Keď umelec vystúpi zo sociálnej bubliny

Prednedávnom v Argentíne policajti prichytili bývalého člena vlády s vrecami plnými peňazí. Exminister milióny prehadzoval cez kláštorný múr a hovoril, že „chcel mníškam prilepšiť“.

Na historku si spomeniem vždy, keď vidím argentínsky film. Hneď rozumiem lepšie tomu, prečo sú Argentínčania takí dobrí v mixovaní komédie a spoločenskej kritiky a prečo je korupcia v ich filmoch taká groteskná. Niekedy je realita vtipnejšia než komédia.

S juhoamerickým temperamentom to vystihli Divoké historky, populárne filmové poviedky, ktoré pred troma rokmi hovorili o hneve a frustrácii, čo sa zbiera až k prahu, keď vybuchne – tak ako v príbehu zúfalého občana, ktorého praktiky parkovacej mafie doženú k terorizmu.

Ak sa vám páčili Divoké historky, bude sa vám páčiť aj Vážený občan. Je podobne komickým a zároveň krutým obrazom argentínskej spoločnosti, presnejšie malomesta, ktoré pozve na návštevu slávneho spisovateľa.

Snímka, ktorá v niečom pripomína klasiku Miloša Formana Hoří, má panenko, minulý rok upútala v súťaži benátskeho festivalu a cenu za najlepší herecký výkon za ňu dostal Oscar Martínez známy aj z Divokých historiek.

Vyhorený spisovateľ

Najlepšiu vec v živote urobil spisovateľ Daniel Montovani pred štyridsiatimi rokmi. Pochopil, že v latinskoamerickom zapadákove sa nikdy slávnym literátom nestane, a z rodného mesta Salas odišiel do Európy.

Tam dosiahol všetko, čo len môže spisovateľ dosiahnuť. Naspäť sa už nevrátil. Nikdy, ani na návštevu. Ani na otcov pohreb.

Príbeh filmu sa začína provokáciou. Spisovateľ preberá Nobelovu cenu a namiesto ďakovania douráža publikum. Literárne ocenenia vyhlási za spôsob, ako spoločnosť korumpuje umelca, znehodnotí jeho odkaz a otupí ostrie jeho kritiky.

Znie to veľmi vznešene, v skutočnosti však môže mať jeho nechuť k ceremónii trochu iné, prozaické dôvody. Možno, že je spisovateľ otrávený slávou, a možno je vyhorený, nevie, čo ďalej písať, má autorský blok. Možno práve preto sa utiahol do súkromia. Takže sedí vo svojej barcelonskej vile s dizajnovým nábytkom a pozvánky na čítačky tvrdohlavo odmieta.

Zmení sa to, keď raz v pošte nájde odkaz z rodiska. Starosta mestečka ho pozýva na návštevu s udelením titulu váženého občana. Autor váha, k rodisku má rozporný vzťah. Tamojšími pomermi pohŕda, nenadarmo musel odtiaľ utiecť preč. Na druhej strane, práve toto prostredie mu slúži ako inšpirácia, do Salasu umiestnil dej všetkých svojich kníh.

Napokon sa rozhodne pre nostalgickú dovolenku. Sám bez svojej asistentky vyrazí do Argentíny a úvodná jazda taxíkom z letiska po čoraz rozbitejších a opustenejších cestách predznamenáva sled bizarných dobrodružstiev po provinčnom kraji plnom nevkusu a gýču.

Film, ktorý bije do vlastných radov

Bolo trochu prekvapivé, že v Benátkach súťažil film, ktorý nemá takmer žiadne vizuálne kvality a vyzerá lacno, akoby ho ktosi len tak mimochodom nakrútil na telefón. Ale bol to jasný zámer, práve takto totiž duo režisérov Gastón Duprat a Mariano Cohn bežne pracuje.

Filmy nielen režírujú, sami píšu scenáre, obsluhujú kameru a zháňajú peniaze. A nie je to prvýkrát, čo rozprávajú o postave umelca. Už ich snímka Umelec (El Artista, 2008) bola príbehom ošetrovateľa zo starobinca, ktorý sa vypracuje na slávneho maliara, a hoci o tom vôbec nič netuší, prenikne do sveta snobov, galeristov, zberateľov, kurátorov umenia.

O sociálnych bublinách, postavení elitného umenia a stretnutí vysokého s ľudovým vypovedá aj Vážený občan. Je to ďalší z filmov o intelektuálovi, snímka, ktorá bije do vlastných radov, keď elity usvedčuje z pokrytectva či zlyhania pri plnení ideálov, ktoré samy hlásajú.

Do očí bije najmä podobnosť so švédskou snímkou Štvorec, za ktorú mal Ruben Östlund tohtoročnú Zlatú palmu v Cannes a teraz sa uchádza o zahraničné Oscary.

Aj Duprat a Cohn sledujú paradoxy, ktoré hrozia umelcovi, keď vystúpi z pohodlnej sociálnej bubliny, no na rozdiel od Štvorca sú k svojmu hrdinovi o čosi milosrdnejší.

Panoptikum postavičiek

Počiatočná satira na malomestské pomery (po porovnanie netreba chodiť ďaleko, mierou bilbordov, krikľavých fasád a architektonického bizáru slovenský vidiek Argentíne zdatne konkuruje) je možnosťou pre hrdinu znášať všetko s nostalgiou a so zdvorilostným úsmevom.

Celebrita v rodnej obci absolvuje prehliadku hasičov, súťaž o kráľovnú krásy aj debaty o umení v miestnej knižnici a pritom ju obskakuje panoptikum postavičiek: úlisný starosta, miestny mačo, dávna láska, zväz miestnych výtvarníkov, ktorý v čomsi pripomína mafiu. No dojemné spomínanie prestupujú aktuálne intrigy a pobyt sa môže stať aj nebezpečným.

Spisovateľ zisťuje, že zostáva cudzorodým prvkom, najmä ak svojich rodákov v románoch neportrétoval vždy lichotivo. Etuda o „úspechu, ktorý sa neodpúšťa,“ sa však stáva omnoho nejednoznačnejšou výpoveďou o úlohe umelca, jeho zodpovednosti za kultiváciu prostredia – aj umelec zlyháva, keď za vznešené monológy len maskuje vlastné slabosti či povrchnosť.

Záver sa dá predvídať, no o to vôbec nejde. Tento film je dobrý dôkaz, že kondícia hospodárstva nejakej krajiny nesúvisí s kvalitou jej kinematografie. Inak by Argentína, Grécko, Bulharsko či Rumunsko nerobili filmy, na aké sa tie slovenské zatiaľ nechytajú.