Denník N

CSN&Y sú spolu aspoň virtuálne

Zľava Young, Crosby, Nash a Stills v roku 1970. Foto - CSN&Y.com
Zľava Young, Crosby, Nash a Stills v roku 1970. Foto – CSN&Y.com

David Crosby, Stephen Stills, Graham Nash a Neil Young sa síce rozišli, ale jednotlivo stále koncertujú a nedávno vydali samostatné albumy.

Pre tých, čo dodnes spomínajú na superskupinu Crosby, Stills, Nash and Young (CSN&Y) ako na jednu z najlepších (folk)rockových kapiel prelomu šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov a pre album Déjà Vu majú dodnes vyhradené čestné miesto v skrinke s cédečkami (alebo ešte lepšie, s vinylmi), sú tu dve správy – jedna zlá a jedna dobrá. Tá zlá hovorí o tom, že po sérii mediálnych prestreliek najmä medzi Davidom Crosbym a Grahamom Nashom sa pravdepodobnosť ďalšej spolupráce medzi štvoricou týchto skvelých hudobníkov limitne blíži k nule. A vzhľadom na ich vek je dosť málo pravdepodobné, že by čas zhojil čerstvé jazvy. Tá dobrá znie – všetci štyria sú živí, neúnavne koncertujú a nahrávajú sólové platne. Takže aspoň takto, prostredníctvom recenzií nedávno vydaných platní je tu možnosť, ako ich – aspoň virtuálne – dať opäť dohromady.

Graham Nash: This Path Tonight

Graham Nash bol v šesťdesiatych rokoch členom jednej z najpopulárnejších britských kapiel, The Hollies. Odchod z tak úspešnej skupiny nebol ľahký, predchádzalo mu však stretnutie s dvomi Američanmi, Stephenom Stillsom (ex-Bufallo Springfield) a Davidom Crosbym (ex-Byrds) a prvé skúšobné nahrávky. „Sedeli sme v izbe, traja muzikanti z troch rozpadnutých kapiel a po prvýkrát počúvali Suite: Judy Blue Eyes. Z reproduktorov hrmeli trojhlasy, o akých som vždy sníval a ja som vedel, že od tohto dňa už nikdy nič nebude, ako doteraz…“

A ani nebolo. Vznikla skupina s názvom Crosby, Stills and Nash, triumfálne vystúpenie na Woodstocku, eponymný album, ovenčený niekoľkonásobnou platinou a cenou Grammy… A tiež história jednej superskupiny, história plná príchodov a odchodov, vzájomného obdivu, ale aj ambivalentných vzťahov.

Darom a možno aj trochu prekliatím Grahama Nasha bolo a aj je jeho nenápadné hitmakerstvo. Paradox? Nie – označenie „nenápadné hitmakerstvo“ je len zdanlivý oxymoron. Teach Your Children, Marrakesh Express, Our House, Wasted On The Way… Nashove krehké, melodické piesne pútali pozornosť najmä v susedstve zložitejších kompozícií jeho kolegov, a na platniach najrôznejších zoskupení s Crosbym, Stillsom alebo Youngom vždy svietili ako maják v tme. Na sólových albumoch sa však táto nápaditosť trochu strácala v spoločenstve ostatných podobne ladených piesní a poslucháč ju ocenil až pri opakovanom počúvaní.

V poradí šiesty štúdiový album This Path Tonight našťastie podobnými problémami netrpí. O čo je menej politický než iné Nashove platne, o to je introvertnejší a v konečnom dôsledku aj silnejší. Hodnotenie vlastnej krivoľakej cesty, krach bezmála 40-ročného manželstva, ale aj nádej v novej láske sa vinie celým albumom. „Je mojou budúcnosťou vlastná minulosť?“ pýta sa vo folkovo ladenej Myself At Last, ale rovnakú naliehavosť cítiť aj z ďalších piesní. Nash sa nebráni spomienkam – Target úvodným riffom pripomenie jeho vzťah s Joni Mitchellovou, jedna z najkrajších piesní albumu, Golden Days zas kapelu (a ľudí), s ktorou strávil najkrajšie roky.

Ak by sme hľadali hitovejšie skladby, určite by medzi ne patrili titulná skladba alebo Cracks In The City, ale o hity asi tentoraz Nashovi nešlo. This Path Tonight je album o smrteľnosti a otázkach, aké si kladie zrejme skoro každý – nielen 75-ročný muzikant, ktorý krach vzťahov okolo seba nepociťuje ako beznádejnú stratu, ale skôr ako určité oslobodenie.

David Crosby: Sky Trails

David Crosby je dôkazom toho, ako dokáže zdanie klamať. U prešedivelého rozložitého chlapíka, vzhľadom pripomínajúceho bodrého dobrosrdečného parťáka, by len málokto hľadal temnú minulosť, ku ktorej patrila dlhoročná konzumácia tvrdých drog, väzenie za nedovolené držanie zbraní a narkotík, blízkosť smrti po transplantácii pečene a predovšetkých nevypočítateľnosť. Práve tá sa rozhodujúcou mierou podpísala na súčasnom stave CSN&Y. Po tom, ako v médiách nazval súčasnú Youngovu priateľku, herečku Daryl Hannah, „jedovatým predátorom“, nasledovala rovnako medializovaná roztržka nielen medzi ním a Youngom, ale najmä mimoriadne ostrá odpoveď Grahama Nasha. Ten po takmer päťdesiaiych rokoch zdanlivo nerozlučnej spolupráce vyhlásil, že v jeho živote pre Crosbyho (ale ani pre spoluprácu v rámci CSN&Y) už nie je miesto.

Crosby nikdy netrpel hudobnou nadprodukciou a do roku 2014 vydal len tri sólové albumy. Svoj úžasný debut If I Could Only Remember My Name (1971) nikdy neprekonal, ale na konte má najrozmanitejšie spolupráce s inými muzikantmi, napríklad so svojím synom Jamesom Raymondom v rámci CPR, s Philom Collinsom alebo so Snarky Puppy. Paradoxne, kým ostatní hudobníci vo vyššom veku zvoľňujú tempo, Crosbyho aktivita – akoby s vedomím krátiaceho sa času – v ostatných rokoch naberá na obrátkach. Sky Trails je Davidov tretí sólový album za posledné štyri roky a v jeho diskografii patrí k tomu najlepšiemu, čo kedy nahral a vydal.

Väčšina skladieb novej platne vznikla počas tvorivého vzopätia pri príprave predchádzajúceho albumu Lighthouse (2016), ale práve kontrast medzi obomi platňami zreteľne dokazuje dôležitosť úlohy producenta – kým Michael League (Snarky Puppy) na Lighthouse zdôraznil najmä akustickú podobu piesní, na Sky Trails sa výrazne podpísal klávesista a spoluautor časti piesní James Raymond. Crosbyho hudobný svet sa vždy rozprestieral naprieč žánrami, na širokom území medzi folkom cez rock až k džezu, na Sky Trails je však folkový dotyk vystopovateľný len v titulnej skladbe. Už úvodná She´s Got To Be Somewhere svojou funky atmosférou však jasne naznačuje, že tentoraz bude sláviť hody skôr džezová línia.

Tá Crosbyho skladateľskému rukopisu mimoriadne vyhovuje a hudobné pulzovanie pod spevom dodáva skladbám život a drajv. Mnohé Crosbyho skladby svojou formálnou neurčitosťou na prvý posluch pripomínajú skôr poloimprovizované náčrtky a až pri opakovanom vypočutí si poslucháč uvedomí prísnu logiku kompozícií. Špičkoví inštrumentalisti nenápadne vypĺňajú každú sekundu nahrávky, ale skutočné hody slávi ich hudba v závere piesne Capitol.

Neil Young: Hitchhiker

Keď Crosby, Stills a Nash prijali medzi seba niekdajšieho Stillsovho spoluhráča z Buffalo Springfield, Neila Younga, v novom členovi získali nielen ďalšieho tvorcu, ale na dôvažok aj impulzívnu osobnosť, ktorá rovnako dokázala zahorieť pre prácu v skupine, ale rovnako rázne vedela ukončiť aj svoje pôsobenie v nej. Youngove príchody a odchody boli ako na orloji a keď Nash s Crosbym začali v polovici sedemdesiatych rokov pracovať na spoločnom albume, Young nemal problém z pripravovaného, dlho očakávaného reunionového albumu CSN&Y vymazať ich vokály a vydať ho pod Stillsovým a svojím menom.

Neil Young je z celej štvorice najproduktívnejší a zároveň aj najvšestrannejší hudobník. Jeho sólová diskografia do dnešného dňa obsahuje viac ako štyridsať sólových albumov, nepočítajúc rôzne kompilácie a archívne nahrávky. Podobne ako v prípade Boba Dylana, ani u Younga neviete, čím prekvapí na najbližšej platni. Nikdy nejde cestou zaručeného úspechu, neváha vyskúšať elektroniku, akustické folkové nahrávky, ale aj country, hard rock či blues.

Vďaka platniam ako Ragged Glory mu médiá kedysi prilepili označenie „krstný otec grunge“, ale to bola opäť len jedna z mnohých Youngových tvárí. Jeho diskografia je prepestrá, má svoje vrcholy, ale aj floppy; albumy so skreslenými gitarami sa striedajú s akustickými pohodovkami alebo nefalšovanou country, spoluhráčov a sprievodné skupiny si vyberá vždy podľa toho, akým smerom sa práce chce vydať.

Jednou z posledných položiek v Youngovej diskografii, The Hitchhiker, sú nevydané nahrávky z roku 1976. Nahrané na jeden záťah počas jedinej noci predstavujú Younga v tej najobnaženejšej podobe – len spev a akustická gitara či klavír, striedmo dopĺňané ústnou harmonikou. Väčšina z nich neskôr vyšla na radových albumoch, odkiaľ ich poznáme v úplne inej podobe, ale pesničkárska intimita piesní očesaných na dreň len dokazuje, v čom spočíva sila a charizma Neila Younga. Áno, piesne ako Pocahontas, The Old Country Waltz či Human Highway poznáme z kapelových podôb, ale takéto „nahé“ nahrávky poslucháča vtiahnu do seba oveľa viac.

Stephen Stills & Judy Collins: Everybody Knows

O Stephenovi Stillsovi inak zdržanlivý Neil Young hovorí ako o géniovi. Ako prvý hudobník v histórii bol počas jedného večera hneď dvakrát uvedený do rock´n´rolovej Dvorany slávy, zrejme ako jediný hudobník dosiahol, že na jeho platni zároveň hrali Jimi Hendrix a Eric Clapton. K celej záležitosti okolo Crosbyho zaujal stoický postoj nezúčastneného pozorovateľa a je zrejmé, že v súčasnosti ho viac než návrat CSN&Y zaujíma skôr bluesový projekt The Rides s gitaristom Kenny Wayne Shepherdom.

Keď koncom šesťdesiatych rokov Stills prežil krátky, ale intenzívny vzťah s vtedajšou folkovou ikonou Judy Collinsovou, po ich vzťahu zostala pieseň Suite: Judy Blue Eyes (tú zaradil časopis Rolling Stone medzi 500 najlepších piesní všetkých čias) a dlhoročné priateľstvo. Album Everybody Knows je ich prvý spoločný projekt a jeho vydanie u nezávislého vydavateľstva prostredníctvom crowdfundingovej kampane zrejme nemá väčšie ambície, než urobiť dobre sebe a svojim fanúšikom. Desať piesní, z toho polovica coververzie piesní Leonarda Cohena, Tima Hardina, Sandy Denny, Boba Dylana a Travelling Wilburys neprináša nič nové, čo by sme nevedeli aj doteraz.

Stills je stále dobrý gitarista a spevák príjemne zastretého hlasu, ktorý výborne ladí s Judyným nekomplikovaným sopránom. Handle With Care možno nemá v sebe nadčasovosť pôvodnej nahrávky Traveling Wilburys a Dylanova Girl From The Country je v tejto interpretácii skôr priateľským spievaním pri gitare, ale na druhej strane vrúcnosť, s akou Judy spieva pieseň Who Knows Where The Time Goes, v ničom nezaostáva za interpretáciou pôvodnej interpretky, britskej speváčky Sandy Dennyovej.

Naozaj veľmi príjemné stretnutie po rokoch…

Teraz najčítanejšie