Denník N

Namiesto Chorvátska choďte budúci rok do Bejrútu

Foto – Martin Bandžák/Magna

Krajina krehkej a umelej rovnováhy, kde svieti vianočný stromček priamo pred mešitou. O Libanone s unikátnymi fotkami čerstvého víťaza Czech Press Photo Martina Bandžáka.

Paríž je ťažké si predstaviť bez obrazu geometrických línií ulíc a domov, New York bez zvukov trúbiacich taxíkov a kvíliacich sanitiek a v Bejrúte vám najviac v pamäti zostane vôňa.

Keď kráčate mestom, stále sa mení: chvíľu dominuje pražená káva alebo vodné fajky, chvíľu kebab, chvíľu zelenina zo stánku, všetko podfarbené korením. V piatok poobede pribudne benzínu, v sobotu večer parfémov, a práve preto, že vôňa sa stále mení, ju ani po pár dňoch neprestanete vnímať.

Hrdo oboznámim s týmto svojím cestovateľským pozorovaním prvého domáceho a ten sa začne smiať: „Vy Európania už ani neviete, ako smrdia odpadky!“

Dojčením proti obťažovaniu

Som v Libanone, aby som pár novinárom z regiónu rozprával o budovaní finančne nezávislých médií, ale keď sa vypytujem na ich problémy, vyzerá to tak, že nebudem školiť, len kondolovať.

Nezamestnaná dvadsiatnička vraví, že dostala výpoveď z oddelenia kultúry veľkých novín pod zámienkou, že jej recenzie diel sú príliš „sugestívne“.

Študentka žurnalistiky mi po anglicky, čo je po arabčine a francúzštine jej tretí jazyk, podrobne vysvetľuje, ako jej šatka na hlave znižuje šance nájsť si zamestnanie. V štátnej televízii v moslimskej šatke byť nesmie, v súkromných to oficiálne zakázané nie je, ale tiež sa to nehodí, a pre ďalšiu skupinu televízií spojených s radikálnymi islamistami zasa jej spôsob nosenia šatky a jej názory nie sú dosť nábožensky konzervatívne. Vidí to tak, že pôjde do rozhlasu.

Libanon je najliberálnejšia a v istom zmysle najzápadnejšia arabská krajina, čo zistím hneď na seminári, keď so študentmi vytvárame fiktívne profily čitateľov našich fiktívnych budúcich novín. Susedná skupina podrobne opisuje sexuálne preferencie a frustrácie nášho typického čitateľa a v našej ďalšia študentka namieta proti stereotypizácii žien, keď sa náš fiktívny muž zaujíma v novinách o financie a žena o módu.

V prestávkach si študenti vymieňajú historky o najšibnutejších miestnych islamistoch. Víťaz: miestny politik, ktorý navrhol, že by ženy na pracoviskách mali dojčiť svojich kolegov, pretože tým sa muži stanú akoby členmi ich rodín a predíde sa tak budúcemu sexuálnemu obťažovaniu.

Šťastné a veselé želá váš imám

Sú necelé dva týždne do Vianoc. Priamo pred najväčšou bejrútskou mešitou stojí uprostred križovatky vysoký vianočný strom a pod ním spieva ženský zbor koledy. Z dvoch strán ho chránia betónové zátarasy, zo zvyšných obrnené transportéry a nákladné autá s vojakmi za guľometmi.

Po prvej kolede sa z mešity ozve burácajúci hlas zvolávania moslimov k modlitbe; zbor preruší koledy a čaká, kým bude môcť pokračovať.

Keď sa vydáte od mešity do centra mesta, tretina obchodov bude mať vianočnú výzdobu doplnenú nápismi v arabčine. (Ak ste nevedeli, že na svete žijú milióny kresťanov, ktorí hovoria len po arabsky, nič si z toho nerobte, nevedia to ani mnohí Arabi.) Na ďalšom námestí nájdete tínedžerky v moslimských šatkách, ako si pred rozsvieteným stromčekom navzájom robia fotky na Facebook.

Nová mešita v Bejrúte priamo na bývalej frontovej línii. Foto – Martin Bandžák/Magna

Ak sa vám pri slove Bejrút vynorí obraz dymiacich ruín mesta, môže za to najmä libanonská občianska vojna, ktorá sa skončila v roku 1990; vraždili sa v nej navzájom najrôznejšie kresťanské a moslimské sekty s primiešaním zahraničných jednotiek v najrozličnejších a neustále sa meniacich kombináciách.

Po 15 rokoch a 120-tisíc mŕtvych na troskách zdevastovaného štátu vznikla politická dohoda, podľa ktorej v libanonskom parlamente musí byť vždy presne polovica kresťanov a polovica moslimov. Prezidentom Libanonu môže byť len kresťan, premiérom sunnitský moslim a predsedom parlamentu šíitský moslim. Nie je to veľmi praktické, ale je to lepšie ako streľba v uliciach.

Rovnováha medzi jednotlivými skupinami je taká krehká, že sa zďaleka obchádza všetko, čo by ju mohlo narušiť. Libanon napríklad od roku 1932 nerobil sčítanie obyvateľov a ani sa na to nechystá. Zrejme by sa totiž ukázalo, že moslimov odvtedy pribudlo viac ako kresťanov, vznikla by požiadavka na ich väčšie zastúpenie pri vládnutí a znova hrozba streľby v uliciach. V libanonskej politike sa vlastne každá debata po chvíli končí argumentom „chcete znova streľbu v uliciach?“, sťažujú sa mi miestni.

Vianočný stromček pred mešitou – presne na mieste, kadiaľ predtým prechádzala frontová línia medzi kresťanskými a islamskými sektami – je symbolom toho, aký Libanon veľmi chce byť. Desiatky po zuby ozbrojených vojakov navôkol zasa realistickým pripomenutím, aké ťažké to v tomto regióne bude.

Foto – Martin Bandžák/Magna

Pred mojím domom ruské tanky

Nedá sa písať o Libanone a nepísať o Sýrii. V Libanone žijú asi 4 milióny Libanončanov a okolo 1,5 milióna, možno dokonca 2 milióny sýrskych utečencov. S jedným z tých najšťastnejších sedím v Bejrúte v Starbucks. Volá sa Ahmad, je pediater v najlepšej libanonskej nemocnici a ušiel sem zo svojho domu v Aleppe ešte začiatkom vojny.

Dve základné veci o Sýrii, čo hovorí, mi budú neskôr opakovať prakticky úplne všetci. Po prvé, vojna v Sýrii sa končí a Asad bude jej víťazom. Po druhé, lepší Asad ako pokračovanie vojny.

„Vo vnútri som proti Asadovi. Mal dať ľuďom aspoň niečo zo slobody, ktorú chceli. Veď máme v Sýrii 22 rôznych bezpečnostných služieb, ale len 7 univerzít,“ hovorí Ahmad. „Teraz po siedmich rokoch však už na tom, kto bude pri moci, záleží len cudzincom. Revolúcia neuspela, nezostáva nič iné, ako znova vybudovať celú krajinu.“

Ahmad sa počas vojny vrátil do Aleppa dvakrát. Prvýkrát, aby odtiaľ zobral otca do nemocnice v Turecku, lebo ho zasiahla náhodná guľka do hlavy. Druhýkrát pred dvoma mesiacmi, keď viezol vyliečeného otca späť.

„Po našich uliciach vtedy chodili ruské tanky a kráčali ruskí vojaci. Potom ich zasa vystriedala turecká armáda. Mocnosti bojujú medzi sebou a zhodou okolností je to na sýrskom území. Keď sa konečne dohodnú, za hodinu bude po konflikte,“ myslí si.

Ahmad má v Libanone prestížnu a dobre platenú prácu, ale aj tak premýšľa, či nebola chyba neodísť do Európy, keď odchádzali všetci z jeho okolia.

„Veľa mojich kamarátov zo Sýrie je v Nemecku. Aj veľa kamarátov z Libanonu je v Nemecku a tvária sa tam ako Sýrčania, stačí im napodobňovať sýrsky prízvuk,“ hovorí so smiechom Ahmad. Na otázku, ako presne sa do Európy dostali, odpovedá, že „ako všetci“ – lietadlom do Turecka, odtiaľ loďou do Grécka. Okrem letenky platili prevádzačom 2- až 3-tisíc dolárov.

Ahmedovi v Bejrúte nechýbajú peniaze, ale mrzí ho, že so sýrskym pasom nemôže nikam cestovať, „len do krajín, ktoré ani nenájdete na mape“. Dlho mi rozpráva o inom kamarátovi lekárovi, ktorý sa s prestížnym americkým vzdelaním snažil získať prácu v Perzskom zálive a neustále bol odmietaný. Nakoniec odišiel do Švédska, získal švédske doklady a hneď potom sa odsťahoval do Dubaja, kde si mohol okamžite vyberať z množstva ponúk. „Chápete, predtým nebol ani o chlp horším lekárom, len mal smolu v tom, kde sa narodil a aký mal pas.“

Ahmad má štyri sestry (tri sú zubárky a jedna lekárnička), ale žiadneho brata; to znamená, že nemusí ísť slúžiť do sýrskej armády. Preto môže do Sýrie a naspäť kedykoľvek cestovať. Tak ako množstvo iných ľudí v Libanone mi vysvetľuje, že mnohí jeho známi by sa radi už vrátili z Európy do Sýrie, nebyť jediného problému: nevedia, aký trest by ich stihol za to, že nenastúpili do armády.

To mi rozprávajú aj mnohí Libanončania: bolo by fajn, keby sa Sýrčania konečne vrátili domov, ale nemôžeme ich nútiť, kým nevieme, či od štátu dostanú za útek pokutu, alebo ich budú mučiť a potom zastrelia.

Ako Rím, len krajšie

V libanonskom meste Baalbek, dve hodiny cesty z Bejrútu na východ, stojí hotel Palmyra. V jeho vstupnej hale aj na všetkých chodbách stoja na mramorovej podlahe akoby mimochodom pohodené kamenné originály starorímskych búst a torz. Na stolíkoch bronzové vázy. Na stenách desiatky originálov obrazov.

Priamo oproti vchodu je ledabolo opretá monumentálna kamenná doska s akýmsi latinským nápisom. Keď prejdete okolo nej, v ďalšej hale sú všetky steny zaplnené fotkami a kresbami predchádzajúcich hostí: Albert Einstein, G. B. Shaw, Charles de Gaulle, Atatürk, králi, sultáni.

Ahmed Kassab, ktorý máva na recepcii doobedňajšie zmeny, vám rád poukazuje, ktorý slávny herec ku ktorému inému chodil na izbu – pracuje tu od roku 1955.

Hotel Palmyra v Baalbeku. Foto – Martin Bandžák/Magna

 

Priviedol ma sem Martin Bandžák z humanitárnej organizácie Magna a v kráľovských kreslách na chodbe mi rozpráva, ako raz býval v tomto hoteli úplne sám (ako napokon takmer vždy), keď na recepciu dorazila zblúdilá partia holandských turistov a pýtali sa, či môžu dostať izbu. Recepčný si ich premeral a vraví: Sme plní.

Hotel od otvorenia v roku 1874 nebol ani jediný deň zatvorený. Keď prežijete dve svetové vojny, občiansku vojnu aj vojny s väčšinou susedných krajín, nebudete predsa odkázaný na prenajímanie izby hocikomu, kto sem prišiel náhodou. Ak je práve slabšie desaťročie, keď sem nikto nechodí, nech je tak.

Výstava rímskeho umenia vo vstupnej hale hotela Palmyra je nič oproti tomu, keď sa v hoteli otočíte späť smerom ku vchodu. Len pár metrov krížom cez cestu stojí Heliopolis, dvetisíc rokov starý súbor rímskych chrámov postavený na ešte oveľa staršom fénickom meste. Miestny Jupiterov chrám bol najväčším rímskym chrámom na svete a rímske Fórum oproti Baalbeku pôsobí, ako keby si v Taliansku najskôr mladí architekti na zmenšeninách nacvičovali, čo chcú raz v Baalbeku postaviť.

Výhľad na Heliopolis z Palmyry. Foto – Martin Bandžák/Magna

Obrovský areál Heliopolisu s desiatkami pamiatok obnovených za talianske a nemecké peniaze má s hotelom Palmyra jednu vec spoločnú: okrem mňa a Martina Bandžáka tu nie sú vôbec žiadni návštevníci.

Pár kilometrov za rímskymi chrámami sa totiž začínajú hory a hneď za nimi je Sýria. Ministerstvá zahraničia väčšiny západných krajín odporúčajú necestovať.

Cestou sem z Bejrútu sme prechádzali piatimi kontrolnými bodmi libanonskej armády: betónové búdky, vrecia s pieskom, pár vojakov so samopalmi. Za Baalbekom už pri prvom kontrolnom bode stoja starostlivo zoradené štyri tanky. Ďalej už libanonské územie nekontroluje libanonská armáda, ale Hizballáh. Zasnežené štíty hôr v diaľke križujú rovné čiary horských ciest, po ktorých preváža zbrane, utečencov, bojovníkov alebo čokoľvek iné, čo treba.

Oslavy Hizballáhu (víťaz Czech Press Photo 2017). Foto – Martin Bandžák

Šéf Magny Martin Bandžák žije aj s rodinou v Kambodži a sem si odskočil na pár týždňov vyriešiť papierovačky s miestnymi úradmi kvôli malej klinike, ktorú tu zo slovenských darov Magna prevádzkuje.

S ním a miestnym šoférom nepôsobí mesto nijako nebezpečne a spomeniem si na pár kamarátov, ktorým by som pokojne cestu sem za pamiatkami odporúčal. Raz stretneme demonštráciu Hizballáhu. O deviatej večer počujem cez zatvorené okenice hotela z ulice jednu dávku zo samopalu, ale potom zaspím.

Podvýživa nie je módna

Zvláštnosťou Libanonu je, že pre Sýrčanov tu neexistujú obrovské utečenecké tábory známe z iných krízových miest. Kto mal veľa peňazí, utiekol do Európy. Kto mal aspoň nejaké, prenajal si byt kdekoľvek v meste, v lepšom prípade pracuje ako poslíček alebo v kuchyni, v horšom žobre. Kto prišiel úplne bez ničoho, býva v jednom zo stoviek malých táborov roztrúsených popri cestách po celej krajine: stačí prenajať kus poľa, natiahnuť elektrický kábel, postaviť cisternu.

Šanca dostať sa k lekárovi z takéhoto miesta, pešo cez množstvo armádnych kontrol, je minimálna a kto sa aj dostane, málokedy si lekára môže dovoliť. Preto Magna vysiela po oblasti svoju mobilnú kliniku, ktorá pozostáva z týchto vecí: rozkladacia plenta, malý stolík a dve veľké plastové krabice naplnené liekmi.

Lekár Magny Mohamed v provizórnej vyšetrovni. Foto – Martin Bandžák/Magna

Dva malé tábory, kde dnes z auta tieto veci vykladáme, sú ako všetky tábory z televízneho klišé. Stany z celtoviny stojace v blate, stany bohatších s vybetónovaným priedomím a kusom priesvitného igelitu namiesto okna. Bosé deti pózujú na vraku starého mercedesu, tínedžeri opravujú skúter. Tehotné ženy, sušiaca sa bielizeň. Kozy okolo hliníkovej latríny, psy na smetisku, odtrhnutá ruka bábiky v kaluži. Dieťa obhrýza plastovú tácku, lekár sa rozčuľuje nad stoickým prístupom jeho matky.

Kategória sýrskych utečencov zahŕňa lekára Ahmada, ktorého som stretol pred pár dňami v Starbucks, aj ľudí, ktorí tu sedia bosí pred nami v stanoch, ale civilizačná priepasť medzi nimi je obrovská. Ženy sú z Rakky, majú tetovania na tvári. Päťdesiatnik so šatkou cez tvár nám vysvetľuje, že vždy, keď sa dotkne oka, narastie mu z toho brucho. Lekár po chvíli debatu vzdáva a naordinuje mu kvapky do očí. Prizerajúci libanonský vodič sa smeje.

Lekár Magny Mohamed má trvalý pobyt vo Švédsku, vrátil sa odtiaľ, lebo sa mu to zdalo správne. Dnes ho sledujem, ako v dvoch táboroch ordinuje v stanoch z celtoviny bez okien, do ktorých sa hneď natlačia všetci záujemcovia o vyšetrenie. Nekoná sa žiadna dráma, väčšinu ľudí trápi kašeľ, žalúdočné ťažkosti alebo chronické choroby ako cukrovka. Za deň ich ošetrí 85.

S Martinom Bandžákom strávim v Bejrúte a Baalbeku dva dni a väčšinu času debatujeme o tom, ako sa dá vlastne vysvetliť človeku v Európe, že aj keď má aj on sám v živote problémy, nie sú možno rovnakej kategórie ako problémy človeka v Sýrii. Nevieme.

Čakáreň, vyšetrovňa, lekáreň. Foto – Martin Bandžák/Magna

„Rozvojovej pomoci neverím, už aspoň 30 rokov nefunguje,“ prekvapí ma Martin. „Neverím, že keď ľudia zomierajú, tak môžeš sadiť semienka stromov, aby raz vyrástli a priniesli obživu.“ Magna sa preto nevenuje projektom, ktoré majú priniesť úžitok o 10 rokov, ale „medicínskej pomoci tu a teraz“, ako hlási anglický nápis na bundách zamestnancov.

Podávať deťom stravu, aby neumreli od hladu, dnes „nie je módne“ a „nie je trvalo udržateľné“, cituje Martin dôvody, prečo sa im na takéto programy veľmi ťažko zháňajú peniaze v čase, keď „trendom je sadiť semienka“. „Milióny ľudí na svete – v Kongu, v Jemene, Južnom Sudáne, Sýrii – však stále potrebujú úplne základnú pomoc, aby nezomreli. Vtedy ich treba zachraňovať, nešpekulovať,“ myslí si.

Martin vyrastal v Afrike v rodine slovenských lekárov na misii v Zambii a hovorí, že kým vtedy si lekár mohol otvoriť nemocnicu kdekoľvek a bol všade vážený, dnes je to už vylúčené – rizikovosť akejkoľvek humanitárnej pomoci sa dramaticky zvýšila.

„Vojna v Sýrii zmenila celý svet. Tam sa prvýkrát ukázalo, že môžete bombardovať nemocnice a zabíjať lekárov a nič sa vám nestane. To si aj bojovníci všade inde na svete veľmi rýchlo všimli,“ hovorí.

Sýrski utečenci v Libanone. Foto – Martin Bandžák

Exotika pre začiatočníkov

Cesta naspäť z Baalbeku do Bejrútu je, ako keby ste išli z Bratislavy do Piešťan, len by medzi nimi stáli Tatry. Kľukatá asfaltka má tri, štyri či päť pruhov, podľa toho, ako odvážne sa práve za volantom pri predbiehaní dymiacich nákladiakov cítite. Keď sa vynoríte z oblakov a schádzate späť nadol, pohľadu na Bejrút tiahnuci sa od Stredozemného mora do kopcov na všetky strany sa vyrovná máloktorá mestská panoráma na svete.

Na konci občianskej vojny pred 27 rokmi boli veľké časti Bejrútu úplne zrovnané so zemou. Výsledkom je, že je tu dnes úplne nové, nablýskané centrum s vládnymi budovami a najdrahšími svetovými značkami, ktoré vyzerá výborne na fotkách, ale je až na pár zblúdilých turistov bez života. A potom zvyšok mesta, chaotický, pulzujúci energiou.

Bejrút je rovnako ako napríklad Istanbul Orientom pre začiatočníkov: vyzerá to tu inak, ale každý vie, ako to vyzerá u vás doma, a ťažko urobíte nejaké faux-pas alebo sa dostanete do problémov len preto, že ste naivný turista čerstvo vyliahnutý z lietadla.

Obrovskou výhodou sú jazyky: každý hovorí okrem arabčiny aspoň trochu po anglicky a mnohí aj po francúzsky. Libanonská libra má navyše kurz zviazaný s dolárom a kdekoľvek sa dá platiť aj dolármi, bez veľkého rizika, že budete ošklbaní, dokonca aj s možnosťou pre turistu celosvetovo unikátneho zážitku, že vám v miestnej mene správne vydajú. Narazil som na jediné miesto, kde doláre nemohli akceptovať: národné múzeum, kde sa pokladníčka hneď rozbehla za kolegyňami a rýchlo vypátrala niekoho, kto mi doláre vymenil, aby som sa nemusel obťažovať do bankomatu.

Bejrút má hipsterské co-workingy a kaviarne ako vystrihnuté z časopisu Londýnsky bradáč. Ale na bicykli sa tu nikto jazdiť neodváži – chodníky nie sú, a ak sa aj nejaký nájde, parkujú na ňom autá, takže aj tak budete kráčať po ceste.

Baalbek. Foto – Martin Bandžák/Magna

Nikde inde nenájdete taxík tak ľahko ako v Bejrúte – kedykoľvek len kráčate pri ceste, okamžite trúbia a lákajú vás. Takisto: málokde v Bejrúte sa môžete len tak zastaviť a kochať, lebo taxíky na vás okamžite trúbia a lákajú vás. A v máloktorom meste je hoci aj na zelenú také ťažké prejsť v nekonečných zápchach krížom cez ulicu.

Osobitnou témou je libanonské jedlo; za týždeň som mal gigantický falafel s prílohou za šesťdesiat eurocentov aj večeru s 15 chodmi za 40 eur – oboje fantastické. Niektorí vravia, že nikde inde na svete sa nenajete tak dobre ako v Libanone.

Bejrútske nočné podniky a kluby boli preslávené na celom Blízkom východe už pred desaťročiami a dnes sú vraj ešte vychytenejšie.

Zvláštna príťažlivosť železobetónu

Keby som však musel vybrať jeden skutočný symbol Bejrútu, ktorý sa nikdy neprepracuje medzi turistické magnetky, mohla by to byť jedine betónová zátarasa. V nových štvrtiach sú okázalé a s namaľovanými libanonskými vlajkami, obklopené obrnenými transportérmi. Pred bankami sú decentné, ako len masívne železobetónové stĺpiky decentné môžu byť. Na križovatkách a pred kostolmi stoja ohyzdné betónové búdky s troma stenami, do ktorých sa zmestí vždy jeden vojak so samopalom.

Kontroly pri vstupoch do budov tu, naopak, nie sú veľmi prísne. Tu sa nikto nebojí len tak nejakej bombičky, ktorú donesiete v taške – tu ide o to, ako ďaleko od budovy sa podarí zastaviť výbušninami naložený nákladiak.

„Musí nás to nejako meniť, ale neviem ako. Už sme si tak zvykli, že nevieme, aké to je nevidieť stále vojakov,“ hovorí mi vyštudovaný psychológ Adib Rahhal, majiteľ maličkého kníhkupectva The Little Bookshop v bejrútskej štvrti Hamra. „Keď som však napríklad v Amerike, cítim hneď akúsi úľavu,“ vraví.

Týždeň sa každého vypytujem, aké to vlastne je žiť v krajine, ktorá je formálne stále vo vojne, v štáte, ktorý nekontroluje vlastné hranice. Ale je to ako pýtať sa Bratislavčanov, aké to je žiť v meste, ktorým preteká rieka. Normálne – bola tu predsa vždy.

Bejrút. Foto – Martin Bandžák/Magna

Lekár z Aleppa mi ako veselú historku ochotne rozprával, že keď prvýkrát raketa trafila susedný dom a on preletel cez celú miestnosť, ešte ho to rozrušilo. „Neskôr sme však s kamarátmi pokojne hrávali futbal, aj keď sa o dvesto metrov ďalej strieľalo. Už to vôbec nevnímate, človek si zvykne na všetko.“

Vraj nie som sám medzi naivnými cestovateľmi, koho v krízových oblastiach ako prvá šokuje normálnosť bežného života. Akokoľvek desivo vyzerá Aleppo v televízii, aj tam musíte ísť ráno nakúpiť, ak chcete variť obed. Aj v Bagdade chodia deti do školy, aj v utečeneckom tábore sa musia naháňať, smiať a vymýšľať výhovorky, prečo dnes do školy nechcú ísť.

Bejrút je unikátny tým, že bez skutočného ohrozenia sa tu môžete porozprávať s ľuďmi, ktorí takýto život poznajú. Čo s touto skúsenosťou urobíte, je potom už len na vás.

Majiteľ kníhkupectva Adib Rahhal vyrastal v USA, má americký pas a priznáva, že sa ho priatelia neustále pýtajú, prečo z Libanonu neodíde. „Nemôže však takto rozmýšľať každý. Tu je šanca na pokrok a tu viem zmeniť viac ako v Amerike.“

Zároveň hovorí, že je jednoduchý človek a nemá žiadne veľké ambície. „Také kníhkupectvo môže mať pozitívny vplyv na svoje najbližšie okolie, na túto štvrť. Nikdy neviete, čo dobré môže vzísť z rozhovorov, čo tu ľudia každý deň vedú.“

Adibov obchod má rozmer výkladu, dvakrát tri kroky, ale je po strop naplnený literárnymi skvostmi; Adib nepredáva nič, čo by sa mu nepáčilo. Je tu množstvo anglických prekladov autorov obskúrnych národností a ku každému Adib pridáva historku o tom, ktorý zákazník mu toho či onoho srbského či peruánskeho spisovateľa odporučil. V ponuke je aj Kundera a Kafka. Slovák zatiaľ žiaden.

Sľúbil som Adibovi, že keď najbližšie niekto zo Slovenska pôjde okolo, niečo mu určite prinesie.

 

Libanon

  • Spiatočná letenka z Viedne stojí 300 – 450 eur
  • Vstupné víza dostanete do pasu zadarmo na letisku. Do krajiny vás nepustia, ak máte v pase izraelskú pečiatku.
  • Väčšina Libanonu a Bejrútu je bezpečná, problémové sú najmä palestínske utečenecké tábory a oblasti blízko izraelských alebo sýrskych hraníc. Aktuálne odporúčania si pred cestou overte na mzv.sk, a ak chcete cestovať mimo hlavných turistických trás, nájdite si napríklad cez withlocals.com alebo cestovnú kanceláriu miestneho sprievodcu, ktorý oblasť a aktuálnu situáciu v nej pozná.

Teraz najčítanejšie