Denník N

Na lane vlastnej reči a vlastného písania

V seriáli o neprávom zabudnutých knihách pokračujeme dnes debutom Jána Litváka Samoreč. Je vyjadrením životného pocitu grungeovej generácie začiatku 90. rokov v duchu singla Loser.

Dnes vám predstavíme mladú, nedávno zabudnutú knihu – debut básnika a prozaika Jána Litváka Samoreč (Fragment, 1992). Prvýkrát tak na tomto mieste píšeme o knihe, ktorej pôvodné vydanie sme pred štvrťstoročím čítali a prežívali takpovediac naživo.

Ján Litvák je otvorený, milý a jemný človek i autor. V debute – dôležitej knihe 90. rokov – sa to vehementne pokúšal zakryť, aby ochránil (nielen svoju) zraniteľnú citlivosť. Narodil sa v roku 1965 v Bratislave. Študoval na Vysokej škole ekonomickej. Pôsobil ako redaktor v Literárnom týždenníku a Dotykoch a ako jazykový redaktor a korektor v denníku SME. Je autorom básnických zbierok, próz, cestopisov, reportáží, denníkov a esejí. Vyprofiloval sa ako autor spirituálnej, meditatívnej a prírodnej lyriky. Prekladá najmä z angličtiny (William Blake, Julian Barnes). Zostavil výber z básnického diela Jána Stacha Svadobná cesta a spolu s Robertom Bielikom antológiu slovenskej duchovnej poézie Stratená v ľaliách.

Barbarská generácia

S Kamilom Zbružom a Andrijanom Turanom vydali v roku 1998 knihu Barbar(u)ská ruleta (slovnú hračku vymyslela Denisa Fulmeková, fotografie sú dielom Eriky Litvákovej) – manifest Barbarskej generácie, ktorú v roku 2013 charakterizoval Kamil Zbruž takto: „V Manifeste Barbarskej generácie som napísal: ‚nikam nepatriť‘  a ‚nedôverovať‘. Cítili sme sa ako cudzinci v slovenskej kultúre. Boli sme proti všetkým, a to je barbarské. V Tichom manifeste, ktorý je v Barbar(u)skej rulete, som napísal: ‚Musíme zbaviť literatúru posolstva.‘  Žiadal som úplne oslobodiť tvorbu a ‚nemať pravidlá‘. V Magickom manifeste, ktorý vyšiel v roku 2004 v Dotykoch, som v záujme prežitia v konzumnej spoločnosti navrhoval ,súradnice vzbury‘ . Sú to vtipné paródie na manifesty. Treba ich brať vážne. (…) Do literatúry sme priniesli svetlo, spontánnosť, priateľstvo a energiu. Jano prešiel peši pol Indie, rozlúskal indické mantry a pokúsil sa prerobiť slovenčinu na staroveký jazyk. Andy v satyrských maskách vychutnával ženy a víno a udivoval žonglovaním s ohnivými metaforami. Robo bol filozofujúci pustovník, ktorý vie aj so zatvorenými očami verne namaľovať telo, dušu aj ducha. A ja som sa v experimentálnej knihe Oddychovka prihlásil k dadaizmu.“

Neskôr pribudol do literárnej skupiny aj Robert Bielik a tajným členom bol asi aj Ivan Kolenič.

Ján Litvák sa dnes zaoberá pestovaním biozeleniny a semien starých odrôd. Je šéfredaktorom mesačníka Doma v záhrade.

Šesť textov

Samoreč je útla, 50-stranová zbierka šiestich próz básnika-dandyho, denník jeho nutkavých snových vízií. Spontánne vyjadruje radosť z publikačných možností nečakane oslobodenej spoločnosti po novembri 1989. Brilantne štylizovaný záznam procesu stelesňovania reči i písma. Reč bohatá a šťavnatá: samovrava, spoveď, litánia, zaklínanie. Reč vybrúsená do krehkosti, no zároveň i ostrá a drsná, hanbiaca sa i nehanebná, nežná i agresívna. Krasorečnícka exhibícia, voľná jazda s trojitými odpichnutými oxymoronmi („žalosláva“), s prispôsobenými gramatickými väzbami („pamäť mi prešliapala iný chodník, ktorým by som sa mal vydať napospas“), plná frazeologických piruet i slovných hier („prorok provok“), pleonazmov („pustoprázdnej podrobnosti“) a neologizmov („Dva škodorady, nič viac.“).

Neepické vŕšenie, provokácia, ohrozenie seba aj iných vlastnou rečou. Vyjadrenie osamelej zraniteľnosti – životného pocitu grungeovej generácie začiatku 90. rokov v duchu singla Loser amerického hudobníka Becka z marca 1993. Lúzer je stroskotanec a smoliar, ale vlastne veľký frajer. Ten, kto vie, lebo ešte dokáže pociťovať a premýšľať. Kto hovorí, vraví, reční sám za seba, hoci sa mu reč zrútila.

Prvá próza – Zvyšný – uvedená citátom z Raymonda Queneaua (autora Štylistických cvičení) zaznamenáva závrat z vyčlenenia z davu, či už sa človek vyčleňuje sám, alebo je ostatnými vylúčený. Rozprávač je kaukliarom a povrazochodcom balansujúcim na lane vlastnej reči a vlastného písania. Usiluje sa čitateľa svojimi kúskami prekvapiť, znepokojiť, vytrhnúť z duševnej záhaľky.

V druhej básni v próze – Zlosť – sa pokúša vysloviť nevysloviteľné a pochopiť nepochopiteľné. Rúha sa, hromží, dovoláva, keď sa mu to nedarí. Fackaním i hladkaním vyhmatáva v jazyku, usiluje sa ho chytiť za koreň. Rozkladá slová, ktoré starnutím reči zrástli:

„V temnotách zabudnutej miestnosti, naslepo, nič predo mnou, ani za mnou, nič naporúdzi, najviac ak jedna lakomá sviečka, u ktorej tma ponižujúco dranká kúsky svetla, aby mohla pohľadu naskytnúť, čo utajuje.
Spústy hávede, šarkanie hovná a posledného krehkého štylistu.

Rozpísanú má košatú scénu s bičovaním.

Čo veta, to verš.

Jeho nadanie sa potuluje a plichtí po písacom stole, štverá sa ním, aby drzo vtrhlo medzi tieto zháčené písmená.

On som ja.“

Očistec slovenskej prózy

Celú knižku vystihuje názov tretieho textu – Chorobne ľúbim písať – a ukážka, ktorú sme pre vás vybrali:

„Ako teda nazvať tento očistec slovenskej prózy? Bože, v akých podmienkach to všetko zachraňujem! A pritom som vravel úplne inou rečou, nie krajšou, než je táto: výrečnejšou, nevravím, že lepšou.

Sám, obkrúžený nimi všetkými, ktorých poznám bez toho, aby som vedel, kto sú, vyhlasujem ukrutnú smrť tejto žumpe beletrizovanej gramatiky. Mučenie, a tak ďalej. Na tomto popravisku budú ponížení kati.

Venujte sa teraz trochu mne, ak môžem takto rozpustilo poprosiť. Vytiahnem to na vás, ak chcete. Možno idem zlým smerom a krívam, ale vždy oproti tomu, čo so mnou zaobchádza. Sú ľudia, ktorí to rozpoznávajú hneď skraja, hneď v okamihu, keď sa to odohráva, a ja ani neviem, čo sa k čomu priratúva, azda preto píšem útržkovite, ale čoby. Nenávidím príbehy. Sú to poprekrúcané spomienky a nič nie je obludnejšie ako epika. Je to niečo také strašné a nepoužiteľné ako moja skúsenosť.

Keď mám strach, vždy niečo poviem. Som zdesený, keď sa mi niekto pripomenie tvárou, som zhrozený, keď na mňa ktosi dlhšie hľadí. Ja som tá trocha z každého, som čvarga a chamraď.“

V texte nazvanom Lektvar si samorečník strieľa zo slovenského veršotepectva i sám zo seba a dôrazne vystupuje proti účelovosti. Kráti si chvíľu vtipnými expresívnymi opismi, venuje sa interpunkcionizmu, narcizmu i dadaizmu. V predposlednej próze Ľútosť sa usiluje ubrať plyn, nezapárať. Proroctvá strieda s obavami, napokon sa vráti k surovému maznaniu s rečou, jej gramatikou.

„Preháňa. Vymýšľa si. Potom sa ozve zlosť, že je tu zbytočne.“ Záver posledného zastavenia pod názvom Perlorodka i celej knižky je nádejný: „Sú veci, o ktorých s nikým nehovorí. To je všetko.“

Nadčasový kúsok

Podľa samotného autora je v texte reč o niekom, no nie o tom, kto sa zo všetkých síl prezentuje. Na začiatku spisovateľskej dráhy Jána Litváka zaznel výkrik obhajujúci ticho. Napísal rýchlu a hlučnú knihu, aby sa pri ďalších textoch mohol pokojne postupne ponárať do pomalosti a ticha. Kľúčové literárne dielo 80. rokov – román Rozum Rudolfa Slobodu – vyšlo už v roku 1982 a vyvolalo veľkú pozornosť.

V 90. rokoch sa takýto nadčasový kúsok podaril Jánovi Litvákovi. Zbierka lyrických próz Samoreč sa v kníhkupectvách vypredala za niekoľko dní a neobjavuje sa ani v antikvariátoch. Dodnes vlastníme len kópiu výtlačku z univerzitnej knižnice. Láskavo nám ju venovala literárna vedkyňa (dnes someliérka) Eleonóra Krčméryová pred seminárom, ktorý viedla za účasti autora v prešovskom vysokoškolskom klube v hoteli Senátor 27. novembra 2001. Knihu preložili do nemčiny a maďarčiny, v Poľsku bola inscenovaná. U nás sme na ňu v poslednom desaťročí akosi pozabudli. Radi ju pripomíname.

Ak budete dobre hľadať v dobrých kníhkupectvách, druhé vydanie Samoreči azda ešte nájdete ukryté v Litvákovej knihe z roku 2013 List v perzštine. Jeden z dôvodov opätovného vydania uvádza anotácia vydavateľstva F. R. & G.: „V druhej časti knihy sú však pre potreby študujúcej mládeže ako bonus obsiahnuté aj texty z pôvodného vydania Samoreči, ktoré sú dnes prakticky nezohnateľné a pokútne sa kopírujú, keďže sa pred rokmi stali maturitnou otázkou.“

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Zabudnuté knihy

Kultúra

Teraz najčítanejšie