Denník N

Podcast: Slovenský štát nebol mierny

Foto – TASR
Foto – TASR

Tiso nepodpísal žiadny rozsudok smrti, ale ani nemohol, ako prezident nemal takú právomoc.

Podcasty nájdete na: Apple podcastySpotifyPodbeanAmazon Alexa – RSS

Tisov režim svojich odporcov prenasledoval a zatýkal. Do väzenia alebo koncentračného tábora ste sa mohli dostať aj bez rozhodnutia súdu.

Dodnes však pretrváva predstava, že aj odporcovia režimu zažívali iba „panské väzenie“, čo bol prípad niektorých prominentných komunistov.

Historik Marek Syrný skúmal výšku trestov pre politických odporcov režimu. Výsledky sú skreslené tým, že dve tretiny údajov chýbajú. Okrem toho, nie všetkých kritikov režim väznil na základe rozhodnutia súdu. Mnohých zadržiaval len za základe rozhodnutia ministra vnútra alebo na podnet Hlinkovej gardy.

Zvyšok ponúka nasledovný obraz: 56 percent odsúdených dostalo trest na dva až šesť mesiacov, jeden až dva roky za mrežami dostalo 17,5 percenta ľudí stíhaných za politické prejavy. Treťou najpočetnejšou skupinou trestov je sedem až 11 mesiacov. Na taký čas bolo odsúdených 14 percent „páchateľov“. Tresty nad päť rokov boli výnimočné. „Súdne orgány Slovenskej republiky si zachovali všeobecne skôr punc umiernenosti a dodržiavania vtedajších zákonov… spravidla nedávali vysoké tresty,“ napísal Syrný.

Takže áno, ak by sme mali režim vojnového štátu hodnotiť len na základe vykonaných trestov pre politických oponentov, dalo by sa hovoriť o čosi mäkšej forme diktatúry. Tresty však vynášali sudcovia, ktorí sa vzdelávali a pracovali v 1. ČSR. Miernosť trestov preto nevyhnutne nebola zásluhou režimu, ale skôr neochotou súdov.

Napríklad po potlačení SNP slovenské súdy nedali organizátorom (napríklad Vavrovi Šrobárovi) tresty smrti. Nemcov to pobúrilo, tak do koncentračného tábora putovali sudcovia.

Neboli sami, ešte koncom marca 1945 zo Slovenska deportovali stovky politických väzňov do nemeckých koncentrákov. Stalo sa tak na základe medzištátnej zmluvy, ktorú Tiso podpísal ešte v roku 1940 a týkala sa aj vydávania za politické trestné činy.

Ďalším obľúbeným tvrdením Tisových obhajcov je, že nikdy nepodpísal žiadny rozsudok smrti. Ako upozorňujú historici, ani to robiť nemohol, pretože ako prezident takú právomoc nemal. Ak by sa k nemu na stôl nejaký dokument o treste smrti dostal, tak len v podobe žiadosti o milosť, ktorú podpísať mohol, ale nemusel.

On sám v liste pápežovi v roku 1944 tvrdil, že slovenský štát nikdy žiadny trest smrti nad svojimi odporcami nevyniesol. Nie je to pravda, 20. novembra 1942 vyšiel Gardista s týmito titulkami: Dva rozsudky smrti. Viac rozsudkov doživotného žalára. O deň neskôr Slovák napísal: Zaslúžené tresty pre podvratníkov. Dva tresty smrti, dva tresty doživotnej trestnice a celý rad ďalších trestov. Smrťou za protištátnu činnosť mali byť potrestaní modranský riaditeľ školy Miloš Uhlárik a bratislavský úradník Viliam Zábojník. Našťastie, neskôr im odvolací súd trest zmiernil.

No čo je podstatné, zakaždým, keď sa apologéti vojnového štátu budú oháňať tvrdením, že žiadneho politického odporcu neodsúdil na trest smrti, stojí za to pripomenúť im, že na trest smrti de facto poslal 70-tisíc vlastných občanov. Nie málo na soft diktatúru.

Nezávislosť médií na Slovensku nebola od roku 1989 nikdy vo väčšom ohrození, ako je teraz. Ak nás chcete podporiť nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom. Vopred ďakujeme🤞

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

História

Slovenské mýty

Veda

Teraz najčítanejšie