. Čo si o tom myslíte?

Teraz vyzniem ako alibista. Už od štvrtka desiatej som ústavným sudcom a už mi neprináleží sa k tomu vyjadrovať. Nie je totiž vylúčené, že na túto tému príde nejaký podnet na Ústavný súd.

Očakávate teda sťažnosť niektorého z nevymenovaných kandidátov či podnet na výklad ústavy?

Je to asi reálne. Nedá sa to vylúčiť. Bol by som veľmi nešikovný, ak by som sa teda k tomu už dnes vyjadril.

A ľudsky ako vnímate, že niekto stále spochybňuje vaše vymenovanie?

V živote som na to dosť trénovaný, i keď si vážim, že predseda parlamentu ma spomenul ako profesora pedagóga, na ktorého dobre spomína. Vnímam to teda skôr ako principiálnu otázku, že nejde len o mňa, i keď nerád sa vyčleňujem z tej skupiny pôvodných siedmich kandidátov. Neviem, čo je za tým názorom predsedu parlamentu. Je právnik, má, samozrejme, právo na názor. Ale neviem, či to momentálne pomôže veci. Skôr tomu rozumiem tak, že ide o voľbu budúcich sudcov, pretože v roku 2019 sa obmení takmer celý Ústavný súd.

Predseda parlamentu zároveň povedal, že rozhodnutie prezidenta bolo účelové a politické. Narážal na to, že za ústavných sudcov vymenoval dvoch politikov.

To ma prekvapilo, ale ťažko mi posúdiť spôsob myslenia prezidenta. Neviem to teraz rozanalyzovať. Nemyslím si, že prezident by v takej vážnej veci konal z emotívnych pohnútok. To by bolo príliš.

Vy si spomínate na Andreja Danka ako študenta? Už vtedy išiel svojimi názormi proti prúdu, ako to prezentoval vo štvrtok?

Priznám sa, že si na neho nespomínam. Na akademickej pôde som od roku 1995. Sám sa mi pripomenul vlani, keď sme sa stretli na jednej spoločenskej udalosti. Povedal mi, že som ho skúšal, a prezradil aj to, že som mu dal jednotku.

Vo štvrtok však hovoril aj o tom, že očakáva, že sa vy alebo pani Laššáková možno zamyslíte a vzdáte funkcie, keďže jeden z vás ju získal neoprávnene. Zamysleli ste sa nad tým?

Priznám sa, že asi na takú stotinu sekundy. Napadlo mi, či sa nevzdať. Lenže hneď som to aj zamietol. Bolo by to gesto, ktoré by vyznelo veľmi čudne.

Prečo ste vlastne vôbec kandidovali?

V každom právnikovi takáto ponuka zavibruje. Je to vrchol právnickej kariéry. Už predtým sa o tom v kuloároch parlamentu hovorilo, ale nijako sa to potom neriešilo. Pár dní pred koncom lehoty na prihlasovanie kandidátov mi však zavolal premiér Robert Fico, či by som to nezvážil. Bol som veľmi prekvapený a povedal som mu, že to treba rozobrať osobne. Naozaj som z tej ponuky nebol „hotový“. Predsa len, Ústavný súd je v Košiciach, musíte absolútne prehodnotiť osobný život, preorganizovať si ho.

Čím vás napokon premiér presvedčil?

Argumentmi o tom, že už som niekto. Veď som profesorom práva. Že už mám toho ľudsky aj profesionálne za sebou veľa. „Veď predsa proti tebe nemôže nikto nič mať,“ povedal mi úprimne. Tak som si zobral deň na rozhodnutie, až som napokon súhlasil.

Tykáte si s Robertom Ficom?

Áno. Veď už sa nejaký ten rok poznáme.

Mojmír Mamojka (1950)

Narodil sa vo Zvolene, kde vyštudoval Strednú všeobecnovzdelávaciu školu. Bratislavské právo na Univerzite Komenského ukončil v roku 1973. Začínal na prokuratúre, bol podnikovým právnikom a v rokoch 1977 až 1985 vedúcim majetkovoprávneho oddelenia ministerstva financií. Potom prešiel na akademickú pôdu. Stal sa odborným asistentom na Právnickej fakulte UK a od roku 1997 aj jej dekanom. Profesorom práva je od roku 1999. Neskôr pôsobil aj ako dekan a rektor súkromnej vysokej školy v Sládkovičove. Poslancom za Smer bol v rokoch 2006 až 2016. Pred menovaním za ústavného sudcu bol dekanom Právnickej fakulty Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici.

Nakoniec vás však nenavrhli poslanci Smeru, ale prodekan Právnickej fakulty Univerzity Mateja Bela. Bola to vaša podmienka, aby vás nenavrhovala politická strana?

Čiastočne aj moja. Nebola to však žiadna taktika. Bol som za to preto, lebo som profesionál. Ani poslancom Smeru som nebol ako člen strany, ale ako nezávislý odborník. Naozaj mi to takto prišlo úprimnejšie a nehovorím to teraz preto, aby som sa dištancoval od Smeru.

To sa vám po desiatich rokoch v parlamente asi ani nepodarí.

Veď isto. Ja sa netajím tým, že som ľavicovo orientovaný. Tak som bol vychovaný. Každý sme nejaký.

Prečo ste išli do politiky?

Je to otázka osobných ambícií. Život vám zamieša osud všelijako a ja som taká povaha, že som neuhol pred výzvami, ktoré predo mňa postavili.

Aj vtedy vás oslovil Robert Fico a ponúkol vám, aby ste kandidovali za Smer?

Áno. Ako právnici sme o sebe vedeli dlho.

Nepresviedčali vás za tie roky, aby ste sa stali členom Smeru?

Nikdy. Mne vyhovovalo byť nestraníkom. Som pomerne hrdý človek a mám rád určitú mieru autonómie a slobody. Naozaj som sa tam netlačil a nikto mi to ani neponúkol.

Ani v komunistickej strane ste v minulosti neboli?

Bol som kandidátom strany v roku 1986.

Vtedy ste si nechceli zachovať svoju nezávislosť?

Ak sa hodnotia určité etapy života, tak sa na tie obdobia treba pozrieť aj pohľadom tej doby. Ako sa vtedy žilo, aké boli spoločenské pomery. Prečo? Bol som najskôr vedúcim majetkovoprávneho oddelenia na ministerstve financií a bol som tam ako nestraník. Bola to na tie časy veľká výnimka, ale zobrali ma ako odborníka. Až potom mi ponúkli členstvo. Mama s otcom boli generáciou, ktorá vyrastala počas vojny. Boli tým poznačení. Bolo to vtedy prirodzené. Otec bol členom strany, mama o to nemala záujem.

V akom prostredí ste vyrastali?

Pre dnešný hodnotový rebríček, ak to mám povedať recesisticky, nie v ktovieakom. Pre mňa však bolo skvelé. Rodičia nás učili slušnosti. Som z učiteľskej rodiny. Otec bol stredoškolský profesor a istý čas aj riaditeľ Strednej všeobecnovzdelávacej školy vo Zvolene. Učil filozofiu, slovenčinu a nemčinu. Mama učila na základnej škole. Aj sestra je učiteľka, aj moja manželka a syn sú pedagógovia. Geneticky jednoducho niečo zdedíte.

Prezentujete sa ako odborník a ani na ústavného sudcu ste nechceli kandidovať ako nominant Smeru. Nezamrzelo vás, že pri samotnej voľbe ste získali len 79 hlasov, čo znamená, že okrem Smeru ste nemali širšiu podporu v parlamente?

Vždy zamrzí, keď môže byť niečoho viac a nie je. Úprimne tvrdím, že mi veľmi prekáža politikárčenie. Politika je umenie, ak sa robí na vysokej úrovni. Politikárčenie je niečo iné. Náš parlament je síce politické fórum, ale je prepolitizované až príliš. Vždy, aj keď som bol v Národnej rade, som nielen v užšom kruhu, ale aj priamo na poslaneckom klube hovoril, aby sme robili niektoré rozhodnutia odbornejšie a nielen z toho politického, straníckeho uhla.

Počúvli vás?

Na dvadsať percent áno, na osemdesiat nie.

Po zvolení za kandidáta na ústavného sudcu ste v parlamentných voľbách 2016 už nekandidovali. Bol to kalkul, lebo ste počítali s tým, že vás prezident vymenuje na Ústavný súd?

Nie. Nebol som typ poslanca, ktorý by len stláčal gombíky a tešil sa z toho, že mi príde plat. Bol som aj predsedom ústavnoprávneho výboru, neskôr výboru pre vzdelávanie. Nedalo sa teda oddychovať. A priznám sa, že po tých desiatich rokoch som mal toho dosť. Popri práci poslanca som stále aj učil. Bol som unavený pracovne, ale aj z atmosféry v parlamente. Sám som teda povedal premiérovi, že už nebudem kandidovať.

Nebolo potom pre vás prekvapením, keď vás prezident v lete 2016 nevymenoval?

Je to asi pol na pol.

Už sa aj medializovalo, že na vašom menovaní bola medzi premiérom a prezidentom dohoda. Preto sa pýtam, či ste s tým nepočítali automaticky.

O tej dohode som sa dozvedel až neskôr. Premiér mi o tom povedal po pár mesiacoch čakania.

Čo hovoril?

Aby som počkal, že veď medzi ním a prezidentom je dohoda. Ja som však pre svoje menovanie nič nerobil. Len čakal. V podstate som akceptoval, že asi ma už prezident nevymenuje. Venoval som sa akademickej práci, ktorú mám rád.

Aké výhrady mal voči vám prezident?

Ja ich nepoznám. Čestné slovo.

To ste sa ho nikdy ani neopýtali?

Nie.

Nezaujímalo vás to?

Skôr som to vnímal tak, že ma berie ako straníckeho kandidáta Smeru a že problémom je to, čo sa všeobecne vytýka, že som hlasoval za zákony, ktoré boli vyhlásené za protiústavné. Chápal som to tak, že mu prekážala moja desaťročná parlamentná prax. Ale keď mi telefonoval, tak sme sa normálne ľudsky porozprávali.

O čom?

Volal mi asi päť či šesť mesiacov po tej voľbe. Bolo to ľudské a oznámil mi, že ma zrejme nevymenuje a že si ma osobne váži, a zaželal mi, aby sa mi darilo na právnickej fakulte. Nekomentoval som to.

Nenahnevalo vás to?

Zamrzelo. Ale nejako som sa tým nemordoval.

Ústavným sudcom ste sa napokon napriek mnohým vážnym výhradám stali. Nemalo to menovanie trpkú príchuť, keďže je známe, že nebyť nálezu Ústavného súdu, tak vás ani Janu Laššákovú a Miroslava Duriša nevymenuje?

Tá atmosféra bola vcelku pozitívna. Bolo to iné, ako keď v utorok vystúpil so svojím prejavom a oznámil svoje rozhodnutie. Bol som z toho príjemne prekvapený, pretože som očakával, že to bude chladnokrvnejšie. Ale ten pocit, že k tomu menovaniu bol prezident legitímne a legálne nútený, vo mne ostáva. Ale ja za to môžem? Ja som nebol v tomto prípade subjektom alebo objektom.

Neobávate sa, že aj do budúcnosti vám bude tento kontext pripomínaný? Že sa s vaším menom bude stále spájať, že ste sa stali ústavným sudcom vlastne proti vôli prezidenta?

Som naozaj pokorný človek, lebo som už veľa prežil. Stále pripomínam: Človeče, pamätaj, prach si a na prach sa obrátiš. Vo väzbe na plynutie času a veciach, ktoré nedokážem ovplyvniť, som veľmi pokorný. Na druhej strane mám však svoje sebavedomie a mám ho mať prečo. Ja sa naozaj môžem dozadu ohliadnuť. Som presvedčený, že 99 percent ľudí, ktorí ma poznajú, si ma váži ako pedagóga a človeka. To je pre mňa dôležité. Nález Ústavného súdu a to, že prezident bol donútený konať, nie je mojím vysvedčením.

Prekvapil vás ten nález v tom, že vás zahrnul medzi poškodených, hoci ste sa na nevymenovanie nesťažovali?

Počítal som s tým. Právne mi to tak vychádzalo.

V minulosti ste otvorene priznali, že aj post predsedu Najvyššieho súdu sa obsadil na základe politickej dohody. Pri vašej kandidatúre ste vytkli opozičným poslancom, nech sa netvária, že v politickom pluralizme neexistujú politické nominácie. Je však správne, ak sa na základe politických dohôd obsadzujú významné súdne posty?

Chceli sme liberálne ekonomické prostredie, lebo konkurencia plodí kvalitu. Našťastie ho máme. To však nejde bez politickej plurality. Politika a politikárčenie však sú, žiaľ, už všade. Tomu sa jednoducho nevyhnete. Vždy som tiež naivne tvrdil, že aj nominácia ministra je síce politická, ale prečo nevyberáme odborníkov. To platí aj o kandidátoch na ústavných sudcov. Vždy to budú politické nominácie. A je jedno, aký model to bude.

Aj senát Petra Brňáka vo svojom náleze povedal, že politická angažovanosť sudcov je prípustná. Čím môžu politici obohatiť rozhodovanie Ústavného súdu?

Obohatia ho tým, že sa odosobnia od politiky.

To sa dá? Ako máme veriť tomu, že vy alebo pani Laššáková sa po toľkých rokoch v politike dokážete tých straníckych tričiek zbaviť?

To by ste ma museli poznať aspoň tridsať rokov. Stále hovorím, že tá pozitívna schizofrénia tu naozaj je. Včerajškom som zabudol, že som bol v parlamente. Nielen včerajškom, vlastne sú to už dva roky, čo tam nie som. I keď s mnohými poslancami mám priateľské vzťahy. Naozaj som sa politikom nikdy necítil. Ja som mal o parlamente naivnú predstavu, že je to fabrika na zákony, preto som si myslel a stále si myslím, že z tých 150 poslancov by aspoň 30 až 40 malo byť špičkovými právnikmi. To ako keby ste vo Volkswagene mali murárov. Myslel som si, že budem mať väčší vplyv na tvorbu zákonov.

Sám ste za tie roky však hlasovali za zákony, ktoré boli protiústavné, čo neskôr potvrdil aj Ústavný súd. To ste ako právnik necítili? Napríklad pri vyvlastňovaní?

Ak už ste pri vyvlastňovaní, mal som k tomu veľa výhrad. Porovnával som si to aj s inými ústavami. Nemci napríklad majú omnoho tvrdšie ustanovenie, kedy je možné vyvlastniť vo verejnom záujme. Presvedčili ma teda právne argumenty.

Skutočne to teda nebolo hlasovanie proti vlastnému svedomiu?

Nie. Dobre sa na to pamätám, že som si naštudoval veľa podkladov.

Nájde sa zákon, ktorý vás mrzí, že ste ho podporili?

Asi vás nemilo prekvapím, ale nikdy som nebol za zbavenie imunity poslancov.

Ak sa teraz obrátia opoziční poslanci na Ústavný súd a napadnú protiústavnosť zákona, o ktorom rozhodla väčšina vrátane Smeru, ako sa zachováte?

Nemusíte mi veriť, ale mám 67 rokov a na záver ľudsky aj profesionálne dobrej kariéry si kvôli nikomu nepokazím renomé. Nemám už kedy napraviť chybu. Ak máte 40 rokov, máte ešte čas na nápravu. V mojom veku to už nejde a moja celoživotná drina mi nestojí za nikoho a nič. Mám sa príliš rád na to, aby som niečo zásadne pokazil. Jednoducho to neurobím. V princípe nie som nikomu nič dlžný. Všetko som si vydrel sám.

S kým ste si v Smere rozumeli?

Mali sme takú skupinku poslancov, s ktorými sme si mali čo povedať. Bol tam Ľudovít Petrák, Dušan Jarjabek, Miroslav Číž, Marián Záhumenský a Dušan Muňko. S nimi sme sa stretli pri káve a predebatovali veci.

Z opozície?

S bývalým štátnym tajomníkom ministerstva pôdohospodárstva Jánom Golianom z SDKÚ, s ktorým som sa poznal ešte zo zvolenského gymnázia. Lucia Žitňanská bola mojou žiačkou a vždy sme mali korektný vzťah. Bélu Bugára si vážim ako skúseného vlka, ktorý si vie povedať svoj názor. Rovnako som mal korektné vzťahy aj s expremiérom Mikulášom Dzurindom (SDKÚ).

Je jasné, že rozhodnutia Ústavného súdu sa musia rešpektovať. Môžu sa podľa vás kritizovať?

Určite áno. Som za to. Je to forma verejnej kontroly. Treba o nich diskutovať. Ale platí, že nesmie ísť o politikárčenie. Mala by to byť konštruktívna kritika, na základe odborných faktov. Keď cítim vybíjanie politického kapitálu, tak to už nie je dobré.

Pri kritike nálezu prvého senátu Petra Brňáka ste cítili politikárčenie?

Bolo to veľmi čerstvé a aj prezident bol nahnevanejší, ako sa na hlavu štátu patrí. Aj on je však len človek. Myslím si, že bolo potrebné to viac predýchať.

Už viete, v akom senáte budete pôsobiť?

Nie. V stredu bude plénum, tak uvidíme.

Kto vám je spomedzi súčasných ústavných sudcov ľudsky blízky a vedeli by ste si s ním predstaviť spoluprácu v senáte?

Roky poznám bývalého sudcu Najvyššieho súdu Milana Ľalíka. Spolu si aj tykáme.