Denník N

Spravodlivosť je na strane Rybaniča

Foto N – Tomáš Benedikovič

V demokratickom svete platí, že informovanie o podozreniach z korupcie, organizovaného zločinu, porušovania ľudských práv alebo z obchodov s tajnými informáciami vyvoláva rešpekt voči oznamovateľovi.

Autor je politológ

V spore Rybanič vs Kaliňák nemožno vylúčiť hypotézu, že žalovaný si ešte ako zamestnanec komerčnej banky prezeral pohyby na súkromnom účte ministra vnútra s vedomím opozičného poslanca Jozefa Rajtára. Rovnako nemožno vylúčiť predpoklad, že primárnym cieľom zverejnenia získaných informácií bolo získať body v koalično-opozičnom zápase a ministra vnútra tak zámerne zdiskreditovať.

Nech však už boli pohnútky konania poslaneckého asistenta akékoľvek, poskytnutie informácií o podozrivých transakciách médiám a ich následné zverejnenie boli správne. Absolútne neobstojí názor zamestnancov Kaliňákovho komunikačného úradu z ministerstva vnútra, podľa ktorého mal Rybanič získané informácie poskytnúť výlučne banke alebo polícii, ale nie médiám. Slovenská prax totiž ukazuje, že pokiaľ polícia nie je pod verejnou kontrolou, jej efektivita v politických kauzách je minimálna.

Skutok sa nestal

Okrem minimálnych pokrokov v početných politických kauzách túto domnienku podporujú aj podpriemerné výsledky v niektorých prípadoch nositeľov ocenenia Biela vrana. Mnohí z nich podozrenia z porušenia zákonov oznámili nielen nadriadeným, ale rovnako polícii, a napriek tomu sa skutky nestali. Navyše, výsledkom snaženia viacerých čestných ľudí bolo viac či menej vynútené ukončenie pracovného pomeru.

Učebnicovým príkladom sa stal dnes už snáď aj zabudnutý prípad trnavského vysokoškolského učiteľa, ktorý zapisoval

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Teraz najčítanejšie