Denník N

Tá, čo sa Viedni stará o kone

Viete, ja cestujem na Slovensko len druhýkrát v živote. Nepoznám to tu, hovorí mladá Rómka s moravským prízvukom.

Aj v dnešnej dobe iPhonov a notebookov sa mi ešte prihodí, že vo vlaku či v lietadle začujem rozhovor ľudských bytostí. A započúvam sa.

Cestou z Viedne do Bratislavy som sa tak dozvedela veľa o cestovaní s Bubom a kúpe bytu. Päť kamarátov tu radilo na sedadlách predo mnou šiestej, a tak mám čerstvé informácie o tom, kde sú byty najlacnejšie (Dúbravka a Podunajské) aká je dopravná situácia (kde sú v Bratislave najväčšie zápchy), ďalej čo-to o parkovaní a snáď všetko o bankách a úveroch. A to všetko zadarmo, zábavnou formou načúvania.

Vlastne by to mohlo byť inšpiráciou pre rozhlas, aby začal vysielať čosi ako náučné rozhlasové hry, pásma z praktického života. Oproti mne sedela mladá žena, Rómka. V jednom momente, keď v rozhovore o bytoch padlo, že Petržalka už nie je, čo kedysi, že tam už nie sú „drogy a cigoši“, sa obzrela na debatujúcich, ale tí to nezaregistrovali.

Vzápätí jej zazvonil telefón. „No, už sme v tej… dedinskej,“ hlási a vzápätí sa rozosmeje. „To je Devínska a nie dedinská, že?“ pýta sa ma a smeje sa ďalej. „No, je to Devínska, ale v skutočnosti vlastne – je to aj dedinská,“ vravím. „Viete, ja cestujem na Slovensko len druhýkrát v živote. Nepoznám to tu. Viem, že pre vás to nie je nič nové. Veľa cestujete.“

Pozrela som sa poprvýkrát na mladú ženu hovoriacu moravským dialektom pozorne. Ako vie, že veľa cestujem? Pýtam sa jej, či žije vo Viedni. Tvár sa jej rozžiari a hrdo mi rozpráva, že už šesť rokov vo Viedni býva a stará sa o kone. O tie kone, ktoré sú cez deň zapriahnuté vo fiakroch a vozia turistov.

„Ťažká robota, ale kone mám veľmi rada. A mám aj jednu veľmi milú kolegyňu, staršiu pani, ale keby ste ju videli zozadu, tak by ste si určite mysleli, že je to muž. To tá fyzická námaha. Všetky tie fúriky. Tak aspoň vidím, ako budem za pár rokov vyzerať aj ja,“ smeje sa.

Pýtam sa, o koľkej vstáva. „O pol štvrtej, kone sú ráno hladné.“ A ona sa ma pýta, či rada cestujem, a keď odvetím, že vlakom radšej ako lietadlom, s obdivom zdvihne obočie: „Vy ste už aj leteli? To by som tiež raz v živote túžila skúsiť.“ Sme už na hlavnej stanici, lúčime sa, podávame si ruky a ja si uvedomujem, že sa mi na trase „dedinská“ – hlavná stanica dostalo koncentrovanej dávky hipoterapie.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre

Teraz najčítanejšie