Denník N

Václav Havel nezlikvidoval slovenské zbrojovky, zavrieť ich chceli už komunisti

Foto – Aerofilms
Foto – Aerofilms

Slovenské zbrojovky neboli schopné obstáť v konkurencii a vedeli to už komunisti, ktorí ich plánovali zavrieť.

Posledný československý prezident Václav Havel je obviňovaný, že zničil slovenské zbrojovky. Je to úplný a veľakrát vyvrátený nezmysel. Žiaľ, napriek tomu ho na Havla ešte nedávno vytiahol aj Robert Fico.

Slovenské zbrojovky boli zrelé na uterák už pred Nežnou revolúciou. Po nej ich pád iba pokračoval. Aj komunisti si to dobre uvedomovali a režimová tlač už od roku 1988 otvorene písala o nadchádzajúcej konverzii zbrojárskeho priemyslu.

Vláda ČSSR zároveň prijala dva zásadné dokumenty, ktoré rozhodli o rušení zbrojárskej výroby. V júli 1988 najskôr prišlo uznesenie č. 112/88. Ním sa rozhodlo o útlme zbrojárskej výroby a zastavení niektorých projektov. Ešte ďalej išlo uznesenie č. 84/89 z 21. septembra 1989. V ňom už boli stanovené konkrétne termíny ukončenia zbrojárskej výroby. Tak napríklad produkcia tankov v ZŤS Martin mala skončiť do konca roka 1990. Dovtedy mala fabrika prejsť na civilnú výrobu, no ani to nebolo vôbec jednoduché.

Zodpovednosť Havla v tejto súvislosti jednoznačne odmietajú vtedajší manažéri slovenských zbrojoviek. Generálny riaditeľ ZŤS Martin Jozef Uhrík už za ČSSR predpovedal pokles špeciálnej výroby do konca roka 1989 na 50 percent. V rozhovore pre Michala Hvoreckého v decembri 2011 o údajnej Havlovej zodpovednosti bezprostredne po jeho smrti (18. 12.) povedal:

„To je nezmysel. Našu vojenskú výrobu sme zničili a rozkradli sami tu na Slovensku. Navyše to už bol len mýtus, dávno sme nedokázali konkurovať svetu a technologicky sme zaostali. To mi bolo jasné už v osemdesiatych rokoch. Spolupráca s armádou nefungovala. Navyše sa svet politicky a diplomaticky zmenil. Aj Sovieti už vedeli, že šialené zbrojenie ich položilo na kolená.“

Pred pádom režimu robil v Martine investičného námestníka Martin Malík. Aj on v decembri 2011 pre Dana Vraždu do SME potvrdil, že „je to ničím nepodložená fáma. Už dva či tri roky pred revolúciou vznikla v zbrojovke špeciálna skupina ekonómov, stratégov a prognostikov, ktorí mali hľadať a nájsť programy, ktoré by nahradili výrobu tankov. Bola to mimoriadne ťažká úloha. Aj preto ich volali hvezdári“.

Ich vedúcim bol Peter Kuruc. Pre Český rozhlas tiež bezprostredne po Havlovej smrti ostro vyhlásil: „Na Slovensku sa vždy objavilo pár hlupákov, ktorí zneužili hlúposť na to, aby si robili svoju propagandu, že Havel zrušil zbrojný priemysel. To je hlúposť non plus ultra.“

Havlova „vina“ v skutočnosti spočíva v tom, že do Martina prišiel krátko po revolúcii a robotníkom potvrdil to, o čom rozhodli komunisti – tanky sa prestanú vyrábať, lebo už o ne nie je záujem.

A kam sa podel? Studená vojna sa pomaly končila úplným víťazstvom Západu, Sovietsky zväz ekonomicky kolaboval a už nedokázal sponzorovať spriaznené režimy – hospodársky ani vojensky. S uvoľňovaním napätia a postupným odzbrojovaním sa zároveň končilo aj obdobie obrovských nákupov tankov a obrnených transportérov, teda techniky, ktorá tvorila väčšinu výrobného programu slovenských zbrojoviek.

Aký bol vlastne prínos zbrojárskej výroby pre Slovensko? Dušan Mihálik v článku pre špecializovaný web armadninoviny.cz zhrnul základné fakty: v rokoch 1952 až 1989 na Slovensku vyrobili takmer 45-tisíc kusov obrnenej techniky. Vyše 21-tisíc z nich išlo na export do socialistických krajín, 10 408 do nesocialistických, ale blízkych ZSSR (Egypt, Líbya, Sýria). Zvyšok prebrala naša armáda.

Ekonomický prínos je sporný. Priamo v zbrojárskych firmách pracovalo približne 35-tisíc ľudí, desaťtisíce ďalších u dodávateľov. Továrne samotné prosperovali, ich zamestnanci nadpriemerne zarábali, ale štát samotný to mal ťažšie. Zbrane, ktoré vznikli na základe sovietskych licencií, totiž často musel exportovať za ceny, ktoré vyhovovali Sovietom, ale nezodpovedali reálnym nákladom. Podľa Mihálika vtedajšie analýzy ukazovali, že ceny mali byť 1,7- až trikrát vyššie.

Nehovoriac o tom, že niekedy sme nedostali zaplatené vôbec. „Hodnota celkových vývozných pohľadávok ČSSR v roku 1990 bola pri niektorých krajinách veľmi vysoká: Sýria – viac ako miliarda dolárov (z toho špeciál 750 miliónov), Irak – 400 miliónov, Líbya – 156 miliónov, Alžírsko – 37 miliónov,“ napísal Mihálik.

Slovenské mýty

Teraz najčítanejšie