Filmová producentka Hrycová: Sme vtipný národ, isto vieme spraviť dobrú komédiu

Tento rok bol prelomový pre slovenské filmy, ktorým sa podarilo nevídané: dostať masy ľudí do kín. Kriminálnym trilerom zo slovensko-ukrajinskej hranice Čiara k tomu prispela producentka Wanda Adamík Hrycová, s ktorou sme hovorili o tom, čo potrebuje slovenský kinohit, čo má s filmom Čiara spoločné Donald Trump, komu chýbajú komédie pre ženy a ako uveriteľne sfilmovať kauzu Gorila.

Nedávno ste prileteli zo Spojených štátov. Boli ste tam kvôli Čiare?

Áno, boli sme tam robiť kampaň pred Oscarmi. Teraz nás čaká premietanie v Európskom parlamente, odtiaľ zase letíme do New Yorku.

V Hollywoode práve vrcholí prednominačné obdobie, keď členovia Akadémie pozerajú zahraničné filmy. Zo sveta je prihlásených 92 snímok, za Slovensko Čiara. Do užšieho výberu sa dostane deväť z nich, z ktorých potom päť napokon získa slávne nominácie. Tie sa budú vyhlasovať 23. januára.

Ako sa dá pomôcť Čiare v takej silnej konkurencii?

Snažíme sa vytvoriť o filme buzz, aby si ho akademici všimli. Máme však ťažkú pozíciu.

Snímky sú zadelené podľa krajín pôvodu a kým česká vlajka sa týmto ľuďom automaticky spája s Formanom, Menzelom a so Svěrákom a pri rakúskej vedia, že je to Haneke, Slovensko sa im neasociuje s ničím. Často ani netušia, kde na mape ležíme, že vôbec sme v Európe.

Navyše, v Los Angeles nie je slovenský konzulát ani iný podobný záchytný bod. Všetko som sa musela učiť za pochodu ako Alica v krajine zázrakov. Je však dobré sledovať, že sa Čiara páči.

Máme veľmi dobré spätné väzby a nielen také „americké“, zo slušnosti. Nebýva pravidlom, že akademici tlieskajú, ale nám tlieskali po každom z troch premietaní v L. A.

Kto sú zatiaľ favoriti?

Hovorí sa veľa o Švédoch, Belgičanoch, Rusoch, polovica Hollywoodu je oblepená kambodžským filmom, ktorý režíruje Angelina Jolie. Odhadujem, že majú asi stokrát väčší rozpočet na kampaň, než máme my.

Nemusí to však byť len o reklame a cenách z festivalov. Oscary sú zvláštna súťaž, v ktorej sa Američanom môže zapáčiť niečo úplne odlišné.

Doteraz najbližšie k Oscarom malo samostatné Slovensko minulý rok, keď sa medzi favoritmi skloňovala snímka Eva Nová. Dalo by sa využiť pri marketingu, že v Čiare aj v Eve Novej hrá Emília Vášáryová a jej meno by si mohli v Hollywoode pamätať?

Na herecké výkony máme veľmi dobré reakcie, okrem Tomáša Maštalíra, ktorý zaujal v hlavnej úlohe, mnohí spoznávajú Emíliu Vášáryovú. Neviem však, či sa to dá využiť.

Oni vnímajú filmy ako jeden celok, komplexne, okrem hercov hodnotia scenár, réžiu, kameru, výtvarné spracovanie a tak ďalej… sú to všetko profíci od filmu a dobre tomu rozumejú.

Je veľmi zaujímavé to pozorovať, niekedy hovorím, že si tam robím doktorát. Je skúsenosť na nezaplatenie sledovať, čo si akademici z mäsa a kostí všímajú a kto tí ľudia vlastne sú.

Čo sú zač?

Priemerný vek majú asi osemdesiat rokov. Ale to je pochopiteľné. Akadémia má okolo sedemtisíc členov, mnohí z nich sú aktívni a nemajú čas napozerať deväťdesiat snímok.

Zahraničnej kategórii sa venuje užší okruh 300-400 ľudí, ktorí čas majú, z čoho logicky vyplýva, že to nemôžu byť aktívni ľudia, ktorí filmy nakrúcajú. Je to pestrá skupina.

Na Čiare sedeli vedľa seba dvaja hodnotitelia: jeden bývalý prezident poprednej distribučnej spoločnosti v Amerike a druhý režisér, ktorý dostal Oscara za jeden krátky film ešte v roku 1964, odkedy už nič ďalšie významné nenakrútil. Ale všetkých spája jedno: záujem o film.

Dozvedeli ste sa od nich niečo nové o Čiare?

Pre mňa bolo dôležité zistenie, že rozumejú príbehu. Nemajú pocit, že je to odťažitá európska téma, ktorá sa ich netýka. Jasne vidia paralelu medzi slovensko-ukrajinskou a americko-mexickou hranicou, veď Hollywood je väčšinovo naladený proti Trumpovi.

Práve to je naša šanca, lebo Hollywood v zahraničnej kategórii vždy vysiela odkaz svetu. Vlani, keď Trump zakázal moslimom vstup do krajiny, tak vyhral film iránskeho režiséra, ktorý na Oscary nemohol prísť, nemal víza, lebo Irán spadal medzi krajiny zákazu. Bolo to jasné politické stanovisko.

Ak to trochu odľahčím, tak ak teraz nebude snímka o sexuálnom obťažovaní, môžeme mať šancu. Tá je totiž v Hollywoode momentálne témou číslo jeden.

Oscary sú jedna vec a úspech doma druhá. Kedy ste si vydýchli? Po Karlových Varoch? Prvý víkend po premiére? Keď návštevnosť prekročila stotisíc?

Prišlo to postupne. Prvý pocit, že sa to podarilo, som mala po reakciách v strižni. Potom prišli Karlove Vary. Tie boli veľmi dôležité, ale stále to nebol úspech u bežného diváka, čo je pre mňa ako producenta najdôležitejšie.

Keď sme urobili rekord za prvé dni v kinách, tak som to pripisovala kampani. Že je dobre, som vedela, až keď sa ľudia stále hrnuli do kina.

Koľko máte aktuálne divákov?

Tristodvadsaťosem tisíc.

A koľko ste tipovali?

Dúfala som v 150 a želala si 250-tisíc. Viac som ani nesnívala.

Na Slovensku sme zvyknutí spájať filmy s režisérom, Čiara sa však promovala ako „snímka Wandy Hrycovej“, za svoj film ste ju aj sami označili za Facebooku. Koho filmom teda Čiara je? Režiséra Bebjaka, scenáristu Balka, producentky Hrycovej?

Nie je správne hovoriť o Čiare, že to je môj film. Je to dielo kolektívu. Občas sa však nechám uniesť, lebo to tak cítim. Čiara je moje štvrté dieťa, môj nápad aj téma, s ktorou som oslovila scenáristu Petra Balka a režiséra Petra Bebjaka.

Bola som pri tom úplne od začiatku, nebola som producentom, ktorému prinesú na stôl scenár, nech zoženie peniaze.

Tento rok sa zapíše do dejín ako rok, keď masy objavili slovenský film. Únos, Cuky Luky Film, Všetko alebo nič a Čiara: predtým bolo úplné sci-fi, aby malo v jednom roku hneď niekoľko titulov vyše stotisíc divákov, teraz je to skutočnosť. Čo sa to deje?

Podľa mňa sa to začalo už v roku 2013 filmom Kandidát. Ten po dlhej dobe zarezonoval a do kina dostal takmer stotisíc divákov.

Áno, ale prečo taký dramatický skok z roka na rok? Ako je možné, že len na Čiaru prišlo tristotisíc ľudí, teda asi toľko, koľko vlani na všetky slovenské filmy dokopy?

Možno je to preto, lebo aj filmy sú iné. Únos, Čiara ani Všetko alebo nič, nie sú autorské filmy. Nevznikli tak, ako keď autor v sebe nosí tému, ktorú potrebuje umelecky vyjadriť a urobiť artový film, ktorý môže mať úspech na festivaloch, ale z princípu naň nikdy nebudú chodiť státisíce ľudí.

Teraz konečne popri artových začali vznikať snímky pre diváka, ktoré majú od začiatku ambíciu dostať ľudí do kín. Vezmite si Všetko alebo nič.

Keď Peter Núňez dával dokopy evitovku, tak nemal ambíciu vyhrávať festivaly. Mal ambíciu zarobiť, čo sa na filme dá len vtedy, keď máte veľa divákov. On tomu všetko podriadil, aj sa mu to podarilo.

Pri Čiare som od začiatku vedela, že chcem festivalový potenciál aj plné kinosály doma a tomu sme spolu s tímom podriadili všetko.

Keď sa nám zdalo, že je to príliš temné a do artu, tak sme sa vrátili a prerobili to. Tak, aby to bolo stráviteľné pre mainstreamové publikum.

Je pravda, že žánre ťahajú, žánrom však bola aj detektívka Červený kapitán, ktorej vlani na rekordnú návštevnosť postačilo 80-tisíc. Prečo stúpol rekord k pol miliónu?

Ľudia filmom uverili. Slovenský film nie je postrach, akým bol až donedávna. Diváci už nemajú pocit, že to musí byť brutálna nuda alebo sociálna dráma, po ktorej budú mať chuť spáchať samovraždu.

Teraz by sme divákov nemali sklamať. Mali by sme ďalej robiť žánre ako komédie, rodinné filmy a podobne. Mali by ste sa tešiť z ich úspechu, nie na ne kydať.

Mňa napríklad veľmi teší a inšpiruje úspech snímky Všetko alebo nič. Myslím, že jej tvorcovia odviedli poctivú robotu, vyrobili produkt a zabalili ho tak, že sľúbil divákovi presne to, čo dostal. Neoklamali ho.

A divák to ocenil – okrem Slovenska má vynikajúcu návštevnosť aj v Česku a na poľskom trhu, čo sa ešte nikomu nepodarilo. Je to fenomén.

Ak to zhrniem, tak sme dlho nevedeli, čo publikum chce. Teraz vieme, že si žiada evitovky. Čo to o nás vypovedá? Je to dobrá správa?

Ale veď sa pozrite do telky alebo na najčítanejšie knižky. Väčšina ľudí nie sú intelektuáli. Prečo by to malo byť vo filme inak?

Nič proti jednoduchšej ľudovej zábave, ale prečo to klásť tak, ako by jedinou alternatívou ťažkého umenia musel byť humor plný sexistických predsudkov a poznámok o menšinách? To si vedia ustrážiť aj vulgárnejšie americké komédie.

Samozrejme, keď ideme do detailov, tiež by som filmu veľa vecí vytkla a urobila inak. Hovoríme však o prvom žánri tohto typu, ktorý u nás vznikol.

Môžete mať výhrady, aké chcete, a s mnohými súhlasím, v zásade však ide o to, že divák naň reagoval pozitívne. Boli aj diváčky, ktoré na Všetko alebo nič šli šestnásťkrát. Vážne.

Ak to niečo vypovedá o tvorcoch, tak to, že dobre identifikovali cieľovú skupinu, ktorej ponúkli produkt a ten sa jej páčil. Netvárme sa, že je to inde inak, pozrite sa na komédie Zdeňka Trošku v Česku.

Bez ohľadu na kvalitu: to, čo sa zdá ako boom, je v skutočnosti doháňanie návštevnosti, aké majú miestne filmy bežne inde v Európe. Štatistika hovorí, že domáce filmy tvoria asi šesť percent celkovej návštevnosti v našich kinách, čo radí Slovensko v rebríčku európskych krajín na 17. miesto. Čiže priestor na rast je.

Áno a je obrovský, ak sa slovenské filmy budú podporovať. Vezmite si, že je to ešte len sedem rokov, čo funguje Audiovizuálny fond. Ovocie toho žneme teraz, veď urobiť film môže trvať roky.

Sme na dobrej ceste, len treba podporovať rôzne žánre, nielen artfilmy a krimi trilery, ale aj komédie, lebo práve to si myslím, že má budúcnosť a podporu u ľudí.

Podporovať evitovky? Veď na seba zarobia.

Lenže to, či zarobia, vy neviete nikdy dopredu. Na také prípady sa dajú nastaviť vratné peniaze – podporiť film s podmienkou, že v momente, keď zarobí, tak príspevok vracia.

Mechanizmy na to sú. Neviem, prečo by mali byť nejaké žánre vylúčené z podpory iba preto, že sú populárne.

Každá snímka, ktorá zarobí, pomôže všetkým ostatným. Podporí priemysel, vyrobí pracovné príležitosti, vráti na Slovensko filmárčinu.

Konečne budeme môcť normálne fungovať a nebudeme musieť napríklad asistentov réžie hľadať v Prahe.

Nehrozí, že boom až príliš vyšponuje nároky? Nebudeme každú snímku pod stotisíc divákov pokladať za neúspešnú, aj keď možno neprávom?

Záleží to od toho, aké majú tvorcovia kritériá. Ak chcú komerčné kino, ktoré producent financuje aj z vlastných zdrojov, tak nič pod pol milióna divákov úspech nebude.

Iná vec sú filmy, ktoré majú iné ambície, napríklad festivalové. Tie návratnosť svojich investícií ani neočakávajú, už v popise projektu majú, že nevznikli pre masovú návštevnosť, ale iný účel.

Zoberme si snímku Piata loď. Mala cenu z Berlinale, za predlohu obľúbenú knihu, mohli na ňu ísť rodiny s deťmi a hrali ju multiplexy. Prišlo 12-tisíc ľudí. Je to dobrý výsledok? Nebude to tak, že keď bude v televízii, uvidia ju ďalšie desaťtisíce, ktoré si povedia: aký pekný príbeh, škoda, že mi nikto nedal lepší dôvod zájsť naň do kina?

Áno, tiež si myslím, že tento film mohol byť lepšie marketovaný. Marketing je vôbec problém našich filmov, veľa dobrých vecí skončí ako výstrel do tmy. Videli ste Pirko?

Áno.

Pirko bol skvelý film, ale jedna z najutajenejších premiér roka. Na druhej strane, práve marketing môže za to, že Špina, snímka s ťažkou, depresívnou témou znásilnenia, mala v kinách 50-tisíc ľudí.

To je dôkaz, že keď sa správne odchytí a odkomunikuje, tak aj ťažšia téma môže mať šancu. Preto sme na marketingu Čiary začali robiť už pred premiérou.

Čo potrebuje „slovenský blockbuster“? Známe tváre, Maštalíra?

Známe tváre, samozrejme, ťahajú.

Špina tváre nemala.

Mala krásnu herečku v titulnej úlohe a sympatického Roba Jakaba v netradičnej úlohe násilníka. Ak film hviezdne tváre nemá, treba hľadať iné silné stránky, ktoré by sa dali odkomunikovať.

Nepoznám detaily ani pozadie ostatných kampaní, ja môžem hovoriť o Čiare, ktorej marketing som robila s ľuďmi z reklamy a PR. Tvorivá zložka filmu nemala právo do toho zasahovať. Aj trailer robili ľudia z reklamy.

Nie že by som si nevážila názor režiséra, je to iná disciplína: režisér ani strihač nesmú filmu robiť trailer, majú iný pohľad.

Ďalším trendom vo filmoch je politika. Po Únose prišiel dokument Mečiar, čaká nás príbeh vraždy Daniela Tupého a vy chystáte film o kauze Gorila. Čo presne to bude?

Zatiaľ sa to rodí. Chceme film zrozumiteľný aj za hranicami, veď vplyv oligarchov a politikov na demokraciu je stredoeurópskou témou od Maďarska po Ukrajinu.

Takže hľadáme formu, aby to bol univerzálne zrozumiteľný a zároveň kvalitný žánrový film.

To si práve neviem dobre predstaviť. V Gorile sa nevraždí ani nevybuchujú autá, korupcia sa odohráva v dokumentoch, paragrafoch, číslach. Ako to dať na plátno?

To je jedna z výziev, ktorým čelíme. Mám šikovný tím, s ktorým sa snažíme.

Budú padať mená?

Vzhľadom na to, že oficiálne žiadna Gorila neexistuje, tak asi ani žiadne mená padať nebudú. Ale vážne, o menách to nebude.

Načo, keď už v Břeclavi nikomu nič nehovoria? Chceme film pre česko-slovenský trh, ale máme aj medzinárodné ambície.

Vyzerá to, že nám chýba len triler o Bašternákovi. Prečo sa až doteraz filmári politike vyhýbali a naraz sa do nej hrnú?

Je to aj o tom, čo koho baví. Každý producent si robí svoje. Mňa bavia témy, ktoré majú spoločenský presah. Nebavilo by ma robiť Slunce, seno, jahody, aj keby som zarobila viac peňazí ako s Čiarou, nie je to moja šálka kávy.

Iní producenti sa cítia najlepšie v segmente ľahkých komédií. Trend však do veľkej miery určuje Audiovizuálny fond. Keby podporoval komédie, tak je omnoho viac komédií. Lenže ani jeden taký projekt zatiaľ podporený nebol.

Nie je to tým, že komédie nevieme?

Ale vieme. Určite sme vedeli. Sladké starosti alebo Utekajme, už ide! sú výborné komédie, na ktorých sa vždy zasmejem, keď ich vidím v televízii.

Tie však majú tridsať rokov.

Lebo vtedy sa u nás nakrúcalo. Na rozdiel od deväťdesiatych a nultých rokov, keď sa nenakrúcalo nič a každý, kto sa chcel uplatniť, odišiel do Česka a do reklamy. Je tu dvadsať rokov priepasť.

Treba tomu dať priestor a čas, nie to dusiť v zárodku, treba sa tešiť z tých pokusov. Som presvedčená o tom, že sme vtipný národ, isto vieme spraviť dobrú komédiu.

Mne komédie nechýbajú, skôr ma hnevá trend montovať vtipné hlášky všade, aj kde nesedia.

Humor treba, bez neho to nejde. V Čiare som si humor do scenára vyslovene objednala. Znie to ako klišé, ale humor je korením života. Existuje vôbec čistá dráma? Aj v živote sa smejeme cez slzy.

Čiara je podľa mňa taká úspešná aj preto, že ju trochu v najvypätejších scénach odľahčíme. Je to drsný príbeh, ale napriek tomu sa miestami ľudia výborne bavia.

Čo vravíte na výčitku, že robíte v Čiare Balkán z východného Slovenska? Že až taká exotika to tam nie je?

To môže tvrdiť len niekto, kto tam nikdy nebol. Sama som odtiaľ, takže to tam poznám a keď sme písali scenár, Petra Balka som tam dotiahla, aby to sám zažil.

Zaujímavé na tejto výčitke je, že ju majú spravidla Bratislavčania. Na východe boli ľudia nadšení, vo filme sa videli, dokonca hovorili, že skutočnosť je omnoho drsnejšia.

O tom však nemá bratislavská kaviareň poňatia. Sama som tam strávila také množstvo času, že sa o tom pokojne pohádam.