Ústavný súd v úplnom zložení začína hrubým porušením ústavnosti

Autor je bývalý predseda Ústavného súdu, poradca prezidenta SR

Dnes (21. decembra 2017) som sa dočítal, že tri posily na Ústavnom súde boli „vyznamenané“. Od ich ustanovenia do funkcie a zaradenia do senátov budú všetci traja výlučnými zákonnými sudcami vo všetkých veciach patriacich do kompetencie Ústavného súdu až do konca februára 2018. Žiadna iná sudkyňa alebo žiaden iný sudca tohto súdu nebudú mať za povinnosť venovať sa podaniam, návrhom alebo sťažnostiam na Ústavný súd. Všetky budú pridelené len trom novovymenovaným sudcom.

Plénum Ústavného súdu totiž rozhodlo, že v súlade so zásadou rovnomerného zaťaženia sudcov spravodajcov sa sudcom Ústavného súdu vymenovaným do funkcie pred 14. decembrom 2017 pozastavuje prideľovanie nových vecí do 28. februára 2018.

Nuž, to je gól do vlastnej bránky. Podľa § 29 ods. 1 zákona o Ústavnom súde návrh vo veci, o ktorej rozhoduje Ústavný súd v senáte alebo v pléne, sa v súlade s rozvrhom práce prideľuje sudcovi ako spravodajcovi náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov schválených plénom Ústavného súdu tak, aby bola vylúčená možnosť ovplyvňovania pridelenia veci.

Paragrafom citovaného zákona je uznané, že aj na Ústavnom súde platí pevná garancia práva na zákonného sudcu, ktorá je súčasťou nášho ústavného poriadku. Inak povedané, dôjdete do podateľne Ústavného súdu, podáte sťažnosť a dostanete ihneď spisovú značku aj sudcu spravodajcu. Z tých všetkých, ktorí vykonávajú funkciu sudcu Ústavného súdu.

Zrazu taká záruka a postup neplatia. Všetci, ktorí podáme návrh alebo sťažnosť na Ústavný súd od dnešného dňa až do konca februára 2018, budeme odkázaní len na troch zákonných sudcov: Mojmíra Mamojku, Miroslava Duriša a Janu Laššákovú.

Neviem o tom, že by Ústavný súd mohol meniť ústavu a zákon obyčajným rozhodnutím pléna a oberať všetkých tých, ktorí chcú ochranu od tohto súdu, o možnosť, aby o ich podaniach rozhodoval do konca februára 2018 iný zákonný sudca než traja noví členovia Ústavného súdu.

Navyše mi nie je známe, že by existovala možnosť vyradiť ústavnú zásadu zákonného sudcu len preto, aby sa zabezpečila rovnomernosť zaťaženia sudcov Ústavného súdu; riešenie takej situácie je procesno-technické a nemá s ústavnosťou dokopy nič spoločné.

Otázka znie: Ústavný súd nemá dostatok intelektuálnych kapacít na to, aby nepripustil také prihlúple riešenie príchodu troch nových kolegov? Alebo je za tým len posledný rok funkčného obdobia pôvodného zloženia tohto súdu? Prípadne motív, ktorý sa nedá ani pomenovať, ale kedysi ho poznali pod výrazom „po mne potopa“…

Navrhujem, asi bez šance na úspech, aby sa plénum Ústavného súdu, aj pri nových sudcoch, vrátilo k otázke zákonného sudcu; iba prezident nemohol namietať proti všetkým doterajším ústavným „výčinom“ na tomto súde. Iní účastníci by však mohli byť na Európskom súde pre ľudské práva viac ako úspešní. Iste, bývalých sudcov Ústavného súdu, ktorí končia vo februári 2019, to nemusí trápiť. Preto sa im tak ľahko krivila a teraz ignoruje ústava.