Už sú tu a nikto ich nechce. Ako EÚ pomáha utečencom, ktorí skončili v Grécku

Osemnásťročný Omar z Iraku môže hovoriť, že patrí medzi tých šťastnejších utečencov v Grécku.

V centre Atén má stabilnú posteľ. Býva v jednej izbe s dvomi ďalšími migrantmi a každý mesiac dostane zhruba tri stovky eur, aby mal z čoho vyžiť, kým sa rozhodne o tom, či získa azyl alebo ho prijme Nemecko, kde už žije jeho mama.

„Lepšie ako v tábore či squate,“ rozpráva Omar. A rozhodne lepšie, ako sa predávať ako prostitút na námestí Victoria, kde skončilo množstvo neplnoletých, ktorí sa ocitli na úteku bez rodičov a ich cesta sa po uzavretí hraníc s Macedónskom skončila v Grécku.

Nemal som na výber

Do Európy utiekol Omar pred násilím. „Prišli za mnou ľudia zo sekty, aby som sa k nej pridal – v opačnom prípade mi hrozili smrťou,“ rozpráva Omar, prečo sa odhodlal na dlhu cestu cez Turecko a more do Grécka. Stálo ho to štyritisíc dolárov, ktoré dal prevádzačom. „Sú to mafiáni a veľmi zlí ľudia, ale keď nemáte na výber, beriete, aké sú možnosti,“ vysvetľuje Omar.

„Ľudské práva nedávajú právo cestovať do Európskej únie,“ povedal minulý týždeň na samite EÚ slovenský premiér Robert Fico, ktorý od začiatku utečeneckej krízy odmieta pomáhať krajinám ako Grécko a Taliansko s návalom migrantov. Podobný názor majú všetky krajiny V4.

Prečítajte si

Utečenecké kvóty rozdeľujú EÚ na východ a západ, kompromis je v nedohľadne

„Ľudské práva nie sú pas, ale sú niečo oveľa viac – sú základom našej civilizácie a hodnôt, ktoré vyznávame. Nie nadarmo sú súčasťou našej ústavy, ktorú sa každý premiér zaväzuje dodržiavať a vykonávať. Čiže utečenci majú rovnaké ľudské práva ako premiér a súčasťou našej ústavy je napríklad aj právo na azyl, to znamená právo každej osoby dostať ochranu v prípade, ak je utečencom,“ hovorí Zuzana Števulová z Ligy za ľudské práva.

Práve právo na azyl podľa nej pomyselne funguje pre utečencov ako pas. „Otvára im dvere do krajín, kam utekajú pred násilím a prenasledovaním,“ dodáva. Na serveri EurActiv.sk na lepšie pochopenie problematiky spustila seriál Utečenci a migrácia – dojmy a pojmy.

Omar sa však do Európy vybral a narazil na mnoho Grékov, ktorí sa ho ujali aj bez „priepustky“.

Najnebezpečnejšie bolo dostať sa do Turecka, kde po nich strieľali vojaci. Potom už to šlo viac-menej ľahko. Stačilo prežiť drsnú plavbu na mori. Prvé dni na jednom z gréckych ostrovov neboli ideálne, desať dní ležali na ceste.

Všeobecne je situácia na gréckych ostrovoch podľa ľudskoprávnych organizácií kritická, a neporovnateľná oproti tej na gréckej pevnine. „Vyzerá to tak, že aj túto zimu sa bude opakovať rovnaký problém – podmienky na niektorých ostrovoch (Lesbos, Samos, Chios), ktoré fungujú ako hotspoty, sú katastrofálne. Tieto miesta sú preplnené, ľudia často bývajú v stanoch. Minulý rok preto niekoľko utečencov zamrzlo a vláda urgentne ubytúvala ľudí v rôznych hoteloch a rezortoch, aby zabránila väčšej tragédii. Rôzne organizácie opakovane upozorňovali, že s príchodom zimy sa toto bude diať znovu, obyvatelia ostrovov protestovali v Aténach,“ hovorí Števulová.

Vinníkov je podľa nej viac: počnúc aténskou vládou, ktorá nechce vytvoriť podmienky na trvalé zotrvanie utečencov v Grécku, až po členské štáty, ktoré za viac ako dva roky neboli schopné rozdeliť si všetkých utečencov, ktorí sú spôsobilí na relokáciu, a pomôcť im aj Grécku. „Pritom nielen v Grécku, ale aj v EÚ je dosť prostriedkov nato, aby sa táto situácia vyriešila – len absentuje dobrá vôľa. To je veľmi smutné,“ hovorí slovenská odborníčka na utečeneckú problematiku.

Omar mal šťastie a poslali ho z utečeneckého tábora do Atén. Vďaka fondom Európskej únie, ktorá je najväčším donorom humanitárnej pomoci na svete, a mimovládke Praxis, ktorá pomáha práve zraniteľným mladým ľuďom, ako je on.

Mladým, ktorí sa ešte nenaučili jazyk a nedokážu si len tak nájsť prácu. V Grécku je nezamestnanosť vysoká: pohybuje sa na úrovni 21 percent, teda trikrát vyššej ako na Slovensku.

Omar má teraz kde bývať a nemusí žobrať na ulici o stravu. Kým sa rozhodne, čo s ním bude, vedie pomerne dôstojný život. Veľmi rád kreslí. „Keď môžem, maľujem. Prihlásil som sa na kurz,“ rozpráva.

Viacero bytov v jednom dome v centre Atén, o ktoré sa delia mladí utečenci z viacerých krajín, má pod palcom Praxis. Nestará sa však len o utečencov, ale aj o najchudobnejších Grékov, bezdomovcov, ľudí chorých na AIDS či sexuálnych pracovníkov. Každý týždeň jeho dobrovoľníci chodia po prenajatých bytoch a pýtajú sa susedov, či je všetko v poriadku, zisťujú sťažnosti a kontrolujú ubytovaných.

Prvá humanitárna pomoc v členskej krajine EÚ

Dohoda s Tureckom síce spomalila migráciu cez balkánsku trasu, čo jasne vidieť na štatistikách oproti minulému roku, stále však každý deň prichádzajú desiatky migrantov. Hlavne zo Sýrie, Iraku i Afganistanu. Kým vlani to bolo vyše 170-tisíc ľudí, do konca tohto roka prišlo do Grécka okolo 28-tisíc utečencov.

V rokoch 2015-2016 prešlo cez Grécko okolo 857-tisíc ľudí. Desaťtisíce ľudí tu nakoniec aj nútene zostali.

Keďže mnohé krajiny vrátane Slovenska odmietajú Grécku v jeho záťaži pomôcť a relokačné kvóty fungujú pomaly, výrazne začala Grékom s utečencami pomáhať Európska únia prostredníctvom svojej humanitárnej pomoci.

Snaží sa riešiť ich ubytovanie, vzdelávanie, integráciu a poskytovať im základné financie na život. Mamutiu humanitárnu operáciu nazvanú Made in EU rozbehla cez organizáciu Európskej komisie známu ako DG ECHO, čo sa dá preložiť ako Generálne riaditeľstvo pre civilnú ochranu a operácie humanitárnej pomoci EÚ. Vôbec prvý raz v dejinách sa na niečo také podujala v členskej krajine EÚ. Od EÚ na to dostala v júli viac ako 401 miliónov eur. S projektmi jej pomáhajú partneri ako Červený kríž, UNHCR a rôzne humanitárne a ľudskoprávne mimovládky.

Projekt sa spustil rýchlo a v priebehu pár mesiacov našli ubytovanie pre vyše 20-tisíc utečencov a hľadajú byty pre ďalších desaťtisíc žiadateľov o azyl.

Vlajkovou loďou celej gréckej operácie je rozpočet vo výške 135,5 milióna eur vyčlenený na ubytovanie a finančnú pomoc utečencom, ktorá sa pohybuje od 90 do 550 eur mesačne podľa veľkosti domácnosti.

„Kým dohodnúť sa s gréckymi bankami, aby umožnili prevody pre utečencov a zriadili im účty, bolo nakoniec pomerne jednoduché, oveľa zložitejšie to bolo so zháňaním bytov,“ hovorí Elis z kancelárie vysokého komisára pre utečencov.

Aby sa mohol projekt zrealizovať, partnermi európskej humanitárnej pomoci sa museli stať aj grécki politici. Kým vo veľkých mestách ako Solún či Atény sa našli lokálni politici, ktorí začali hľadať pre utečencov voľné byty, v úplnej väčšine gréckych provincií sa postavili proti.

„Desať municipalít sa zapojilo do projektu, 325 zvyšných je proti,“ rozpráva vicestarosta Atén Elftherios Papagiannakis. Za dva roky, odkedy vypukla utečenecká kríza, sa podľa neho veľa vecí posunulo.

„Na začiatku to bola úplná anarchia – nefungovalo nič, vláda nemala na nič kapacitu,“ hovorí a spomína, ako utečenci spali nadivoko na námestí Victoria. Okolo miesta sa sformovali skupiny dobrovoľníkov a mimovládok, ktoré prevzali zodpovednosť namiesto štátu. „Odvtedy sme sa veľmi poučili. Prevzali sme ich systém, pretože fungoval, a spojili sme s nimi sily,“ hovorí vicestarosta z gréckeho hlavného mesta.

Odvážna starostka z malého mesta

Neskôr sa k veľkým mestám pridala aj odvážna starostka Giota Poulouová z mestečka Livadia, ktoré je vzdialené asi hodinu a pol cesty od Atén. Napriek odporu viacerých obyvateľov sa rozhodla, že prázdne byty (okolo 70) poskytne utečencom, ktorí ich potrebujú.

Okrem prejavu solidarity to vnímala aj ako príležitosť pre mesto. Dlho nevyužité nehnuteľnosti našli cez humanitárnu pomoc EÚ svojho nájomníka. Príchod utečencov tiež pomáha miestnej ekonomike. Svoju finančnú pomoc míňajú tam, kde bývajú, a nie sú tak považovaní za príťaž. Hoci sa po celom Grécku naďalej objavujú fámy, že dostávajú väčšiu pomoc ako nezamestnaní Gréci. Aj grécky parlament má svoju fašistickú stranu.

„Áno, mali sme mnoho sťažností, keď sme sa rozhodli prijať niekoľko utečencov. Boli demonštrácie, objavili sa aj rasistické názory. Šírili sa o nich mýty a klamstvá. Od začiatku sme sa však chceli vyhnúť tomu, aby sme tu mali tábor. Povedali sme, že chceme ubytovať utečencov v bytoch, a doterajšia prax nám ukázala, že sa to dá,“ hovorí grécka starostka.

Deti utečencov napríklad teraz v meste chodia do gréckych škôl a navštevujú jazykové kurzy, kde ich vyučujú dobrovoľníci. „Dôležité je, aby sme paralelne mysleli aj na domácich obyvateľov a pomáhali im v ich ťažkej situácii. Nemôže to byť jednostranné,“ dodáva starostka Livadie.

V jej meste, ako aj v Aténach, sme sa rozprávali s viacerými rodinami, ktoré ušli z vojnovej Sýrie a čakajú na rozhodnutie, či dostanú status utečenca alebo sa ich napríklad ujme Nemecko, kde už majú časť svojej rodiny. Spojenie utečeneckých rodín je aj jednou z kľúčových tém koaličných rokovaní v Nemecku, ktoré sa stále neuzavreli.

Mnohí utečenci majú jasno, že Grécko je len prestupná stanica; iní sa už učia po grécky. Fatima, ktorá ušla z Afganistanu, nám ukazovala upletené tašky, ktoré bude predávať na vianočných trhoch. Pletie ich v centre Faros, ktoré je neďaleko smutne slávneho námestia Victoria. Ženy – utečenky sa tam učia po grécky či zlepšujú svoj vlastný jazyk, keďže mnohé z nich nemali takmer žiadnu skúsenosť so školou, alebo sa len prídu osprchovať.

„Humanitárna pomoc v podobne škatúľ s jedlom a veľkých utečeneckých táborov sa už dlho nepovažuje za ideálnu. V konečnom dôsledku je výstavba tábora oveľa drahšia ako efektívne ubytovanie medzi domácimi. Podporuje to aj lepšiu integráciu a pomáha miestnej ekonomike,“ hovorí jeden z predstaviteľov malého tímu DG ECHO dohliadajúcej na humanitárne projekty v Grécku.

To, že sa starostka Levadie pridala aj na ich stranu, vnímajú ako veľký úspech. Prostriedky na pomoc utečencom v Grécku majú do roku 2018. Čo bude s nimi ďalej, je otázne, podobne ako s hľadaním riešenia európskej azylovej politiky.