Denník N

Podcast: Jánošík nebral iba bohatým. Zbojníkom bol len pár mesiacov

Jánošík na obraze Ľudovíta Fullu z roku 1956. Zdroj: SNG
Jánošík na obraze Ľudovíta Fullu z roku 1956. Zdroj: SNG

Jánošík sa považuje za najväčšieho slovenského zbojníka, počas svojho života ním nebol a celkom iste nebojoval za sociálnu spravodlivosť.

Je tak trochu záhadou, prečo sa práve major Juraj Jánošík stal národným hrdinom a symbolom slovenského zbojníka. Nezabúdajme, že minister obrany František Kašický v roku 2008 pri odchode z funkcie oznámil, že zbojníckeho kapitána a idol premiéra Roberta Fica povýšil do hodnosti majora in memoriam.

Jánošíkova legenda mnohonásobne prerástla historickú realitu a v slovenskom, ale aj v poľskom povedomí ju úplne zatlačila do úzadia.

Jánošíkova zbojnícka kariéra pritom trvala veľmi krátko, od jesene roku 1711 do marca 1713. A keďže sa v zime nezbíjalo, nebolo sa kam v horách schovať a ani sa necestovalo, aktívne zbojníčil najmä počas niekoľkých mesiacov roku 1712. Už len preto vo svojom čase nepatril k najúspešnejším ani k najznámejším zbojníkom. Asi sa za života ani netešil prílišným sympatiám poddaného ľudu. Aj preto ho úrady pomerne ľahko zlapali.

V Jánošíkovej zbojníckej družine sa mohlo vystriedať asi tridsať ľudí, väčšinou v nej však nepôsobili súčasne. Veľa toho nenazbíjal, takže po horách poschovávané Jánošíkove poklady sú tiež len mýtom. Jeho obete pochádzali obvykle z nižšej strednej triedy, ako by sme to nazvali dnes. Nebral síce najchudobnejším (nebolo čo), ale ani najbohatším (to bolo príliš nebezpečné).

Okrem jediného zaznamenaného prípadu, keď rozdával prstene dievkam v Terchovej, nevieme ani o tom, že by „chudobným dával“. Aj keď malo rozdávanie koristi pre zbojníkov praktický význam, kupovali si tým podporu a pomoc miestnych. Pre zbojstvo skoro iste nemal žiadny vyšší ideový či politický motív, píše poľská historička Joanna Goszczynská v knihe Mýtus o Jánošíkovi vo folklóre a slovenskej literatúre 19. storočia.

Nebol uvedomelým revolucionárom, bojovníkom za sociálnu spravodlivosť, neodplácal príkoria spáchané prostému ľudu.

Údajná snaha o prípravu nového kuruckého povstania, ktorú mu podsúvajú pri výsluchu, vypovedá skôr o obavách tých, čo ho vypočúvali, a o dobovej atmosfére než o Jánošíkových zámeroch. Súdili ho len dva roky po konci povstania Františka II. Rákocziho, ktoré veľmi vyľakalo aj viedenský dvor.

K vzniku jánošíkovského mýtu prispelo, že zomrel tragicky veľmi mladý, ako sa to od romantického hrdinu očakáva, a že sa na mučidlách správal statočne. Nevypovedal nič, o čom si myslel, že by to ublížilo jeho druhom. A keďže zbíjal len krátko, sám pravdepodobne nikoho nezabil a nevystupoval zbytočne násilnícky, pripadal súčasníkom Jánošíkov trest a spôsob popravy ako prehnane krutý. To voči nemu vyvolalo ľútosť a sympatie. Aj preto v ústnej tradícii nakoniec zatienil iných kolegov, ktorí boli pôvodne oveľa významnejší.

Napriek tomu sa Jánošík celonárodným hrdinom stal tak trochu účelovo až vďaka obrodencom, ktorí potrebovali čo najvšestrannejší symbol. Niekoho, kto by zároveň stelesňoval odboj proti národnému i triednemu útlaku údajne plebejského slovenského ľudu maďarskou šľachtickou vládnúcou elitou. Tento účelový obraz Jánošíka prevzali a rozvíjali komunisti a funguje na Slovensku dodnes.

Slovenské mýty

Teraz najčítanejšie