Denník N

Dubačová: Keď som si pripla žltú hviezdu, už som pre mnohých nebola Matka Tereza z Bystrice

Viera Dubačová si pri skladaní poslaneckého sľubu demonštratívne pripla žltú hviezdu. Foto N – Tomáš Benedikovič
Viera Dubačová si pri skladaní poslaneckého sľubu demonštratívne pripla žltú hviezdu. Foto N – Tomáš Benedikovič

Poslankyňa z Banskej Bystrice pri spomienkach na začiatky kotlebovcov hovorí, že boli ako mor: nevidíš nič, zopár chorých a naraz epidémia. Od začiatku burcovala proti Kotlebovi a sklamalo ju, že Bratislavčania to prehliadali.

Poslankyňa a divadelná režisérka Viera Dubačová prešla spoločne s touto krajinou strastiplnú púť od získania slobody v Novembri ’89 po jej opakované nadobúdanie. Je to nikdy sa nekončiaci zápas, ktorého podstatou je občiansky aktivizmus.

Za tie roky, čo vás poznám, máte množstvo aktivít. Na začiatku vášho príbehu je divadlo?

Nie, pre mňa bol prelom revolúcia, November ’89. Dovtedy som mala veľa myšlienok, písali sme si s kolegami z divadla po putikách básničky a scenáre, snívali sme, čo všetko by sme mohli urobiť, keby… V tom čase som už bola v Bábkovom divadle na Rázcestí, hrala som, ale chcela som sa už venovať réžii. Hľadala som ľudí, ktorí boli na okraji – hovorím im „polobezdomovci“.

Ako to myslíte, „polobezdomovci“?

Za socializmu niektoré deti odkladali svojich starých rodičov do domovov. Potrebovali peniaze, a tak predali v dedine, na laze chalupu a babičku dali do mesta do starobinca. Aj tu v Bystrici sme mali taký „pekný“ domov dôchodcov, priamo pri námestí, oproti Hungárii. Pamätám si, ako z neho vychádzali staručkí ľudia, ktorí sa tam zo dňa na deň ocitli z lazu; ja som ich stretávala v parku alebo na Hornej ulici. Môj prvý kontakt bol, keď sa ma babička z Horehronia opýtala: je tu nejaký obchod? A ja hovorím: Prior. A ona, že včera tadiaľ prechádzala, chce však nejaký malý, taký pre ňu. Prišlo mi jej ľúto, dojalo ma to. Ocitla sa v betónovej džungli a bola bezradná.

Vyrastali ste v Bystrici?

Nie, som tu od roku 1981. Narodila som sa a vyrastala v Ivanke pri Nitre, kde mám dodnes rodičov. Moja babička bola známy ľudomil, vždy sme mali doma dvere otvorené pre kamarátov, susedov, známych. Deň, keď k nám nezavítala návšteva, babička považovala za čudný. „Čo sa stalo?“ pýtala sa. Alebo sme sedeli pri kuchynskom okne, krájali sme si s dedkom slaninku alebo sme dávali jesť kuriatkam a pozerali sme sa na ulicu: „Kam ide ten Jožo? Zavolaj ho.“

Náš dom bol takou otvorenou občianskou spoločnosťou, tam sa pomáhalo. Moji rodičia stavali dom, takže som, našťastie, mala možnosť vyrastať na tomto slobodnom ostrove. Tam podľa mňa vznikol aj môj občiansky aktivizmus, pretože starí rodičia nám vštepili lásku k ľuďom. My sme aj ako bábkové divadlo, neskôr Divadlo na rázcestí, boli komunitou, ktorá sa usilovala reflektovať skôr to súčasné dianie, neslobodu, komunizmus a to všetko, čo to so sebou prinášalo. Aj sme cestovali ako „vývozný artikel“ režimu do zahraničia, mali sme tak možnosť byť vo Francúzsku, v Indii, v Tunisku.

Nikto z vás neemigroval?

Poznáte ten vtip, čo je Slovenské kvarteto? Slovenská filharmónia po návrate zo západného Nemecka. Bábkové divadlo ničím takým nebolo, my sme sa vracali. Možno aj preto, že divadlo je droga a hlavne potrebujete k tomu jazyk. A druhá vec, my sme vždy tvorili silný kolektív a žili sme viac pre seba, v uzavretom umeleckom svete, vo svojich snoch a túžbach. Nie až tak v spoznávaní okolitého sveta.

Po vypuknutí Gorbačovovej perestrojky som sa začala venovať príprave divadelnej inscenácie s dôchodcami bez domova. Nachádzala som ich na lavičkách, mali plachý, zdalo by sa, že až pološialený pohľad. V Dome potravín som stretávala babičku, ktorá vždy počkala, kto nedoje koláč, a chytro ho zjedla. A keď som jej kúpila celý koláč, iba dôstojne sedela a neprijala ho. Až keď som si z neho odlomila a nechala ho, vtedy ho dojedla. Ona ma inšpirovala, že som začala uvažovať nad inscenáciou práve s touto skupinou ľudí.

Takže nie s profesionálmi?

Nie, ja som týchto starých ľudí chcela za hercov. Ale prišla revolúcia, reštitúcie, a „môj“ domov dôchodcov presťahovali kamsi preč. A stratili sa mi. Mala som koncept, že do starobinca prídu zväzáci a prinesú im darček, pričom to popletú a dajú im darčeky určené deťom z detských domovov – kolieskové korčule. S tým som sa hrala, rozbaľujú to a najskôr sú urazení, plačú, postupne si začínajú zo seba uťahovať, až to úplne obrátia a celá hra sa mala končiť ich chuťou žiť a vyrovnať sa so všetkým, čo im život priniesol. Ja som tie veci odpozorovala z reality. Do toho prišla revolúcia, dôchodcovia sa mi kamsi vyparili, ale zostal vo mne pocit, že chcem robiť s ľuďmi, ktorí sú iní.

Viera Dubačová. Foto – archív V. D.

Čo pre vás znamenal November ’89?

Ako keby som sa druhýkrát narodila. Sloboda v jej podstate. Pocit, že teraz naozaj môžem začať žiť a tvoriť slobodne, tak ako to cítim. Odrazu sa akoby klietky otvorili a my ako také vypustené zvieratká sa musíme začať učiť žiť. A to je sakra ťažké.

Začala som organizovať prvé veľké happeningy v Bystrici na námestí. Poďme sa obdarovať, vravela som si, vytvorme stoly okolo námestia. A naozaj, prišlo okolo tisíc ľudí, doniesli rôzne darčeky, klobásy, koláče, ešte bola taká prajná atmosféra. Napríklad som prišla do Technických služieb a vravím: chlapi, chcete, aby bola krajina krajšia? To musíme každý urobiť niečo smerom k tomu druhému. Sedeli, zafúľaní, a počúvali ma. Alebo som doviezla z Pohorelskej Maše na Horehroní autobus s ľuďmi s mentálnym postihnutím z domova, mala som sponzora, ale akosi to nevyšlo. A moja výplata na celú faktúru nestačila, tak vravím novému kolegovi v divadle: počúvaj, dáš mi polku výplaty? A ten kolega sa neskôr stal mojím mužom.

Čo vás hnalo do týchto aktivít, ktoré s obrovským nasadením robíte už tridsať rokov? Vidíte aj v reálnom živote čosi ako divadelné predstavenie, ktoré chcete režírovať?

Možno keby som vedela opravovať vodovody, tak sa angažujem ako inštalatérka alebo chodím a riešim vodu v osadách. Ja však viem robiť komunitné divadlo, ktoré práve otvára dvere k občianskej spoločnosti.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Slon za Zemplíne, kniha od Andreja Bána v našom obchode

zobraziť

Teraz najčítanejšie