Denník N

Podcast: Slováci sa s maďarčinou dlho netrápili

Johann Ernst Mansfeld: Mária Terézia na uhorskom sneme 1741. Zdroj: webumenia.sk
Johann Ernst Mansfeld: Mária Terézia na uhorskom sneme 1741. Zdroj: webumenia.sk

V Uhorsku bola úradným jazykom latinčina, potom chvíľku nemčina a až na konci maďarčina.


Až do konca 19. storočia drvivá väčšina Slovákov maďarčinu ovládať nemusela a pravdepodobne ju ani neovládala. Stredoveký a po väčšinu času aj novoveký štát a spoločnosť fungovali veľmi odlišne od toho, na čo sme zvyknutí dnes. Väčšina jeho obyvateľov nevypĺňala daňové priznania ani žiadne iné úradné formuláre, so štátnymi úradmi obvykle len zriedkavo prichádzali do priameho styku.

Málokedy opúšťali svoj rodný kraj, rodnú dedinu a ani za obživou väčšina obyvateľov Uhorska pred 18. storočím nemusela chodiť ďaleko. Až do vlády habsburského cisára Jozefa II. ani nerukovali povinne do armády. Vtedajší ľudia samozrejme nesledovali celoštátne médiá vychádzajúce či vysielajúce v štátnom alebo väčšinovom jazyku.

Znalosť úradného jazyka pre svoj život drvivá väčšina vtedajších Slovákov prakticky nepotrebovala a tým úradným jazykom navyše dlho aj tak bola latinčina. Zmena nastala až postupne s nástupom moderného štátu, ktorý od svojich obyvateľov vyžadoval čoraz viac informácií, čoraz viac sa im plietol do každodenného života. Šírila sa byrokracia, budovali sa moderné masové armády zložené z odvedencov.

Štát chcel fungovať efektívnejšie a predpokladom lepšieho fungovania i bojaschopnejšej armády bolo podľa jeho vládcov, úradníkov a generálov aj to, že sa všetci spolu dohovoria jedným spoločným jazykom.

Jazykovej maďarizácii predchádzala snaha vlád cisárovnej Márie Terézie a jej syna Jozefa II. presadiť z praktických dôvodov ako spoločný dorozumievací jazyk celej monarchie nemčinu. V Uhorsku sa aj ako reakcia na germanizáciu z konca 18. storočia začína prebúdzať maďarské národné povedomie, ktoré sa však po čase obracia proti iným národnostiam krajiny.

Namiesto dovtedy používanej, spoločnej a neutrálnej latinčiny sa v prvej polovici 19. storočia do uhorskej štátnej a miestnej správy, čiastočne z nacionálnych, čiastočne opäť z praktických dôvodov zaviedla maďarčina. Prebúdzajúce sa národné hnutia nemaďarských národností to však odmietli.

Pokus o jazykovú maďarizáciu a asimiláciu nemaďarských národov a národností sa najsilnejšie a aj najnásilnejšie presadzoval po rakúsko-uhorskom vyrovnaní. Jeho úspech u veľkej časti slovenského obyvateľstva je však aj potom sporný. Nie všade sa napríklad maďarizačné nariadenia v župách alebo v mestách so slovenskou prevahou obyvateľstva dodržiavali. Ľudia aj mnohí úradníci a miestni funkcionári „ich často jednoducho ignorovali a neriadili sa nimi,“ hovorí historik József Demmel.

Centrálne a často aj iné miestne úrady sa síce snažili, ich možnosti vnútiť ľuďom svoje predstavy však boli v dobových podmienkach stále dosť obmedzené.

Nezávislosť médií na Slovensku nebola od roku 1989 nikdy vo väčšom ohrození, ako je teraz. Ak nás chcete podporiť nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom. Vopred ďakujeme🤞

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

História

Slovenské mýty

Veda

Teraz najčítanejšie