Denník N

Volebný pat v Katalánsku – v lepšom prípade je šanca dospieť ku kompromisu

Rozdelené Katalánsko: Irene Guszman (15) vpravo v španielskej vlajke a Mariona Esteve (14) vo farbách katalánskej vlajky. Foto – AP
Rozdelené Katalánsko: Irene Guszman (15) vpravo v španielskej vlajke a Mariona Esteve (14) vo farbách katalánskej vlajky. Foto – AP

Madrid musí uznať, že Katalánci majú dôvod byť nespokojní so svojím postavením. Potom ich môže presvedčiť, že tieto problémy možno najlepšie vyriešiť v rámci Španielska.

Voľby v Katalánsku sa skončili očakávaným patom, to však nemusí byť zlá správa. Výsledok nezodpovedá tomu, v čo dúfala španielska vláda, teda že nátlakom, zastrašovaním, s tichou podporou Bruselu a ostatných európskych krajín presvedčí väčšinu Kataláncov, že ich snahy o nezávislosť či aspoň vyššiu mieru autonómie nemajú budúcnosť. Tých dostatočne nevystrašili ani firmy húfne oznamujúce, že sťahujú svoje sídlo z Barcelony.

Ukázalo sa, že tvrdá ruka a tresty problém nevyriešia. Väčšinu vo voľbách získali strany presadzujúce nezávislosť Katalánska. Ak berieme do úvahy veľmi vysokú účasť a to, že asi tretinu obyvateľov Katalánska tvoria prisťahovalci z iných oblastí Španielska, možno povedať, že nezávislosť podporuje výrazná väčšina etnických Kataláncov.

Na druhej strane sa nevyplnili ani nádeje separatistov, že práve nacionalizmus a nepružnosť súčasnej vlády v Madride, jej neschopnosť riešiť problém inak než silou, im prinesie výrazne viac hlasov než v predchádzajúcich voľbách. Naopak, mierne zoslabli a či už sa im to páči, alebo nie, do úvahy musia brať aj názor tých plnohodnotných občanov Katalánska, ktorí sami nie sú Kataláncami.

Posledný vývoj ukázal, že katalánska spoločnosť je rozdelená a nezávislosť nemá medzi všetkými obyvateľmi oblasti jasnú väčšinu. Ukázal tiež, že vznik a život nového nezávislého štátu by bol oveľa ťažší, než sa azda pôvodne domnievali.

Výsledky volieb by teda mohli byť na oboch stranách dobrou príležitosťou na zamyslenie, schladenie hláv, zrieknutie sa radikálnych očakávaní, príležitosťou konečne seriózne rokovať a hľadať kompromisy. Madrid musí uznať, že Katalánci majú skutočné dôvody byť nespokojní so svojím postavením a s postavením ich kultúry (oveľa viac než takí Škóti vo Veľkej Británii), musí uznať ich národnú svojbytnosť a zmeniť zastaranú ústavu.

Až potom sa ich môže snažiť presvedčiť, že i tak bude pre všetkých najlepšie, ak zostanú súčasťou zreformovaného Španielska. Lepšie podmienky, slušnejšie zaobchádzanie, širšia autonómia a ústupky v symbolickej rovine síce stále nepresvedčia všetkých prívržencov separatizmu, môžu však uspokojiť dosť súčasných voličov separatistických strán, aby sa tie v Katalánsku opäť stali menšinou.

Určite totiž neplatí obvinenie, že za katalánskym separatizmom sú len ekonomické dôvody a neochota deliť sa so zvyškom Španielska o výsledky svojej vyspelejšej ekonomiky. Nehovoriac o tom, že takéto obvinenie je prinajmenšom dvojsečné. Madrid a zvyšok Španielska tiež nechcú odchodu Kataláncov zabrániť iba z obavy o veľkosť a prestíž krajiny, ale i preto, lebo by na to ekonomicky a sociálne silne doplatili.

Riešeniu môže pomôcť práve to, že na strane jednotného Španielska zoslabli ľudovci a premiér Mariano Rajoy, ktorých dlhoročná neochota k ústupkom rozhodne prispela k vyostreniu situácie. Väčší vplyv získali strany, ktoré síce separatizmus odmietajú, sú však ochotné o rozumných požiadavkách Kataláncov rokovať.

Časť separatistov zase môže ku kompromisu tlačiť aj to, že tábor stúpencov katalánskej nezávislosti je veľmi rôznorodý – siaha od pravicových nacionalistov ku krajnej ľavici a tvoria ho strany, ktoré majú okrem jedinej témy problém v čomkoľvek inom spolupracovať.

Nezávislosť Katalánska

Teraz najčítanejšie