Denník N

Stredoškoláci sadli do auta, aby v Grécku pomáhali utečencom

Študenti Bilingválneho gymnázia C. S. Lewisa Alžbeta Michalová, Matúš Kočalka a Noemi Kubáň. Foto N – Tomáš Benedikovič
Študenti Bilingválneho gymnázia C. S. Lewisa Alžbeta Michalová, Matúš Kočalka a Noemi Kubáň. Foto N – Tomáš Benedikovič

Tí drsní muži a chalani v šiltovkách prichádzali na hodiny angličtiny, kde si otvorili malý zošit a všetko si doň v rýchlosti zapisovali, hovorí dvadsaťročný Matúš.

Pred mesiacom sadli do auta a bez toho, aby presne vedeli, čo ich čaká, sa vybrali na celodennú cestu na juh. Išli pomáhať utečencom.

Alžbeta má osemnásť rokov, Noemi o rok viac a Matúš dvadsať. Študujú na Bilingválnom gymnáziu C. S. Lewisa. Vzali so sebou aj kamarátku Zuzanu Juríkovú, ktorá je z bilingválneho gymnázia na Tilgnerovej. „Rodičia mi povedali, nech tam určite idem, že je to dobrá skúsenosť – aspoň uvidím, aké to tam je, a niekomu pomôžem,“ hovorí Alžbeta Michalová.

Koncom novembra dorazili do gréckeho mesta Drama, kde žije asi štyristo migrantov. „Vyhľadali sme si cez Google organizácie, ktoré poskytujú pomoc utečencom, a zistili sme, ktoré ponuky nám vyhovujú,“ hovorí študent strednej školy Matúš Kočalka.

Alžbeta s Matúšom v utečeneckom tábore Drama v Grécku. Foto – Noemi Kubáň
V utečeneckom tábore Drama v Grécku. Foto – Noemi Kubáň
V utečeneckom tábore Adaševci na srbsko-chorvátskych hraniciach. Foto – Noemi Kubáň

„Moja sestra má kamaráta zo školy, ktorý je utečencom zo Sýrie a chodieval k nám domov na prázdniny. Mamu vtedy nadchli utečenci, prirástlo jej to k srdcu a začala sa viac angažovať. Organizovala zbierky a v jednej kaviarni predáva ponožky, čo štrikujú utečenci v Bosne a Hercegovine,“ vysvetľuje študentka Noemi Kubáň.

Grécka mama Soňa

Cez deň učili deti aj dospelých angličtinu, hrali sa s deťmi, rozprávali sa s dospelými. Matúš pomáhal aj na stavbe. Mladá nemecká organizácia Open Space, vďaka ktorej mohli prísť, sa práve na zimné mesiace sťahovala z cirkusového stanu do neďalekej opustenej fabriky. Pre migrantov sa snažili vytvoriť centrum, kde by sa mohli vzdelávať a tráviť tam aj voľný čas.

Jedlo ani cestu im organizácia nepreplatila. Pomohli im však s ubytovaním, a tak sa mohli nasťahovať do paneláka, ktorý stál niekoľko minút od tábora.

„Mali sme tam susedu, ktorú sme volali mama Soňa. Vedela asi päť slov po anglicky. Každý večer nám doniesla veľmi veľa jedla,“ smeje sa Matúš. „Ďakovali sme jej, ale ona nám hovorila, že to ona nám ďakuje za to, čo robíme, a že ona je naša mama, my sme jej deti, a preto nás bude kŕmiť.“

V meste Drama žije asi toľko ľudí, čo vo Zvolene. Študenti mali pocit, že Gréci za utečencov, ktorí žijú v ich meste, cítia zodpovednosť a sú vďační, že im ktosi pomáha.

Chcú ísť do Nemecka ako kedysi Slováci do Ameriky

Utečenecký tábor opisujú ako ubytovne obkolesené plotom. Na rozdiel od tábora v srbskom meste Šid, kde „dobrovoľníčili“ pred rokom, to v Grécku nepôsobilo až tak depresívne.

Mali výhľad na hory a podmienky tam boli znesiteľnejšie. „V Srbsku bola stále zima, mrholilo a tábor bol vedľa diaľnice. Človek by sa tam zbláznil,“ opisuje Matúš.

Tábor v gréckej Drame bol pomerne nový, ľudia tam boli „len“ niekoľko mesiacov a stále mali nádej, že sa dostanú hlbšie do Európy alebo do Kanady, o ktorej niektorí snívali. Hovorili o tom, že by potrebovali falošný pas alebo že pôjdu pešo až do Nemecka. Práve tam chcela ísť väčšina utečencov, s ktorými hovorili.

Na predstavu, o čom človek v utečeneckom tábore sníva: z Dramy do Berlína je to najkratšou cestou prevažne po diaľniciach 1893 kilometrov.

V utečeneckom tábore Drama v Grécku. Foto – Noemi Kubáň
V utečeneckom tábore Drama v Grécku. Foto – Noemi Kubáň
V utečeneckom tábore Drama v Grécku. Foto – Noemi Kubáň

„Túžia ísť do krajiny, kde majú rodinu a kde to poznajú. Nemôžeme sa čudovať, že je to Nemecko. Je to rovnaké, ako keď zo Slovenska kedysi všetci chceli ísť do Ameriky, aby tam žili svoj sen,“ tvrdí Noemi.

Ale niektorým stačilo aj Grécko. „Boli spokojní, že sú v krajine, kde ich nezabijú a kde majú dať čo do úst,“ hovorí Alžbeta. Tí, čo chceli zostať, sa už aj učili po grécky.

Noemi si spomína na sestry v ich veku, ktoré mierili opačným smerom. Späť do Iraku. Pri nastupovaní na loď ich oddelili od otca s niekoľkomesačnou sestrou. „Je hrozné, že nefunguje spájanie rodín a musia sa vrátiť do krajiny, kde prebieha vojna. Na útek minuli veľa peňazí a skúsiť to po druhý raz si už zrejme nebudú môcť dovoliť,“ hovorí Alžbeta.

Prežívali lásky a rozchody ako my

„Tí drsní muži a chalani v šiltovkách prichádzali na hodiny angličtiny, kde si otvorili malý zošit a všetko si doň v rýchlosti zapisovali. Veľa sa pýtali, chceli si všetko zapamätať a veľa sa naučiť,“ hovorí Matúš.

Keď robil na stavbe, mnohí z nich si od neho pýtali prácu, nebavilo ich celé dni čakať v tábore.

„Bol tam Ahmed zo Sýrie, nevedel ani slovo po anglicky, ale veľmi sa snažil a chcel, aby sme vedeli, že je tam s nami. Mal 28 rokov,“ hovorí Matúš. „Bol pôvodne maliar, tak som mu dal vymaľovať všetky miestnosti. Večer mi cez kamaráta, ktorý vedel po anglicky, poďakoval za to, že sa mohol vrátiť k tomu, čo robil doma. Vraj sa konečne cítil byť užitočný a dôležitý.“

„Boli ako my – chalani tam prežívali lásky, zamilovanie, rozchody. Hovorili nám o tom, ako sa ich dievčatá v Iraku museli po ich odchode vydať za niekoho iného,“ spomína Matúš.

Keď zistil, že jeden z jeho priateľov bol taxikárom, požičal mu svoje auto, aby z centra zaviezol svojich kamarátov do tábora.

„Vysmiaty od ucha k uchu si vykračoval k autu, pustil si hudbu, odviezol ich a vrátil sa späť. Do tábora si to potom od šťastia odbehol. Bolo vidieť, že majú tie isté túžby ako my,“ hovorí Matúš.

Stodvadsať mužov v stane

Študenti porovnávajú grécky tábor so srbským, ktorý navštívili pred rokom. Ten sa im zdal smutnejší. Ľudia tam strávili rok či dva a prestávali veriť , že by sa ich situácia mohla zlepšiť.

Dostali sa síce cez more do Európy, ale zostali zaseknutí uprostred ničoho. Na jednom mieste bývalo až 1500 utečencov. „Vydávali sme obedy, dávali veci do pračiek, nakupovali hygienické veci, robili z nich balíčky a potom ich distribuovali,“ spomína Noemi.

Matúš mal v Srbsku inú prácu. „Mal som dozerať na večerný pokoj. Bol som v stane s Pakistancami, kde ich spalo asi sto alebo stodvadsať. Večer hrali karty, debatovali, niektorí boli na mobile, iní si púšťali hudbu. Ja som mal dať pozor na to, aby si po desiatej večer už iba šepkali,“ hovorí Matúš.

Od srbskej vlády dostávali utečenci každý večer kus chleba a konzervu tuniaka. Ak chceli čosi iné, museli si to kúpiť za svoje peniaze – tie sa však pomaly míňali.

„Aj napriek tomu ma vzali medzi seba a ponúkali ma tým, čo si kúpili – mäsom s rajčinovou omáčkou. Odmietol som, ale donútili ma aspoň čosi zjesť. Každý večer mi tiež varili kávu,“ hovorí Matúš.

Utečenecký tábor Principovac na srbsko-chorvátskych hraniciach. Foto – Noemi Kubáň
V utečeneckom tábore Adaševci na srbsko-chorvátskych hraniciach. Foto – Noemi Kubáň
V utečeneckom tábore Adaševci na srbsko-chorvátskych hraniciach. Foto – Noemi Kubáň

Škola im prekážky nerobila

Ako je možné, že sa stredoškoláci mohli na niekoľko dní len tak zbaliť a odísť do utečeneckého tábora vzdialeného viac ako 1200 kilometrov od Bratislavy?

Jednoducho – nikto im prekážky nerobil, ani škola. „Zapísali nám to ako reprezentáciu školy, nemali sme teda ani vymeškané hodiny. Podporovali nás,“ hovorí Alžbeta.

Utečencom sa chystá pomáhať aj na budúci rok. Uvažuje, že si dá po maturite rok pauzu, aby mohla ísť robiť dobrovoľníčku na viac mesiacov.

„Odchádzali sme odtiaľ akurát vtedy, keď si na nás zvykli a začali nám dôverovať,“ hovorí Alžbeta.

Študenti sú doteraz s niektorými utečencami v kontakte na Facebooku. Napríklad aj so sedemnásťročným Usainom, ktorý bol v tábore s bratom. Alžbete ukazoval fotky a videá na mobile, hovoril jej, ako žil v Sýrii. Usain im hovoril o tom, ako doma pri úteku pred proasadovskými skupinami nechali otca a mladšiu sestru, ktorá sa od otca nechcela odtrhnúť. Zastrelili ich.

Veľa tínedžerov v ich veku podľa nich pôsobilo dojmom, že sú starší, ako bol ich skutočný vek. Ich životná skúsenosť sa na nich zjavne odrazila.

„Potom je ťažké počúvať klasické drísty, že sem prichádzajú, aby sa mali lepšie, aby si sem prišli zarobiť a mať úžasný život. A oni pritom iba utekajú pred hroznými podmienkami,“ hovorí Noemi.

Takí istí, len inde narodení

Alžbeta sa pravidelne stretáva s ľuďmi, ktorí si myslia, že utečenci prichádzajú do Európy zničiť našu kresťanskú kultúru, vziať Európanom prácu a znásilniť ich ženy.

„To sú však tí, ktorí v živote nevideli ani jedného migranta a okrem mňa nepoznajú nikoho, kto by nejakého videl. Snažila som sa s nimi o tom hovoriť, ale sú veľmi zadubení,“ hovorí Alžbeta.

Verí, že ak by sa s nimi stretli čo len na jeden deň, tak by pochopili, aká je ich predstava absurdná.

V utečeneckom tábore Drama v Grécku. Foto – Noemi Kubáň
V utečeneckom tábore Drama v Grécku. Foto – Noemi Kubáň

„Tvárime sa, že čo je mimo našich hraníc, to už sa nás netýka,“ hovorí Matúš. „Pomáhať sme tam šli preto, lebo sme si uvedomovali, že sme za to zodpovední rovnako ako ktokoľvek iný a vyvliekať sa z toho je zbabelosť.“

Nepáči sa im, že Slováci prehliadajú, keď v parlamente odznievajú nenávistné a rasistické vyjadrenia na adresu migrantov.

„Pre mňa sú utečenci takí istí ľudia, ako som ja. Akurát sa narodili inde. A nie je dôvod na to, aby sa mali horšie,“ hovorí Alžbeta.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Slovensko, Svet

Teraz najčítanejšie