Denník N

Spravodlivosť je na strane Rybaniča

Foto N – Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

V demokratickom svete platí, že informovanie o podozreniach z korupcie, organizovaného zločinu, porušovania ľudských práv alebo z obchodov s tajnými informáciami vyvoláva rešpekt voči oznamovateľovi.

Autor je politológ

V spore Rybanič vs Kaliňák nemožno vylúčiť hypotézu, že žalovaný si ešte ako zamestnanec komerčnej banky prezeral pohyby na súkromnom účte ministra vnútra s vedomím opozičného poslanca Jozefa Rajtára. Rovnako nemožno vylúčiť predpoklad, že primárnym cieľom zverejnenia získaných informácií bolo získať body v koalično-opozičnom zápase a ministra vnútra tak zámerne zdiskreditovať.

Nech však už boli pohnútky konania poslaneckého asistenta akékoľvek, poskytnutie informácií o podozrivých transakciách médiám a ich následné zverejnenie boli správne. Absolútne neobstojí názor zamestnancov Kaliňákovho komunikačného úradu z ministerstva vnútra, podľa ktorého mal Rybanič získané informácie poskytnúť výlučne banke alebo polícii, ale nie médiám. Slovenská prax totiž ukazuje, že pokiaľ polícia nie je pod verejnou kontrolou, jej efektivita v politických kauzách je minimálna.

Skutok sa nestal

Okrem minimálnych pokrokov v početných politických kauzách túto domnienku podporujú aj podpriemerné výsledky v niektorých prípadoch nositeľov ocenenia Biela vrana. Mnohí z nich podozrenia z porušenia zákonov oznámili nielen nadriadeným, ale rovnako polícii, a napriek tomu sa skutky nestali. Navyše, výsledkom snaženia viacerých čestných ľudí bolo viac či menej vynútené ukončenie pracovného pomeru.

Učebnicovým príkladom sa stal dnes už snáď aj zabudnutý prípad trnavského vysokoškolského učiteľa, ktorý zapisoval známky do akademického informačného systému za svojich kolegov, pritom zvýhodnený študent vstupoval na akademickú pôdu spravidla len na zápise. Len zasvätení vedeli, že iný študent sa voči takémuto konaniu ohradil a prípad ohlásil na polícii. A akej odpovede sa dočkal od slovenskej polície? Oznámenie bolo neopodstatnené. Vyjadrené inak, skutok sa nestal.

Na Slovensku existujú početné podozrenia z porušenia zákonov, o ktorých boli informovaní najskôr policajti a práve policajtmi boli zamietnuté pod koberec. Ich aktérmi totiž boli „naši ľudia“. Ľudia v správnej strane, správnej funkcii, možno aj s kontaktmi na vyšších policajných funkcionárov alebo predstaviteľov súdnej zložky moci. Apropo, súdy. Neraz sme svedkami, že ak polícia náhodou prejaví záujem prípad vyšetriť, na ťahu je neefektívny súdny systém, ktorý praje práve darebákom. Ministerstvo spravodlivosti na Slovensku síce existuje, ale samotná spravodlivosť určite nie.

Polícia pod vedením súčasného ministra vnútra dlhodobo stráca na svojom renomé aj napriek tomu, že v nej pracujú desiatky statočných a poctivých ľudí. Dnes už zľudovená fráza „skutok sa nestal“ je fackou slovenských policajtov do tváre slušných ľudí. Ak by nebolo práve médií, o mnohých skutkoch by sme dnes ani nechyrovali. Bol to preto geniálny krok, že Rybaničov právny zástupca požiadal Súdny dvor Európskej únie o preskúmanie otázky, či by jeho mandant nemal v zmienenom spore vystupovať ako whistleblower.

Mimoriadne nešťastná obrana

Bez ohľadu na to, ako tento pojem definuje slovenská legislatíva, v demokratickom svete platí, že informovanie o podozreniach z korupcie, organizovaného zločinu, porušovania ľudských práv alebo z obchodov s tajnými informáciami vyvoláva rešpekt voči oznamovateľovi. Ten totiž svojím konaním nielenže prispieva k vyššej miere transparentnosti, ale rovnako seba, prípadne svojich blízkych, vystavuje riziku straty zamestnania, útokov, fyzického násilia, či dokonca smrti. Každý demokratický štát, ktorý je spravidla reprezentovaný svojimi najvyššími ústavnými činiteľmi, kam ministri jednoznačne patria, whistleblowerov ochraňuje a poskytuje im dostatočné útočisko pred možnými represiami zo strany podozrivých osôb alebo organizácií.

V modernej histórii západných demokracií existuje niekoľko prípadov, keď v médiách zverejnené podozrenia viedli k abdikáciám verejných funkcionárov. Spravidla ten, kto je podozrivý, z funkcie odstupuje. Na Slovensku je to však stále akosi inak.

Obhajoba ministra Kaliňáka je v kontexte možnosti preskúmať rolu Rybaniča ako whistleblowera mimoriadne nešťastná. Privodzuje totiž negatívny dojem nielen v tomto konkrétnom prípade, ale vystríha pred podobným konaním aj iných čestných ľudí, ktorí či už na pracovisku, alebo v inom kontexte odhalia porušenie platnej legislatívy a namiesto ochrany zo strany verejných inštitúcií sa dočkajú iba represií.

Obhajoba ministra vnútra však nahlodáva aj predstavu o princípoch demokracie a právneho štátu. Whistlebloweri totiž od nepamäti patria k žurnalistike, pretože predstavujú dôležitý zdroj informácií pre investigatívnych novinárov. Trestať oznamovateľov korupcie je tak na rovnakej úrovni ako sankcionovanie médií za zverejňovanie informácií o prešľapoch politikov. Lenže to už nehovoríme o právnom štáte, ale o autoritárskom režime.

Rybanič svojím konaním vyjadril nedôveru v slovenskú políciu a Kaliňák mu to teraz cynicky vyčíta. Lenže ak niekto vo funkcii ministra vnútra formuje charakter polície viac ako jedno desaťročie, zodpovednosť za žalostný stav a vysokú nedôveru ľudí v túto silovú zložku treba hľadať v prvom rade u neho.

Teraz najčítanejšie