Denník N

Bol to Kiskov najťažší rok

foto N - Vladimír Šimíček
foto N – Vladimír Šimíček

Politická kariéra Andreja Kisku sa v roku 2017 preklopila do fázy drsnej konfrontácie s premiérom Ficom a ministrom vnútra Kaliňákom. Teraz sa čaká, či prezident zostane v politike.

V našej ankete o osobnosti roka opäť zvíťazil prezident Andrej Kiska. Získal najviac hlasov, no už to nebolo také jednoznačné ako po minulé roky. A nejde len o názory okruhu ľudí oslovených našou redakciou, ale aj o verejnosť. Pri pohľade na prieskumy dôveryhodnosti politikov je Kiska stále na ich čele, stále mu viac ľudí dôveruje ako nedôveruje, no jeho náskok sa znižuje.

Môže to mať viac dôvodov. Prezident aj tohto roku robil to, čo po minulé roky – v rámci svojich kompetencií pomenúval neprávosti, extrémizmus, ľahostajnosť, mnohé slabiny krajiny, bojoval proti straníckemu obsadeniu Ústavného súdu či za našu prozápadnú orientáciu.

No Kiska akoby už zovšednel, možno sa aj trochu zunoval a celkom iste na ňom zostalo aspoň trochu blata, ktorým ho už dlhé mesiace ohadzujú politici Smeru či SNS.

Pre Kisku to bol rok, keď sa jeho osobné radosti (narodilo sa mu dieťa) zrejme dostali do sporu s jeho ambíciami (oznámil, že sa nebude pokúšať o premiérsky post a nezaloží stranu). Rok, keď jeho imidž človeka, ktorý rozumie problémom menej šťastných (rozdávanie platu, návštevy sociálnych zariadení), narušili obvinenia, že je vlastne obyčajný papaláš a daňový podvodník.

A bol to rok, keď síce stále trval na svojom, ale nakoniec vzdal svoj najdlhšie trvajúci boj o obsadenie Ústavného súdu.

Postavme sa fašistom

Jednou z najväčších prezidentových tém bola ĽSNS, či širšie extrémizmus. Začalo to už novoročným príhovorom, stretnutím s predstaviteľmi cirkví, ktorých vyzval, aby netolerovali zneužívanie náboženstva, či výzvou proti extrémizmu adresovanou súkromným firmám, neziskovkám či študentom.

Jeden z najsilnejších momentov prišiel začiatkom apríla v Brezne, kde si na Kisku počkalo zopár kotlebovcov, no prezident ich svojou vecnosťou odzbrojil a zosmiešnil.

Kiska však nezostal len pri všeobecnom odsúdení fašizmu, ale vyjadril sa aj priamo k župným voľbám. Pri oslavách SNP v Banskej Bystrici povedal, že to budú voľby, v ktorých sa postavíme ideológii zla, voľby,  „v ktorých vyženieme fašistu z úradu tu, v Banskej Bystrici, odmietneme jeho kandidáta v Nitrianskom a ďalších krajoch.“

O poldruha mesiaca zas ocenil, že sa kandidáti na banskobystrického župana Stanislav Mičev a Martin Klus vzdali v prospech Jána Luntera.

S Jánom Lunterom. foto – TASR

Celkom jasná agitácia v prospech jedného a v neprospech druhého kandidáta, akú Kiska predviedol aj vo vysielaní RTVS krátko pred voľbami, by si za normálnych okolností vyslúžila odsúdenie, ale v situácii, keď sa za Lunterom a proti Kotlebovi zjednotili prakticky všetky parlamentné strany s výnimkou ĽSNS, ho vlastne ani nemal kto skritizovať. Naopak, bol to jeden z najvýraznejších a najsprávnejších prezidentových postojov.

Podpisy i vetá

Jasný postoj Andrej Kiska zaujal začiatkom roka 2017 aj v otázke Mečiarových amnestií. Ocenil januárové vyhlásenie právnikov, podporil Annu Remiášovú, ktorej sľúbil, že sa zasadí o zrušenie amnestií.

Na druhej strane, prezident sa tiež obrátil na Národnú radu s tým, aby pri vládnom návrhu nerobila unáhlené kroky. Nepozdávalo sa mu skrátené legislatívne konanie, fakt, že o veci mal ešte rozhodovať Ústavný súd, či skutočnosť, že jednorazová amnestia mala byť zrušená všeobecnou zmenou ústavy. Miernejšími slovami tak vyjadril vtedajšiu dosť rozšírenú obavu (ktorú tvrdo artikulovali aj ľudia z jeho okolia), či vládny návrh nie je len búdou, ktorú na opozíciu a verejnosť nachystala koalícia. Nakoniec však prezident zrušenie amnestií podpísal. Našťastie, ukázalo sa, že správne.

Naopak, tak ako každý rok, aj tento raz prezident niektoré zákony vracal. Bol to napríklad zákon o Úrade pre reguláciu sieťových odvetví (ÚRSO), ktorý podľa prezidenta obmedzoval nezávislosť úradu, zákon, ktorý umožňuje stavať na ešte nevyvlastnených pozemkoch, zákon o Ústave pamäti národa (ÚPN) namierený proti vtedajšiemu šéfovi ústavu Ondrejovi Krajňákovi, či zákon o štátnych cenách, ktorých udeľovanie si presadili premiér a predseda parlamentu.

Samozrejme, že tak ako v minulých rokoch, aj v tom končiacom parlament všetky Kiskove vetá prehlasoval.

Na koberčeku

Podobne ako v predchádzajúcich rokoch, aj v tom končiacom si prezident k sebe volal ministrov Ficovej vlády. Napríklad ministra práce Jána Richtera, s ktorým hovoril aj o spornom jasličkovom zákone, opatrovateľkách, starých ľuďoch či o kauze Čistý deň, pre ktorú poslal ministrovi dokonca aj otvorený list.

Najtvrdšie sa k tomuto rezortu vyjadril po októbrovej tragickej dopravnej nehode opatrovateliek, keď na stretnutí s predstaviteľkami združenia opatrovateliek povedal, že „Slovensko nie je sociálnym štátom. Nie je sociálnym štátom pre mnohých ľudí, ktorí skutočne pomoc potrebujú. Nedokážeme sa dôstojne postarať o starých ľudí, o seniorov, najslabších členov našej spoločnosti, keď sa dostanú do ťažkých životných situácií, o samostatne žijúce matky s deťmi.“

Prezident prijal Jána Richtera, aby s ním hovoril o Čistom dni a jasličkovom zákone. foto –TASR

S ministrom obrany prezident preberal prípad zmiznutej munície či transparentnosť pri nákupe nových zbraní. Po prevalení eurofondovej kauzy na ministerstve školstva Petra Plavčana pomerne tvrdo kritizoval a po jeho odchode povedal, že „vzhľadom na doterajší výkon zodpovedných od parlamentných volieb je potrebná silná dávka optimizmu, aby človek očakával v oblasti vzdelávania, vedy a výskumu v najbližších rokoch zásadné zmeny.“

Všetky stretnutia s ministrami a vyjadrenia k ich rezortom majú predvídateľný scenár. Ministri prídu podiskutovať, ale v ich rezortoch sa nič nemení, kým situácia nenarazí na realitu (ako pri jasličkovom zákone) alebo na názor premiéra (ako v prípade odvolania ministra Plavčana). O jedinú novinku v rámci pozvaní k prezidentovi sa postaral generálny prokurátor Jaromír Čižnár, ktorý do Grasalkovičovho paláca odmietol prísť vysvetliť prípad výtvarníka Ľuboša Lorenza.

Do jadra

Tak ako obyčajne, i keď o poznanie skromnejšie, sa prezident venoval aj témam obrany a zahraničnej politiky. Kritizoval podfinancovanosť armády a z nej vyplývajúci fakt, že si Slovensko neplní záväzky voči spojencom. Na domácich i zahraničných fórach sa opakovane prihlásil k Západu a k jeho hodnotám a vyzval tiež na rozšírenie NATO o Gruzínsko.

Andrej Kiska sa v správe o stave republiky pridal k výzve Roberta Fica, že Slovensko musí patriť do jadra EÚ: „Slovenskej republike ako jej politickí reprezentanti neposlúžime tým, že budeme zlostne vykrikovať nekompromisné postoje z periférie európskej politiky, ale tým, že budeme trpezlivo hľadať kompromisné riešenia za jedným stolom. V jadre Európskej únie. V prvej lige európskej politiky.“

Veľkou udalosťou bolo októbrové stretnutie troch najvyšších ústavných činiteľov.    Tí sa boli (z prezidentovej iniciatívy) schopní stretnúť aj v situácii, keď na Kisku útočil predseda vlády i predseda parlamentu, a prihlásiť sa k spoločným európskym hodnotám a k „jednoznačnému pokračovaniu v proeurópskej a proatlantickej orientácii“, ktoré je „strategickým záujmom Slovenskej republiky“.

Iná vec je, že Andrej Danko toto vyhlásenie už zakrátko spochybnil svojím vystúpením v ruskej Štátnej dume.

Bez strany

Prezident využíval svoje postavenie aj na to, aby upozorňoval aj na dlhodobo zanedbávané témy, teda napríklad na Rómov a neschopnosť doterajších garnitúr pozdvihnúť túto komunitu. Poukazoval tiež na to, že napriek ekonomickému rastu a celkovo pozitívnemu vývoju hospodárstva nie sme pripravení na budúcnosť. V správe o stave republiky zopakoval, že po tom, čo bol školstvu a zdravotníctvu v programovom vyhlásení venovaný dostatočný priestor, „sa postupne tieto témy opäť vytratili z centra diskusií kamsi na okraj“.

No napriek všetkým svojim vyhláseniam, ktoré sa týkajú právomocí vlády, s ktorými začal už pred prezidentskými voľbami v roku 2014 a ktorými pomenúva najpálčivejšie problémy Slovenska, ešte v apríli oznámil, že nezakladá politickú stranu, nebude kandidovať do parlamentu, a preto ani neuvažuje o poste premiéra.

Kiska tým vyvrátil dlhodobé špekulácie o tom, že bude lídrom vlastnej či nejakej inej strany, človekom, ktorý má zatiaľ ako jediný šancu stať sa Ficovi vyrovnaným partnerom a môže ho aj nahradiť. Kiska dal zjavne prednosť rodine pred ľuďmi, ktorí ho už nevideli ako prezidentského kandidáta v roku 2019, ale ako šéfa najsilnejšej opozičnej strany v roku 2020.

No a podobne to mohol vidieť aj predseda vlády Robert Fico, ktorému tak odpadla jedna veľká starosť. Lenže nestalo sa. Naopak, po pár mesiacoch prišiel smerácky útok na Kisku, pre ktorý prezident v očiach mnohých ľudí spadol do tej kategórie politikov, z ktorej sa chcel v apríli vymaniť.

Vážne rany

V posledných mesiacoch je hlavným cieľom smeráckych (a čiastočne aj esenesáckych) vyjadrení na prezidentovu adresu snaha očierniť ho, poukázať na to, že sa ničím nelíši od ostatných politikov, že jeho prešľapy sú vlastne na tej istej úrovni (ak nie na horšej) ako prešľapy iných politikov.

Ešte pred prezidentovým oznámením, že nemá záujem o vládny post, sa objavila téma využívania vládneho špeciálu na prezidentove lety do Popradu, kde zostala žiť jeho manželka aj s deťmi. V marci ju otvoril minister vnútra Robert Kaliňák, ktorý v parlamente vyhlásil, že kým premiér letel špeciálom 183-krát, z toho súkromne 4-krát, čo aj zaplatil, prezident absolvoval v rokoch 2015 až 2017 až 454 letov, z čoho bolo 319 súkromných. Kiskova obrana, že je prezidentom 24 hodín denne a že mu špeciál ponúkol práve Kaliňák, nezabrala a najnovšie mu premiér poslal neodôvodnenú faktúru na takmer milión eur za lety do Popradu.

Obdobie zmieru medzi premiérom a prezidentom sa skončilo. foto – TASR

Druhú tému otvoril podpredseda SNS Jaroslav Paška, ktorý prezidenta obvinil, že ešte v roku 1999 kúpil podvodne získaný pozemok vo Veľkom Slavkove, pričom poškodeným mal byť jeho príbuzný.

No najväčšie pobúrenie vyvolala kauza firmy KTAG, ktorú prezident vlastní so svojím bratom. Firma si skrátila daň z príjmu za rok 2014 o 27-tisíc eur, pričom porušila daňové predpisy tým, že minula časť peňazí na prezidentskú kampaň, no účtovala ich, akoby ich použila na svoje podnikanie. Po daňovej kontrole firma peniaze doplatila, čo však nemalo žiadny vplyv na to, ako tému vyžil premiér a jeho strana.

Smeráci dnes o Kiskovi bežne hovoria ako o daňovom podvodníkovi, ktorý sa vraj snažil vybaviť si zastavenie vyšetrovania u generálneho prokurátora (čo Čižnár poprel). Kiska sa bránil tým, že chybu spravili účtovníci, hovoril, že sa práve rozhoduje o tom, či Slovensko je, alebo nie je mafiánsky štát, a povedal, že ho mrzí, že mohol niekoho sklamať.

Od štuchancov k podpásovkám

Po týchto ranách, ktoré minimálne u časti verejnosti ničia Kiskov imidž filantropa a človeka, ktorý sa vymyká politickému priemeru, prišla v decembri ďalšia rana, ktorú mu zasadil Brňákov senát na Ústavnom súde. Ten rozhodol, že prezident už musí rozhodnúť o vymenovaní troch ústavných sudcov a musí vyberať z kandidátov, ktorých mu zvolil parlament, čomu sa Kiska bránil preto, že žiadny z nich sa o ústavné právo doteraz nezaujímal.

Nález súdu Kiska označil za svojvoľný a plný formálnych chýb a za prejav pohŕdania ústavou a za jeden z najhorších v histórii. Napriek tomu troch sudcov menoval, i keď tým evidentne posilnil vplyv Smeru na súdnu moc na dlhé roky dopredu.

Andrej Kiska počas návštevy centrály spoločnosti Facebook. foto N – Vladimír Šimíček

Kiskovi sa tým končí zrejme najhorší rok vo funkcii. Kým v predchádzajúcich rokoch charakterizovalo jeho vzťah k premiérovi len mierne štuchanie, tento rok to už boli vážne údery, často mierené pod pás. Kým v minulých rokoch sa držal svojho presvedčenia neobsadiť Ústavný súd nevhodnými kandidátmi, nakoniec musel kapitulovať. Kým donedávna bol nespochybniteľnou autoritou, dnes je to už zložitejšie.

A to má pred sebou rok, keď sa bude musieť rozhodnúť, či bude svoju funkciu obhajovať. Prezidentské voľby sú naplánované na marec 2019.

Teraz najčítanejšie