Denník N

Ján Figeľ: Schytal som to

Foto N – Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Politik hovorí o svojom páde v politike a živote s rakovinou.

JÁN FIGEĽ sa narodil v roku 1960 v Čaklove, vyštudoval Technickú univerzitu v Košiciach. Bol hlavným vyjednávačom vstupu Slovenska do EÚ, komisárom EÚ, ministrom dopravy, podpredsedom vlády aj parlamentu a predsedom KDH. Od mája 2016 je osobitným vyslancom EÚ pre náboženskú slobodu vo svete. Je ženatý, má štyri deti, žije v Bratislave.

Ako sa dnes cítite?

Ďakujem, dobre. Dobro rád vnímam, prežívam, zdieľam. O to viac ma mrzí, že nám často chýba zmysel pre spoločné dobro.

Posledné dva roky máte ťažké. Dlhé roky sa vám darilo, ste skúsený diplomat, zastávali ste významné funkcie. Zrazu prišiel pád – KDH neprešlo do parlamentu, prestali ste ho viesť, bulvár vyťahoval informácie o vašej údajnej nevere. Aby toho nebolo málo, pridala sa rakovina. Čo ste cítili, keď sa vám všetko začalo sypať pod rukami?

Nič sa nedeje náhodou. Všetky tieto skúšky sú pozvaním k prehĺbeniu života, usporiadaniu priorít a k zrelosti. Nehovorím to ako frázu. Keď prišiel volebný šok a KDH tesne neprekročilo hranicu vstupu do parlamentu, veľmi mi pomohlo poznanie, že každá ľudská cesta má dve časti – prvá je dôležitá a druhá rozhodujúca.

Zlom nastáva pri zaťažkávajúcich a zložitých udalostiach v živote – haváriách, krízach, tragédiách. Nájsť odpovede v takejto situácii mi pomohla kniha Padanie do výšky od Richarda Rohra.

Akú odpoveď ste našli?

Že podstatným zmyslom druhej časti života je láska ako najkrajšia vlastnosť, ktorú človek dokáže rozvinúť. Dôležité je spoznať, že sme milovaní a máme milovať. Dva roky, na ktoré sa pýtate, sú naozaj iné. Sú hlbšie, ťažšie a celé mi to dáva zmysel.

Konkrétne?

Mám viac nového poznania. A držím sa toho, že kto nedokáže čestne prehrávať, nemôže ani čestne vyhrávať. Víťaziť v živote je potrebné – nad sebou, egom, nad zákernými prekážkami. Stojí to predo mnou ako výzva nikdy sa nevzdávať.

Ste hlboko veriaci. Prišli momenty, keď ste o viere zapochybovali, keď ste obviňovali Boha, prečo práve vy?

Výčitky voči Bohu neprišli, bolestivé postavenie sa zoči-voči realite áno. Viera potrebuje rozum, ten však nie je absolútny, preto potrebuje aj sebareflexiu. Ako cez Malého princa povedal Antoine de Saint-Exupéry, najlepšie vidíme srdcom.

Paradoxne, všetko, čo sa mi udialo politicky a zdravotne, moju vieru prehĺbilo. Bude to znieť zvláštne, ale aj za všetky negatívne skúsenosti som vďačný. Človek síce chorobu nevíta, ona mu napriek tomu dáva veľa – spozná, aký je sám, ale aj to, kto sú jeho skutoční priatelia.

V politike ste mali veľa partnerov aj protivníkov. Spomenuli si na vás v chorobe?

Niektorí áno, iní nie. Vážna choroba je dobrý spôsob, ako spoznať, kto bol priateľ a kto iba kolega. V núdzi poznáš priateľa je naozaj múdre príslovie. V politike síce nie je veľa priateľov, ale nejakí predsa len existujú.

Môžete ich menovať?

Hneď na úvod reagovali povzbudením prezident Andrej Kiska, Béla Bugár, Ivan Uhliarik, Ján Čarnogurský, Alojz Hlina, potom pár ďalších. Nechcem ten zoznam uzatvárať, možno sa niektorí ešte ozvú. Počas rokov v politike som nestíhal reagovať na všetky telefonáty. Dnes mobil zvoní zriedkavo, a aj za to som vďačný.

Nechcete, aby vám ušiel nový rozhovor Karola Sudora? Kliknite na jeho stránku na Facebooku.

Poznám veriacich ľudí, ktorí veľmi ťažké chvíle vnímali ako trest od Boha za to, ako žili, konali. Že boli málo empatickí, zahľadení do seba, málo pomáhali a podobne. Nebojovali ste s tým, že to môže byť čosi ako trest?

Z pohľadu viery Boh nechce, aby sme boli chorí. Dôkazom je evanjelium, ktoré hovorí, že kade Kristus chodil, tam uzdravoval, dokonca kriesil mŕtvych, konal zázraky. Ak veríme, že je živý, musíme veriť, že rovnaký je aj dnes.

Choroba nepochádza od Boha, ale od zlého. Je to aj dôsledok zlej životosprávy, silných stresov a preťaženia, čoho súčasťou som bol dlhé roky v politike aj ja. Náročných bolo najmä sedem rokov v pozícii predsedu KDH, keď bolo treba nonstop riešiť problémy iných. Pod úspech sa vždy podpíše veľa autorov, pod neúspech tí istí podpíšu len jedného.

Nemyslím si, že na človeka má potom doľahnúť skepsa alebo strach, musí však byť pripravený na to, že občas to v živote jednoducho schytávame. A ja som to schytal. Stále však treba dodať, že sú aj ťažšie príbehy ako môj.

Aj preto som prijal pozvanie účinkovať v televíznej relácii (V siedmom nebi, pozn. autora) s dievčinou, ktorú lekári poslali domov zomrieť. Ja už mám predsa len čosi odžité, ju by však to najkrajšie ešte len malo čakať.

Doľahol na vás po oznámení diagnózy čosi ako ťaživý smútok?

Slzy ani depresia sa nedostavili, prvou reakciou bol silný otras. Prišlo to v momente, keď mi lekárka oznámila, že moja diagnóza je vážna, že je to rakovina kostnej drene a bez liečby to bude veľmi krátky proces. S liečbou síce existuje nádej, ale dobrý výsledok nik negarantuje.

Ihneď som začal študovať, čo moja diagnóza znamená. Dozvedel som sa, že pacienti s touto chorobou sa dožívajú maximálne 42 mesiacov. Musel som sa vrátiť k viere a uvedomiť si, že ľudský život je konečný, že zomrieť musí každý.

Všetci prakticky celý život fungujeme tak, že na vlastnú smrť nemyslíme, nie sme na ňu pripravení, skôr vnímame problémy a ťažkosti druhých. Uvedomenie a prijatie vlastnej smrteľnosti mi pomohlo asi najviac.

Kedy prišli najťažšie chvíle?

V strede júna tohto roka. Vtedy som mal taký zlý zdravotný stav, aký som nikdy predtým nepociťoval. Myslel som si, že ten deň je môj posledný. Manželka trikrát volala záchranku, prišla až na tretí pokus, s húkačkami som skončil v nemocnici. Nikdy na tie pocity nezabudnem. Vnímal som, ako mi úplne odchádza telo,

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Kúpte si knihu rozhovorov Karola Sudora s Fedorom Gálom

Do obchodu

Rozhovory

Teraz najčítanejšie