Denník N

Rok ju opľúval a kopal, potom si k sebe našli cestu – aj taká je sociálna práca s mladými

Karina Andrášiková. Foto N – Tomáš Benedikovič
Karina Andrášiková. Foto N – Tomáš Benedikovič

Karina Andrášiková pracuje s deťmi, ktoré sú na bratislavských uliciach či v getách. Porovnávajú sa podľa značiek mobilov a často sa nudia, čo sa často končí experimentovaním s drogami, alkoholom či extrémizmom.

Karina Andrášiková (30) je terénna sociálna pracovníčka a programová koordinátorka v združení Mládež ulice. Vyštudovala aplikovanú sociálnu prácu na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre a aktuálne študuje psychológiu so špecializáciou na arteterapiu na Juhočeskej univerzite v Českých Budějoviciach. Už počas štúdia pracovala ako terénna pracovníčka s aktívnymi užívateľmi drog a osobami pracujúcimi v pouličnom sexbiznise, ktorým sa naďalej venuje v OZ Prima. Neskôr pracovala so sídliskovou mládežou na nitrianskej Klokočine.

V Mládeži ulice pracovala s mladými a rodinami v sociálnej ubytovni Modrý dom v Petržalke, ktorú v roku 2015 zbúrali. Venuje sa deťom na sídlisku Rendez v Rači a sociálnemu poradenstvu pre rodiny v kríze. 

Čo sa v rozhovore dočítate: 

  • Ako fungujú nezákonné ubytovne
  • Či vznikajú v Bratislave getá
  • Akí sú mladí a v čom sa najviac porovnávajú
  • Prečo sa nudia a čo vtedy robia
  • Prečo mladí o svojich problémoch nehovoria v škole
  • Ako sa správajú mladí, ktorí nie sú extrémisti, ale majú k ním blízko

Ktorý príbeh dieťaťa vás pri vašej práci zasiahol najviac?

Asi by boli dva. Prvý je o dnes už žene, ktorá má sama deti. Som na ňu veľmi hrdá. Je z vylúčenej komunity, ktorá žila v Petržalke v ubytovni Modrý dom. Keď tam pred 15 rokmi začali moji kolegovia pracovať, bola dieťa. Začala som s ňou pracovať pred piatimi rokmi, mala už jedno dieťa, bola dospelá. Mala za sebou veľmi ťažký život. Nebudem hovoriť do detailov, aby sa v tom nespoznala, ale bolo tam všetko, čo si viete predstaviť, že sa môže stať žene, ktorá je Rómka a pochádza z vylúčenej komunity. Ona si tým všetkým prešla.

Čo s ňou bolo, keď pred dvomi rokmi ubytovňu zbúrali? 

Hrozilo jej, že zostane na ulici. Podarilo sa nám získať ubytovanie v krízovom centre. Začala na sebe veľmi tvrdo pracovať. Za skoro dva roky si našetrila slušnú kôpku peňazí, takže keď odíde z krízového centra, bude mať z čoho žiť. Má dve práce, stará sa o svoje dve deti. V januári by sa mala presťahovať do sociálneho bývania, kde bude mať stabilitu. Bola som ju navštíviť a všimla som si, ako veľmi sa zmenila.

V čom?

Cíti, že má stabilitu, a tak sa jej zmenil aj slovník, je pokojnejšia. Vidí, že výchova môže vyzerať inak ako len krik. Urobila obrovský kus práce. Je to jej úspech, my totiž nič nerobíme za svojich klientov, len ich sprevádzame. Vieme s nimi ísť na úrady, dávame im informácie, ukazujeme, ako to môžu urobiť.

Aký je druhý príbeh?

Bol to malý chlapec, tiež z komunity v Modrom dome. Mal asi štyri roky, keď som s ním začala pracovať. Stále ma kopal, pľul na mňa, raz mi ocikal chrbát. Bolo to veľmi náročné. Všetko ničil. Vysvetľovala som mu, že ma to bolí, že sa mi to nepáči, či by mohol aj inak povedať, že sa mu nepáči, čo robím. Pýtala som sa, čo ho na mne rozčuľuje, prečo mi ničí a berie veci. Stále som mu to hovorila, až sa to dostalo cez jeho stenu.

Ako sa to prejavilo? 

Po asi roku, keď si otestoval, že som ostala, sa úplne zmenil. Zapojili sme ho do predškolskej výchovy pre deti, čo nemali možnosť chodiť do škôlky. Naučil sa rituály: kedy sa hráme, relaxujeme, pracujeme, naučil sa hovoriť prosím, ďakujem, umývať si ruky, ako sa drží ceruzka, farby, tvary. Potom mal ísť do školy a chceli ho dať do špeciálnej školy. Spolupracovali sme aj s jeho mamou a so školou, otestovali ho a išiel do bežnej školy a chodí tam. Teraz má sedem alebo osem rokov, vídame sa a darí sa mu.

Komunita okolo sociálnej ubytovne Modrý dom v Petržalke, kde Mládež ulice dlho pôsobila, by sa dala nazvať getom. Vznikajú v Bratislave nové getá?

V Modrom dome v Petržalke sme pôsobili 15 rokov. V roku 2015 túto sociálnu ubytovňu mestská časť Petržalka predala. Modrý dom by sme mohli nazvať mestským getom alebo vylúčenou komunitou, ktorá stála v centre Petržalky. Po tom, čo ju zbúrali, rodiny, s ktorými sme pracovali, sa aj s našou podporou dostali k novému bývaniu a my s nimi pracujeme aj ďalej. Rodiny žijú po celej Bratislave aj v celom regióne, niektoré sa odsťahovali do Viedne. Uzavreté komunity, ktoré môžeme nazývať getom, sú aj v Bratislave, ale nedá sa povedať, že chudoba sa dotýka len uzavretých komunít. Rodiny, ktoré majú rôzne sociálne problémy, a nie sú len rómske, sú na viacerých miestach.

Čím to je, že vznikali getá na týchto miestach?

Modrý dom v Petržalke bol vytvorený ako sociálna ubytovňa, kde sa prisťahovali rodiny, ktoré mali sociálne problémy alebo boli v ťažkej situácii. Často sa stretávame s tým, že rómsku rodinu alebo rodinu v problémoch nechce nik ubytovať. Tam, kde to možné je, môže vzniknúť uzavretejšia komunita. Napríklad na Kopčianskej v Bratislave sú byty, kde predtým bývali robotníci, ktorí stavali Petržalku, byty ostali prázdne a je tam sociálna ubytovňa. Nám sa často stáva, že rodiny chcú žiť spolu aj viacgeneračne, a to nemusí byť v jednom byte, ale rodina sa niekam nasťahuje, prídu starí rodičia, bratranci, sesternice, známi sa dozvedia, že tam môžu bývať. U nás teraz začína narastať fenomén, ktorý sa v Česku prejavuje už niekoľko rokov – komerčné ubytovne, ktoré nie sú vždy legálne. Nájmy sú síce šialené, ale pre tieto rodiny to je často jediná možnosť, ako neostať na ulici. Keď zbúrali Modrý dom, rodiny sa presunuli do takýchto ubytovní, začali sme za nimi chodiť a zistili sme, že to nie je úplne v poriadku.

Prečo?

Rodiny nám hovorili, že sa nájomné menilo podľa toho, ako sa majiteľovi chcelo. Často sa stáva niečo, čo by sa dalo nazvať úžerou. Majiteľ povie, že ak teraz nemáš na nájomné, tak o mesiac to už bude s úrokom. Rok a pol sme chodili do ubytovne ne Trenčianskej ulici, ktorú už zrušili po tom, čo tam umrelo choré dieťa. Až potom sa zistilo, že nemala hygienické povolenie, nebola tam kúpeľňa, ľudia sa umývali v lavóre, toaleta bola jedna na chodbe pre všetkých. Nedodržiava sa ani to, koľko ľudí môže byť na izbe. A keď sa niekoho pýtate, nedostávate jasné odpovede.

Pracujete najmä s mládými. Akí sú?

Rôznorodí. Keď sme začínali v roku 2000, pracovali sme len v Modrom dome. Prichádzali sme do komunity a pracovali so všetkými, ktorí tam žili. Boli to zväčša rómske rodiny, ale nielen. Rodiny boli v rôznych ťažkých situáciách – nezamestnanosť, deti zažívali diskrimináciu, nemali možnosť chodiť do krúžkov, tak išli do školy a potom sa vrátili do komunity.

Foto N – Tomáš Benedikovič

Prečo nechodili na krúžky?

Niektorých neprijali, lebo boli rómskeho pôvodu, niektorých rodičia na to nemali peniaze, niektoré krúžky boli ďaleko a stali sa nedostupnými alebo neboli pre mladých zaujímavé. Keď nemáte ako tráviť voľný čas, nudíte sa. To sa často končí experimentmi s drogami, chodením poza školu, ničením verejného priestoru. Pred piatimi rokmi sme začali pracovať na sídlisku Rendez v Rači, ktoré je lokálne vylúčené – je za železnicou, nič tam nie je, žiadne krúžky či kluby, kam by deti mohli chodiť. Tam sme si uvedomili, že majú veľmi podobné problémy ako deti z vylúčenej komunity v petržalskej sociálnej ubytovni. Keď sa nudia, robia veci, ktoré neprospievajú im ani komunite.

Prečo sa nudia?

Dospelí sa nezaoberajú tým, čo mladí potrebujú, čo majú radi, nik sa ich na to neopýta. Oni vedia, čo by chceli, ale nemajú možnosti nápady realizovať. Je pre nich veľmi ťažké začať byť aktívni a ísť za tým, čo chcú. Lebo sa stretávajú s tým, že pre dospelých sú len vandalmi, čo nič nevedia a sú nanič. Nik ich neberie vážne.

Ako to vyzerá, keď sa deti nudia na sídlisku?

Väčšinou chodia z miesta na miesto, majú viaceré stretávacie miesta, väčšinou zašité – zničené opustené budovy, kríky, schody, ihrisko, krčmu. Rozprávajú sa, púšťajú si hudbu z mobilu a natáčajú si videá. A keď je veľká nuda, tak si kúpia alkohol alebo v kríkoch fajčia či skúšajú marihuanu. Alebo rozkopú kôš, zničia detské preliezačky, prípadne robia niečo, čo im rodičia zakazujú – povedia, že spia u kamarátky, a sú celú noc vonku.

Experimentujú s alkoholom a drogami častejšie ako v minulosti?

Problém s experimentovaním s alkoholom či drogami bol vždy. Robila som v Nitre, v Seredi, nebola som v komunite, kde by sa nefajčila tráva alebo nepil alkohol. Ide o to, čo v tom čase „fičí“. Nemám pocit, že by sa to zlepšovalo. Keď mladí ľudia dospievajú, je to fáza objavovania sveta a toho, čo je zakázané. Otázkou je, ako sa k tomu postaviť. Lebo niektorí rodičia strašia, napríklad tým, že ak sa raz opijú, budú hneď závislí a zničí im to celý život. Dieťa sa opije a zistí, že to tak nie je. A začne premýšľať, či je tá osoba, ktorá ho takto strašila, pre neho dôveryhodná. Môže sa to skončiť tak, že dieťa nebude mať žiadneho dospelého, ktorému by dôverovalo. Sme skôr za to, aby sa s deťmi hovorilo otvorene. Povedať im, ako reálne vzniká závislosť, aké z toho môžu byť skutočné dôsledky.

Aké sú deti na sídlisku Rendez? Je to stredná trieda?

Sú tam aj deti z bohatších rodín, na ktoré rodičia nemajú čas, lebo sú dlho v práci. Sú tam deti, o ktoré sa rodičia zaujímajú, chodia s nimi na dovolenky, ale deti chcú tráviť čas namiesto krúžkov na ulici. A potom sú tam aj deti z rodín, ktoré sú aj nerómske, ale majú problémy. Je tam násilie, sú tam závislosti, výchovné problémy. My ich ako komunitu voláme deti s kľúčikom na krku – prídu zo školy domov a chcú tráviť voľný čas na ulici, čo podľa nás nie je zlá vec. Nemyslíme si, že všetky deti musia mať voľný čas úplne vyplnený krúžkami. Podľa nás by sa mali vedieť aj nudiť, aby si oddýchli od očakávaní a nárokov, ktoré na ne v škole aj v rodine majú.

Kým do nejakej komunity prídete, zmapujete si ju, viete, že idete niekam, kde vaše služby budú chcieť. Ale ako mladí prijímajú, že prídu dospelí a chcú im organizovať voľný čas?

Pozorovali sme, čo deti rady robia, hovorili sme so zástupcami mesta, aby sme vedeli, či vôbec o naše služby budú mať záujem. A keď vidíme, že deti rady hrajú futbal, tak začneme chodiť s loptou a vysvetľujeme im, odkiaľ sme a či by sa nechceli zapojiť do aktivít, napríklad opraviť ihrisko. Alebo ak majú nejaký nápad, tak im s tým môžeme pomôcť. Potom prichádza najťažšia fáza – budovanie vzťahov.

Ako to prebieha?

Budujeme si vzťah cez voľnočasové aktivity. Keď má dieťa s vami spojené pozitívne zážitky, vie, že ste tu preň. Aj keď je nahnevané a nechce nič robiť, tak si budujeme vzťah. Lebo deti vedia, že ich podporujeme. Ale trvá to veľmi dlho. Keď sme v roku 2012 začali v Rači, deti mali 10, 11 rokov a dnes sú tínedžeri, ktorí chodia na strednú školu. Dnes už pripravujú komunitné akcie, prichádzajú s nápadmi, idú vybaviť veci aj na mestskú časť.

O akých problémoch s vami hovoria?

Najčastejšie sú to prvé vzťahy a ako ich prežívajú. Hovoríme o bezpečnom sexe, o tom, ako znižovať riziká, keď sa nejako správajú. Hovoríme o drogách, fajčení, alkohole, o kamarátstvach, o tom, že keď niekomu ubližujú a šikanujú ho, tak to nie je dobré. Alebo o tom, ako môžu vyjadriť svoj hnev. Veľa sa rozprávame o emóciách, o tom, čo sa deje doma, keď sa rodičia hádajú alebo keď sa hádajú so súrodencami. Objavujú sa témy sebapoškodzovania, depresívnych vzťahov a toho, čo môže viesť k samovražde, až po existenčné problémy, keď je rodina bez peňazí, rodičia sú závislí.

Ak by ste neprišli medzi mladých vy, mali by sa s kým o tom porozprávať?

Záleží na tom, či je na škole psychológ. Druhá vec je, či deti dôverujú škole, najmä keď s ňou majú často spojené negatívne pocity a zážitky. Veľmi citlivo školu riešia a vnímajú. A zväčša nie veľmi pozitívne.

Prečo?

Nemajú pocit priateľského prostredia. Vnímajú ju ako niečo výkonové, kde musia robiť to, čo sa im povie, a to bez debaty. Teraz je veľa detí v deviatom ročníku, čaká ich monitor a chodia z toho veľmi vystresované, chodia na doučovania a cítia obrovský tlak a očakávanie z rodiny aj zo školy. Vnímajú v škole skôr nepriateľské prostredie. Keď spravia chybu, hneď príde trest, namiesto toho, aby hovorili o tom, čo by sa dalo nabudúce urobiť lepšie. A ak toto cítite, je ťažké niekomu v škole dôverovať, ísť za ním a hovoriť s ním o svojich problémoch.

V Rači máte na sídlisku bohatšie aj chudobnejšie deti. Kamarátia sa spolu?

Ak ste dostali možnosť mať spoločný príjemný zážitok, tak je im jedno, či je ich kamarát Róm alebo či je bohatý. Deťom záleží na tom, aby sa cítili dobre. Prichádzajú k nám s rôznymi predsudkami a názormi, ktoré počujú v médiách, doma, škole. Robili sme futbalový turnaj – znie to banálne, ale nám sa najjednoduchšie nápady osvedčili ako najúčinnejšie. Mali sme rómsky tím, lebo sme s Rómami pracovali v minulosti a milovali futbal. Rástli s ním. Dali sme im pred tromi rokmi vyrobiť dresy a doteraz ich majú, starajú sa o ne, dresy sú ako nové, perú ich a „hýčkajú“. Je to pre nich veľmi dôležité. Vlani sme prvýkrát zobrali chalanov zo sídliska.

Ako na seba reagovali?

Sídliskoví chalani nepostúpili do finálových zápasov. Rómsky tím, čo sú chalani z Modrého domu, postúpili. Prišli a poprosili sídliskových chalanov, aby sa k nim pridali, lebo videli, že sú smutní, že vypadli. Vytvorili zmiešané družstvo. Dokonca si tie spotené dresy striedali. A pritom chalani zo sídliska prichádzali s tým, že oni s Cigánmi hrať nebudú. A nakoniec si to veľmi užili. Zrazu úplne prestali hovoriť o etniku. To je náš cieľ, aby deti cítili istotu vo vzťahu k iným ľuďom.

Foto N – Tomáš Benedikovič

Funguje to tak, aj keď sú v skupine bohaté a chudobné deti?

Deti skôr žijú mládežníckymi témami. Viac im záleží na tom, či ten chalan nechce chodiť s mojou kamarátkou, ako to, či je chudobný. Stalo sa nám, že sa na sídlisko nasťahoval chalan s mamou. Prežíval ťažšie detstvo, lebo ho mama vychovávala sama, mali viac existenčných problémov. Na začiatku to bolo náročné, aby sa začlenil do kolektívu, ale nebolo to preto, že bol chudobný, ale preto, že si držal odstup. Cez naše aktivity sa veľmi približoval. A keď sa po vyše roku sťahoval do iného mesta, tak to všetci oplakali a dodnes si píšu.

Deti sa často porovnávajú. Čo je dnes vec, podľa ktorej sa rozhodujú, či majú peniaze, či nie?

Mladšie, predškolské, sa pozerajú na hračky. Vždy sa veľmi potešili, keď sme im doniesli hračky. Staršie asi najviac sledujú oblečenie a mobil. Mobil najviac – aký je, a či ho vôbec majú, aké má funkcie, aplikácie, či sa dá ísť na internet. A je jedno, či ide o deti zo sídliska alebo z vylúčenej komunity – mobil je vždy to hlavné. A aké majú oblečenie, či sa obliekajú podľa toho, čo je práve v móde.

Cítia deti z chudobných rodín nespravodlivosť?

Napríklad pri dovolenkách to niekedy cítia. Sú rodiny, ktoré si ju nemôžu dovoliť, a deti ostávajú v lete na sídlisku. Fungujeme aj v lete a stretávame deti, ktoré sú smutné a je im ľúto, že nešli do tábora alebo k moru, kam idú ich kamaráti. Alebo že majú lepší mobil či modernejšie oblečenie. Snažíme sa vytvárať prostredie, kde nerovnosti nepociťujú.

U mladých ľudí rastú radikálne prejavy. Stretli ste sa s tým aj vy?

Pred pár rokmi sme si uvedomili, že deti na sídlisku začínajú mať radikálne prejavy. Súviselo to aj s utečeneckou krízou, ale mali takéto názory aj voči Rómom, aj ľuďom bez domova. Dva roky sme chodili na futbalové štadióny počas zápasov, na neonacistické pochody, do klubov a mapovali sme tieto skupiny. Zistili sme, že je obrovská skupina mladých ľudí, ktorí sú súčasťou takýchto udalostí, chodia na zápasy, ale prieči sa nám všetkých ich nazvať extrémistami alebo radikálmi. Správali sa inak, nešli do fyzických útokov, nepálili vlajky, nemali konflikty s políciou. Nazvali sme ich vreckári, lebo tam stáli, mali ruky vo vreckách a rozhodovali sa, kam sa pripoja. Keď urobíme ten krok, že ich všetkých nazveme extrémistami, tak ich stratíme a nebude šanca viesť ich k niečomu inému.

Prečo sa k extrémistom pridávajú?

Budujú si identitu a chcú niekam patriť. Ale ak alternatíva chýba, tak sa stane, že sa pridajú k radikálnym skupinám. Vytvorili sme partnerstvá s kolegami v Nemecku, Nórsku, Rakúsku, kde dvadsať rokov robia prevenciu proti radikálnym skupinám. Pracujeme na tom, aby sme vytvorili mládežnícky klub, ktorý by mohol byť aj na futbalovom štadióne a kde by bol sociálny pracovník, čo by im okrem iného ukázal, že byť fanúšikom futbalu sa dá aj inak ako sa zapájať do agresívnych kolízií.

Akí sú mladí ľudia – vreckári?

Často sa nudia, nemajú pocit, že niekam patria. Štve ich, čo sa deje v spoločnosti, vnímajú korupčné škandály v politike, že sa kradnú peniaze, že sa neriešia dlhodobé problémy.

Naozaj sa týmto zaoberajú tínedžeri?

Áno. Veľa sa o tom rozprávame a aj teraz pracujeme so skupinou prvovoličov, ktorí volili Kotlebu.

Ako to odôvodnili?

Sú nahnevaní, že dlhodobo vidia, čo sa okolo nich deje. Ale neviem povedať, či si sami hľadajú informácie alebo to prebrali od rodičov. Nie sú to deti, ktoré nenávidia Rómov alebo utečencov. Majú pocit, že sa tu klame, politici sa vyhovárajú. Vidia na svojom sídlisku neopravené veci, že sú hrozné cesty, že sa zavrela škôlka. A dávajú to za vinu ľuďom, ktorí majú moc. Keď príde niekto ako Kotleba, ktorý jednoduchým spôsobom hovorí, ako to všetko vyrieši, a je to pre nich nová tvár, tak mu uveria.

Čo ste im na to povedali?

My im nehovoríme, že ich rozhodnutie je zlé. To nikam nevedie. Pýtame sa ich, či čítali program, hovoríme, čo tvrdí, a vyvraciame sľuby, ktoré dáva. Snažíme sa sprostredkovať príjemné zážitky s ľuďmi z iných komunít. Väčšina detí od nás nemá žiadnu skúsenosť s ľuďmi na úteku. Len im treba sprostredkovať zážitky, aby si mohli vytvoriť vzťahy. Tie nám asi najviac fungujú na všetko, čo robíme.

Chýbajú dnes deťom zážitky a vzťahy?

Myslím si, že áno. Všetky negatívne prejavy vychádzajú z toho, že sa dieťa cíti nestálo, necíti bezpečie, nevie, s kým má hovoriť o problémoch. Všetky prejavy, ktoré nechceme u mladých vidieť, vznikajú z napätia, ktoré potrebujú ventilovať. A to napätie spôsobujú problémy v rodine, trauma, ktorú prežili. Často vidíme len prejav a máme tendenciu si dieťa zaškatuľkovať ako problémové. Keď si však s dieťaťom vybudujete vzťah, aj prejav sa zmierni alebo úplne vymizne.

Je pre mladých ťažšie nadväzovať vzťahy ako v minulosti?

Áno a je to spôsobené aj tým, že viac času trávia online. Počítačová éra hier a sociálnych sietí redukuje komunikáciu. Keď si píšu cez sociálne siete, robia to veľmi rýchlo a ja rozmýšľam, či vôbec mali čas sa nad tým zamyslieť. Preto je náročné budovať si kvalitné vzťahy. Deti omnoho skôr zažívajú sklamania a odmietnutia. Sú viac vťahované aj do konfliktov a sveta neistôt dospelých. A keď raz zažijete sklamania, dáte si pozor, komu čo poviete a aký vzťah s niekým nadviažete. Deti musia byť omnoho skôr dospelé ako v minulosti. A aj my dospelí sme často orientovaní viac na to, že je rýchla doba a treba všetko stihnúť, a v rodine sa menej rozpráva. Neplatí to všade, ale trend je stúpajúci. Na deti sú dnes kladené obrovské očakávania, musia napĺňať ideály, tlačíme ich do vecí, nedovoľujeme im, aby boli len tak deťmi. Musia stále niečo spĺňať, dosahovať, byť úspešné. A viac sa prihliada na to ako na budovanie sociálnych zručností či na komunikáciu v rodine a na emócie. Keď dieťa o tom, čo cíti, nevie hovoriť s rodinou, ťažko sa to robí s kamarátmi, cudzími alebo s učiteľmi.

Z čoho majú dnes mladí strach?

Z toho, že neuspejú – tento chlapec ma nebude chcieť, nie som dosť pekná, nie som dosť chudá, že nemám dosť dobré oblečenie, že ma neprijmú v partii. Aj keď to môžeme vnímať ako malú vec, pre nich je to v období dospievania rozhodujúce. Potrebujú počuť, že sú dobrí takí, akí sú. Ale keďže sú na nich kladené veľké očakávania a musia niečo dosiahnuť a smerovať k cieľu, tak majú deti ohromný strach zo zlyhania, že to nezvládnu. A to nielen v rodine, škole, ale aj medzi kamarátmi. Ten tlak je stále silnejší.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Rozhovory

Slovensko

Teraz najčítanejšie