Denník N

Riaditeľ vydavateľstva denníka SME Fulmek: Penta napadla náš hrdinský príbeh, našej kultúre nerozumie

Foto N – Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Podnikatelia, ktorí prichádzajú do médií z iných odvetví, nerozumejú pravidlám, ktoré fungujú v žurnalistike. Z odchodu novinárov tak môžu zostať prekvapení, hovorí riaditeľ vydavateľstva Petit Press.

Alexej Fulmek sa narodil v roku 1966 v Bratislave. Študoval žurnalistiku na Univerzite Komenského. V roku 1989 nastúpil do Smeny ako redaktor kultúry. V roku 1992 sa stal zástupcom šéfredaktora Karola Ježíka a 15. januára 1993, keď vznikol Denník SME, sa stal riaditeľom vydavateľstva Petit Press. Je ním už 25 rokov. Je podpredsedom predstavenstva Asociácie vydavateľov tlače, spoluzakladateľom a predsedom Kancelárie pre overovanie nákladov tlače – ABC SR, členom boardu medzinárodnej organizácie Media development investment fund, ktorá podporuje rozvoj nezávislej žurnalistiky v krajinách s neexistujúcou alebo nerozvinutou demokraciou. V roku 2014 sa stala minoritným akcionárom SME finančná skupina Penta, kvôli ktorej odišla zo SME polovica redakcie a založila Denník N. Fulmek zostal vo vydavateľstve a riadi ho doteraz. Penta má v Petit Presse momentálne 40 percent. Je ženatý, má dve dcéry.

 

Prečo ste sa stali novinárom?

Písať som začal ešte na základnej škole a vždy som chcel robiť so slovom. Obával som sa, že na scenáristku sa nedostanem, tak som sa prihlásil na žurnalistiku. Na scenáristku prijímali 8 ľudí a na žurnalistiku 30.

Scenáristku ste ani nevyskúšali?

Nie.

To sa na vás nepodobá.

Vtedy som ešte nemal toľko sebavedomia. Spočiatku ma zaujímali viac krčmy ako štúdium žurnalistiky, snáď okrem niektorých predmetov, napríklad psychológie a štylistiky. Novinárska práca ma začala baviť, až keď ma redakcia Smeny vyslala v roku 1991 s kolegom Pavlom Juračkom pokrývať prevrat v Moskve, počas ktorého Michaila Gorbačova internovali na Kryme a armáda tankami obsadila moskovské ulice v okolí parlamentu. Bolo fascinujúce vidieť bojovú techniku v meste. Vtedy som pochopil, že novinárčina môže byť rovnako zaujímavá, ak nie zaujímavejšia ako spisovateľské povolanie alebo scenáristka. Dovtedy som sa utiekal k tomu, že budem spisovateľ a budem písať poviedky. Tri mi aj vyšli v Romboide a Dotykoch.

Neskúsili ste napísať knihu?

Keby nevzniklo SME, tak by som beletriu určite vyskúšal. Potom už na to nebol čas. Napísal som jedinú knihu Manuál na prežitie o denníku SME, ktorá vyšla v USA, Indonézii a v Rusku, ale skôr to bola marketingová literatúra, ktorá radí manažérom, ako vybudovať prosperujúce vydavateľstvo.

Vraj ste písali aj básne. Publikovali vám niektoré?

Jednu mi publikovali vo Vlne, asi pred ôsmimi rokmi. Písal som básne aj ako gymnazista a vysokoškolák, ale tie mi žiadny časopis neuverejnil. Básnik Ján Majerník, ktorý už, žiaľ, nie je medzi nami, mi ako redaktor literárneho mesačníka Romboid odporúčal, aby som viac básne nepísal. Nedostatok talentu. Tak som na škole založil vlastný literárny časopis Orech, aby som ich mal kde publikovať a ktorým som ohuroval svoju budúcu manželku, ktorá sa na rozdiel odo mňa spisovateľkou stala.

O čom bola báseň, ktorú vám publikovali?

O rukách zodratých o dlane. O človeku, ktorý sa potáca týmto temným svetom. Je to experimentálna forma básne. Verše komentuje ich autor, ktorým vlastne nie som ja, ale obyčajný manuálne pracujúci muž, čo by malo byť zdrojom humoru, niečo ako Kertészov Ferencz Makra, robotník, ktorý je zároveň úžasným sochárom, hoci sám o tom ani nevie. Pôvodne som to písal ako vtip kamarátovi Petrovi Macsovszkému, ktorý báseň preposlal literárnemu vedcovi Jarovi Šrankovi a ten šéfredaktorovi Vlny, ktorý text publikoval.

Báseň Alexeja Fulmeka. Zdroj: Vlna 39/2009

Kde ste sa zamestnali po skončení školy?

Od detstva som robil vždy viacero vecí a keď mi nejaká nešla, presunul som sa k inej. Keď mi nešiel futbal, hovoril som si, že budem písať básne. Keď mi nešli básne, povedal som, nevadí, budem robiť novinára. Školu som nejako prevegetoval. V tom čase som chodil medzi Svedkov Jehovových, ale nie preto, že by som bol náboženský fanatik, som niečo ako ateista, ale zaujímalo ma náboženstvo a výklad Biblie. Neskôr som o tom napísal reportáž, ktorá vyšla v denníku Smena, tuším v roku 1987. Na základe toho ma o dva roky prijali do Smeny.  

Išlo o kritickú reportáž?

Áno. Ukazovala, ako funguje celá sekta a bolo to autentické, lebo išlo o osobnú skúsenosť. Nikdy som nemal rád, keď sa na niečom rýchlo zhodla nejaká skupina ľudí a ostatní to nasledovali. Som individualista, snažím sa používať mozog. Nesedel mi sektársky život, nebolo mi to sympatické, ale zaujímal ma spôsob, ako vykladajú Bibliu. Získal som tam dávku vzdelania, ktorú mi škola nedokázala poskytnúť.

Futbal ste hrávali profesionálne?

Od deviatich do takmer devätnástich rokov som hral v Interi Bratislava. Na štadióne, kde dnes hráva náš bývalý najväčší rival Slovan, čo je pre nás interistov absurdné. Hral som prvú dorasteneckú ligu, za sebou vidíte na stene aj fotky z toho obdobia.

Čo bol váš najväčší futbalový úspech?

Boli sme strieborní na Majstrovstvách Slovenska mladšieho dorastu. V dorasteneckej lige juniorov sme skončili v tabuľke na piatom mieste, čo bolo asi najtragickejšie umiestnenie A-čkových dorastencov v Interi za posledných dvadsať rokov. Hrával som ľavého obrancu.

Prečo ste prestali?

Išiel som študovať žurnalistiku. Nikdy by som nehral prvú ligu, z nášho mužstva sa v najvyššej lige uplatnili len dvaja hráči – Rudo Rehák a Ján Stojka. Hral by som druhú alebo tretiu ligu, a to som nechcel. Hneď, ako mi niečo nešlo na solídnej úrovni, prepol som sa do iného segmentu.

O čom ste písali v Smene?

Zobrali ma na oddelenie kultúry a písal som o literatúre. Čítal som veľa kníh, vtedy som mal načítanú prakticky celú povojnovú slovenskú literatúru. Robil som to od septembra 1989, až kým som sa nestal zástupcom šéfredaktora a kým sme nezaložili denník SME.

Nikdy ste nerobili na zahraničnom oddelení?

Nie. Do Ruska a do všetkých vojnových zón som chodil z oddelenia kultúry. Jediná moja kvalifikácia bola, že som vedel výborne po rusky. Bol som v Abcházsku, keď dobyli Suchumi a zastrelili Gruzíncami dosadeného starostu. Robil som rozhovor s prezidentom Eduardom Ševarnadzem, s čečenským veliteľom Šamilom Basajevom, ktorý neskôr riadil teroristický útok v divadle Dubrovka a detskú rukojemnícku drámu v Beslane. Počas nášho rozhovoru ležal celý čas v posteli. Ale vždy bol so mnou Ivan Drábek, ktorý bol zahraničiar.

To bol luxus, keď ste mohli ísť dvaja.

Boli sme bohaté noviny, Smene sa začiatkom deväťdesiatych rokov ekonomicky darilo. Predávali sme denne vyše 120-tisíc výtlačkov novín. Do vojnových oblastí by aj dnes mali chodiť vždy dvaja novinári, je to psychoterapeutické a spolu sú odvážnejší.

Po rusky ste vedeli od mamy?

Áno, mama ma od detstva učila ruštinu. Otec bol Slovák, mama je Ruska. Obaja študovali na Vysokej škole vodnej dopravy v Nižnom Novgorode. Mama sa tam aj narodila, je to veľké mesto, má vyše milióna obyvateľov. Počas socializmu mesto premenovali na Gorkij, podľa spisovateľa Maxima Gorkého, ktorý sa tam narodil. Otec študoval vo Svite u Baťu za účtovníka a keď zrušili Baťovu školu, premiestnili ho spolu s ostatnými študentmi do Trnavy, kde zmaturoval a dostal ponuku ísť na vysokú školu do Ruska. Rok sa jazykovo pripravoval a potom tam začal študovať.

Prečo, keď vzniklo SME, ste sa stali riaditeľom vydavateľstva vy, a nie Karol Ježík?

To nám ani nezišlo na um, že by Karol mohol byť riaditeľom. Bol šéfredaktor, to bolo viac ako riaditeľ. V októbri 1992, keď som sa druhýkrát vrátil z gruzínsko-abcházskej vojny, ma Karol vymenoval za svojho zástupcu. Bol som dva alebo tri mesiace vo vedení, keď nám novo dosadené štátne predstavenstvo Smeny na pamätnom chodbovom mítingu v redakcii na Dostojevského rade oznámilo, že končíme. Založili sme expresne za necelé dva týždne SME a Peter Vajda ako hlavný investor rozhodol, že budú dvaja konatelia – Jozef Weiss a ja. Mal som organizačný talent, schopnosť posúvať veci dopredu z bodu A do bodu B, čo asi postupne vekom strácam.

Ako sa to prejavovalo?

Pri prechode zo Smeny do SME bolo treba urobiť množstvo praktických operácií a ja som ich zastrešoval. Napríklad sme museli urobiť reklamnú kampaň na novú značku novín, presťahovať sa, presvedčiť redaktorov, aby išli s nami a dať im informáciu, čo sa deje, nakúpiť počítačový systém, reštrukturalizovať firmu a očistiť ju od ľudí, ktorí s nami nechceli ísť. Smenu mal totiž pôvodne na základe rozhodnutia Čarnogurského vlády privatizovať francúzsky koncern Hersant. Redakcia mala vlastniť jedno percento podielu vo firme, preto sme aj zbierali peniaze od zamestnancov. V roku 1992 vyhral voľby Vladimír Mečiar a privatizačné rozhodnutie v prospech koncernu Hersant bolo zrušené na jednom z prvých rokovaní vlády. Zároveň rozhodli, že Smena bude štátnou akciovou spoločnosťou, čím sa otvorili dvere k tomu, aby nás vyhodili. Keďže sa potom redakcia rozdelila na ľudí, ktorí odchádzali a ktorí ostali v Smene, bolo treba našu vydavateľskú spoločnosť Juventus zrekonštruovať.

Rozumeli ste ako redaktor kultúry ekonomike?

Vôbec. Ani dnes ma nejako extrémne nezaujíma. Pamätám si čísla, celkom dobre počítam a držím v hlave veľa dát. Chápem, že ekonomika je dôležitá kvôli nezávislosti novín, ale nie je to aspekt, ktorý ma primárne zaujíma.

Keď ste sa stali riaditeľom vydavateľstva, mali ste 26, čo ste o tom vedeli?

Nič. Vtedy bola taká doba, že nikto nič nevedel. Učil ma Peter Vajda. Bol odo mňa starší takmer o dvadsať rokov a stretávali sme sa každé dva týždne. Dnes už je konkurencia oveľa väčšia ako vtedy a redaktor kultúry by sa asi nemohol stať riaditeľom vydavateľstva. Na druhej strane si myslím, že pre vydavateľstvo je lepšie, keď ho riadi bývalý novinár, ako keď ho riadi ekonóm alebo človek z finančného prostredia. Novinári majú pravidlá, ktoré skoro v žiadnom inom biznise neexistujú. Je to asi jediný biznis, kde sa stáva, že priamo útočíte na svojich klientov, kritizujete firmy, ktoré sú zároveň vašimi inzertnými zákazníkmi. Keď do médií vstupujú klasickí investori, môžu byť z tých pravidiel prekvapení. Médiá sa nedajú prispôsobiť akejkoľvek inej oblasti podnikania. Teda dajú, ale potom vytvoríte redakciu, ktorá je plochá. Najzaujímavejšia časť práce v médiu je, že v ňom máte sto individualít, ktoré majú rôzne pohľady na vec a sú ako orchester, ktorý musíte zladiť. Keď na to začnete, či už vedome alebo nevedome, tlačiť ako na výrobu a chcete tých obsahových ľudí spriemerovať, prestane to fungovať.

Ako ste sa zoznámili s Petrom Vajdom, ktorý SME financoval?

Zoznámil nás Karol Ježík, ktorého Peter Vajda vyhľadal. Keď jeho firma Prvá slovenská investičná spoločnosť (PSIS) zaregistrovala, že máme problémy, tak sa ozval Karolovi. Povedal, že má rád Smenu a zafinancuje nové noviny, v prípade, ak väčšina z nás odíde do jeho projektu. Nechcem povedať, že jeho motív bol iba filantropický, lebo to asi nie je pravda, ale chcel udržať pohromade skupinu ľudí, ktorá sa mu javila ako nezávislá a potrebná pre spoločnosť. Zároveň v nás pestoval ekonomickú zodpovednosť k peniazom. Povedal, že on dodá 2 milióny korún a my dodáme 1 milión, ktorý sme mali vložiť do pôvodného projektu s Hersantom.

Kto bol v tom čase Peter Vajda?

Bol veľmi úspešný podnikateľ v prvej vlne kupónovej privatizácie. Mal fond, ktorý skupoval kupónové knižky, z čoho mal prvé zdroje financií. Pochopil, že je to veľká príležitosť. Za stotiny hodnoty sa rozpredával majetok cez kupónové knižky. Dnes sa kupónová privatizácia kritizuje, ale bola to asi najrýchlejšia cesta, ako vytvoriť akciový trh a kapitálovú vrstvu. Je pravda, že sa o to uchádzali fondy, ktoré s firmami technologicky, ani riadením, nemali nič spoločné, ale bola to možnosť, ako transformovať ekonomiku. Keď Mečiar následne zastavil druhú vlnu kupónovej privatizácie, videli sme, čo sa stalo – došlo k nepotickej privatizácii, rozdávalo sa priateľom, rodine, rovnako za zlomkové ceny, a firmy boli poväčšine vytunelované. V lepšom prípade boli neskôr predané do zahraničných rúk, len zopár podnikov prežilo s majiteľskou štruktúrou, ktorá za Mečiara privatizovala. Kupónová privatizácia bola oproti tomu čistejšia. Je to podobné, ako keď starosta bratislavského Starého Mesta Andrej Ďurkovský prideľoval byty v Starom Meste. Bola to obrovská aféra vo všetkých novinách, pre mňa pochopiteľná, lebo generácia, ktorá o tom písala, bola zaťažená hypotékami, ale Ďurkovský mal na výber len dve možnosti. Buď dať byty do dražby, kde by ich skúpila mafia, alebo si vybrať zo zoznamu čakateľov slušnejšiu skupinu ľudí, ktorá mala zdroje na to, aby dokázala byty zrekonštruovať. Tie priestory boli totiž častokrát v katastrofálnom stave, nebola tam voda, záchod, steny zničené. Rozhodnutia boli vtedy veľmi ťažké. 

Ján Figeľ teda podľa vás nemal svoj byt, ktorý mu tiež pridelil Ďurkovský, vrátiť?

Neviem, v ktorom roku Figeľ byt kupoval, ale podľa mňa urobil krok, ktorý bol extrémne nadštandardný.

Pridelili mu ho až v roku 2001.

Ľudom z vašej generácie sa to ťažko vysvetľuje a rozumiem vášmu kritickému postoju. Začiatkom 90. rokov však prakticky neexistoval reálny trh s bytmi, ani hypotekárne úvery. Byty sa prideľovali do nájmu, alebo potom boli družstevné byty. Štátny byt ste mohli získať iba tak, že vám ho pridelili. Existovali realitné kancelárie, napríklad si spomínam na „Doktor Gemerský“, ktoré robili v podstate nelegálnu činnosť alebo činnosť na hrane zákona – predávali štátne byty, ku ktorým nemali žiadny vlastnícky vzťah. Nárok na budúcu kúpu bytu vznikal tak, že ste v ňom najprv ako podnájomník bývali. Bol som vtedy nemajetný človek a družstevné byty sa po revolúcii načas prestali stavať. S manželkou nás dvakrát vyhodili z podnájmu, keď bola tehotná. Karol Ježík dostal nápad, aby sme išli za vtedajšou starostkou pani Zemkovou, že hádam mi dokáže prideliť nejaký byt. Zemková mi nevedela pomôcť, ale poradila mi, že sa mám zapísať do poradovníka, keďže pracujem v Starom Meste, čo som urobil. Vtedy ste sa mohli usilovať o získanie bytu len u inštitúcií – za socializmu u zamestnávateľa a neskôr na mestskom úrade alebo v družstve. Tak som sa dostal do poradovníka, medzitým sme žili so ženou v prenajatom byte a narodila sa nám prvá dcéra. Po komunálnych voľbách v roku 1994 mi zavolali zo sekretariátu Andreja Ďurkovského, že mi pridelili byt. Samozrejme, že Ďurkovský a jeho ľudia rozhodovali tak trochu cisársky, ale nebola za tým žiadna korupcia. Byt som zrekonštruoval za peniaze, ktoré mi požičal Peter Vajda. Chcel som tým vlastne povedať to, že kupónová privatizácia nebola ideálny spôsob odštátnenia majetku, ale iný spôsob by bol oveľa drastickejší, podobne ako mesto mohlo vypísať dražby na bytové priestory a dialo by sa to isté ako v malej privatizácii, kde prevádzky v meste získavali muži s hrubými krkmi, alebo sa rozhodnúť prideliť byty civilizovanejšej skupine ľudí, ktorá dokáže mesto zveľadiť a byty v pomerne krátkej dobe maximálne dvoch rokov opraviť. Až následne došlo k predajom bytov do súkromného vlastníctva, kde už nebol nijaký rozdiel, či ste mali byť v centre alebo v Petržalke, mestské časti predávali všetkým byty za nízke ceny, opäť, aby vznikol trh s nehnuteľnosťami, čo sa podarilo. Preto snáď môžem povedať za takmer všetkých tých 1300 ostrakizovaných ľudí, čo dostali byty v Starom Meste, že nemali mať prečo morálnu dilemu, lebo postupovali úplne štandardne a v intenciách doby, v ktorej sa to udialo. Aj vaši rodičia kupovali svoje byty za zlomkové ceny, ale vytiahla sa len jediná skupina ľudí, ktorá kupovala byty v Starom Meste. To bolo nespravodlivé. Hovorím to napriek tomu, že riskujem smršť nenávisti v diskusiách a na sociálnych sieťach.

Peter Vajda bol nútený odísť do Prahy, prečo?

Držiteľ kupónovej knižky sa rozhodoval, čo s ňou urobí. Mal tri možnosti: buď ju predal, alebo ju zveril fondu do správy, alebo investoval sám priamo. Najväčšia masa ľudí investovala body do správcovských spoločností. Peter Vajda bol prenasledovaný kvôli SME, ale aj kvôli tomu, že bol prvým a súčasne aj najväčším nezávislým majiteľom správcovských spoločností v rámci prvej vlny kupónovej privatizácie. Zároveň v predkole druhej vlny vlastnili jeho spoločnosti viac ako 25 percent kupónových knižiek. Mečiar nemohol strpieť takého silného a nezávislého podnikateľa podporujúceho opozičné noviny. Preto zaútočil a odobral mu prostredníctvom ministerstva financií licencie na správcovské spoločnosti a uvalili nútenú správu aj na jeho fondy mimo kupónovej privatizácie. Keďže sme chceli predísť tomu, aby mečiarovci získali akcie nášho vydavateľstva, formálne sme ich predali na určitý čas pánovi Šidalovi, podnikateľovi, ktorý sa vrátil z Maroka a vlastnil reštauráciu Casablanca, a on nám ich v čase kľudu za poplatok vrátil. Podobná vec hrozila nedávno Gazete Wyborczej v Poľsku, pretože štát uvažoval o zoštátnení penzijných fondov a Gazeta Wyborcza mala výrazne zastúpené tieto fondy v akcionárskej štruktúre. Robili operáciu na prevenciu ovládnutia novín štátom cez penzijné fondy. Peter Vajda sa následne presunul do Prahy, kde získal české občianstvo, aby mohol slobodne podnikať. V roku 2000 rozhodol Najvyšší súd o nezákonnosti všetkých krokov Mečiarovej vlády proti Vajdovým firmám.

Zaujímal sa Peter Vajda o obsah novín?

Určite áno. Od nástupu Martina M. Šimečku ako šéfredaktora sme však mali zadefinované jasné pravidlá, že Peter a takisto ja komunikujeme so šéfredaktorom, maximálne s jeho zástupcami, ale s redaktormi nie. Ak sa náhodou stalo, že niekto z nás komunikoval s redaktorom, tak to musela byť náhoda. Mne sa to stávalo, len keď som bol na nejaký text veľmi nahnevaný a keď sa mi zdalo, že prístup šéfredaktora nezodpovedal urgentnosti mojej požiadavky.

Máte ako vydavateľ pravidlá na stretávanie sa s politikmi?

Nemám. Stretávam sa s kýmkoľvek. Za Karola Ježíka sme sa dvakrát stretli aj s Alexandrom Rezešom. Dokonca Karolovi bol aj sympatický, mne až tak nie, lebo používal v rozhovore veľa vulgarizmov. Ale zase, ja ich používam tiež, ale skôr v internej komunikácii, keď chcem niečo zdôrazniť. Rezeš k nám bol veľmi priateľský.

Prečo ste sa stretli?

Stretli sme sa v terajšej prezidentskej vile na Slavíne, bolo tam veľa ochrankárov. Prvú polhodinu sme sa rozprávali o futbale, lebo on ho mal rád tak, ako aj my s Karolom. A následne sme riešili súdny spor, v ktorom nás vláda žalovala o 7,4 milióna korún (250-tisíc eur) kvôli článku o panychíde za Róberta Remiáša. Žalobu zrušil až Najvyšší súd. Alexander Rezeš a minister financií boli jediní, ktorí žalobu nepodpísali. Druhá vec bola, že on u nás v SME ako majiteľ VSŽ normálne inzeroval, čo bolo úplne nepredstaviteľné, lebo všetky štátne podniky a firmy blízke HZDS mali zákaz u nás inzerovať. Od roku 1997 naše vydavateľstvo na východe Slovenska vydávalo denník Korzár, čo bola ďalšia téma nášho rozhovoru. Došlo tam k niečomu podobnému ako v prípade Smeny a SME. VSŽ zaútočila na denník Korzo a majitelia Korza, spoločnosť SAS, dostali ultimátum, že ak Korzo nepredajú, rozpútajú voči nim v Košiciach kampaň, ktorá zničí ich podnikanie, a tak to VSŽ predali za jednu korunu. Vtedy na protest vznikol Korzár, do ktorého odišli prakticky všetci redaktori z Korza.

Kedy ste sa naposledy stretli s Robertom Ficom?

Raz som ho stretol náhodou na futbale, kde sme riešili inzerciu Smeru, ktorú sme zastavili v našich regionálnych novinách, lebo príliš surovo útočila na politických oponentov a dodnes sa snažím, aby sme nezverejňovali útočnú inzerciu. Druhýkrát sme sa stretli asi pred rokom. Inicioval to Úrad vlády a Robert Fico mi vysvetľoval dôvody, prečo nekomunikuje s denníkom SME a za akých podmienok by komunikáciu mohol obnoviť. Ja som mu povedal, že by u nás mohol aspoň blogovať, a myslím si, že potom aj opäť začal.

Ako vnímate Ficov postoj k novinárom?

Čiastočne s pochopením. Ak si všimnete všetkých premiérov od Mečiara, tak po určitom čase začali robiť to isté – spochybňovať dôveryhodnosť médií. Je to technológia, operácia, ktorá pomáha premiérovi zasiať pochybnosť do spoločnosti o tom, ako médiá fungujú a či sú naozaj nezávislé. Túto techniku využívajú politici aj v iných krajinách. Je to o čosi prijateľnejšia technika, ako keď sa politici rozhodnú médiá ovládnuť cez svojich spriaznených podnikateľov, ako napríklad v Maďarsku či Rusku. Premiér si asi neuvedomuje, že tak dáva priestor na rast rôznym konšpiračným webom a nepriamo tak poškodzuje celú spoločnosť. Konšpiračné weby nemajú štandardy normálnych vydavateľstiev, riadia ich ľudia buď zo šialeného až mesianistického vnútorného presvedčenia, že krajina sa rúti nesprávnym smerom a oni ju vedia zachrániť, alebo sú to ľudia, ktorí sú priamo platení nejakou skupinou a robia to zámerne. Na druhej strane, mainstreamové médiá sa prevažne sústreďujú na kritiku korupčného správania sa establišmentu a hoci korupcia je súčasťou politiky, je to len drobný výsek z toho, čo politici reálne denne robia. Druhú časť ich práce, ktorá je azda aj väčšia, si médiá nevšímajú. Ak premiér nedokáže novinárov presvedčiť, že robí aj niečo zmysluplné a žurnalisti si všímajú len tienistú stránku jeho činnosti, tak po čase nevidí zmysel presviedčať presvedčených a prestane s novinármi komunikovať. Nie je to správna voľba, ale je to vcelku pochopiteľné.

Na stene zasadačky v Petit Presse visí veľká fotografia Roberta Fica, ako oslavuje víťazstvo vo voľbách v roku 2012, po ktorých vládol Smer sám. Autorom fotografie je vtedajší reportér denníka SME Tomáš Benedikovič. Vyhral s ňou 3. miesto v Slovak Press Photo v kategórii aktualita. Foto N – Tomáš Benedikovič

V ako veľmi skorumpovanej krajine žijeme?

To ja neviem. Mal by som to aspoň tušiť, ale netuším. Keby som si vytváral obraz na základe toho, čo čítam v novinách, tak novinári a ja spolu s nimi mám pocit, že žijeme v extrémne skorumpovanej krajine. Ale ja neobchodujem so štátom, takže neviem reálne posúdiť mieru skorumpovanosti krajiny. Nejaká korupcia tu zrejme je a človek sa o nej občas aj dopočuje, ale aká je veľká, to neviem. Môj pocit je, že skutočne najbohatšie finančné skupiny, ktoré tu sú, zbohatli na obchodoch s verejnými zdrojmi. Či ich obchody boli poznačené korupciou, neviem objektívne posúdiť. S veľkou pravdepodobnosťou asi áno, ale nemám na to žiadny dôkaz. Systém je stále vo vývoji. Keď si pozriem jeho efektivitu za socializmu, za Mečiara a teraz, tak teraz mi príde celý systém oveľa efektívnejší. Čím chcem povedať, že štát je obslúžený oveľa efektívnejšie súkromným sektorom, ako keby mal na všetky potrebné služby vytvoriť opäť štátne firmy. Tým korupciu nechcem ospravedlniť alebo bagatelizovať, ale je vylúčené, aby taký veľký objem zákaziek, ktoré vytvára štát, bol celý zaťažený korupciou. Niekto by mal zmerať, aká časť štátnych tendrov je zaťažená korupciou.

Čo si myslíte o kauze Gorila?

Je to závažná kauza. Nepíšem často, ale keď prepukla, napísal som o nej text do denníka SME. Bol som hrdý na to, že šéfredaktor SME Matúš Kostolný ju hneď nepustil do novín, pretože zvažoval s kolegami z vedenia, či je ten materiál dôveryhodný. Text vyzerá autenticky, ale neviem vylúčiť, že sú tam dopísané nejaké pasáže. Niektoré časti sa mi zdali nepravdepodobné. Otázka je, či je správne, že sa takýto text dostal na verejnosť a k novinárom. Je to niečo, s čím má pracovať tajná služba. Rozumiem, že ak nie sú stíhaní aktéri spisu, tak človek, ktorý vytvoril ten odposluch, sa usiloval domôcť výsledku prostredníctvom verejnosti.

Keby tajná služba postupovala podľa zákona, možno by sa to nestalo.

Chápem. Na druhej strane poviem nepopulárny názor, že zverejnenie toho textu je takisto porušením zákona. Neviem sa rozhodnúť, ktoré porušenie zákona pôsobí deštruktívnejšie na spoločnosť. Ten prepis výrazne ovplyvnil politickú mapu tejto krajiny.

Prečo Penta podľa vás vstúpila do Petit Pressu?

Pretože sa domnievali, že odkúpia aj zvyšnú časť akcií.

Aký bol ich motív?

Rozhodli sa vstúpiť do mediálnej brandže, dôvod nepoznám a nechce sa mi o ňom špekulovať. Pán Haščák povedal, že ho zaujímajú médiá, preto do nich vstupuje. My sme mu vyčítali, že v prípade SME je to hazard, lebo z denníka SME odíde polovica redakcie, on vravel, že odíde maximálne desať ľudí. Podcenil to, ja som mu vravel, že nepozná denník SME a že ho svojím vstupom určite poškodí.  Hneď ako sa ukázalo, že máme s Petrom Vajdom pravdu, a naozaj odchádza takmer päťdesiat ľudí, došlo zo strany Haščáka k rozhodnutiu o ústupe do minority. To bol cieľ, na ktorý sme sa koncentrovali. Nezaujímal ma motív Penty, zaujímalo ma, že oproti mne sedel silný súper, ktorého vstupom sa otriasal môj biznis a ja som sa ho snažil zachrániť, aby pretrvala vydavateľská kultúra, ktorú sa nám podarilo vytvoriť.

Neuvažovali ste kvôli Pente o odchode aj vy?

Uvažoval. S nemeckými partnermi z Verlagsgruppe Passau a neskôr Rheinisch Bergische sme mali štrnásť rokov bezproblémovú spoluprácu. Pri Pente sme vedeli, že 50 na 50 nie je správny pomer, a usilovali sme sa získať majoritu. Keby to v tom čase dopadlo patom, veľmi by som zvažoval svoj odchod. Keď som sa však sám seba pýtal, prečo chcem odísť, odpoveď bola, že kvôli svojmu egu. Vytvorili sme niečo, čo v deväťdesiatych rokoch plnilo úlohu hrdinskej opozície voči Mečiarovi. Spolu s opozičnými politikmi sme Mečiara porazili. Robili sme akcie, ktoré sú dnes nepredstaviteľné, chodili sme predvolebným autobusom denníka SME s politikmi po celom Slovensku a spoločne s Karolom Ježíkom sme s nimi stáli na jednom pódiu, rozprávali sme ľuďom, že treba voliť inak, a priamo sme sa zapájali do predvolebnej kampane. Z heroického príbehu sa stal vstupom Penty napadnutý príbeh, aj kvôli tomu, ako reagoval náš newsroom – že ste sa rozhodli odísť do nového projektu. Chcel som zachovať príbeh denníka SME pri živote, a preto som sa rozhodol chrániť firmu a kultúru, ktorú sme za dvadsať rokov vybudovali. Peter Vajda ma požiadal, aby som zostal. A dnes som veľmi rád, že som neodišiel a že som do konca jeho života ostal pri ňom. Nechcem byť ako Bush, keď povedal počas finančnej krízy, že Wall Street nás zradil, lebo čiastočne  rozumiem vašim motívom, ale v čase odchodu časti redakcie som sa cítil zradený. V realite však vznikli nakoniec dva projekty, ktoré vyznávajú a reprezentujú identické hodnoty, akurát vy v N-ku si myslíte, že ste o čosi elitnejší. Asi nemáte prieskumy, ale keby ste ich mali, tak by ste vedeli, že čitateľov, ktorí si predplácajú náš digitálny obsah, máme asi na 60 až 70 percent rovnakých. Pozitívom je, že spolu zamestnávame viac novinárov, ako by pracovalo v jednom projekte. Denník N je úžasný najmä v práci s digitálnym predplatným a v úspornosti vydavateľskej administratívy. Na druhej strane som vášmu riaditeľovi Lukášovi Filovi hovoril, že to bude malý projekt, ktorý uživí bez vnútorného dlhu na mzdách tak 20 až 30 novinárov.

Ešte nikto neodišiel a práve dnes nám vedenie oznámilo, že do redakcie pribudnú od januára noví kolegovia.

Výborne, blahoželám.

Peter Vajda tento rok zomrel a o noviny sa bude starať jeho syn Martin. Bude ho to zaujímať?

Myslím si, že áno. Má veľký rešpekt pred otcovým odkazom, bol už aj v  redakcii a existuje tu silná viera, že bude natrvalo držať 60 percent akcií nášho vydavateľstva. Nemyslím si, že dôjde k akcionárskym posunom v horizonte najbližších 10 – 15 rokov. Samozrejme, ak by  firma neprodukovala zisk, postoje by sa asi menili. Za tých 25 rokov som už zažil lepšie, ale aj horšie dni. A viem, aká panika chytá manažment a akcionárov, keď sa firme prestane dariť. Záleží teda aj na reálnom výkone našej firmy.

Tento rok ste Pente predali Új Szó za ďalších päť percent akcií, čím ste zvýšili pomer vlastníckej štruktúry vo váš prospech. Mali ste zásadnú dilemu, či to urobiť?

Určite áno. Niekedy musíte urobiť ťažké rozhodnutia. Všetci by sme radi videli svet  ideálne, ale, žiaľbohu, nebýva to vždy tak. Obchod sme dokončili práve tento týždeň. Nie sme firma, ktorá len tak ľahko niečo predáva. Prvýkrát sme odolávali v rokoch 1998 a 1999, keď nám náš vtedy budúci nemecký partner a neskôr náš akcionár ponúkal za regionálnu sieť novín 100 miliónov korún a nepredali sme ju. O Új Szó bol záujem niekoľkokrát, len sme ho vyhodnotili ako politický, preto sme nepredávali. Keď s tým prišla Penta, v úvodnom kole sme to zamietli, pretože peniaze sme nepotrebovali. Vo chvíli, keď sme sa rozhodli to spojiť s posilnením pozície majoritného akcionára v Petit Presse a zároveň sme boli spokojní s cenou, ktorú nám ponúkli, tak sme sa rozhodli obchod uskutočniť. Bolo nám to ľúto voči kolegom z Új Szó, že musia odísť do iného prostredia, pretože sú súčasťou nášho vydavateľstva už 17 rokov a sú zvyknutí na našu kultúru, ktorá je nebulvárna. Na druhej strane sa nám podarilo presvedčiť ľudí z News and Media Holdingu, že nie je správne integrovať Új Szó do ich firmy, ale že by malo fungovať samostatne ako u nás. Vytvorili teda dcérsku spoločnosť Duel Press a tá bude vydávať denník Új Szó a týždenník Vasárnap. Do zmluvy sme tiež dostali, že nemôže dôjsť k následnému predaju titulov najbližších päť rokov. Redaktori Új Szó mali vždy najväčší strach z toho, že sa titul dostane do rúk podnikateľov z okolia Viktora Orbána, ale to sa teraz nedeje. Nechajme ich žiť a uvidíme. Keď začne majiteľ zasahovať výrazne do chodu titulu, vždy sa zdvihne pár ľudí, odíde a upozornia na to verejnosť.

Nechce vám Penta predať naspäť terajší 40-percentný podiel?

Rozprával som sa o tom s Jaroslavom Haščákom a nechce predávať.

Čo sa stane, ak Penta kúpi Markízu?

Tu už špekulujeme. Markíza sa nepredáva samostatne, ide o kúpu všetkých aktivít CME v regióne, a to je pomerne veľké sústo aj pre Pentu. Do dvoch-troch rokov sa nič zásadné nestane. A ak by teoreticky Penta vlastnila Markízu, tak k čomu konkrétne smeruje vaša otázka, čo sa vlastne pýtate?

Na riziko pre demokraciu.

Nevidím v tom riziko pre demokraciu. Dnes už je vplyv klasických médií oveľa nižší ako pred desiatimi alebo pätnástimi rokmi. Podľa prieskumu 65 percent mladých ľudí do 22 rokov tvrdí, že prioritne získavajú informácie na Facebooku. Pre nich sú rovnocenné informácie zo SME alebo z Denníka N a z nejakého iného serveru z východu alebo z Považskej Bystrice. Politici to nie celkom chápu a stále rolu klasických médií preceňujú. Ak niekto vlastní médiá, hrá v očiach politikov významnejšiu rolu ako ten, čo ich nevlastní. Je to všeobecný omyl politikov, ktorí nerozumejú, že doba sa radikálne mení.

Markízu stále sleduje veľa ľudí.

Ale nebudete mať vyhraté, ak budete vlastniť Markízu. Obsah sa tiež nedá znásilňovať a ohýbať, ako chcete. Podľa mňa to Penta neurobí.

V Plus 1 deň to dosť vidno.

Vidno tam pretláčanie istých tém, odišli odtiaľ nejakí redaktori, ale nemyslím si, že je to niečo brutálne alebo že je to pravidlo. Z Trendu nikto neodišiel a ani si nemyslím, že je znásilňovaný. Uvidíme, ako to bude v týždenníku Plus 7 dní po nástupe Ivana Čeredejeva ako šéfredaktora. Nechcem sa však stavať do úlohy morálneho sudcu toho, čo sa deje na trhu. Nie som mediálny prokurátor. Noviny majú prinášať fakty a nechať čitateľa urobiť si úsudok. Oveľa viac ma zaujíma otázka, z čoho bude celý biznis financovaný. Máme šancu vyhrať iba s predajom lokálneho obsahu, vďaka lojalite čitateľa, ktorý bude ochotný zaplatiť za digitálne alebo printové predplatné. Klasická inzercia takmer úplne odíde a jediná, ktorá bude existovať, bude prelinkovaná na nejaký konkrétny obsah, nemyslím tým politický, ale komerčný obsah.

Aký je Jaroslav Haščák človek?

Veľmi racionálny, chladný. Tvrdý. Rokovania s ním boli ťažké, bol veľmi neústupčivý. Ako človeku sa mu však veľmi nevenujem. Pentu vnímame ako korektného, ale nekompromisného partnera vo firme, aj rokovania o Új Szó boli veľmi ťažké a zložité. Penta akceptovala kultúru, ktorá tu u nás funguje, hoci im nie je vlastná. Robili ste tu, tak viete, že som vytvoril vo vydavateľstve veľmi funkčnú, demokratickú štruktúru, a v Pente sú viac zvyknutí na subordinačný model, lebo pôsobia v oblastiach, kde je striktne subordinačná štruktúra riadenia veľmi efektívna. Nemáme s nimi ale nijaký zásadný problém. Na obsahu SME vidíte, že naň nemajú žiadny vplyv. Naopak, mám dojem, že v SME možno aj preto, že vy ste odišli, majú redaktori pocit, že sa musia oveľa jasnejšie vyhraňovať voči Pente. Niekedy sa mi zdá, že ich najmä v zdravotníctve kritizujeme nad rámec toho, čo je štandardné.

Čo si myslíte o tom, že na nás podali niekoľko žalôb?

Že vám chcú robiť reklamu a že vás majú radi (smiech). Ale bez žartu, Penta je veľká firma s množstvom zamestnancov, aktívnych ľudí a s veľmi silnou právnou podporou. Niekedy sa domnievam, že stredná manažérska štruktúra pracuje samostatne a najvyššie vedenie ich v tom mode necháva a niekedy si nie úplne uvedomuje imidžový dosah a dôsledky činov stredného manažmentu. Naozaj si myslím, že efekt žalôb je taký, že je to vaša reklama. Keďže proti nám sa vedie ročne vyše päťdesiat sporov, ťažko sa mi to komentuje.

Čítate každý deň noviny?

Snažím sa. Na webe ich čítam od rána a snažím sa šéfredaktorke aspoň raz za týždeň spísať chyby alebo pochvaly.

V januári to bude 25 rokov, odkedy vznikol denník SME, baví vás to ešte?

Asi áno. Ak odpoviem racionálne, tak v tejto chvíli ani nie je možné, aby som odišiel. Situácia na trhu je zložitá a úplne ešte neviem, ako sa to vyvinie. Pred veľkými vydavateľstvami sú oveľa väčšie výzvy ako pred vydavateľstvami, ktoré vznikli na novom základe ako napríklad to vaše. Váš celoročný obrat vyprodukuje naše vydavateľstvo za dva týždne. Chcem firmu bezpečne previesť do vôd, kde sa naštartuje jej opätovný rast. Ako som už povedal, pre mňa je veľmi inšpiratívne a obdivuhodné, s akou malou vydavateľskou administratívou pracuje Denník N.

Že všetko robí Lukáš Fila ako riaditeľ vydavateľstva takmer sám?

Áno, je to inšpiratívne a otázkou ostáva, či to takto naozaj v budúcnosti nemá vyzerať. Lukáš mi raz v sms správe napísal, že budem ako Mugabe, že ešte ma budú prosiť, aby som odišiel, ale teraz na to naozaj nie je vhodná doba. Musím postaviť mladší manažment a bol by som rád, keby naša firma prežila svojich zakladateľov. Nie každej firme sa to podarí.

Tento rok zomrel Peter Vajda, aj váš otec. Už ste najstarší doma, aj vo firme.

Bolo to ťažké a oba odchody ma veľmi zasiahli. Obom som rečnil na pohrebe. Mal som taký hlboký smútok, že som s ním nevedel nič urobiť. Sedel som, hľadel pred seba a utápal sa v žiali. Ja pritom nebývam nešťastný a nemávam ani depresie. Som psychicky pomerne odolný človek. Málokedy som si niečím nebol istý, ale keď som sa nevedel rozhodnúť, tak som išiel za Petrom Vajdom do Prahy, takže v práci som stratil človeka, na ktorého som sa vždy mohol obrátiť. A v otcovi som stratil rodiča, svojho priaznivca a svoju mladosť. Ale mám už 51 rokov a dozrel čas, keď už svojich mentorov asi nemôžem potrebovať. Obaja však svojím spôsobom pri mne ostávajú.

Rozhovory

Teraz najčítanejšie