Denník N

Podcast: Mýtus, že Česi Slovákov utláčali, nesedí: iba vďaka nim vznikali slovenské školy aj národné divadlo

Prezident Masaryk pri slovenských vápenkároch. Foto: TASR
Prezident Masaryk pri slovenských vápenkároch. Foto: TASR

V Československu sa našli aj Slováci.

Tak ako má vďaka Trianonskej mierovej zmluve Slovensko už takmer storočie svoje dnešné hranice, tak sa vďaka novému československému štátu udržal národ, jeho jazyk a kultúra. Stačí sa pozrieť na históriu najvýznamnejších inštitúcií.

Až v Československu mohla byť obnovená Matica slovenská, českí profesori založili Univerzitu Komenského, českí divadelníci Slovenské národné divadlo. Na mnohých slovenských základných školách dodnes visí český lev so slovenským dvojkrížom.

Až do chvíle, keď sme na nich dvadsať rokov po prvej svetovej vojne začali volať „Češi, peši do Prahy“, tu tvorili značnú časť učiteľského či úradníckeho stavu, väčšinu armádnych dôstojníkov a celú finančnú stráž. Postupne však menšie zastúpenie v úradoch začala časť našich predkov pociťovať ako krivdu.

Ako v nedávnom rozhovore pre Pravdu povedal historik Roman Holec, zo začiatku išlo o stret dvoch svetov: „Český vojak v legionárskej uniforme so svojou mentálnou výbavou a slovenské obyvateľstvo, ktoré možno v živote Čecha nevidelo. Navzájom sa nepoznali. A tak sa mohlo stať, že legionári obsadili v roku 1919 dedinu a premýšľali, kam dať kone. Obsadili kostol, zriadili v ňom maštaľ a vyvesili si husitskú zástavu s kalichom. To bola ich identita, ešte nemali československú zástavu. Viete si predstaviť, čo to urobilo so slovenskou dedinou? Aká to bola voda na mlyn maďarskej propagande, ktorá hovorila, že Česi vám zoberú vieru, identitu, Čechov neprežijete?“

Ústava z roku 1920 bola koncipovaná ako centralistická, predpokladala autonómiu len pre Podkarpatskú Rus, ktorá však aj tak prišla až na konci existencie prvej ČSR. Oficiálnym jazykom štátu sa stal „československý“ jazyk. Vyskytli sa aj pokusy vytvoriť jednotné česko-slovenské dejiny.

Historik Ľubomír Lipták vo svojej knihe Slovensko v 20. storočí píše, že „pre ľudí, ktorí existenciu slovenského národa neuznávali, samozrejme, mohla byť slovenská otázka iba čímsi umelým, zvonka prepašovaným, výsledkom činnosti nepriateľských agentov, a teda viac-menej záležitosťou polície, nie politiky. Tým skôr, že postavenie Slovenska a jeho ťažkosti boli naozaj neustále predmetom záujmu i pokusov o ovplyvnenie zo strany maďarského revizionizmu.“

Zároveň s tým však prišiel aj hospodársky vzostup. Nebyť obsadenia Bratislavy, prišli by sme o sedemdesiattisícové priemyselné a dopravné centrum. Za prvej ČSR sa vybudovali viaceré železnice, spájajúce na Budapešť orientované, teda severo-južné trate východo-západným smerom. V tomto období sa začala aj systematická elektrifikácia Slovenska, i keď časť obyvateľstva o elektrinu pre neinformovanosť či nesolventnosť nejavila záujem. Čo sa týka priemyslu, Slovensko na tom nebolo ani zďaleka tak dobre ako západná časť štátu a po vzniku štátu sa mnohé podniky dostali do problémov napríklad preto, že prišli o spojenie s materskou firmou či niekdajšími trhmi.

Z politického hľadiska bola prvá republika demokratickým štátom. Ku koncu bola obklopená samými autokraciami a diktatúrami, no v štáte stále platilo všeobecné volebné právo a rovná súťaž politických strán. Nakoniec sa Slovensko dočkalo aj mnohými vzývanej autonómie, lenže tá nakoniec neznamenala väčšiu slobodu, ako sľubovali jej propagátori, ale mnohé politické obmedzenia. Treba však dodať, že k tomu dochádzalo aj v Prahe.

Slovenské mýty

Teraz najčítanejšie