Denník N

Prítomnosť pamäti, pamäť prítomnosti

Vladimír Mečiar na jednom pódiu s aktérmi novembra 89.
Vladimír Mečiar na jednom pódiu s aktérmi novembra 89.

Zrušenie Mečiarových amnestií znamenalo skoncovanie s jeho klamstvami. Ísť ďalej touto cestou poškodzuje politickú kultúru. 

[Tip na knihu od Denníka N: Ľudskosť. Optimistická história človeka.]

Prítomnosť bez pamäti je slepá, pamäť bez prítomnosti bezcieľna. Našu prítomnosť určujú tri aktuálne pamäti – vojnového Slovenského štátu, povojnového komunistického Československa a Novembra 1989. V poslednom čase prebieha najmä diskusia o historických symboloch. Je to v podstate polemika o dvoch slovenských pamätiach dvadsiateho storočia, vojnového Slovenského štátu a povojnového komunistického Československa. Má u nás dvojité dno. Ak sa objavujú na verejnosti fašistické a nacistické symboly, verejnosť je oprávnene rozhorčená, či už sa to týka pamätníkov Jozefovi Tisovi a Ferdinandovi Ďurčanskému, alebo v poslednom čase v súvislosti s nacistickou a kryptonacistickou symbolikou Kotlebovej ĽSNS.

Komunistické symboly a pomníky akoby však nikomu veľmi nezavadzali. Vytvorilo sa dokonca akési historické alibi, že komunistický režim nebol totalitný, ale založený na dohode medzi vládcami a ovládanými. Ale aká môže byť dohoda medzi znásilňovateľom a znásilňovaným? Na Slovensku je stále okolo 1500 komunistických pamätníkov a tvorí sa aj nová „rodácka pamäť“ vysokých komunistických funkcionárov. Profesor práva Jozef Beňo napríklad tvrdí, že v prípadoch V. Biľaka a J. Pješčaka nejde o pamätníky bývalej totalite, ale „osobnostiam, rodákom, ktorí pre danú obec, okres, kraj niečo pozitívne urobili“ (Pamäť národa, 2016, č. 2).

Ale možno to oddeliť? Aká pokrivená je pamäť, ktorá velebí vysokých funkcionárov odsúdeniahodného režimu a súdi tých, ktorí na to poukazujú!

Pamäť založená na nenávisti

Pamäť Novembra 1989 sa spája s množstvom konšpiratívnych teórií. Priestor pre vznik spravodlivej historickej pamäti sa vytvoril až po zrušení Mečiarových amnestií, čo je možno najväčšia zásluha zákona, ktorý pripravila skupina poslancov KDH, parlamentu predložil svojho času Vladimír Palko a v tomto roku prijala inovovaný návrh Jána Budaja Národná rada. Súbežne s tým však Ján Budaj naďalej rozvíja svoje konšpiratívne teórie, čím podkopáva nielen autoritu Novembra 1989 a tých, čo ho uskutočnili spolu s ním, ale v prvom rade svoju vlastnú dôveryhodnosť. Ján Budaj si však neprivatizuje len November 1989. Monopolizuje ochranárske hnutie a stavia ho do protikladu s disentom. Tvrdí, že ochranárski aktivisti sa transformovali na hnutie Verejnosť proti násiliu. Ale neboli vo VPN aj kresťanskí aktivisti? A umelci? Vedci? Inžinieri? Architekti? Lekári a sestričky? Sociálni pracovníci? Dobrovoľníčky, pracujúce do úmoru? A neboli tam maďarskí liberálni intelektuáli z MNI?

Budaj by si rád sprivatizoval aj Sviečkovú manifestáciu. Je to však ako v Rádiu Jerevan. Síce tam nebol, ale tvrdí, že strategicky presvedčil Františka Mikloška, aby sa nekonala 14. marca, lebo by pripomínala vznik Slovenského štátu. Ako však hovorí samotný Mikloško, organizátori Sviečkovej manifestácie nikdy o tomto termíne neuvažovali. Podobne tvrdí Budaj, že Mikloško šiel rovno po pobyte v base v Justičáku k nim domov na blízku Moskovskú ulicu, lenže Mikloško bol v cele predbežného zadržania na Februárke, odkiaľ šiel podľa vlastných slov rovno domov do Dúbravky.

Budaj dokonca tvrdí, že „J. Langoš, M. Šimečka starší, J. Strinka, F. Mikloško a B. Zala mali v prvých novembrových dňoch vlastné politické jadro, kde sa stretávali a plánovali nadväzovať rokovania s vedením KSS“ (Umelecká beseda na križovatke dejín, 2009). Laik sa čuduje, odborník žasne.

Ján Budaj zdôvodňuje svoje odmietanie Charty77 kvôli účasti bývalých komunistov spred roka 1968. Historik Peter Jašek pritom píše, že Bratislava/nahlas výrazne aktivizovala aj dovtedy konformných ľudí z prostredia šedej zóny, či dokonca priamo členov komunistickej strany“ (Kontexty 17. listopadu, 2014). Tak čo z toho platí?

Václava Havla Budaj obviňuje ešte v roku 2014, že „bol externým členom tak trochu trockistického podhubia roku 1968“ (Pamäť národa, 2014, č. 3). Václav Havel sa však v polemike s Milanom Kunderom po augustovej okupácii Československa definitívne rozlúčil s akoukoľvek podobou socializmu. Ale v roku 2017, lebo mu to vyhovuje, si Budaj Havla privatizuje; dá jeho fotografiu na pozvánku druhého podujatia Politika a etika, pričom celkom obíde pôvodných organizátorov sympózia z roku 1990 Ladislava Snopka a Lászlóa Szigetiho, čo Snopko okomentuje nebývalo tvrdo: „Že by zabudol, kto pred dvadsiatimi siedmimi rokmi pripravil sympózium Etika a politika? Aká to bola udalosť a čo všetko pol roka po Nežnej revolúcii pre našu krajinu znamenala? Bohužiaľ nezabudol, iba pyšne ignoroval (Denník N, 17. marca 2017)“.

Je pravda, že Ján Budaj nevstúpil do Združenia pre demokratické Slovensko, z ktorého vzniklo HZDS, ale v tej noci z 5. na 6. marca 1991 ho možno nájsť v mimoriadnom vydaní Smeny na fotografii medzi Vladimírom Mečiarom a Milanom Kňažkom, s ktorými odišiel z Mozartovho domu a potom v Košiciach spolu s HZDS aj z VPN. V Smene 12. marca 1991 potom už jasne hovorí, že je za Mečiara, a to sme vtedy ešte nevedeli, že povestný Mečiarov televízny komplot z 3. marca 1991 pripravoval spolu s Kňažkom a Igorom Cibulom aj on.

V podstate sa to všetko začalo, keď Budaj neprešiel lustráciami. Vtedy sa za podpísanie tajnej spolupráce s ŠtB celému hnutiu ospravedlnil. Dnes však už tvrdí, že nič také neexistovalo. Sú to dva svety – jeden zložený z faktov, druhý z fejkov a hoaxov.

Dalo by sa pokračovať, ale nemá to zmysel. Ján Budaj po každom vyvrátenom výmysle vymyslí nový. Vyhlasuje sa za antikomunistu prvej hodiny, hoci bol medzi tými, čo vyrokovali v decembri 1989 Milana Čiča na čelo novej slovenskej vlády. Tvrdí, že nemal nič spoločné s pozvaním Mariána Čalfu na kandidátku VPN vo voľbách v júni 1990, ale mal, bol som pri tom, keď mu to v Prahe ponúkol. Jeden rok tvrdí, že VPN kandidovala Jána Čarnogurského na prezidenta, druhý, že na predsedu vlády, ale ani jedno nezodpovedá skutočnosti. Na prezidenta sme kandidovali Václava Havla a na predsedu federálnej vlády navrhol Mariána Čalfu Ján Čarnogurský. Spoločné vyhlásenie s Čarnogurského nomináciou na funkciu podpredsedu federálnej vlády podpísal s Václavom Havlom Milan Kňažko a nomináciu Mariána Čalfu na funkciu predsedu vlády odobril po odstúpení Ladislava Adamca telefonicky taktiež Milan Kňažko. Takže aké odmietnutie VPN, ako tvrdí Budaj?

Existuje termín pseudologia fantastica. V našom politickom jazyku by sme ju mohli označiť za Mečiarov syndróm. Zrušenie Mečiarových amnestií znamenalo skoncovanie s jeho bájnymi klamstvami. Ísť naďalej touto cestou len poškodzuje politickú kultúru, po ktorej toľko voláme. Pamäť, založená na nenávisti a plodiaca nenávisť, nemôže byť spravodlivou pamäťou.

Spoločný menovateľ obnovy

Pamäť Novembra 1989 je v prvom rade pamäťou ľudskej solidarity. Nie je neosobnou sociálnou redistribúciou štátu, ale osobne zaangažovaným, zodpovedným vzťahom v lokálnych spoločenstvách, na ktorý sa u Patricka L. Deneena odvoláva Martin M. Šimečka. Ona je našou historicky najcennejšou vlastnosťou, len ostala po Mečiarovi zasypaná haldami bezuzdného egoizmu, lebo doba sa vtedy vymkla z kĺbov.

Pamäť spravodlivého štátu je stará ako európska kresťanská tradícia. Stačí sa odvolať na slová svätého Augustína: „Keď odstránite spravodlivosť, čo iné ostane zo štátu ako veľké lúpežníctvo?“ Dnešný zápas o spravodlivý štát je v prvom rade zápasom proti lúpežníckemu štátu a sudcovskej svojvôli, ktorou k nám zavial z Ústavného súdu chlad mečiarovských čias.

Pamäť vzťahov bez hrubosti, násilia a nenávisti, ako ju ľudia každodenne inhalujú v hrubostiach a arogancii politickej moci, koaličnej, ale aj opozičnej, je tiež pamäťou Novembra 1989. Poviem len trochu inými slovami, čo napísal Štefan Hríb: Hrubosť a vulgárnosť Igora Matoviča je nezlučiteľná so slušnosťou Veroniky Remišovej.

Základné práva a slobody nie sú jednorazovou záležitosťou, rovnako ako spravodlivosť, poctivosť a lojalita. Prekračujú horizont našich životov. To len netrpezlivosť srdca sa ich chce zrieknuť. Rovnako je trvalým záväzkom právo na ľudskú dôstojnosť, vzdelanie, zdravie, menšinové bytie. A právo na existenciu v civilizovanom a bezpečnom svete. To nie je ako spoločný menovateľ pre začiatok obnovy nášho spoločenstva málo.

Komentáre

Teraz najčítanejšie