Podcast: Komunizmus má mnoho spoločného s fašizmom

Mnohí ľudia majú dodnes tendenciu klásť komunizmus do úplného protikladu s fašizmom či nacizmom. No v skutočnosti mal fašizmus silný sociálny a komunizmus aj silný nacionálny rozmer. U nás to bolo vidieť hneď po vojne.

„Košickým vládnym programom sa položili základy ľudovo-demokratického politického systému, ktorý sa odlišoval od vojnového totalitného systému aj od predmníchovskej parlamentnej demokracie,“ píše Michal Barnovský v knihe Na ceste k monopolu moci.

Program už spomína napríklad Národný front a jednou z dôležitých otázok, ktorými sa zaoberal, boli aj občania nemeckej a maďarskej národnosti. Antinacistom a antifašistom mal byť zaistený návrat do republiky. Ostatným malo byť zrušené občianstvo, ale mohli oň znovu požiadať a úrady o ňom mali individuálne rozhodovať.

Skončilo sa to však inak – napríklad divokým vyháňaním či zabíjaním a luza nebrala veľké ohľady ani na antinacizmus.

Zo slovenského územia mali byť vysídlení karpatskí Nemci, z ktorých väčšina s postupom Červenej armády utekala na západ. Tých, čo sa vrátili, internovali v pracovných a zberných táboroch a neskôr vysídlili do Nemecka. Táto menšina tak takmer zanikla.

Prečítajte si

Podcast: Jozef Tiso nezachránil 35-tisíc Židov

So slovenskými Maďarmi to bolo inak. Naši politici tlačili na vysídlenie podľa sudetonemeckého vzoru, ale po skúsenostiach s divokým a násilným vyhnaním Nemcov sme sa s Budapešťou dohodli na výmene obyvateľstva podľa etnického kľúča. Celkovo z Maďarska či už v rámci dohody, alebo nútene odišlo takmer 72-tisíc osôb slovenskej národnosti – opačným smerom cestovalo takmer 90-tisíc Maďarov.

Priebeh akcie nebol taký násilný ako v českých krajinách. Maďari odsunutí do vysídleného českého pohraničia sa mohli vrátiť na Slovensko, obnovili im aj občianstvo. Netreba však zabúdať, že československý štát na Maďarov uplatnil teóriu kolektívnej viny.

V súvislosti s odsunom/vyhnaním je veľmi zaujímavá teória českého spisovateľa a historika Petra Placáka, ktorú pred dvomi rokmi publikoval v knihe Gottwaldovo Československo jako fašistický stát. Autor tvrdí, že v povojnovej komunistickej revolúcii sa štát síce vysporadúval so zradcami, ale táto „zrada“ nemala len sociálny a triedny rozmer, ako by to človek od komunistov čakal, ale tiež vopred daný etnický rozmer.

Prečítajte si

Podcast: Za Slovenského štátu sa hospodársky zázrak nekonal

Placák cituje komunistického predsedu vlády Klementa Gottwalda, ktorý po návrate z Moskvy do Československa povedal: „Nová republika bude štátom slovanským, republikou Čechov a Slovákov. Nemcov a Maďarov, ktorí sa tak ťažko prehrešili proti našim národom a republike, budeme považovať za zbavených štátneho občianstva a prísne ich potrestáme. Národné výbory nech s tým začnú ihneď. Zneškodnite všetkých aktívnych nacistov a ich majetok zaistite v prospech národa a štátu.“

V tom čase vysoko postavení komunisti hovorili o „očiste“ republiky od cudzieho, nepriateľského živlu; o „železnej metle“, ktorá má vymiesť z našej pôdy nemecký a maďarský neporiadok; o tom, že sa prevádza odsun Nemcov, čím sa „odveká česká pôda vracia do českých rúk“.

Placák píše, že podobnosť s nacistickou mytológiou krvi a pôdy nie je vôbec náhodná, ale vychádza z príbuzenstva totalitných ideológií. Kým taliansky fašizmus a nemecký nacizmus mali aj svoj silný sociálny rozmer, gottwaldovskému komunizmu nebol na konci vojny a po nej cudzí nacionalizmus, slová o svätej veci národa, národnej vôli, zrade a očiste, ktoré si skôr spájame s pravicovým extrémizmom.