Nerozumiete súčasnému umeniu? Nečudujem sa tomu, ale bola by škoda ani to neskúsiť, hovorí propagátor umenia

Doma im na stenách neviseli originály, ale reprodukcia Vincenta van Gogha, ktorej názov sa dozvedel až o veľa rokov neskôr. Na výtvarnej výchove otláčal listy a maľoval dúhy ako ďalšie generácie detí po ňom a jeho vzťah k umeniu bol taký, aký má dodnes veľa ľudí: nezáujem.

Potom sa však čosi stalo a odvtedy sa ONDŘEJ HORÁK snaží zodpovedať otázky, na ktoré sám kedysi hľadal odpovede: Načo je nám umenie? Prečo dnes nevyzerá tak ako kedysi? Prečo sa zdá, že dnešní maliari už nevedia maľovať? A prečo sú niektorí ľudia ochotní za také umenie platiť neuveriteľné peniaze?

Čo máte na umení rád?

Páči sa mi, že je provokatívne. Umenie má tú výhodu, napríklad oproti futbalu, že môže ísť proti svojmu divákovi. Dokonca proti nemu musí ísť! Musí ísť proti tomu, čo očakáva, prekvapiť ho, zaskočiť. A také umenie mám najradšej. Páči sa mi ísť na výstavu, kde treba chvíľu rozmýšľať a hľadať, čo sa to tam vlastne deje.

Deťom aj dospelým často odpovedáte na otázky, ktoré síce pôsobia jednoducho, ale odpovedať na ne nie je najľahšie. Vy ste na ne vždy mali odpovede?

Nie, a ak by som si niekedy mohol myslieť, že to, čo hovorím, je naozaj zrozumiteľné – tak to bude iba vďaka tomu, že som prešiel rovnakou cestou ako väčšia ľudí, s ktorými prichádzam do kontaktu. Nevyrastal som v umeleckej rodine, nebol som obklopený žiadnymi originálnymi dielami a základnú školu som absolvoval v osemdesiatych rokoch na sídlisku uprostred panelákov. Iba som využil vlastnosť, ktorú má podľa mňa množstvo ľudí, a to – že ma raz niečo zaujalo a chcel som o tom vedieť viac.

Čo to bolo?

V učebnici hudobnej výchovy bola reprodukcia Picassovho obrazu Traja muzikanti. Keď som sa naň ako dieťa pozrel prvý raz, videl som len nejaké kocky a trojuholníky, ale keď som sa pozrel znova a dlhšie, zrazu som celkom jasne videl troch hudobníkov držiacich nástroje. Dodnes si to živo pamätám, bol som nadšený. Zrazu som mal pocit, že umenie nie je nič nezrozumiteľné. Dovtedy sa mi umenie nepáčilo, nič mi to nehovorilo, ale týmto som pochopil, že to môže byť hra a že sa s obrazom môžem rozprávať. To bol rozhodujúci moment a viac nechcem ani od ostatných. Iba to, aby nepodľahli všeobecným zjednodušeniam a aby si svoju cestu hľadali sami, najmä deti. Tým by sme to my všetci – dospelí aj učitelia v školách – mali uľahčiť, snažiť sa, aby mohli spoznať niečo, čo ich bude ďalej inšpirovať. Nerobiť z „výtvarky“ iba rukodielnu činnosť, kde sa dokola robia tie isté zadania, a nebáť sa o umení viac hovoriť.

Študovali ste divadelnú scénografiu a teatrológiu. Ako sa z vás stal propagátor a lektor výtvarného umenia?

Zásadným zlomom bol pre mňa projekt Benzínka. Vyhliadli sme si opustenú benzínovú stanicu na kraji malého mesta a štyri roky sme tam s kamarátmi robili všetko možné, čo súviselo s výtvarným umením – od performancií cez land-art až po tradičnejšiu maľbu. Všetko to fungovalo, ale jediné, čo nefungovalo, bolo, že to vôbec nezaujímalo ľudí, pre ktorých som to chcel robiť.

Hovoril som si, že to musí ísť, veď sa len prídu pozrieť, majú to zadarmo, strávia tam toľko času, koľko budú chcieť, a môžu sa rozprávať priamo s umelcami. Výsledok bol taký, že sme síce boli na okraji malého mesta, ale ocitli sme sa v „pražskej bubline“. V tej istej bubline, v ktorej sa pohybujeme v akomkoľvek meste – v bubline umelcov a ľudí, ktorí majú radi umenie. Bol som rád, že tam cestovali na rôzne akcie, ale zároveň som to vnímal ako zlyhanie, že sa mi tam nepodarilo dostať aj ľudí z mesta. A to ma začalo čoraz viac zaujímať a odvtedy to priam laboratórne skúšam v rôznych prostrediach overovať. Chcem tú bublinu preraziť, lebo si nemyslím, že umenie je pre nejakú vyvolenú skupinu ľudí, ktorí mu „rozumejú“.

Umenie je pre všetkých, každý má schopnosť nejako mu porozumieť. Nemusí ho mať rád, ale aspoň raz by mohol mať šancu vytvoriť si naň názor a rozhodnúť sa, či ho do svojho života pustí aj ďalej. A výsledok by mohol byť napríklad taký, že ho bude aspoň rešpektovať.

Aký je najčastejší argument ľudí, keď vravia, že sa im súčasné umenie zdá nezrozumiteľné?

Väčšina ľudí nevie, načo by im umenie malo byť dobré. Pri množstve vecí človek očakáva nejaký jednoznačný efekt. Chce vedieť, prečo sa musí niečo naučiť a čo mu to dá. A platí, že ľudia sú schopní urobiť prakticky čokoľvek, ak sa im niečo zdá dobré. To môžeme vidieť pri technológiách. Celá spoločnosť sa rýchlo naučila pracovať s počítačmi, internetom, mobilmi. S umením je to ťažšie, lebo to, čo nám dáva, sú často príliš abstraktné pojmy.

Keď som v Nemecku alebo Holandsku, tam sa túto otázku nepýta nikto – od detstva majú samozrejmé, že umenie je dôležitou súčasťou života, že je to kreatívna, zábavná, zmysluplná oblasť, vďaka ktorej môžeme prežiť nádherný, intenzívny život. My sme sa však prepadli až tak hlboko, že musíme najprv postupne vybudovať toto základné povedomie. Ale nedivím sa, že ľudia umeniu nerozumejú – ani elity u nás nejdú príkladom.

Prečo máme podľa vás nárok nerozumieť umeniu? Ako sa to stalo?

Len aby to bolo jasné, nechcem na nikoho ukazovať prstom a napomínať ho, že sa o umenie nezaujíma. Naozaj si myslím, že je to problém, za ktorý verejnosť nemôže a ktorý súvisí s minulosťou. Generácia mojich rodičov a ešte aj tá moja vyrastala v dobe, keď sa u nás línia vývoja umenia prerušila. Po roku 1948 sa umenie u nás začalo obracať do minulosti a nasledujúcich štyridsať rokov sa drvivá väčšina výstav v českých galériách prezentovala krajinomaľbou v štýle z 19. storočia alebo oficiálne povoleným umením. To nás odlišuje od toho, čo sa dialo v západnej časti sveta. Tam sa umenie prirodzene vyvíjalo ďalej, abstrahovalo, smerovalo k performancii či iným žánrom, bolo čoraz náročnejšie pre svojich divákov, ale oni ho mali možnosť naživo zažiť a vidieť. Aj u nás sa umenie vyvíjalo a menilo, ale priamy kontakt s ním mala viac-menej iba zainteresovaná skupina neoficiálnej scény. Dlho sa prehodnocovala aj tvorba autorov, akým bol napríklad Josef Čapek, čo sa zdá neuveriteľné. V tomto vyrastali naši rodičia aj tí, ktorí sa neskôr stali učiteľmi na školách; dnes už učia ich žiaci a stále majú vplyv na najmladšiu generáciu.

Prístup škôl má pravdepodobne v celej téme veľký vplyv na to, či sa niečo zmení. Čo zo súčasného stavu je zle?

Pamätám si, že ako žiak som sa nikdy nedozvedel viac o umení 20. storočia. Už na základnej škole som vedel o praveku, o starodávnom Egypte, o renesancii, o 19. storočí, ale to 20. sme akosi nikdy nestihli. A to sa, bohužiaľ, v českom školstve deje dodnes. A nezrozumiteľnosť je jedným z dôvodov. Ani mnohí dnešní učitelia naozaj poriadne nevedia, ako sa majú vyrovnať s niečím takým, ako bol pisoár, ktorý Duchamp vystavil pred sto rokmi. Keď o ňom začnem v škole hovoriť, mám problém – nielen s deťmi, ale aj s pedagógmi. A pritom je to sto rokov staré dielo! Takže ak nepreklenieme túto hranicu a učitelia v školách nezačnú hovoriť o súčasnom umení, nič sa nezmení.

Čo sa teda musí stať? Pomohla by nejaká systémová školská reforma?

Výučba je jedna vec; tam by, napríklad, na úvod stačilo aj to, keby sa umenie stalo súčasťou ostatných predmetov – histórie alebo českého jazyka. Súčasné umenie totiž skvele znázorňuje to, čo sa deje vo svete – aj dnešný svet je často nezrozumiteľný a tiež sa musíme pýtať a hľadať odpovede, aby sme mu rozumeli. A s umením je to rovnako. Nemyslím si však, že je to iba o nejakej školskej reforme. Je to totiž aj otázka dopytu.

Keď som tu mal pred desiatimi rokmi nejakú zahraničnú návštevu, tŕpol som, kam ich zobrať na večeru. Všade bolo to isté. Ale potom sa začali nakrúcať relácie o varení a za tých desať rokov sa udiala ohromná zmena. Percento miest, kde narazíte na kvalitnú reštauráciu, výrazne vzrástlo a ľudia už vedia variť aj zo surovín, ktorých sa kedysi báli, lebo ich nepoznali. A nezmenilo sa to preto, že by zrazu všade začali variť inak, ale preto, lebo ľudia si tú zmenu vyžiadali. Vďaka informáciám a popularizácii zrazu chceli jesť inak. Chceli jesť lepšie a žiť lepšie. A takáto by mala byť aj cesta k výtvarnému umeniu. Reforma na to nestačí. Potrebujeme vzbudiť záujem. Potrebujeme, aby si spoločnosť uvedomila, že na dobrý život je potrebná kultúra aj umenie.

A baví vôbec dnešné deti hovoriť o súčasnom umení?

Áno, a – našťastie – poznám už aj skvelých pedagógov, ktorí nechajú svojich žiakov hoci i zmätene pobehovať po výstave, ale potom sa ich začnú pýtať, čo to vlastne videli a zažili. To je tá správna cesta. Veď ich ani tak veľmi nebaví, čo sa dialo v starovekom Egypte – chcú vedieť, ako je možné, že je v galérii vystavené video dvoch ľudí, ktorí sa bozkávajú cez sklo. Chcú vedieť, prečo je to umenie. A nie je také ťažké vysvetliť to. Akurát, že od revolúcie uplynulo už 27 rokov a stále to robíme nejako zle.

Prečo?

Časť toho spôsobuje strach. Keď človek niečo nepozná – bojí sa. Je to ako s utečencami. Žiadnych u nás nikto nikdy nevidel, ale všetci sa zhodnú, že sa ich boja. S výtvarným umením je to podobné. Je veľmi jednoduché povedať, že tomu nerozumieme a nezaujíma nás to, ale často je za tým práve strach.

Ako sa dá prekonať?

Na úvod si treba uvedomiť jednu vec. Umenie sa zmenilo. Umenie už nikdy, nikdy, nikdy, nikdy nebude také ako kedysi. A nemôžeme to od neho ani chcieť. Keď to poviem nahlas, množstvo ľudí je z toho v rozpakoch. Potom sa ich pýtam, či by chceli opäť žiť bez svojho mobilného telefónu, počítača alebo auta. To by nechcel nikto, ale od umenia to chcú. Hovoria, že majú radi, ako maľovali autori v 19. storočí, lebo tí dnešní už podľa nich maľovať nevedia. Na to im hovorím, že by vari nechceli, aby umelci niekoľko desaťročí stále robili to isté a maľovali to isté, a teda – aby sme premýšľali rovnako. Vtedy im dôjde, že to nejde.

V zásade teda ide iba o to, aby sme mali záujem a pýtali sa. Pýtať sa, čo je na umení zaujímavé, a skúšať na to hľadať vlastnú odpoveď. Okolitý svet nám v tom nepomáha. Väčšinu času sa obklopujeme vecami, ktorú sú ľahko zrozumiteľné: či je to internet, alebo televízia – všetko to na nás musí zapôsobiť ihneď. Ale všimnite si, že to, čo na nás zapôsobí okamžite, má krátku trvácnosť, kým tie zážitky, ku ktorým sme sa museli nejako dopracovať sami, nás často ovplyvňujú dlhodobo, dokonca na celý život. A umenie to dokáže.

Sú otázky o umení, na ktoré už nemáte chuť odpovedať?

Áno, sú – tie, keď v deťoch počujem ich rodičov. Keď si nikto – ani škola, ani rodič – nedal tú prácu, aby si deti na niečo urobili názor samy. V tomto hrá množstvo rodičov negatívnu úlohu – sú presvedčení, že vedia, čo je pre deti dôležité, ale umenie to fakt nie je. Možno tenis, matematika alebo angličtina, ale umenie? To nie. A na deťoch to potom hneď vidno: dávajú mi otázky, z ktorých počujem ich rodičov. Nie sú to ich otázky. Potom sú však aj také, vďaka ktorým mám z tejto práce radosť. Zažil som paniu, ktorá si po celý svoj život myslela, že v galérii nevisia originály. Keď som jej povedal, že ten Picasso v Národnej galérii je fakt originál, zdalo sa, že omdlie. „On je fakt tu? Iba tak? To nemôže byť pravda!“ Bola v šoku. A potom ďalšia pani – po prednáške o kubizme mi hovorí: „Nikdy sme s manželom nechodili do galérie, začala som, až keď zomrel, ale je to skvelé. A dnes… dnes som konečne pochopila kubizmus. Mám sedemdesiat, a pochopila som to.“ Otvoril sa jej nový svet. Z takýchto vecí mám radosť.

A čo stereotypy na druhej strane – netreba tam tiež nejaké prekonať? Nie je aj na strane teoretikov a umelcov dôvod, pre ktorý sa umenie stalo nezrozumiteľným? Majú záujem vysvetľovať ho?

Dejiny umenia som neštudoval, ale viem, že je tu veľká skupina ľudí, ktorá to necíti tak, že by umenie malo byť zrozumiteľné každému a mali by sme k nemu hľadať cestu. Akoby galérie vnímali iba ako zbierkotvorné inštitúcie, ktoré majú zhromažďovať a oprašovať diela, a je im jedno, či ich verejnosť vidí a rozumie im alebo nie. Rešpektujem ich, niekto to musí robiť, ale občas ma zaráža, keď nemajú oni rešpekt k inému spôsobu uvažovania. Zároveň je však veľa teoretikov, ktorí rozumejú potrebe vysvetľovať a aj tomu, čo robím ja. Napokon, knihu o českom umení 20. storočia mi krstili Charlotta Kotíková a Hana Rousová, dve dôležité kunsthistoričky, ktoré majú vyše sedemdesiat. Veľmi ma podporovali a som hrdý, že moju prácu rešpektujú.

Občas sa aj teoretikom stane, že niekoho vychvália alebo, naopak, skritizujú príliš a o pár rokov to už nie je pravda. Neprispieva aj toto k tomu, že širšia verejnosť má problém im uveriť a brať ich vážne?

Na to je jednoduchá rada – idem sa na to pozrieť a urobím si vlastný názor. Urobiť si svoj názor je ohromná devíza, ktorú v slobodnej spoločnosti máme, a všetky recenzie sú iba rôznymi uhlami pohľadu. Mali by sme brať menej vážne diela Davida Černého, keď sa o ňom píše aj v Blesku, lebo sú drahé a provokatívne? Nie. Osobný názor je najzásadnejší. Povedať a obhájiť si, v čom sa vám výstava páčila alebo nepáčila. Napokon, presne toto je podľa mňa jedna z príčin, prečo prišlo na Kinteru toľko divákov. V rámci školských výletov sem prišlo množstvo detí a mnohé povedali doma rodičom, že je to dobré, tak cez víkend prišli s nimi a možno vzali aj starých rodičov a zrazu to číslo vyskočilo.

Ešte dva týždne pred koncom ju videlo viac než 140-tisíc ľudí, čo sa nikdy doteraz nestalo. Neznamená to, že vaša úloha sprístupňovať umenie širšiemu publiku sa už vlastne naplnila?

Bolo by to skvelé, keby to bola každodenná realita, ale tak to nie je. Výstava Krištofa Kinteru je unikátna a nemá v českom prostredí obdobu. Takáto návštevnosť je zväčša pri dielach a umelcoch, akými sú Alfons Mucha alebo Josef Lada, ktorých diela sú zrozumiteľné širokej verejnosti, čo nie je tak úplne Kinterov prípad. Myslím si, že sa ešte dlho budeme zamýšľať nad tým, prečo sa to teraz stalo – a to by mohlo priniesť aj inšpiráciu pre iné inštitúcie a galérie. Ak by to naozaj bolo tak, že priemerná návštevnosť výstavy bude odteraz 30-tisíc ľudí, moja práca v galérii by už naozaj nemusela vyzerať tak ako doteraz, ale mohla by sa posunúť ďalej – k dialógu. Ten by som totiž rád viedol – ale na dialóg musí byť pripravená aj druhá strana a zatiaľ to tak nie je. Nevieme nájsť základ, odrazovú plochu, na ktorej by sme sa zhodli. Rastúci záujem o výstavy však minimálne v posledných rokoch vidno. Tento rok prišlo okolo päťdesiattisíc na Gerharda Richtera a takmer sedemdesiattisíc na Františka Skálu a to už sú čísla porovnateľné so zahraničím.

Nezačíname teda už predsa trochu doháňať to, čo máme zameškané?

Chcel by som tomu veriť, ale obávam sa, že to sa ešte úplne nestalo. U Richtera zabrala, napríklad, silná prezentácia v médiách, ktoré dávali dôraz na to, že ide o diela najdrahšieho súčasného umelca, a fakt je aj ten, že veľkú časť výstavy tvorili realistické diela. Tento spôsob vyjadrenia je aj širokej verejnosti zrozumiteľný, takže táto kombinácia zabrala. Česká spoločnosť stále oceňuje najmä rukodielnosť, akúsi zreteľnú kvalitu umelca.

František Skála to všetko vyreže, vysústruží, prekvapí nás voľbou materiálov a u Kinteru je tento faktor tiež nezanedbateľný. Keby sme si to však porovnali, napríklad, s výstavami konceptuálneho umenia, zrazu je to inak – bolo by skvelé, keby toľko ľudí prišlo na Jiřího Kovandu, ale to sa zatiaľ určite nestane. Z tohto pohľadu je potrebná ešte dlhá práca, kým dokážu oceniť, že myšlienka môže byť rovnakým zážitkom ako niečo, čo je perfektne namaľované alebo vyrezané.

Názov vašej knihy, ktorá najmä deťom predstavuje vývoj súčasného umenia, je Prečo obrazy nepotrebujú názvy. Takže prečo?

Vždy to trochu opravujem, lebo obrazy v skutočnosti názvy potrebujú, aby sme porozumeli, čo nám obrazmi chcel autor povedať. Je to istý typ informácie, ktorú nám autor dáva k dispozícii – a môže to byť pokojne aj „Bez názvu“ alebo „Obraz číslo 54“. I tak si za týmto názvom knihy stojím, lebo sa mi veľmi často stáva, že sa ocitnem pred obrazom s deťmi alebo i s dospelými a oni nepoznajú názov diela, ale dokážeme sa o ňom veľmi dlho a živo rozprávať. Zdá sa mi, že v tú chvíľu sú najslobodnejší. Bol to aj prípad, keď sme obrazy z depozitu na jeden deň vystavovali v domove dôchodcov. Trištvrte hodinu vedeli o nejakom hovoriť bez toho, aby poznali, kto ho namaľoval a kedy. Bol to pre nich zážitok, nech by sa obraz volal akokoľvek. Až po čase sme im názov povedali a začali ho spoznávať a odkrývať viac, ale i tak je tá prvá časť spoznávania obrazu bez názvu dôležitá.

Stalo sa to aj mne – vyrastal som pod reprodukciou jedného van Goghovho obrazu, ktorý visel v obývačke. Nikdy som nevedel, ako sa volal. Boli tam nejaké domy a stromy, ale mne sa celé detstvo zdalo, že tie stromy vyzerajú ako dva psy. A keď nedávali nič dobré v telke, tak sme sa s bratom k tým dvom „psom“ otočili a vymýšľali sme o nich rozličné príbehy. Až oveľa neskôr som sa dozvedel, čo je to za obraz a ako sa volá, ale to ma už neohromilo. Obrazy, umenie väčšinou nepotrebuje názvy, aby nás zasiahlo, oslovilo, provokovalo.

Nestalo sa vám, že by vás svet umenia v niečom sklamal až tak, že by ste mu prestali veriť?

Vždy, keď nejaká predstava dostane zásadnú ranu, tak som zaskočený, ale to sa stáva – aj v umení. Moje ilúzie o tom, ako je to s obchodom s umením, narazia každú chvíľu. Pre niekoho je to naozaj iba biznis: mnohí si nekupujú umenie, lebo bez neho nemôžu žiť, ale iba preto, že za ním vidia zisk. Ale zistil som, že s tým nič neurobím, a ani ma to zvlášť nezaujíma. Zaujímajú ma diela. A ak ma niečo mrzí, tak sú to situácie medzi umelcami, keď aj elity scény idú proti sebe spôsobom, ktorý musí byť smerom k verejnosti absolútne zmätočný a zbytočne to škodí celej scéne. Potom si ľudia povedia, že ani sami umelci nevedia, čo je dobré, a mávnu nad tým všetkým rukou.

Hovorili sme veľa o tom, ako má byť umenie zrozumiteľné – ale čo má byť výsledkom? Aj impresionisti, ktorí sú dnes pre mnohých poslednými zrozumiteľnými umelcami, boli svojou dobou nedocenení a nepochopení, a rovnako aj množstvo ďalších umelcov, čo umreli zabudnutí a chudobní. Nemá teda umenie napokon právo byť nezrozumiteľné?

Samozrejme, že má, ono by také dokonca malo byť. To je podstata umenia, že nás provokuje, že je o krok popredu. A chvíľu trvá, kým sa zorientujeme v tom, čo je kvalitné a ktoré diela dokážu oslovovať aj ďalšie generácie. Ten čas sa však môže skrátiť, ak si na úvod nepovieme – tomu nerozumiem, nepáči sa mi to a nič na tom vlastne nevidno. Stačí to rešpektovať a o chvíľu možno zistíme, že čosi na tom je a že ešte sa táto schopnosť vidieť a rozoznávať v spoločnosti čosi v predstihu dá využiť. Umelecké diela vždy v histórii posúvali celú spoločnosť dopredu a tak je to, samozrejme, aj v súčasnosti.