V čom sa Robert Fico mýli, keď hovorí o Číne
Podľa premiéra Číňanom nejde do hlavy, ako „môžeme prežiť, keď každé štyri roky meníme vládu“, a čínskemu vedeniu by sme mali ísť „s klobúkom dole ďakovať, že držia pod kontrolou takú obrovskú krajinu v relatívnej stabilite“.
Autor študuje sinológiu
Pred pár dňami si mohli diváci HN klubu vypočuť filozofovanie Roberta Fica o politických systémoch Vietnamu a Číny. Táto úvaha je o to vzácnejšia, že možnosť dopočuť sa o Číne z úst našich štátnych predstaviteľov mávame iba zriedka, naposledy svojimi vedomosťami zažiaril v máji pán poslanec Blaha.
Podľa pána premiéra Číňanom nejde do hlavy, ako „môžeme prežiť, keď každé štyri roky meníme vládu“, ďalej je vraj evidentné, že strácame dych v porovnaní s Čínou, na čo budeme musieť zareagovať, lebo „spôsob riadenia, ktorý preukazujeme, je veľmi ťažkopádny“. Premiér má problém ubrániť sa smiechu pri predstave, že Čína, ktorá má 1,4 miliardy obyvateľov, by mala „pluralitný politický systém založený na 37 politických stranách ako na Slovensku“, a predpovedá v takom prípade atómovú vojnu do troch dní. Čínskemu vedeniu by sme podľa neho mali ísť „s klobúkom dole ďakovať, že držia pod kontrolou takú obrovskú krajinu v relatívnej stabilite“, a na záver svojej úvahy sa dostáva k jadru problému, a to že „ak sa budeme navzájom rešpektovať, môže tovar chodiť hore-dole“.
Aj keď pán premiér nadhodil iba niekoľko viet, ich obsah nám napovedá o jeho myšlienkovom svete, ktorý je raz sinoromantický a inokedy voči Číne vykazuje v našej spoločnosti pomerne rozšírené predsudky. Pozrime sa na tieto tvrdenia po poradí.
Ako môžeme prežiť, keď každé štyri roky meníme vládu?
Nechajme stranou, že pán premiér momentálne nemá dôvod pociťovať túto starosť, keďže premiérske kreslo a všetky ministerstvá, ktoré jeho strana má, preberal po sebe samom. Filozofia za striedaním vlád v demokracii spočíva v možnosti vyvodzovania zodpovednosti, ktoré má podobu pravidelného zhodnotenia práce politikov a politických strán voličmi vo voľbách. Tento systém má zabrániť preliatiu sa povestného pohára trpezlivosti formou revolúcie, ktorá zmetie jednu vládnucu elitu, len aby ju nahradila inou, a zároveň infikovať vládnuce elity proti skostnatenosti, ktorú si nemôžu dovoliť, keďže v demokracii si nemôžu byť istí automatickým predĺžením svojho mandátu.
Nepochopenie týchto princípov vlády v demokracii je typické pre doživotných prezidentov v Afrike, ktorí si po desaťročiach pri moci nevedia predstaviť, ako si poradí krajina bez nich. Pre trojnásobného premiéra európskej republiky je to dosť nelichotivá spoločnosť.
Spôsob riadenia, ktorý preukazujeme, je ťažkopádny.
Demokratické zriadenie sa skutočne môže zdať ťažkopádne v porovnaní so zriadením, aké majú v ČĽR, kde princíp kolektívneho vedenia stabilne fungoval asi len počas 90. rokov a v prvom desaťročí nového milénia. Systém kolektívneho vedenia sa snažil zaviesť Teng Siao-pching, a to v dôsledku katastrofálnej politiky charizmatického lídra Mao Ce-tunga. Naša ťažkopádnosť nám teda vôbec nemusí byť na škodu, keďže obdobia „dynamickej“ vlády jednotlivca sa v Číne v minulosti prekrývali s celospoločenskými politickými kampaňami a čistkami, hospodárskou politikou vedúcou k hladomoru a o tejto dobe sa hovorí aj ako o dvadsiatich stratených rokoch.
Pluralitný politický systém založený na 37 politických stranách, ako na Slovensku, prinesie Číne, ktorá má 1,4 miliardy obyvateľov, do troch dní atómovú vojnu.
Pán premiér by si mal byť vedomý toho, že štátne zriadenie v krajine, ktorej vláde predsedá, nediktuje žiaden určitý počet politických strán. Na kvalifikáciu v politickej súťaži stačí politickej strane desaťtisíc podpisov a na umiestnenie sa päť percent z platných hlasov vo voľbách, takže počet súťažiacich a neskôr víťazov je iba otázkou ponuky a dopytu.
Ďalej tu pán premiér naznačuje, že demokracia, čiže vláda ľudu, môže fungovať, iba pokiaľ ľudu nie je príliš veľa. Ťažko povedať, kde je podľa pána premiéra hranica medzi akurát a priveľa, keďže ako ďalší príklad krajiny, ktorú „treba riadiť“, ponúka 90-miliónový Vietnam. Napriek tomu, že ten má iba o desať miliónov obyvateľov viac ako Nemecko, a je trojnásobne menší oproti USA, je mu naším pánom premiérom z neznámych dôvodov upretá schopnosť riadiť sa zdola nahor.
A čo Čína? Tá má predsa štyrikrát toľko duší ako nejaké USA. Možno by to bola od pána premiéra zaujímavá hypotéza, keby nebolo Indie. Aj keď indická demokracia zatiaľ nie je dokonalá (na rozdiel od tej našej, však áno?), nedá sa jej uprieť, že to demokracia je. Pritom, čo sa týka počtu obyvateľov, India Čínu predbehne zrejme v priebehu ďalších pätnástich rokov. Mimochodom, India je už viac ako štyridsať rokov držiteľom atómových zbraní. Letmo ešte môžeme spomenúť, že v porovnaní s Indiou má Čína oveľa vyspelejšiu ekonomiku a vzdelanejšiu spoločnosť, čím hypoteticky základné požiadavky na dobre fungujúcu demokraciu spĺňa.
Máme s klobúkom dole ďakovať čínskemu vedeniu, že držia pod kontrolou takú obrovskú krajinu v relatívnej stabilite.
KS Číny, slovami premiéra čínske vedenie, sa doma profiluje ako garant stability Číny, ale v „relatívnej stabilite“ Čínu drží, či skôr možno ponecháva, iba od konca najintenzívnejšej fázy (1966-69) takzvanej kultúrnej revolúcie. Ako sme však už vyššie spomínali, dnešnej stabilite, ktorá sa v spoločnosti prejavuje predovšetkým zanevrením na masové kampane, predchádzalo 20 rokov takých excesov, že sa k nim má KS Číny dodnes problém na rovinu prihlásiť. Pokiaľ teda pán premiér hovorí o stabilite pod čínskym vedením, tak z dejín vyberá iba to, čo sa mu práve hodí.
Zomknutosť KS Číny a jednotné smerovanie krajiny, ktoré by z nej malo vyplývať, môžu pánovi premiérovi imponovať, sú do značnej miery iba povrchovou ilúziou. Rovnako ako v akejkoľvek politickej strane existujú vo vnútri KS Číny frakcie s rôznymi názormi na to, ako spravovať štát. Až do svojej smrti sa pri moci striedal Mao a jeho frakcia takzvaných vizionárov, ktorí sa snažili spoločnosť čo najskôr vniesť skokovými kampaňami priamo do utópie, a takzvaní realisti, reprezentovaní Liou Šao-čchim a Teng Siao-pchingom, ktorí súdili, že Čína sa musí najprv modernizovať a dobehnúť Západ, aby mohla neskôr vybudovať komunizmus.
Po Maovej smrti získala moc Tengova frakcia a Čína sa vydala na cestu dynamického rastu, na ktorý odkazuje pán premiér. Za tento rast však Čína viac ako osvieteneckej vláde vďačí svojej lacnej pracovnej sile a obrovským kompromisom v oblasti ekológie a (paradoxne) práv pracujúcich. Výhrou reformistov sa pritom frakčné boje neskončili a v období osemdesiatych a deväťdesiatych rokov rozlišujú sinológovia medzi fázami uvoľňovania (收šou) a upevňovania (放fang) kontroly strany nad spoločnosťou.
Aj keď v Číne boli v tomto čase silne prítomné nepotizmus a korupcia, prihliadnuc na naše vlastné nedávne dejiny aj súčasnosť, bolo by azda naivné zvaľovať tieto spoločenské nešváry na štátne zriadenie ako také. Nad čím sa však nedá mávnuť rukou, pokiaľ nie ste Robert Fico, ktorý nezaregistroval ani Nežnú revolúciu, sú študentské protesty počas takzvanej pekinskej jari roku 1989, keď do ulíc hlavného mesta vyšlo milión Číňanov, a ktoré boli nakoniec surovo potlačené armádou. Tragický vývoj udalostí bol vyústením frakčného boja vo vnútri strany, v ktorom zvíťazila konzervatívna frakcia a líder liberálnej frakcie, vtedajší generálny tajomník Čao C‘-jang, musel odstúpiť a zvyšných 15 rokov svojho života prežiť v domácom väzení.
Z tohto výletu do histórie plynie pre pána premiéra ponaučenie, že aby sme sa mohli s Čínou vzájomne rešpektovať, musíme sa najprv vzájomne dobre poznať. Dúfajme, že vo svojich vyjadreniach na adresu Číny prejaví v budúcnosti väčšiu triezvosť a neuvidíme ho tak ako Miloša Zemana opakovať v čínskej televízii frázy o tom, ako sa prišiel učiť stabilizovať spoločnosť.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].