Dubačová: Keď som si pripla žltú hviezdu, už som pre mnohých nebola Matka Tereza z Bystrice

Poslankyňa a divadelná režisérka Viera Dubačová prešla spoločne s touto krajinou strastiplnú púť od získania slobody v Novembri ’89 po jej opakované nadobúdanie. Je to nikdy sa nekončiaci zápas, ktorého podstatou je občiansky aktivizmus.

Za tie roky, čo vás poznám, máte množstvo aktivít. Na začiatku vášho príbehu je divadlo?

Nie, pre mňa bol prelom revolúcia, November ’89. Dovtedy som mala veľa myšlienok, písali sme si s kolegami z divadla po putikách básničky a scenáre, snívali sme, čo všetko by sme mohli urobiť, keby… V tom čase som už bola v Bábkovom divadle na Rázcestí, hrala som, ale chcela som sa už venovať réžii. Hľadala som ľudí, ktorí boli na okraji – hovorím im „polobezdomovci“.

Ako to myslíte, „polobezdomovci“?

Za socializmu niektoré deti odkladali svojich starých rodičov do domovov. Potrebovali peniaze, a tak predali v dedine, na laze chalupu a babičku dali do mesta do starobinca. Aj tu v Bystrici sme mali taký „pekný“ domov dôchodcov, priamo pri námestí, oproti Hungárii. Pamätám si, ako z neho vychádzali staručkí ľudia, ktorí sa tam zo dňa na deň ocitli z lazu; ja som ich stretávala v parku alebo na Hornej ulici. Môj prvý kontakt bol, keď sa ma babička z Horehronia opýtala: je tu nejaký obchod? A ja hovorím: Prior. A ona, že včera tadiaľ prechádzala, chce však nejaký malý, taký pre ňu. Prišlo mi jej ľúto, dojalo ma to. Ocitla sa v betónovej džungli a bola bezradná.

Vyrastali ste v Bystrici?

Nie, som tu od roku 1981. Narodila som sa a vyrastala v Ivanke pri Nitre, kde mám dodnes rodičov. Moja babička bola známy ľudomil, vždy sme mali doma dvere otvorené pre kamarátov, susedov, známych. Deň, keď k nám nezavítala návšteva, babička považovala za čudný. „Čo sa stalo?“ pýtala sa. Alebo sme sedeli pri kuchynskom okne, krájali sme si s dedkom slaninku alebo sme dávali jesť kuriatkam a pozerali sme sa na ulicu: „Kam ide ten Jožo? Zavolaj ho.“

Náš dom bol takou otvorenou občianskou spoločnosťou, tam sa pomáhalo. Moji rodičia stavali dom, takže som, našťastie, mala možnosť vyrastať na tomto slobodnom ostrove. Tam podľa mňa vznikol aj môj občiansky aktivizmus, pretože starí rodičia nám vštepili lásku k ľuďom. My sme aj ako bábkové divadlo, neskôr Divadlo na rázcestí, boli komunitou, ktorá sa usilovala reflektovať skôr to súčasné dianie, neslobodu, komunizmus a to všetko, čo to so sebou prinášalo. Aj sme cestovali ako „vývozný artikel“ režimu do zahraničia, mali sme tak možnosť byť vo Francúzsku, v Indii, v Tunisku.

Nikto z vás neemigroval?

Poznáte ten vtip, čo je Slovenské kvarteto? Slovenská filharmónia po návrate zo západného Nemecka. Bábkové divadlo ničím takým nebolo, my sme sa vracali. Možno aj preto, že divadlo je droga a hlavne potrebujete k tomu jazyk. A druhá vec, my sme vždy tvorili silný kolektív a žili sme viac pre seba, v uzavretom umeleckom svete, vo svojich snoch a túžbach. Nie až tak v spoznávaní okolitého sveta.

Po vypuknutí Gorbačovovej perestrojky som sa začala venovať príprave divadelnej inscenácie s dôchodcami bez domova. Nachádzala som ich na lavičkách, mali plachý, zdalo by sa, že až pološialený pohľad. V Dome potravín som stretávala babičku, ktorá vždy počkala, kto nedoje koláč, a chytro ho zjedla. A keď som jej kúpila celý koláč, iba dôstojne sedela a neprijala ho. Až keď som si z neho odlomila a nechala ho, vtedy ho dojedla. Ona ma inšpirovala, že som začala uvažovať nad inscenáciou práve s touto skupinou ľudí.

Takže nie s profesionálmi?

Nie, ja som týchto starých ľudí chcela za hercov. Ale prišla revolúcia, reštitúcie, a „môj“ domov dôchodcov presťahovali kamsi preč. A stratili sa mi. Mala som koncept, že do starobinca prídu zväzáci a prinesú im darček, pričom to popletú a dajú im darčeky určené deťom z detských domovov – kolieskové korčule. S tým som sa hrala, rozbaľujú to a najskôr sú urazení, plačú, postupne si začínajú zo seba uťahovať, až to úplne obrátia a celá hra sa mala končiť ich chuťou žiť a vyrovnať sa so všetkým, čo im život priniesol. Ja som tie veci odpozorovala z reality. Do toho prišla revolúcia, dôchodcovia sa mi kamsi vyparili, ale zostal vo mne pocit, že chcem robiť s ľuďmi, ktorí sú iní.

Čo pre vás znamenal November ’89?

Ako keby som sa druhýkrát narodila. Sloboda v jej podstate. Pocit, že teraz naozaj môžem začať žiť a tvoriť slobodne, tak ako to cítim. Odrazu sa akoby klietky otvorili a my ako také vypustené zvieratká sa musíme začať učiť žiť. A to je sakra ťažké.

Začala som organizovať prvé veľké happeningy v Bystrici na námestí. Poďme sa obdarovať, vravela som si, vytvorme stoly okolo námestia. A naozaj, prišlo okolo tisíc ľudí, doniesli rôzne darčeky, klobásy, koláče, ešte bola taká prajná atmosféra. Napríklad som prišla do Technických služieb a vravím: chlapi, chcete, aby bola krajina krajšia? To musíme každý urobiť niečo smerom k tomu druhému. Sedeli, zafúľaní, a počúvali ma. Alebo som doviezla z Pohorelskej Maše na Horehroní autobus s ľuďmi s mentálnym postihnutím z domova, mala som sponzora, ale akosi to nevyšlo. A moja výplata na celú faktúru nestačila, tak vravím novému kolegovi v divadle: počúvaj, dáš mi polku výplaty? A ten kolega sa neskôr stal mojím mužom.

Čo vás hnalo do týchto aktivít, ktoré s obrovským nasadením robíte už tridsať rokov? Vidíte aj v reálnom živote čosi ako divadelné predstavenie, ktoré chcete režírovať?

Možno keby som vedela opravovať vodovody, tak sa angažujem ako inštalatérka alebo chodím a riešim vodu v osadách. Ja však viem robiť komunitné divadlo, ktoré práve otvára dvere k občianskej spoločnosti. Vždy som vravela, že je to spoločnosť, ktorá je ľudská, priateľská, ktorá sa správa nenútene, tolerantne a solidárne. Nemusím si robiť čiarku, že idem niekam pomáhať. Tento model som videla vo Francúzsku, v Dánsku, Holandsku a inde vo svete. Každý človek môže zasiahnuť do vecí verejných.

Inými slovami, vy ste smerovali už vtedy k tomu, čo dnes nazývame občianska spoločnosť?

Presne tak. Ale vtedy na začiatku som to netušila – vedela som iba, že robím komunitné umenie.

Ale to umenie nebol hlavný cieľ, však? Cieľ bola spoločnosť a jej scitlivenie?

To neviem povedať, ako každý umelec chcem vytvoriť umelecké dielo. To je na jednej strane osobné, ale na druhej strane si predstavujete, ako môže také dielo osloviť a ovplyvniť spoločnosť. A tiež to, že sa niečo naučíte od ľudí s mentálnym postihnutím, a je to viera, že aj im pomôžete zapojiť sa do normálneho života. O to mi najmä išlo. Po revolúcii som zažila nový pocit, stratu témy. „O čom budeš teraz hrať?“ pýtala som sa sama seba. O tom, že budem krásna a bohatá?

Čo chápete pod stratou témy?

Odrazu sme mali slobodu a až dnes chápem, čo pre nás znamenal zápas s mečiarizmom. To, že sme si v slobodných voľbách zvolili Mečiara, bol prejav nedozretosti.

A to bola strata témy? Nebolo to naopak? Nebol práve Mečiar pre umelca veľkou výzvou?

On bol obrovskou výzvou, ja však hovorím o medzičase medzi pádom komunizmu a nástupom Mečiara. Ostali sme zmätení a to sa stalo na všetkých úrovniach – od VPN po ľudí v regiónoch.

Ako vaše divadelné hry menili komunitu a spoločnosť?

To bola tá definícia hľadania. Urobili sme inscenáciu – a očakávali sme reakcie. Mala som možno „uletené“ predstavy, začala som navštevovať ústav sociálnej starostlivosti, práve on mi pripomínal našu bývalú socialistickú republiku. Boli sme jeden veľký Ústav s Veľkými sestrami, čo je metafora a alegória. Dva mesiace som chodila za hercami do ústavu a chcela som to zažiť s nimi. Až potom som ich zobrala von. Začala som ich vnímať ako partnerov a vytvorila som si s nimi silný vzťah. Uvedomila som si, že ak ich vezmem von, sú milí. Chýbali normálne, systematické kroky, ktoré sme sa mali učiť po páde železnej opony.

Čítam teraz knihu Tancujúce medvede z vydavateľstva Absynt – podobnú metaforu slobody. Tým ľuďom viac pomáhali vaše občianske alebo umelecké aktivity?

Chcela som meniť spoločnosť prostredníctvom tých hercov. Po dvoch mesiacoch v ústave som písala rolu na mieru na každého herca, v predstavení Popolvár, ako ho nepoznáte. Chcela som okoliu ukázať, že sú to plnohodnotní ľudia a mali by sme ich chápať, lebo iba tak pochopíme sami seba.

Podarilo sa vám to?

Nazdávam sa, že sme v tom urobili veľký krok. Takže áno. Viacerí, Soňa Holúbková v Žiline a iní, robili niečo podobné. Mali sme svoje postkomunistické traumy, ale aj plány a sny. Príbeh Divadla z pasáže sa píše od roku 1995. Trinásť rokov mi trvalo, kým sa etablovalo toto divadlo ako mestské. Pretože vo vyspelom svete takéto divadlá patria pod mesto alebo pod kraj, prípadne pod štát – iba my sme viseli vo vzduchoprázdne. Tak som si začala postupne uvedomovať, že som už občianska aktivistka. A najhoršie bolo, že keď už bol mečiarizmus vo svojom brutálnom štádiu, tak sa objavila myšlienka, že Banská Bystrica sa stane hlavným mestom krajiny a veľa peňazí tam malo ísť. Takéto peniaze sme nechceli. Cestovali sme po dedinách v celom kraji, boli miesta, kde nás chceli zbiť, napádali nás. Ja som sa angažovala s ostatnými proti Mečiarovi, bojovala som za jeho pád. Smutné bolo, že keď potom prišla nová vláda, Dzurindova, úplne odignorovala naše očakávania a potreby. Cítila som obrovské sklamanie.

Jediné pozitívne pre mňa bolo, že ministerstvo práce a sociálnych vecí prvýkrát po šiestich rokoch prijalo náš projekt. Dovtedy mi úradníci vraveli, že s naším divadlom nepatríme do ich tabuliek: „Pani Dubačová, my sme tak radi, že sem chodíte, vy ste taká uletená!“ Nemali nás kam zaradiť, napriek tomu, že sme robili so ZŤP. Ani vtedajší primátor to nechápal: „Keď ste si to založili, tak si to aj sami živte.“ A čím sa dnes chváli tretia Ficova vláda? To sú predsa všetko treťosektorové, občianske aktivity. A pritom platí rovnica: aktívny občan rovná sa prosperujúca krajina. To je esencia demokracie.

Ako to obdobie vidíte spätne?

Bola to trochu naivita, áno, tá však bola nevyhnutná. Každý deň som sa budila a zaspávala s tým, že nemáme žiadne peniaze. V divadle bolo trinásť postihnutých hercov a desať ľudí, ktorí tvorili tím okolo nich. Platili sme dane tomuto štátu, platili sme za nájom, za vodu, za elektrinu. A stále som trpezlivo vysvetľovala, že táto krajina potrebuje takéto organizácie, že môže byť lepšia.

Z čoho ste žili?

Neviem. Napríklad sedem mesiacov sme nevideli výplatu. Herci mali svoje invalidné dôchodky, ostatní zamestnanci sme žili len z grantov. V roku 2000 sme sa rozhodli definitívne zobrať hercov z ústavu. A prebrali sme za nich zodpovednosť. Bez akejkoľvek dotácie zo štátu či od iného subjektu. Až minister kultúry Tóth povedal, že to tak nenechá: „Preboha, z čoho vy žijete?“ Aj vďaka nemu sa najskôr dostalo divadlo pod Divadelný ústav a neskôr pod mesto. Slovensko už malo plno milionárov, ale nik nedával na filantropiu, iba na súťaže miss. Taká doba to bola.

Ja som odišla, keď sa divadlo dostalo pod mesto. Stala som sa poslankyňou na zastupiteľstve, bol to veľký stres, dnes by som to asi už nezvládala.

Čo vás viedlo ku kandidatúre za poslankyňu?

Po trinástich rokoch som si povedala, že som úplne vyčerpaná z boja o prežitie a z neustálej neistoty, cítila som sa vyhorená. Na zastupiteľstvo som musela ísť, chcela som sa pozrieť do tváre poslancom, ktorí bránili podpore takýchto občianskych aktivít. A potom, ak chceš veci meniť, musíš ísť do politiky. A prišiel za mnou Vladko Pirošík, Paľko Katreniak a iní ma oslovili, že zakladajú Banskobystrickú alternatívu, ktorá je blízka tretiemu sektoru. „Poď, ideme budovať nekorupčnú občiansku spoločnosť,“ vraveli mi. To ma presvedčilo.

Netrápilo vás, že keď odídete z divadla, tak sa zbavíte zodpovednosti za tých ľudí, za postihnutých hercov?

Áno, bolo to najťažšie obdobie môjho života. Musela som sa však rozhodnúť. Našla som divadlu schopného manažéra, skvelého človeka Matúša Petrička, ktorý ho viedol po mne. A divadlo dodnes žije a hrá, mesto sa otvorilo umeniu. Dnes mesto dáva umeniu na dotácie 30-tisíc eur ročne, čo je obrovský posun. Vedúci odboru kultúry sa predtým vyjadril: „To teraz každý debil bude hrať divadlo?“ Pre nich bola kultúra iba recitácie, dni mesta a folklórne súbory. Napchať ľuďom do gágora kultúru dva razy do roka: „Na, nažer sa…“ Úbohé.

Približne v tom čase, keď ste odchádzali z divadla, už mašíroval v gardistickej uniforme vtedy ešte ako šéf Slovenskej pospolitosti Marian Kotleba. Ako si na to spomínate?

Presne si na to pamätám. Vtedy som začala spoluprácu s Kultúrnym združením Rómov Slovenska, s centrom pre opustené ženy. Pre mňa bolo to hajlovanie kotlebovcov na námestiach návratom do temnej minulosti. Poznala som časť tých ľudí, niektorí boli vyhadzovači z barov. Poviem príklad: skúšala som predstavenie s deckami, mala som nádhernú rómsku skupinu detí a rodičia mi vravia, že musia byť doma do siedmej, boja sa ich nechať chodiť samy po ulici. Báli sa útokov kotlebovcov. Aj môj syn – zastal sa pred mestským policajtom rómskeho kamaráta a policajt ho chytil pod krk: „Tak ťa šmarím, že budeš mať hlavu rozbitú!“ Prišiel s červeným hrdlom za mnou do divadla a ja si vravím: „To kde žijeme?“

Ako si spomínate na začiatky kotlebovcov v Bystrici?

To sa začalo šíriť. Ono to príde do mesta ako taký mor. Nevidíš nič konkrétne, vidíš iba prvého chorého človeka. Potom druhého, tretieho… naraz je tu epidémia. A ľudia sa k nim prikmotrujú: „Však tí Cigáni!“ Aj mladí ľudia – Nerómovia mi volali, že sú terčom útokov. Kamarátov syn po jednej bitke skončil v nemocnici. A všetci policajti vedeli, kam náckovia chodia – vychádzali však von, až keď tí odišli. Báli sa ich. Vraj čistili mesto. Od koho? Od slušných mladých ľudí? Od mladých Rómov?

Vtedy kotlebovci naberali silu, testovali si terén.

Presne tak, a tí napadnutí mladí vtedy potrebovali pomoc, no od nikoho sa jej nedočkali. Úpadok regiónu nespôsobili iba tri Ficove vlády, ale aj tie Dzurindove, keď nepodporili občiansky sektor. Ten sa mohol postaviť a nielen proti nárastu extrémizmu, nemal však na to silu. A tiež som bola sklamaná, že ľudia z Bratislavy, často naši priatelia, nás najprv nepodporili, keď sme na hrozbu extrémizmu upozorňovali.

To je podstatné. Prečo to bolo tak?

Ťažko povedať. Podporu sme potrebovali už na začiatku, keď vznikol prvý protest proti županovi Kotlebovi. A my sme sa hneď začali angažovať. V noci, po voľbách, pred štyrmi rokmi prišiel ku mne do bytu Rado Sloboda a ďalší ľudia, sedeli sme a uvažovali, čo ideme robiť, že takto to nemôžeme nechať. Išli sme páliť sviečky na schody k Pamätníku SNP. Riaditeľ Stano Mičev bol ústretový. To bol prvý protest proti novému županovi. Uvedomili sme si, že už nič v Bystrici nebude ako doteraz. Hranica bola prekročená, ako by povedal Leopold Lahola – fašista získal moc. A bude mašírovať ďalej, lebo dostal mandát. To nám bolo jasné.

Zatiaľ čo v Bratislave mi s mierne pohŕdavým výrazom vraveli: „No čo, vy Bystričania?“ Som dodnes hrdá, že sme začali robiť diskusie, koncerty. „Pozor, my všetci sa teraz musíme spojiť!“ upozorňovali sme.

Kto vás v Bratislave vtedy nevypočul? Politici, tretí sektor, médiá?

Celkovo Bratislava ako taká. Prišli sme s prosbou, že teraz potrebujeme v regiónoch pomoc, potrebujeme vzdelávať, chodiť medzi mladých. Nášmu volaniu SOS spočiatku nerozumeli, žiaľ.

Prvý týždeň sme mali pri sebe médiá, tie nám pomáhali, aj televízie zo zahraničia. Pri Pamätníku SNP sme vytrvali týždeň. Už vznikali spojenia ľudí, v apríli vzniklo Nie v našom meste, široká iniciatíva. Rado Sloboda, Inga Kossová, Monika Pastuchová, Saša Bitúšková, Benjamín Uhrín a iní. Začali sledovať vládnutie župana Kotlebu, vznikol Watchdog, už vtedy boli jasné neklamné dôkazy, že on ide ako malý diktátor. Potom vyšli za peniaze daňových poplatníkov tie jeho šialené fašistické župné noviny. Chodila som s nimi do Bratislavy a kričala: „Toto sa dostalo do 240-tisíc domácností v kraji a bude sa to šíriť. Prosím, robme niečo!“ Som hlboko presvedčená, že minister vnútra Kaliňák už mal informácie, že ĽSNS sa dostane do parlamentu. A nič nerobili. Nielen to – z neznámych príčin nás o tom ani neinformovali.

Kedy a za akých okolností sa to zlomilo a Bratislava vaše volanie o pomoc začala brať vážne?

Až po parlamentných voľbách, keď sa Kotleba dostal do parlamentu – žiaľ.

Čo ste vtedy cítili? Zúfalstvo?

Smútok. A nedostatok solidarity. A pritom som neustále nahlas volala, až ma v Bratislave začali považovať za „tú hysterku z Banskej Bystrice“. Vtedy som dostala ponuku z OĽaNO a išla som kandidovať.

Neboli ľudia, ktorí by vás upozorňovali na to, že s Igorom Matovičom to bude ťažké?

Boli, ja som však bola Igorovi za ponuku ísť na kandidátku vďačná. Chcela som niečo urobiť pre môj región a z Bystrice to už viac nešlo.

Matovič to chápal a podporoval?

Spočiatku to tak vyzeralo… Ale práca v parlamente je o tom, že ak sa chceš dostať do médií, musíš byť viditeľný v Bratislave. O parlamentnom fungovaní som dovtedy nič netušila. Mojím cieľom bolo pomôcť regiónu a tiež poraziť v zárodku župana. Možno sme s Matovičom narazili na seba ako dvaja tvrdohlaví. Igor má veľmi silnú predstavu, ako zvýšiť percentá a ako byť viditeľný. Ja som mala veľmi silnú regionálnu predstavu.

To sa mohlo dopĺňať, nie?

Mohlo; je mi ľúto, že to tak nebolo. On mal antikorupčnú agendu. Spočiatku aj on v parlamente podcenil fenomén Kotlebu, tak ako všetci. Vyzbieralo sa nás iba dvadsaťjeden poslancov, ktorí podpísali vyhlásenie proti extrémizmu – odišlo to dostratena.

Na prvej schôdzi nového parlamentu ste si s poslancom Ondrejom Dostálom na protest proti ĽSNS pripli žltú hviezdu. Aká to bola skúsenosť?

S Ondrom sme sa stretli s tým, že nemôžeme s Kotlebom prisahať ako slobodní ľudia, ako demokrati, na jednu ústavu. Kolegom sme to nedali vedieť, sami sme sa tak rozhodli. Inšpirovala ma aj podobná symbolika dánskeho kráľa za vojny – tiež si pripol žltú hviezdu.

Aké boli reakcie kolegov, blízkych aj neznámych ľudí?

Boli podporné, ale aj odmietavé. Mnohí ma ťapkali po ramene, že so mnou súhlasia – ale iba keď sme boli sami. Kolegovia v klube OĽaNO ma podporovali. Moja rodina sa vtedy o mňa bála. Zistila som, že Slovensko má v skrini fašistických kostlivcov, že nie sme až taká kresťanská krajina. Napríklad som sa vďaka tomu dozvedela, že moja rodná obec zbúrala po vojne synagógu. Cez mnohé nenávistné reakcie na Facebooku som si uvedomovala krutosť davu. Vtedy som sa stala „chazarkou“, Židovkou, „sorosovkou“. Zo dňa na deň som už nebola Matka Tereza z Bystrice.

To je veľká téma. Ste veriaci človek. Čo vám tieto skúsenosti povedali?

Bola som vychovaná babičkou ako otvorený človek, kresťan, ktorý pomáha ľuďom. A teraz sa dozvedám, že to, k čomu sme mali byť vedení, všetci v tejto krajine nedostali. Že za Tisa tu bolo vraj dobre. Tomu ozaj nerozumiem.

Prečo ste šli ako dobrovolníčka v roku 2015 pomáhať migrantom na Balkán?

V prvom rade ma zasiahla vojna v Sýrii. Potom som videla toho utopeného chlapčeka zo Sýrie, ktorého telo vyplavilo more. To bol pre mňa šok, takisto som matka. Sýria bola kedysi krásna krajina a neverím, že tí ľudia išli bezdôvodne tisícky kilometrov strastiplnú púť do Európy. Bez toho, aby vedeli, či prežijú, či ich neokradnú prevádzači, ale zato s cieľom, že nás tu chcú islamizovať.

Keď sa diali teroristické útoky v Európe, zapochybovali ste o svojom prístupe?

Nie, som presvedčená, že teroristi sa dostanú kamkoľvek, majú na to dosť peňazí, aby sa infiltrovali. Aj keby sem tie davy utečencov nešli, teroristi sa sem dostanú. Na hraniciach som zažila pôrod. Matka v poli, v blate. Alebo starí ľudia. Profesora z Damasku som v Maďarsku nakladala na vozíčku do auta. To bol šialený zážitok. Plakali – starí a dôstojní ľudia. Predstavovala som si svojich starkých a vravela som si, že nepomôcť človeku je neľudské. Je mi jasné, že isté veci sa vymkli v Európe spod kontroly. Nacionalizmus v strednej Európe je iný ako v tej západnej. Je však pre mňa dôležité nachádzať spoločné riešenia. Pád EÚ by znamenal katastrofu.

Spätne: čie to bolo zlyhanie? Tých údajne naivných ľudí, čo chceli utečencom pomáhať, alebo tých politikov, ktorí presadzovali tvrdé riešenia?

My sme tu boli našimi politikmi zavádzaní, nedostávali sme správne informácie. Kaliňák a Fico manipulovali, oni dali zbraň Kotlebovi do ruky. Ja ich oboch viním z neľudskosti. Ich „hrádza proti extrémizmu“ je falošná.

Ako to vnímate, keď Fico povie, že táto vláda nemá alternatívu, lebo Sulík je zhulený a Matovič je poloblázon?

Táto vláda odchádza. Aj teraz po voľbách začali na mňa smeráci tu v Bystrici útočiť a kamarát vraví, že to je indícia, že to robím dobre. Opozícia, to nie je iba Sulík a Matovič. Prichádzajú ďalší kvalitní ľudia do politiky, vzniká Spolu, kde som aj ja, je tu Progresívne Slovensko. Obzvlášť ma tešia mladí aktívni ľudia.

Prečo ste odišli z OĽaNO?

Rok od nástupu do parlamentu som sa intenzívne venovala práci v regióne, aby sme dokázali ísť do volieb do VÚC. Financovala som si to sama – a v OĽaNO som pre to nemala podporu. Do ich predstavy som asi nesedela. Prirodzene sme sa rozišli. Ale ešte raz: patrí im moja vďaka za to, že som poslankyňa parlamentu.

Neľutujete, že ste šli od nich preč a teraz zakladáte Spolu?

Nie, s Otom Žarnayom sme sa prirodzene ocitli medzi nezaradenými. Ja Mirka Beblavého poznám roky, okrem ekonómie je vyštudovaný dramaturg, poznám ho dobre z čias štátneho tajomníka na ministerstve práce, sociálnych vecí a rodiny. Mám k nemu dôveru. Bolo mi sympatické, že nešiel do vlády s Ficom. A ľudia v regiónoch mi vraveli, že nemajú koho voliť a oni nie sú liberálne naladení, aby volili SaS-ku. Miro Beblavý príde aj kvôli pár ľuďom kamkoľvek a to si na ňom cením.

Vaša šanca ako nových strán je osve?

Nie, Spolu v spolupráci s Progresívnym Slovenskom. Ja som pritom konzervatívny človek, kresťan katolík na jednej strane, na strane druhej bojovník za ľudské práva. To sa vo mne nevylučuje, ja svoju vieru žijem aktívne.

Ľavo-pravé liberálno-konzervatívne delenie pre vás nie je dôležité?

A čo je dnes pápež František? Pochopila som, že občiansky vyspelejšie Slovensko si nájde, vygeneruje lepších politikov.

Téma župné voľby: vy ste na začiatku príbehu, že sa Ján Lunter rozhodol kandidovať proti Kotlebovi. To vy ste ho oslovili a presvedčili.

Spolu s Vladkom Pirošíkom, Maťom Bučkom a Jožkom Bakšom sme sedeli na futbalovom ihrisku v Sliači a vraveli sme si, že začneme cestovať po kraji. Pripojili sa ľudia z Banskobystrickej alternatívy. To predchádzalo osloveniu kandidátov na župana. Snaha vyrovnať sa s Kotlebom sa začala v našom byte, stretli sme sa viacerí a potom už nasledoval Koncert za ľudskosť, nultý ročník Human fóra, založenie Nie v našom meste, Nie v našom kraji, festival Embargo, spájali sa ľudia, organizácie: CKO, Záhrada, ľudia z cirkví, z akademického prostredia, z mesta, študenti… V Divadle Pôtoň v Bátovciach sme robili inscenáciu Krajina nepokosených lúk, prišlo nám tam dvadsať škôl; iniciatíva a výzva divadelníkov Stop fašizmu; iniciatíva Zabudnuté Slovensko – mohutná sieť aktivít.

Trochu hlúpa otázka: prečo ste výber Kotlebovho protikandidáta nenechali na politické strany?

Nemali sme k nim potrebnú dôveru. Myslím si, že kraju musíš pomôcť ako človek, odborník, občan. Na to nestačia sľuby ani strany. A prečo Lunter? To bol proces. Priznám sa, Janka som poznala, už keď sme robili festival Arteterapia – dal nám sponzorský dar, potraviny svojej firmy. A veľmi rada chodím k nemu do reštaurácie, obsluhujú ma krásne baby, zamestnal dievčatá z detských domovov, poznala som ho ako angažovaného človeka. Možno nie je dobrý rétor, tu je však druhá vec, ktorá ma trápi – my nepotrebujeme vodcu, ale normálneho slušného človeka, ktorý dokáže pracovať v prospech krajiny.

Lunter sa jasne a tvrdo nevyjadroval voči Kotlebovmu fašizmu. S tým ste súhlasili?

Ja to mám v sebe inak, som aktivistka, jeho postoj však chápem. Problémy ľudí skutočne nie sú v tom, či je alebo nie je župan fašista. Trápia ich dennodenné starosti. Keď však prišiel na našu diskusiu v Rimavskej Sobote autobus kotlebovcov s polepenými heslami „Za Boha, za národ“, povedala som si, že istá zemitosť je na oslovenie ľudí potrebná. Ale jednoznačne platí, že Lunterovi pomohli všetky občianske aktivity na obranu demokracie a slobody.

Bude podľa vás Ján Lunter ako nepochybne slušný človek teraz nevyhnutne razantný župan, ktorý to po Kotlebovi vyčistí?

Keby som o tom nebola presvedčená, asi sa stiahnem z verejného priestoru. A to som dosiahla 9600 preferenčných hlasov – tretí najvyšší počet zo všetkých kandidátov na župných poslancov v Banskobystrickom kraji.

Keď počas volebnej noci Lunterov štáb spomínal ľudí, ktorým treba poďakovať, vaše meno nepadlo. Mrzí vás to?

Nie, o tom je život. Svoje srdce mám naďalej tu v Bystrici, tu som začala ako divadelníčka, aktivistka, politička.

Ako vyzerá to čistenie župy v praxi? Čo ste objavili v úrade? Akých ľudí, aké „dedičstvo“ od Kotlebu?

No „fitnesko“, holé klince na stenách, čítačku hovoreného textu, dobre zorientovaných vedúcich, zopár zmätených ľudí, ktorí zabudli, že úsmev je prirodzená ozdoba človeka, preglejkový diplom, podporu ruskej ekonomiky možnou kúpou auta značky UAZ. A podobne.

Keby ste si mali vybrať, čomu dáte prednosť? Divadlu alebo politike?

Divadlu. Ak by tu fungovala vyzretá spoločnosť.

Nepripomína vám politika divadlo?

Jednoznačne, len ten amaterizmus mi šialene prekáža.