Denník N

Kapitán Žiliny Rastislav Konečný: Slovenskú extraligu si zhadzujeme sami. Na Kotlebovo buly by som nešiel

Rastislav Konečný. Foto – archív R.K.
Rastislav Konečný. Foto – archív R.K.

Kapitán MsHK Žilina Rastislav Konečný (29) hovorí, že ak nefunguje štát, nemôže fungovať ani hokej. Ľudia nemajú záujem o domáci šport, lebo ho ani nedokážeme predávať.

Rastislav Konečný (29) sa narodil v Považskej Bystrici, je kapitánom MsHK Žilina. Hral za slovenskú reprezentáciu do 18 a 20 rokov. V osemnástich odišiel do Kanady, kde hral za Saskatoon Blades. Po návrate nastupoval v Česku, Piešťanoch, Skalici, Považskej Bystrici, Banskej Bystrici či Košiciach. Bol pri založení hráčskej asociácie SIHPA, momentálne pôsobí v jej výkonnom výbore.

Teraz nehráte pre zranenie, aké je pre vás byť mimo zápasového diania?

Mne nerobí veľmi dobre, keď sa na hokej môžem iba pozerať z tribúny. Mal som aj obdobie, keď som naň vôbec nechodil, ale teraz to už vnímam inak. Samozrejme, keď hrá Žilina doma, idem na každý zápas. Je to frustrujúce, lebo už som mal to rameno dvakrát operované a opäť ho mám zranené. Pravdepodobne sa nevyhnem ani tretej operácii. Povedal som si, že urobím všetko preto, aby som dokončil sezónu. Spolu s fyzioterapeutkou to chcem teda poposilňovať a po sezóne to budem musieť riešiť operatívne. Je to ešte ťažšie  teraz, keď sa nám až tak nedarí, došlo k zmene trénera a nemôžem chalanom pomôcť.

Ako by ste porovnali Žilinu s ostatnými slovenskými klubmi, kde ste doteraz hrali?

Som tam už tretiu sezónu a cítim sa tam pomaly ako doma, aj z geografického hľadiska, keďže pochádzam z Považskej Bystrice a mám tam veľa kamarátov aj mimo hokeja. Keď som hrával v Banskej Bystrici či v Košiciach, nedokázal som si k tým mestám vypestovať nejaký bližší vzťah. Možno podobný vzťah mám k Skalici, kde som tiež bol tri roky a urobil som si tam aj bakalára. Bohužiaľ, Skalica už nehrá najvyššiu ligu. Keby som to mal porovnať, tak Žilina je iná v tom, že už to vnímam tak osobnejšie.

Odišli ste do Kanady ako veľmi mladý, bolo to pre vás ťažké?

Bola to veľká, hlavne životná škola. Z hokejového hľadiska je tam juniorská liga na veľmi vysokej úrovni, kluby fungujú profesionálnejšie ako u nás v extralige. Prvé dva-tri mesiace som iba otváral oči, že čo sa to okolo mňa deje. Bol som tam bez rodiny, býval som v kanadskej rodine, tak som mal možnosť spoznať ich kultúru a zvyky. S tou rodinou som stále v kontakte, aj keď je to už jedenásť rokov. Dosť výrazne som sa zlepšil v angličtine, hoci som tam išiel s nejakými základmi, ale osvojil som si slang a pod.

Odporúčali by ste aj dnes mladým hráčom, aby odišli do zahraničia skôr, alebo by mali skôr prejsť cez domáce súťaže?

Dnes má veľa chalanov možnosť tam ísť aj študovať a hrať univerzitnú ligu, ktorá je porovnateľná napríklad so súťažami, ktoré som hral ja. V období, keď som tam bol ja, to ešte tak veľmi nefungovalo a je mi to trochu ľúto. Chlapcom, ktorí sú sebavedomí a majú takú možnosť, by som to preto odporúčal v kombinácii so školou a spraviť si aj vzdelanie popri v podstate profesionálnom hokeji. Príkladom je aj Miloš Bubela z Považskej Bystrice, ktorý vyštudoval popri hokeji v Amerike a má podľa mňa aj veľkú šancu ísť na olympiádu. Je to určite dobrá cesta.

Rastislav Konečný v drese extraligovej Žiliny. Foto – tasr

Prečo podľa vás o slovenskú extraligu nie je taký záujem?

Podľa mňa si ju zhadzujeme sami. Netvrdím, že iba médiá tým, že píšu o kvalite zápasov alebo o počte divákov. My akoby nie sme zvyknutí sami seba predávať. V zahraničí je to úplne bežné – tam spravia poriadnu show a kvalita hry ani nemusí byť až taká veľká. My to nevieme urobiť a potom si myslíme, že naša súťaž nemá kvalitu, s čím nesúhlasím. S tým súvisia aj veci ako manažment klubov. Veľa tímov by mohlo popracovať nielen na PR aktivitách, ale aj takých bežných, aby napríklad zahraniční hráči na Slovensku povedali, že sa im tu páčilo, lebo nie všetci majú pozitívne skúsenosti. Súvisí to aj s našou mentalitou a nejde len o šport. Myslím si, že to viem dobre zhodnotiť, čo nás tu ubíja a čo nám neprospieva. Nehovorím, že mám nejaký recept na to, ako z toho von, ale sú problémy, ktoré sa snažím pomenovať. Sú to spojené nádoby. Nemôžeme sa čudovať, že na hokej v Žiline chodí 600 ľudí, podobne v menšej miere aj na futbal. Spoločnosť u nás je frustrovaná z toho, čo sa deje, a nemá nejaký záujem podporovať domáci šport.

Prednedávnom sa hovorilo o kríze v slovenskom hokeji, vidíte už teraz aj nejaké pozitívnejšie tendencie?

Nemyslím si, že hokej je v kríze. V kríze je naša spoločnosť a pokiaľ nefunguje štát, nemôže fungovať ani šport či kultúra, to sú len doplnkové veci k tým základným, ktoré by štát mal poskytovať. V hokeji bola určitá skepsa vzhľadom na tom, ako to bolo nastavené. Myslím si, že nejaké veci sa pohli dobrým smerom. Teším sa, že chalani zo „zlatej generácie“ sa pohybujú v hokeji, venujú sa reprezentácii, najmä mládežníckej, a chcú pomáhať hokeju. Ale myslím si, že je u nás aj veľa vyštudovaných trénerov, ktorí dali nemalé peniaze do zisku licencií, sú šikovní a majú potenciál na to, aby trénovali. Zatiaľ ten priestor nedostávajú v takej miere, ako by si zaslúžili.

Žilina ako jediný slovenský klub zverejňuje platy hráčov. Mali by to robiť aj ostatné tímy?

Podľa mňa by to nebolo šťastné riešenie, keby sa všetky platy zverejňovali. Osobne s tým nemám žiadny problém, nech sa zverejnia platy všetkých zamestnancov v každom odvetví, prečo nie. Dôvod, prečo si myslím, že by sa to nemalo robiť celoplošne, je ten, že sme závistlivý národ a veľa vzťahov by sa pokazilo, ľudia by si mohli robiť zle a prinieslo by to negatívne aspekty, ktoré nepotrebujeme.

V Žiline najviac zarábajú hráči z Kanady. Nie je to pre domácich hráčov zvláštne, keď neosvedčení cudzinci dostanú viac?

Som zástanca toho, že každý hráč si peniaze, ktoré si vybojoval na zmluvu, aj zaslúži. Keby si ich nezaslúžil, tak ich nemá. Tento trend zahraničných hráčov na Slovensku sa v posledných dvoch či troch rokoch rozšíril. Podľa mňa by sa počet legionárov mal obmedziť na nejakú rozumnú mieru, povedzme štyria či piati v jednom mužstve. Tí chalani vedia hrať hokej, majú za sebou mnoho úspešných angažmánov, čiže ide iba o to, či klub je ochotný akceptovať ich požiadavky. Ak hráč pozná svoju cenu, tak si tie peniaze aj zaslúži. Nie je to príliš motivačné pre mladých slovenských hráčov, ktorí to vidia a povedia si, že aj keď bude hrať dobre, dostane sa po určitú platovú hranicu, a keď príde nejaký cudzinec, dostane tri- či štyrikrát viac ako on. To už však je aj o osobnom nastavení, či beriem hokej z pohľadu toho, koľko zarábajú moji spoluhráči, alebo či chcem niečo dosiahnuť a zažiť. Po dvadsiatich rokoch hrania môžem povedať, že hokej mi dal najviac z hľadiska vecí ako disciplína, fungovanie v kolektíve. To sa dá využiť aj v iných oblastiach.

Pri založení hráčskej asociácie: zľava Dušan Pašek, Rastislav Konečný a Jozef Stümpel. Foto – tasr

Boli ste pri založení hráčskej asociácie, nebolo pre vás ťažké skombinovať túto prácu s hraním?

Najmä ten minulý rok, keď som bol ešte prezidentom asociácie, bol náročnejší kvôli riešeniu niektorých vecí. Veľa vecí sa vybavovalo v Bratislave a ja som bol v Žiline, a aj preto od septembra nie som prezidentom, ale už len vo výkonnom výbore. Povinnosť stretávať sa a riešiť veci spadá pod Olivera Pravdu, ktorý je zároveň aj advokátom asociácie. Teraz už toho toľko nemám, ale minulý rok bol hektický, lebo sme sa rozbiehali, kluby obiehali Oliver Pravda a Dušan Pašek.

V zahraničí sú hráčske asociácie bežné, prečo nevznikla aj na Slovensku skôr?

Boli tu nejaké pokusy. Ale nevznikla preto, lebo my sme taká špecifická krajina s takými špecifickými pravidlami, že ak tu človeku niečo ponúkate takmer zadarmo, nezoberie to z princípu. Nejdem hovoriť, že v minulých rokoch to nemalo význam, lebo kluby by nediskutovali s hráčmi o podmienkach, ale budem kritický aj k hráčom. Nikto nemá takú tendenciu biť sa za svoje práva a poukazovať za ne. Teraz sa už niektorí chalani ozývajú a ja som rád, že sú aktívni. To už sú potom také politické veci, aby boli diplomatmi a kluby ich akceptovali, a pomaly by sme zlepšovali podmienky pre hráčov na Slovensku. Nebolo to úspešné, lebo hokejistom to bolo jedno. Predtým aj kluby plošne fungovali profesionálnejšie ako dnes a hráči si už uvedomujú, že si musia brániť svoje práva.

Máte už nejaké reálne výsledky?

Keď sa chalani ozvali, že kluby nedodržiavajú veci v zmluvách a snažia sa ich nejakým spôsobom oklamať, riešilo sa to právnicky, ak sme sa nedokázali dohodnúť. Poskytujeme hráčom kompletnú právnu ochranu. Na týždennej báze komunikujeme s vedením ligy, hľadáme spôsoby, ako pomáhať chalanom po marketingovej stránke. Som rád, že teraz chalani dostali vlastné kartičky. Taktiež sme sa dohodli na celoplošnom voľne pre hráčov cez vianočné sviatky na dva dni, Rišo Lintner bol naklonený dialógu a potešilo ma, že sme našli spoločnú reč. Každý mesiac sa niečo malé udeje. Hráčov najviac samozrejme zaujímajú ich práva, a áno, videl som aj tie zápisnice, že veci sa vyriešili v prospech hráčov. Je dôležité hráčov o tom upovedomiť, že sa niečo deje. Takisto sa spustila relácia na televízii 213 „Hokej nám chutí“. Mali sme spoluprácu s Ligou proti rakovine, úspešnú akcia „Movember“, kde sa zbierali peniaze na prevenciu proti rakovine prostaty, čo je čisto mužská záležitosť. Chalani nosili fúzy a bolo to v médiách.

Máte kompetencie aj v takých prípadoch ako Martin, kde hráčom zmizli výplaty v podstate ako v kauze Váhostav?

Každú vec môžeme riešiť iba v prípade, keď tam je aj ochota druhej strany pristúpiť na nejaký dialóg a komunikovať. V martinskom prípade sa to už bohužiaľ riešilo relatívne neskoro. Aj prípad Váhostav: keď niečo nefunguje na najvyššej úrovni v štáte, ťažko to bude fungovať v hokeji. V Martine sa to riešilo v spolupráci s mestom. Oni hokej zachránili, hrá sa tam tretia najvyššia súťaž a budem rád, keď sa vrátia do najvyššej ligy, lebo tam patria. Riešili sme, aby sa chalani dostali aspoň k časti svojich výplat. Úprimne neviem povedať, v akej to je teraz rovine, lebo to rieši Oliver Pravda a nemám o tom bližšie informácie.

Čo ste si mysleli o tom, keď Kotleba hádzal buly v Detve?

Podľa mňa to bolo nešťastné rozhodnutie, detviansky klub sa za to aj ospravedlnil. Keď to zoberiem z globálneho hľadiska, šport nemôže slúžiť ako prostriedok k akejkoľvek kampani akejkoľvek strany alebo hnutia. S tým sa vôbec nestotožňujem. Ak hovoríme o tomto konkrétnom prípade, bol som z toho osobne veľmi nepríjemne prekvapený. Kompetentní si to už asi uvedomili a nejaký účel to splnilo. Osobne by som na také buly nešiel. Jednoducho sa mi to hovorí teraz, keď tu sedíme, možno by som sa inak zachoval v tej situácii, lebo aj hráči boli sami prekvapení a nevedeli o tom. Bolo to celé veľmi zvláštne.

Ľudia si myslia, že vrcholoví športovci majú zlatý život, veľa peňazí, žien. Je to mýtus?

Tak určite nie na Slovensku (smiech). Otočil by som to inak, že máme zlatý život v tom, že robíme to, čo nás baví, a to si môže povedať asi len málo ľudí. V podstate sa hráme celý život a je to naše zamestnanie. Na druhej strane, 99 percent z nás musí riešiť, čo bude robiť, keď skončí aktívnu kariéru. Dá sa to porovnať so študentom, ktorý vyjde zo školy a musí sa zaradiť do nejakého reálneho života a pracovať. U nás je to rovnaké, len o dvadsať rokov neskôr. Preto treba už počas kariéry skúšať nejaké vzdelanie, napríklad externou formou, aby sa ten hráč dokázal zaradiť rýchlejšie.

Už ste rozmýšľali nad tým, čo by ste robili po konci kariéry?

Premýšľal som, ale ešte som na to neprišiel (smiech). Veľmi rád by som si dokončil školu, mal by som ešte dva roky na magistra z medzinárodných vzťahov a to ma baví. Neviem, kde by som mohol pracovať, ale možno by som bol rád v hokeji. Nie ako tréner, ale ako funkcionár. Tým, že rozumiem tomu prostrediu, by to bolo pre mňa najprirodzenejšie, ale viem, že u nás to nie je jednoduché. Neviem, kto by bol ochotný hneď ma takto zobrať. Ale som sám zvedavý, ako to dopadne.

Sú časté prípady, že hráči nezvládnu to zaradenie do bežného života a dostanú sa napríklad do depresií?

Je to určite náročnejšie pre väčšinu z nás. Každý človek by mal byť v živote šťastný, preto ak ho bude napĺňať, že bude po nejakej kariére chodiť na šiestu do práce, tak potom je to v poriadku. Je to o tom nastavení, že niečo skončilo a teraz pôjdem robiť niečo iné. Ak bude šťastný, je jedno, či to bude manuálna práca alebo trebárs spolukomentovanie v televízii. Samozrejme, depresie môžu prísť, u nás sa to dosť zaznáva a podceňuje. V kluboch úplne absentuje športový psychológ a aj v tom je priestor, kde by sme sa mohli posunúť v najbližších rokoch.

Považská Bystrica

Teraz najčítanejšie