Denník N

Búvaj, dieťa krásne…

Vianočná poviedka Jána Štrassera. Príjemné čítanie a všetko dobré v roku 2018.

Priznávam sa bez mučenia: s mojou lepšou polovičkou sme si zmysleli, že sa cez sviatky pokoja a mieru, dnes už opäť sviatky pokoja a lásky, vydáme za hranice všedných dní spoznávať našu matičku Zem, našu modrú planétu. Jej prirástla k srdcu krajina galského kohúta, ja som preferoval krajinu tisícich jazier. Čierny kontinent sme vylúčili a na návštevu krajiny vychádzajúceho slnka či na let za veľkú mláku alebo k protinožcom sme mali hlboko do vrecka.

Rodinná rada sa pretiahla, zvažovali sme všetky za a proti, nechceli sme to šiť horúcou ihlou. Rozhodnutie padlo päť minút pred dvanástou. Kocky sú hodené: Všade dobre, doma najlepšie, ostaneme na rodnej hrude, pôjdeme si dobiť baterky do našich veľhôr.

K štedrovečernému stolu sa zlietla celá rodina. Oblátky, kapustnica, ryba, skrátka klasika. Nádielka od Ježiška. Po večeri sme naše dve ratolesti zavesili na krk mojim rodičom a nás sa zmocnila cestovná horúčka. Zbalili sme si našich sedem slivák. Ráno sa vonku ženili všetci čerti a Perinbaba nešetrila svojou bohatou nádielkou. Ja však nie som z tých, čo hneď pustia do gatí, kde je vôľa, tam je cesta, a tak som osedlal nášho štvorkolesového tátoša a kopol som do vrtule.

Cesta nám pekne odsýpala, akurát že nás stopli muži zákona. Bol som čistý ako ľalia, no oni sa zaťali, nedali si povedať a nekompromisne odľahčili mojej peňaženke. Sodoma-Gomora! Prehltol som horkú pilulku, krvi by sa vo mne nik nedorezal a ďalšiu cestu som mlčal ako zarezaný. „“Mucha ti sadla na nos? Alebo ti uleteli včely?“ zašvitorila moja najdrahšia. Ako vždy, udrela klinec po hlavičke. „Trafila si do čierneho,“ odvrkol som, „nechce sa mi tárať dve na tri a už vôbec nie mlátiť prázdnu slamu.“

Vtom sa za mnou vynoril akýsi pirát ciest. Zavesil sa na mňa a vzápätí mi urobil myšku. Dupol som na brzdu. „Sviňa jedna, bodaj ťa skáralo!“ „Ale no tak“, povedala žena, „kašli naňho, môže nám byť ukradnutý.“

Slnko sa akurát poberalo za obzor, keď sme zapikovali pred hotelom pod majestátnymi štítmi. V bruchu nám už vyhrávali cigáni a tak poďho do reštiky dať si dačo pod zub. Kuchár sa pochlapil, polievočka bola mňam, po nej mi na tanieri pristál pstruh na modro a k nemu dvojka zlatého moku, lebo ryba musí plávať. Žena nezaváhala, zošrotovala kura na smotane a aj ona si oblízala všetky prsty.

Po večeri sa moja zákonitá zahĺbila do najlepšieho priateľa človeka: príbeh vedca, ktorý vyoral hlbokú brázdu na poli poznania, ju privádzal do vytrženia „Je to velikán,“ opakovala do omrzenia, „autor mu právom postavil pomník!“

Nechcel som rušiť jej kruhy, tak som sa uvelebil pred skrinkou so živými obrázkami. Chvíľu som s napätím sledoval súboj tímov pod deravými košmi, potom ma zaujali preteky na divokej vode. Skončil som pri hokeji: na programe dňa bol šláger kola a popradskí kamzíci si zažívali krst ohňom: bystrickí barani sa do nich poriadne zahryzli, našli ich Achillovu pätu, kamzíci nevedeli, kam skôr skočiť, boli živým dôkazom, ako si na súperovi možno vylámať zuby. Obranca baranov nabil útočníkovi a ten nezadržateľne rozvlnil sieť. A potom sa v svätyni kamzíkov roztrhlo vrece s gólmi. V tom zápase si siahli na dno síl, no aj tak si vypili kalich horkosti až do dna. „Dali sme do hry srdce,“ povedal po zápase tréner baranov. „Z prehry si musíme vziať poučenie,“ kontroval tréner kamzíkov, „každý zápas je iný, ideme ďalej“.  Sedel som pred obrazovkou ako prikovaný, vyslovene som si zápas užíval.

Potom sme išli do hajan, spali sme ako zabití. Keď sme ráno na Štefana vyskočili na rovné nohy, vonku mrzlo, len tak prašťalo, mráz zachádzal za nechty, vietor zavýjal, ani psa nebolo hodno von vypustiť. Bola to síce pastva pre oči, no pokúšať osud pod holým nebom sa nám nežiadalo…

„Čo keby sme opáčili našich? povedala žena.“

„Musím si to nechať prejsť hlavou,“ poškrabal som sa za uchom. „Bingo! Veď bývajú čo by kameňom dohodil.“

Svokrovcom sa na tvári zračila nefalšovaná radosť, keď sme ich znenazdajky prepadli. Zaraz začali nosiť na stôl. Medvedie labky, husárske očká aj škoricové klbká. A ako ináč – aj dačo ostré. Vraj na zahriatie. Kým baby trkotali, na nikom nenechali ani nitku suchú, svokor a ja sme púšťali ohnivú vodu dole gágorom. Do jednej nohy, do druhej nohy, pili sme ako dúhy, bralo nám prenáramne, čo už, zrúbali sme sa ako zákon káže, čiže pod obraz boží. Svokor zatiahol „Dobrý pastier sa narodil, by ovečky vyslobodil,“ ja som kontroval „Nad Betlémom, nad maštaľkou“ a spolu sme zanôtili „Ježišku miláčku, ja ťa budem kolembati“. Potom sme si dali kapurkovú a padli sme mŕtvi.

Noc bola ťažká, obom sa nám krútila hlava, svokor tyčkoval a ja som chválil dávida. Tušili sme, že ráno nás nič dobré nečaká. Nemýlili sme sa: naše životné družky nám poriadne vyčistili žalúdky.

„Ty starý blázon, kedy už prídeš k rozumu?!“ zalamovala rukami svokra. „A ty si ako malé decko, nepoznáš mieru!“ držala mi prednášku moja žena. Svokor sa nezmohol na slovo, odplazil sa so stiahnutým chvostom. Ohýbaj ma, mamko, pokiaľ som ja Janko, blyslo mi hlavou, no radšej som si zahryzol do jazyka, nechcel som prilievať olej do ohňa.

Nakoniec príslušníčkam nežného pohlavia došlo, že svojich starých psov novým kúskom nenaučia, a tak sviatky pokračovali nerušeným tempom, akoby sa ani nechumelilo. Za chutný obed sme kuchárku zahrnuli chválou, no po kávičke sme sa začali dvíhať.

„Kamže vy takto proti noci,“ utrúsila svokra, ale bolo nad slnko jasnejšie, že to vraví len preto, aby reč nestála…

Po sladko prespatej noci a kaloricky výdatných raňajkách sme sa ráno rozhodli, že to zabalíme. V aute sme mali tichú domácnosť – žena mlčala ako sfinga, len z času na čas ma prebodla vyčítavým pohľadom. Čosi kamsi sme boli doma. Keďže nie som včerajší a viem, po čom je v Pardubiciach perník, privinul som si ju k sebe, vypálil som jej jednu jazýčkovú a bolo. Kto umí, ten umí.

Ten večer sme šli spať so sliepkami. Len čo nás ráno slnko pošteklilo svojimi lúčmi, prikvitli domov naši fagani:

„Čo ste nám priniesli?“ prezvedali sa.

„Tatko opicu,“ šprihla manželka.

„A mamička druhú,“ prehodil som blahosklonne, „hádajte, ktorá je krajšia?“

Raz darmo: niet nad teplo domova. Ale na budúci rok si dáme repete. Alebo aj nie – vraj dvakrát do tej istej rieky nevkročíš.

 

● ● ●

 

(Poviem na rovinu: Na tomto texte sa mi najviac páči, ako šikovne som sa vyhol frázam a klišé.)

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre, Kultúra

Teraz najčítanejšie