Denník N

Tatry nás nespájajú, desať rokov od schengenu sa slovensko-poľské hory nedokázali integrovať

Turistický chodník pod Chatou pod Rysmi. Foto – TASR
Turistický chodník pod Chatou pod Rysmi. Foto – TASR

Úrady za posledných desať rokov zatvorili mnohé turistické chodníky a rušili autobusové spoje, ktoré spájali poľské a slovenské Tatry.

Dočkali sme sa. Presne pred desiatimi rokmi, 21. decembra 2007, Slovensko a Poľsko spoločne vstúpili do schengenského priestoru, čo znamenalo aj zrušenie hraničných kontrol v Tatrách. Počas symbolického zničenia hraničných závor na Lysej Poľane zaznelo veľa pekných slov o tom, že Tatry sa konečne stanú jedným spoločným regiónom, ktorý nebude deliť hranica.

Ako to dopadlo v skutočnosti? Bohužiaľ, neveľmi dobre.

Získali len vodiči

Čitatelia starší ako 30 rokov sa dobre pamätajú na časy, keď sa cestovanie do európskych krajín spájalo s nepríjemným a dlhým čakaním na hraničných priechodoch. Hranica s Poľskom aj predtým (od 90. rokov), na rozdiel od tej rakúskej, však bola veľmi priaznivá. Na dvoch podtatranských priechodoch (Lysá Poľana v okrese Poprad a Suchá Hora na Orave) sa netvorili veľké kolóny áut a osobná aj nákladná doprava išla veľmi rýchlo a pohodlne.

Paradoxne však situácia osôb, ktoré nemajú auto, bola pred rokom 2007 lepšia ako dnes.

Vtedy bolo cestovanie verejnou dopravou oveľa jednoduchšie. Aj cez zimu fungovali priame autobusové spojenia zo Zakopaného do Popradu (dnes autobus premáva len od 15. júna do 15. októbra). Dalo sa ísť pohodlne aj s prestupom, čo využívali davy Poliakov cestujúcich na slovenskú stranu Tatier.

Zo Zakopaného tak ako dnes každých 20 až 30 minút odchádzal mikrobus do Poľany Pálenice pri Morskom Oku cez Lysú Poľanu. Hranicu ľudia prešli pešo, čo v rokoch 1993 až 2007 netrvalo dlhšie ako 5 minút (hraniční policajti sa často ani nepozerali na pas, keď videli, že ide skutočný turista s ruksakom).

Po týchto piatich minútach ste boli na slovenskej strane Lysej Poľany a práve tu sa situácia za posledných 15 rokov veľmi zhoršila.

Pred zrušením hraníc autobus Lysá Poľana – Poprad cez Tatranskú Lomnicu a Starý Smokovec odchádzal v priemere každú hodinu, nebol problém ani s cestovaním opačným smerom. Teraz, keď nás už „Tatry spájajú“, sú spojenia veľmi riedke: v novembri a decembri odchádzajú autobusy len o 7:05, 10:40, 14:30, 15:40, 16:55 a 20:15.

Turisti v Mengusovskej doline vo Vysokých Tatrách. Foto – TASR

Ešte zaujímavejšie vyzerá situácia, keď chce v zime Poliak bez auta ísť na jednodenný výlet alebo lyžovačku zo Zakopaného do Tatranskej Lomnice. Prvý slovenský autobus z hranice o 7:05 v žiadnom prípade nestihne. Zostáva autobus o 10:40 a v Tatranskej Lomnici ste o 11:26. Dlho si však tento výlet na Slovensko poľský turista neužije – posledný autobus na Lysú Poľanu, ktorý v zimnom období musí stihnúť, odchádza z Tatranskej Lomnice o 15:52 a zo Starého Smokovca o 15:40. Ďalší je až o 19:05 a prichádza na hranicu o 20:13 – o pol hodiny neskôr ako z poľskej časti Lysej Poľany odchádza posledný poľský mikrobus do Zakopaného.

V minulom roku na adresu SAD Poprad a poľského Tatranského okresu prišla ponuka, aby tieto večerné spojenia nejako koordinovali, tak aby sa turisti mohli vrátiť do Poľska aj neskôr ako o 15. hodine. Dalo by sa to čiastočne riešiť presunutím večerných spojení o 20 až 30 minút. Toto riešenie by prinieslo pre slovenského dopravcu nových klientov, samozrejme, za podmienky, že by sa urobil aj účinný marketing na poľskej strane, v poľskom jazyku. SAD Poprad ani Tatranský okres so sídlom v Zakopanom však neboli ochotní o tom rokovať a žiadne stretnutie sa v tejto veci ani nekonalo. Práve takto v praxi vyzerajú „spoločne Tatry bez hraníc“ – keď nie je vôľa vyriešiť ani takúto jednoduchú vec, akou je koordinácia cestovných poriadkov na dvoch stranách Tatier.

Ilegálne, ale bez problémov

Schengen však je aj o niečom inom. Veľkým prínosom je sloboda, spojená s možnosťou prechodu hranice hocikde – aj v lese alebo na horskom hrebeni.

Z tohto pohľadu sa situácia cezhraničných turistov v Tatrách a okolí po vstupe do schengenu výrazne zlepšila. Na mnohých miestach sa otvorili nové možnosti cestovania po horách mimo hraníc: teraz môžeme legálne prejsť zo Slovenska do Poľska aj cez Bobrovecké sedlo, Lúčnu, Rákoň, Volovec a Kasprov vrch. Pred vstupom do EÚ sa legálne dalo prejsť iba cez Rysy a Oravskú Maguru, kde existovali turistické hraničné priechody.

Slavkovský štít vo Vysokých Tatrách. Foto – TASR

Nelegálne však priechody existovali aj na iných miestach, kde sa poľské chodníky v Tatrách stýkali so slovenskými. Napríklad na Bobrovci a Tomanovskom sedle. Dalo sa tam nelegálne prejsť hranicu a s veľkou pravdepodobnosťou si nikto nič nevšimol. V najhoršom prípade ste zaplatili nevysokú pokutu, bolo to tolerované.

Keď príslušník zbadal, že nemá do činenia s ilegálnym imigrantom, ale so skutočným horským turistom, častejšie sa to skončilo tým, že sa skutok nestal. Po takom ilegálnom prechode hraníc v Tatrách bolo možné vrátiť sa do susedného štátu verejnou dopravou (priamo či už s prestupom) – aj z Podbanského či Pribiliny, čo dnes vyzerá ako sci-fi.

Zrušíme vám turistické chodníky

Keď Poľsko a Slovensko vstúpili v roku 2004 do Európskej únie (ešte tri roky sme neboli v schengene), mal som takmer 23 rokov. Predtým som niekoľkokrát zažil tieto ilegálne prechody hraníc.

„Všetko v pohode, ste obyčajný turista, nemáte alkohol ani zbrane, je to síce nepovolené, ale nespôsobili ste nič zlé. Tieto hranice sú aj tak nezmysel a čoskoro budú zrušené,“ povedal mi policajt.

V roku 2007 vedenie TANAP-u spolu s poľským národným parkom TPN prijalo rozhodnutie, ktoré zatvorilo niektoré chodníky smerujúce k poľskej hranici. Obeťou tohto riešenia sa stali medzi turistami obľúbené chodníky z Oravíc na Bobrovec a do Chocholovskej doliny, v Poľsku aj z Kościeliskej doliny (chata Ornak) do liptovskej Tichej doliny cez Tomanovskú dolinu. Oficiálne z dôvodov ochrany prírody.

Toto riešenie bolo veľkým prekvapením: predtým vtedajší riaditeľ poľského Tatranského národného parku Paweł Skawiński hovoril o tom, že po vstupe do schengenu skôr pribudnú nové cezhraničné chodníky. Plánovalo sa prepojenie poľskej chaty v Doline Roztoky so slovenskou Dolinou Bielej vody, hovorilo sa aj o prepojení Chalubinského brány v Poľsku s Kôprovou dolinou a Kôprovským štítom na Slovensku.

Ochrana prírody a zatvorenie turistických chodníkov v menej populárnych lokalitách, ktorými prejde turista raz za hodinu, znejú pekne. Avšak poľskí obdivovatelia Tatier neveria, že za týmto riešeniami stála skutočná snaha o ochranu prírody. V tom istom období sa na slovenskej strane Tatier uskutočnilo viacero investícií do lyžiarskej aj inej turistickej infraštruktúry, ktoré boli povolené. Na území TANAP-u sa taktiež odohráva ťažba dreva, ktorú viacerí ochrancovia prírody kritizujú.

Vo viacerých lokalitách na slovenskej strane Tatier veľmi ťažko nájsť dôvody na to, aby túto oblasť zavreli pre turistov. Dôležitým príkladom sú Belianske Tatry, takmer neprístupné pre turistov, ale veľmi priaznivé pre lesníkov aj milovníkov ilegálnych poľovačiek.

Problematické je aj zatváranie turistických chodníkov v slovenských Tatrách od 1. novembra až do 15. júna. Aj keď je zmysel zavrieť chodníky na zimu (Poliaci to nerobia), zostáva otázka, prečo sú zatvorené až do júna – a nie do 1. apríla.

Na štítoch vyšších ako 1800 metrov to má zmysel, veď tie aj v máji pokrýva sneh a je to nebezpečné. Prečo však na začiatku júna nie je povolené prejsť Bobroveckou dolinou z Oravíc do poľskej Chocholovskej doliny? V tom istom čase sa však na území TANAP-u povoľujú veľké lyžiarske investície, ktoré do prírody zasahujú oveľa viac. Možno by bolo načase prehodnotiť tieto príliš prísne podmienky a nezatvárať chodníky v západotatranských dolinách ako Bobrovecká a otvoriť na jar výstupy na menšie štíty, ako Lúčna a Rákoň.

Na druhej strane, TANAP-u neprekážajú príliš veľké kolóny áut napríklad v Roháčskej doline, kde by sa logicky autá nemali pohybovať vôbec – spôsobujú väčší problém pre prírodu ako turisti na zrušenom chodníku Dolina Kościeliska – Tomanovské sedlo – liptovská Tichá dolina. To sa však nerieši, a verejná doprava na úseku Oravice – Zuberec – Chata Zverovka nefunguje vôbec, takisto ako na úseku Pribilina – Podbanské – Štrbské Pleso.

Ťažko obhájiť, že nútenie ľudí používať na týchto lokalitách individuálnu dopravu namiesto autobusov je ekologickejším prístupom než zatváranie tých niekoľkých cezhraničných chodníkov v Tatrách, ktoré aj tak nikomu neprekážali.

Nezaradené, Slovensko, Svet

Teraz najčítanejšie