Podcast: Vladimír Mečiar nie je otec vlasti
Slovenské mýty sa neskončili revolúciou. Vznikajú stále nové a nové.
Podcasty nájdete na: Apple podcasty – Spotify – Podbean – Amazon Alexa – RSS
Politické mýty sa, samozrejme, neprestali rodiť dodnes a týkajú sa aj obdobia po roku 1989. Niekedy k ich vzniku prispeli politici, oveľa častejšie však našli odozvu u obyčajných ľudí, najmä ak patrili k porazeným ponovembrovej politickej a ekonomickej transformácie.
Týka sa to už samotného novembra 1989, ktorý bol v očiach mnohých len akýsi komplot, ktorý mal komunistom a príslušníkom ŠtB zaistiť bezproblémový prechod do nového režimu. „Nežnosť“ revolúcie znamená z tohto pohľadu nedostatok, pre ktorý mohli komunisti naďalej a slobodnejšie uplatňovať svoj ekonomický vplyv. (Tu treba pripomenúť, že podobnú tézu v knihe Proč tak snadno rozpracoval sociológ Ivo Možný, ten však samozrejme nevytvára žiadnu konšpiračnú teóriu.)
Z podobného súdku boli aj tézy, že česko-slovenský prezident Václav Havel zničil slovenský zbrojný priemysel a predseda slovenskej vlády Ján Čarnogurský zničil poľnohospodárske družstvá. Aj tu ľudia hľadali namiesto ekonomických zákonitostí konkrétnych hýbateľov, ktorí ničením celých odvetví sledovali konkrétny cieľ.
Mytologizácia sprevádzala aj vznik samostatného Slovenska. Na jednej strane mnohí z politikov HZDS či im blízki novinári rozprávali o bájnom tisícročnom úsilí slovenského národa o samostatnosť, ale v priamom prenose tiež vytvárali z Vladimíra Mečiara otca vlasti. A to aj napriek tomu, že ešte krátko predtým chcel Mečiar dokopať Čechov do federácie a v programe HZDS sa štátoprávnych riešení nachádzalo viac, ale o samostatnosti nehovoril pred voľbami 1992 nikto okrem SNS.
A keď už sme pri tejto strane, tá o sebe z času na čas šíri, že privlastnením mena nadväzuje na historickú SNS a je tak najstaršou slovenskou stranou. Ale to je podobné ako hovoriť, že dnešná a vojnová Slovenská republika majú niečo spoločné a že naši prezidenti sa rátajú od Jozefa Tisa.
Mečiarovi obdivovatelia tu tiež šírili mýty o slovenských špecifikách, pre ktoré tu nemôžeme robiť ekonomickú transformáciu ako v ČR a podobne. No nakoniec sa po Mečiarovi ukázalo, že sme ekonomické problémy a ich riešenie len odsúvali.
Možno najhoršie z tohto obdobia bolo delenie na dobrých a zlých Slovákov, na proslovenských a protislovenských politikov, na tých, ktorí boli za samostatnosť, hlasovali za deklaráciu zvrchovanosti či za ústavu, a tých druhých, čo boli proti. Premiér Fico je to posledné schopný spomenúť aj po 25 rokoch.
Akoby to, že niekto nesúhlasí s konkrétnym smerovaním republiky, znamenalo, že je proti nej. (V tejto súvislosti je zaujímavé pozorovať, kto a ako používa výrazy pro- a protieurópsky, pro- a protiúniový. Často ide o skratku, no nesúhlas s čoraz užšou Úniou predsa neznamená, že je niekto proti Európe, či proti Únii.)
A v súvislosti s Európou ešte dva názory, ktoré sa však ich autorovi nepodarilo etablovať v celej spoločnosti, no v jemu naklonenej časti mali či majú veľký potenciál. Prvým je tvrdenie Richarda Sulíka, že v roku 2011 hlasovaním proti eurovalu (a za pád vlády) ušetril európskym daňovým poplatníkom 300 miliárd eur. Toto tvrdenie však nevydržalo ani 48 hodín, keď nakoniec za euroval hlasoval s väčšinou Radičovej koalície aj Smer.
Druhým je tvrdenie, že eurofondy k nám priniesli korupciu. Jedna vec je, že s eurofondmi je skutočne spojená aj korupcia, druhá vec je, že korupcia tu bola aj pred nimi, funguje aj popri nich a pravdepodobne bude existovať aj po nich.
🗳 Predplatitelia Denníka N, pomôžte prvovoličom zorientovať sa v politike. Do 30. septembra môžu mať prístup k Denníku N zadarmo – stačí s nimi zdieľať stránku Prvevolby.sk.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.
