Voľby a zázraky

Dvadsiate piate výročie rozdelenia Československa vyvolalo celý rad článkov a televíznych reportáží, kde sa porovnávalo, čo majú Česi a Slováci spoločné. Pochopiteľne, nemohla chýbať ani legendárna otázka, či mladí Česi vedia, čo znamená slovo „čučoriedka“. Nie je náhodou, že odpoveď nepoznali tak často, ako keď sa ich novinári pýtali na slovo „pery“. Evidentne sa vo filmoch častejšie hovorí o perách, hádajte prečo.

Čo nás spája či odlišuje od Slovákov, zrejme dokážeme intuitívne opísať, zaujímavejšia otázka by však bola: čo vlastne spája Čechov? A spája ich vôbec niečo? Český novinár Ferdinand Peroutka tvrdil, že svojím spôsobom nie sme národ v politickom slova zmysle, sme skôr zhluk ľudí, ktorí hovoria rovnakým jazykom a žijú na jednom mieste. Historici potom vyčítajú Tomášovi G. Masarykovi, že pri vzniku republiky v roku 1918 „vytvoril“ československý národ, ktorý však nikdy neexistoval. Tým do definovania našej identity pridal trochu zmätku. Hoci je to detail popri tom, čo dobré urobil pre našu spoločnosť.

Po roku 1993 sme sa už vyčistili dokonale (v 20. storočí sme prišli o Židov, Nemcov a následne i o Maďarov a Slovákov), takže by sa mohlo zdať, že už by konečne mohlo byť jasno. Lenže sa zdá, že národné uvedomenie neuľahčuje čistota kmeňa, ale idea.

V súčasnosti je celý rad krajín rozdelený, videli sme to na brexite či amerických prezidentských voľbách. Lenže okrem jasne odlišných politických preferencií sú tieto krajiny v mnohých ohľadoch stále veľmi čitateľné a jednotné. Napríklad vo vnímaní svojej vlastnej slobody, na ktorú sú pomerne hákliví.

Česi naproti tomu vo výskumoch často zmieňujú, že by boli za rôznych okolností ochotní zbaviť sa niektorých svojich slobôd. V niečom sú liberálni, ale v mnohých témach čoraz konzervatívnejší. Nechcú byť ani Východ a ani Západ atď.

Už o pár týždňov si budú Česi vyberať nového prezidenta. Všetko nasvedčuje tomu, že opäť pôjde o ďalšiu kapitolu hľadania seba samého a opäť zrejme pôjde o stret dvoch polovíc tunajšej spoločnosti. Miloš Zeman nie je demokrat, nectí si našu ústavu a oponentov označuje za svojho druhu nepriateľov štátu. Preto keď uspeje, bude to po nedávnom úspechu Andreja Babiša, ale aj Tomia Okamuru a komunistov potvrdenie nepríjemného trendu, kde silnie tá časť spoločnosti, ktorá by rada obrátila beh dejín.

Ak však prehrá, môže to dodať takú potrebnú energiu tým ľuďom, ktorí už nechcú ďalšie rozdeľovanie spoločnosti, požadujú dodržiavanie pravidiel a naše miesto vidia ak už nie na Západe, tak aspoň nie na Východe. Ak už nie sme schopní zdieľať spoločnú ideu, azda aspoň bude zastúpenie síl na českej politickej scéne férovejšie.

K takémuto úspechu je však pomerne ďaleká cesta. Kampaň je zatiaľ veľmi nevýrazná a kandidáti pristúpili na hru, že Zeman má druhé kolo isté, tak sa musia pobiť medzi sebou. Sú k sebe čoraz tvrdší a ich tímy či spojenci rozbiehajú najmä na sociálnych sieťach neľútostnú bitku. Tvrdia, že to neprekáža, pretože v druhom kole sa všetci zjednotia za tým, kto postúpi. Lenže také jednoduché to nie je, ľudia kritiku a napádanie počujú, pamätajú si ich a ukladajú do svojej rozhodovacej databázy, čo o tom či onom kandidátovi zaznieva.

Rovnako tak väčšina evidentne podceňuje fakt, že nie každý má šancu Miloša Zemana v druhom kole poraziť, preto sa nevyberá najlepší kandidát, ale ten, ktorý má najväčšie šance uspieť. Budeme tak evidentne svedkami trieštenia hlasov.

Sme však pred Vianocami, kedy inokedy veriť na zázraky?