Denník N

Riaditeľ vydavateľstva denníka SME Fulmek: Penta napadla náš hrdinský príbeh, našej kultúre nerozumie

Foto N – Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Podnikatelia, ktorí prichádzajú do médií z iných odvetví, nerozumejú pravidlám, ktoré fungujú v žurnalistike. Z odchodu novinárov tak môžu zostať prekvapení, hovorí riaditeľ vydavateľstva Petit Press.

Alexej Fulmek sa narodil v roku 1966 v Bratislave. Študoval žurnalistiku na Univerzite Komenského. V roku 1989 nastúpil do Smeny ako redaktor kultúry. V roku 1992 sa stal zástupcom šéfredaktora Karola Ježíka a 15. januára 1993, keď vznikol Denník SME, sa stal riaditeľom vydavateľstva Petit Press. Je ním už 25 rokov. Je podpredsedom predstavenstva Asociácie vydavateľov tlače, spoluzakladateľom a predsedom Kancelárie pre overovanie nákladov tlače – ABC SR, členom boardu medzinárodnej organizácie Media development investment fund, ktorá podporuje rozvoj nezávislej žurnalistiky v krajinách s neexistujúcou alebo nerozvinutou demokraciou. V roku 2014 sa stala minoritným akcionárom SME finančná skupina Penta, kvôli ktorej odišla zo SME polovica redakcie a založila Denník N. Fulmek zostal vo vydavateľstve a riadi ho doteraz. Penta má v Petit Presse momentálne 40 percent. Je ženatý, má dve dcéry.

 

Prečo ste sa stali novinárom?

Písať som začal ešte na základnej škole a vždy som chcel robiť so slovom. Obával som sa, že na scenáristku sa nedostanem, tak som sa prihlásil na žurnalistiku. Na scenáristku prijímali 8 ľudí a na žurnalistiku 30.

Scenáristku ste ani nevyskúšali?

Nie.

To sa na vás nepodobá.

Vtedy som ešte nemal toľko sebavedomia. Spočiatku ma zaujímali viac krčmy ako štúdium žurnalistiky, snáď okrem niektorých predmetov, napríklad psychológie a štylistiky. Novinárska práca ma začala baviť, až keď ma redakcia Smeny vyslala v roku 1991 s kolegom Pavlom Juračkom pokrývať prevrat v Moskve, počas ktorého Michaila Gorbačova internovali na Kryme a armáda tankami obsadila moskovské ulice v okolí parlamentu. Bolo fascinujúce vidieť bojovú techniku v meste. Vtedy som pochopil, že novinárčina môže byť rovnako zaujímavá, ak nie zaujímavejšia ako spisovateľské povolanie alebo scenáristka. Dovtedy som sa utiekal k tomu, že budem spisovateľ a budem písať poviedky. Tri mi aj vyšli v Romboide a Dotykoch.

Neskúsili ste napísať knihu?

Keby nevzniklo SME, tak by som beletriu určite vyskúšal. Potom už na to nebol čas. Napísal som jedinú knihu Manuál na prežitie o denníku SME, ktorá vyšla v USA, Indonézii a v Rusku, ale skôr to bola marketingová literatúra, ktorá radí manažérom, ako vybudovať prosperujúce vydavateľstvo.

Vraj ste písali aj básne. Publikovali vám niektoré?

Jednu mi publikovali vo Vlne, asi pred ôsmimi rokmi. Písal som básne aj ako gymnazista a vysokoškolák, ale tie mi žiadny časopis neuverejnil. Básnik Ján Majerník, ktorý už, žiaľ, nie je medzi nami, mi ako redaktor literárneho mesačníka Romboid odporúčal, aby som viac básne nepísal. Nedostatok talentu. Tak som na škole založil vlastný literárny časopis Orech, aby som ich mal kde publikovať a ktorým som ohuroval svoju budúcu manželku, ktorá sa na rozdiel odo mňa spisovateľkou stala.

O čom bola báseň, ktorú vám publikovali?

O rukách zodratých o dlane. O človeku, ktorý sa potáca týmto temným svetom. Je to experimentálna forma básne. Verše komentuje ich autor, ktorým vlastne nie som ja, ale obyčajný manuálne pracujúci muž, čo by malo byť zdrojom humoru, niečo ako Kertészov Ferencz Makra, robotník, ktorý je zároveň úžasným sochárom, hoci sám o tom ani nevie. Pôvodne som to písal ako vtip kamarátovi Petrovi Macsovszkému, ktorý báseň preposlal literárnemu vedcovi Jarovi Šrankovi a ten šéfredaktorovi Vlny, ktorý text publikoval.

Báseň Alexeja Fulmeka. Zdroj: Vlna 39/2009

Kde ste sa zamestnali po skončení školy?

Od detstva som robil vždy viacero vecí a keď mi nejaká nešla, presunul som sa k inej. Keď mi nešiel futbal, hovoril som si, že budem písať básne. Keď mi nešli básne, povedal som, nevadí, budem robiť novinára. Školu som nejako prevegetoval. V tom čase som chodil medzi Svedkov Jehovových, ale nie preto, že by som bol náboženský fanatik, som niečo ako ateista, ale zaujímalo ma náboženstvo a výklad Biblie. Neskôr som o tom napísal reportáž, ktorá vyšla v denníku Smena, tuším v roku 1987. Na základe toho ma o dva roky prijali do Smeny.  

Išlo o kritickú reportáž?

Áno. Ukazovala, ako funguje celá sekta a bolo to autentické, lebo išlo o osobnú skúsenosť. Nikdy som nemal rád, keď sa na niečom rýchlo zhodla nejaká skupina ľudí a ostatní to nasledovali. Som individualista, snažím sa používať mozog. Nesedel mi sektársky život, nebolo mi to sympatické, ale zaujímal ma spôsob, ako vykladajú Bibliu. Získal som tam dávku vzdelania, ktorú mi škola nedokázala poskytnúť.

Futbal ste hrávali profesionálne?

Od deviatich do takmer devätnástich rokov som hral v Interi Bratislava. Na štadióne, kde dnes hráva náš bývalý najväčší rival Slovan, čo je pre nás interistov absurdné. Hral som prvú dorasteneckú ligu, za sebou vidíte na stene aj fotky z toho obdobia.

Čo bol váš najväčší futbalový úspech?

Boli sme strieborní na Majstrovstvách Slovenska mladšieho dorastu. V dorasteneckej lige juniorov sme skončili v tabuľke na piatom mieste, čo bolo asi najtragickejšie umiestnenie A-čkových dorastencov v Interi za posledných dvadsať rokov. Hrával som ľavého obrancu.

Prečo ste prestali?

Išiel som študovať žurnalistiku. Nikdy by som nehral prvú ligu, z nášho mužstva sa v najvyššej lige uplatnili len dvaja hráči – Rudo Rehák a Ján Stojka. Hral by som druhú alebo tretiu ligu, a to som nechcel. Hneď, ako mi niečo nešlo na solídnej úrovni, prepol som sa do iného segmentu.

O čom ste písali v Smene?

Zobrali ma na oddelenie kultúry a písal som o literatúre. Čítal som veľa kníh, vtedy som mal načítanú prakticky celú povojnovú slovenskú literatúru. Robil som to od septembra 1989, až kým som sa nestal zástupcom šéfredaktora a kým sme nezaložili denník SME.

Nikdy ste nerobili na zahraničnom oddelení?

Nie. Do Ruska a do všetkých vojnových zón som chodil z oddelenia kultúry. Jediná moja kvalifikácia bola, že som vedel výborne po rusky. Bol som v Abcházsku, keď dobyli Suchumi a zastrelili Gruzíncami dosadeného starostu. Robil som rozhovor s prezidentom Eduardom Ševarnadzem, s čečenským veliteľom Šamilom Basajevom, ktorý neskôr riadil teroristický útok v divadle Dubrovka a detskú rukojemnícku drámu v Beslane. Počas nášho rozhovoru ležal celý čas v posteli. Ale vždy bol so mnou Ivan Drábek, ktorý bol zahraničiar.

To bol luxus, keď ste mohli ísť dvaja.

Boli sme bohaté noviny, Smene sa začiatkom deväťdesiatych rokov ekonomicky darilo. Predávali sme denne vyše 120-tisíc výtlačkov novín. Do vojnových oblastí by aj dnes mali chodiť vždy dvaja novinári, je to psychoterapeutické a spolu sú odvážnejší.

Po rusky ste vedeli od mamy?

Áno, mama ma od detstva učila ruštinu. Otec bol Slovák, mama je Ruska. Obaja študovali na Vysokej škole vodnej dopravy v Nižnom Novgorode. Mama sa tam aj narodila, je to veľké mesto, má vyše milióna obyvateľov. Počas socializmu mesto premenovali na Gorkij, podľa spisovateľa Maxima Gorkého, ktorý sa tam narodil. Otec študoval vo Svite u Baťu za účtovníka a keď zrušili Baťovu školu, premiestnili ho spolu s ostatnými študentmi do Trnavy, kde zmaturoval a dostal ponuku ísť na vysokú školu do Ruska. Rok sa jazykovo pripravoval a potom tam začal študovať.

Prečo, keď vzniklo SME, ste sa stali riaditeľom vydavateľstva vy, a nie Karol Ježík?

To nám ani nezišlo na um, že by Karol mohol byť riaditeľom. Bol šéfredaktor, to bolo viac ako riaditeľ. V októbri 1992, keď som sa druhýkrát vrátil z gruzínsko-abcházskej vojny, ma Karol vymenoval za svojho zástupcu. Bol som dva alebo tri mesiace vo vedení, keď nám novo dosadené štátne predstavenstvo Smeny na pamätnom chodbovom mítingu v redakcii na Dostojevského rade oznámilo, že končíme. Založili sme expresne za necelé dva týždne SME a Peter Vajda ako hlavný investor rozhodol, že budú dvaja konatelia – Jozef Weiss a ja. Mal som organizačný talent, schopnosť posúvať veci dopredu z bodu A do bodu B, čo asi postupne vekom strácam.

Ako sa to prejavovalo?

Pri prechode zo Smeny do SME bolo treba urobiť množstvo praktických operácií a ja som ich zastrešoval. Napríklad sme museli urobiť reklamnú kampaň na novú značku novín, presťahovať sa, presvedčiť redaktorov, aby išli s nami a dať im informáciu, čo sa deje, nakúpiť počítačový systém, reštrukturalizovať firmu a očistiť ju od ľudí, ktorí s nami nechceli ísť. Smenu mal totiž pôvodne na základe rozhodnutia Čarnogurského vlády privatizovať francúzsky koncern Hersant. Redakcia mala vlastniť jedno percento podielu vo firme, preto sme aj zbierali peniaze od zamestnancov. V roku 1992 vyhral voľby Vladimír Mečiar a privatizačné rozhodnutie v prospech koncernu Hersant bolo zrušené na jednom z prvých rokovaní vlády. Zároveň rozhodli, že Smena bude štátnou akciovou spoločnosťou, čím sa otvorili dvere k tomu, aby nás vyhodili. Keďže sa potom redakcia rozdelila na ľudí, ktorí odchádzali a ktorí ostali v Smene, bolo treba našu vydavateľskú spoločnosť Juventus zrekonštruovať.

Rozumeli ste ako redaktor kultúry ekonomike?

Vôbec. Ani dnes ma nejako extrémne nezaujíma. Pamätám si čísla, celkom dobre počítam a držím v hlave veľa dát. Chápem, že ekonomika je dôležitá kvôli nezávislosti novín, ale nie je to aspekt, ktorý ma primárne zaujíma.

Keď ste sa stali riaditeľom vydavateľstva, mali ste 26, čo ste o tom vedeli?

Nič. Vtedy bola taká doba, že nikto nič nevedel. Učil ma Peter Vajda. Bol odo mňa starší takmer o dvadsať rokov a stretávali sme sa každé dva týždne. Dnes už je konkurencia oveľa väčšia ako vtedy a redaktor kultúry by sa asi nemohol stať riaditeľom vydavateľstva. Na druhej strane si myslím, že pre vydavateľstvo je lepšie, keď ho riadi bývalý novinár, ako keď ho riadi ekonóm alebo človek z finančného prostredia. Novinári majú pravidlá, ktoré skoro v žiadnom inom biznise neexistujú. Je to asi jediný biznis, kde sa stáva, že priamo útočíte na svojich klientov, kritizujete firmy, ktoré sú zároveň vašimi inzertnými zákazníkmi. Keď do médií vstupujú klasickí investori, môžu byť z tých pravidiel prekvapení. Médiá sa nedajú prispôsobiť akejkoľvek inej oblasti podnikania. Teda dajú, ale potom vytvoríte redakciu, ktorá je plochá. Najzaujímavejšia časť práce v médiu je, že v ňom máte sto individualít, ktoré majú rôzne pohľady na vec a sú ako orchester, ktorý musíte zladiť. Keď na to začnete, či už vedome alebo nevedome, tlačiť ako na výrobu a chcete tých obsahových ľudí spriemerovať, prestane to fungovať.

Ako ste sa zoznámili s Petrom Vajdom, ktorý SME financoval?

Zoznámil nás Karol Ježík, ktorého Peter Vajda vyhľadal. Keď jeho firma Prvá slovenská investičná spoločnosť (PSIS) zaregistrovala, že máme problémy, tak sa ozval Karolovi. Povedal, že má rád Smenu a zafinancuje nové noviny, v prípade, ak väčšina z nás odíde do jeho projektu. Nechcem povedať, že jeho motív bol iba filantropický, lebo to asi nie je pravda, ale chcel udržať pohromade skupinu ľudí, ktorá sa mu javila ako nezávislá a potrebná pre spoločnosť. Zároveň v nás pestoval ekonomickú zodpovednosť k peniazom. Povedal, že on dodá 2 milióny korún a my dodáme 1 milión, ktorý sme mali vložiť do pôvodného projektu s Hersantom.

Kto bol v tom čase Peter Vajda?

Bol veľmi úspešný podnikateľ v prvej vlne kupónovej privatizácie. Mal fond, ktorý skupoval kupónové knižky, z čoho mal prvé zdroje financií. Pochopil, že je to veľká príležitosť. Za stotiny hodnoty sa rozpredával majetok cez kupónové knižky. Dnes sa kupónová privatizácia kritizuje, ale bola to asi najrýchlejšia cesta, ako vytvoriť akciový trh a kapitálovú vrstvu. Je pravda, že sa o to uchádzali fondy, ktoré s firmami technologicky, ani riadením, nemali nič spoločné, ale bola to možnosť, ako transformovať ekonomiku. Keď Mečiar následne zastavil druhú vlnu kupónovej privatizácie, videli sme, čo sa stalo – došlo k nepotickej privatizácii, rozdávalo sa priateľom, rodine, rovnako za zlomkové ceny, a firmy boli poväčšine vytunelované. V lepšom prípade boli neskôr predané do zahraničných rúk, len zopár podnikov prežilo s majiteľskou štruktúrou, ktorá za Mečiara privatizovala. Kupónová privatizácia bola oproti tomu čistejšia. Je to podobné, ako keď starosta bratislavského Starého Mesta Andrej Ďurkovský prideľoval byty v Starom Meste. Bola to obrovská aféra vo všetkých novinách, pre mňa pochopiteľná, lebo generácia, ktorá o tom písala, bola zaťažená hypotékami, ale Ďurkovský mal na výber len dve možnosti. Buď dať byty do dražby, kde by ich skúpila mafia, alebo si vybrať zo zoznamu čakateľov slušnejšiu skupinu ľudí, ktorá mala zdroje na to, aby dokázala byty zrekonštruovať. Tie priestory boli totiž častokrát v katastrofálnom stave, nebola tam voda, záchod, steny zničené. Rozhodnutia boli vtedy veľmi ťažké. 

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Rozhovory

Teraz najčítanejšie