Denník N

Slovensko 2017: Už vidieť Ficov koniec. Čo bude potom?

Končí sa Ficova éra nehybnosti, ale na rýchlu zmenu nie sme pripravení.

Nezamestnanosť klesá. Minimálna mzda rastie. Kvóty pre Slovensko neplatia. Tieto vety na vás vyskočia spolu s fotografiou usmievajúceho sa Roberta Fica, keď si otvoríte webovú stránku strany Smer. Vety sú v princípe pravdivé, ale keby mali byť aj úprimné, museli by mať ešte jeden dodatok pre voličov: „Nič lepšie vám nevieme ponúknuť.“

Od roku 2006 vládne (s malou prestávkou) strana Smer Slovensku s takou suverenitou, že toto obdobie znesie názov Ficova éra. Rok 2017 je však rokom, o ktorom sa bude v budúcnosti hovoriť, že práve vtedy sa začal rysovať jej koniec.

Voľným okom to vidieť po prehre v župných voľbách, ktorú nikto nečakal, lebo signály nevôle boli dovtedy ukryté v mysliach náladových voličov. Ale prečo sa ich nálada zmenila, keď strana Smer a najmä samotný Fico sa nijako nezmenili?

Robert Fico je pyšný na to, že reprezentuje éru stability, keď sa jeho vlády nerozpadávajú a všetky vlny spoločenskej nevôle sa rozbijú o jeho vyšportovanú hruď. Lenže to, čo Fico nazýva stabilitou, je v skutočnosti nehybnosť. Fico sa pokúsil zastaviť čas, zamkol krajinu do dekády nehybnosti a voliči až teraz začínajú chápať, že za to platia príliš vysokú cenu, ktorou je v skutočnosti úpadok. A preto sa od Smeru začínajú odvracať.

Nejde len o lesy

Úpadok Smeru teda úzko súvisí s úpadkom krajiny a dobrou ilustráciou tohto javu je stav slovenských lesov. Dlho si nik nevšímal ich úbytok, lebo sme predpokladali, že stromy rastú, takže ich rúbanie udržiava prirodzenú stabilitu. A odrazu zisťujeme, že v ére nehybnosti začali naše lesy miznúť, keďže ľahostajná Ficova vláda umožnila lesníkom bezuzdne píliť.

Nejde len o nárek slovenskej verejnosti nad spúšťou v našich lesoch, na ktoré sme boli takí hrdí. Ide o znak civilizačného úpadku. Vo vyspelých krajinách totiž vlády podporujú šírenie lesov, nie ich rúbanie. Týždenník The Economist píše, že celá západná Európa sa zalesňuje, napríklad Španielsko zvýšilo rozlohu lesov od roku 1990 dodnes z 28 na 37 %, Taliansko z 26 na 32 %. Írsko, ktoré bolo kedysi prakticky holé, má dnes 11 % lesov a vláda podporuje ich ďalšie šírenie.

Úbytok slovenských lesov nás teda civilizačne vzďaľuje od Západu, rovnako ako úpadok nášho školstva a zdravotníctva. Nebolo to Ficovým úmyslom. Je to nezamýšľaný dôsledok nehybnosti jeho éry, lebo aj pre verejnú správu platí zákon, že čo sa nehýbe, to odumiera.

Na druhej strane, kladom tejto nehybnosti je to, že Fico nesiahol na demokratické základy štátu, ktoré zdedil po Mikulášovi Dzurindovi. Nie ani tak preto, že by mu záležalo na demokracii, ako skôr preto, že ak by ju chcel meniť na autoritatívny režim, musel by sa vzdať nehybnosti.

Spoločnosť sa teda mohla vyvíjať napriek tomu, že štát sa nevyvíjal, a rok 2017 odhalil jej energiu.

Za Ficovej éry dorástli do voličského veku nielen voliči Mariana Kotlebu, ktorých oslovil jeho akčný fašizmus, ale aj mladí ľudia túžiaci po pozitívnej zmene – a začali organizovať protikorupčné pochody. Najsilnejším dôkazom sily spoločenskej energie je však práve porážka Kotlebu v župných voľbách, lebo je výsledkom mobilizácie ľudí, ktorí sa v období nehybnosti naučili spolupracovať.

Úpadok Smeru teda úzko súvisí s prebúdzaním sa spoločnosti, ktorá začína chápať, že nehybnosť ju ohrozuje. Ficovi treba priznať, že tomuto prebúdzaniu nezabránil, hoci o „bratislavskej kaviarni“ a študentských aktivistoch hovorí s pohŕdaním.

Kam až Fico zájde

Ďalším paradoxom úpadku Smeru je fakt, že uplynulý rok Ficovej vlády bol z celej jeho éry ten najreformnejší. Viacerí ministri sa celkom vážne pokúšali rozhýbať skostnatené štruktúry štátu. A opäť – pokusy o reformy nie sú Ficovým úmyslom, ale nezamýšľaným dôsledkom jeho nezáujmu o ne. Preto im viac či menej nebráni, pokiaľ neohrozujú stabilitu jeho vlády.

Sme teda svedkami pozoruhodného javu, že s úpadkom Smeru sa stav štátu zlepšuje. Lenže zároveň platí stará poučka, že stabilný systém sa stáva krehkým práve v okamihu, keď sa začne pokúšať o reformy. Rok 2017 bol takým okamihom.

Robert Fico to tuší a hrozbu úpadku sa pokúša odvrátiť spôsobom, ktorý sa mu doteraz vždy osvedčil: často a razantne vystupuje na verejnosti, rozhorčuje sa nad médiami, bičuje opozíciu a všemožne dáva najavo, že je pánom situácie.

Lenže nie je isté, ako dlho bude ešte táto taktika fungovať. Po desiatich rokoch Ficovej éry môže byť totiž aj vernému voličovi Smeru čoraz podozrivejší ďalší paradox: premiér sa po celé roky správa na verejnosti ako nesmierne akčný politik neúnavne pracujúci pre ľud, ale v skutočnosti sa pod jeho rukami štát premenil na lenivého a pažravého molocha, ktorý sa stará len o svoje vlastné brucho.

Je možné, že Fico si uvedomuje, že si sám so svojím herectvom už nevystačí, a preto bude potrebovať pomoc. To je jediný racionálny dôvod, pre ktorý sa tak intenzívne usiloval o to, aby sa riaditeľom RTVS stal Jaroslav Rezník. A jeho zvolenie je najzlovestnejšou udalosťou roku 2017, za ktorú sú zodpovední aj koaličná strana Most a Béla Bugár osobne. Ukazuje totiž, že Fico je odhodlaný predĺžiť svoju éru aj za cenu oslabenia demo­kracie, akým ovládnutie verejnoprávnych médií nesporne je.

Podobných signálov je viac – od politickej kontroly ústavného súdu až po zneužívanie polície na útoky proti opozícii. Napriek tomu sa nedá hovoriť o uchvátení štátu, akého sme svedkami v Maďarsku a Poľsku.

Viktor Orbán a Jaroslaw Kaczynski chápu moc ako prostriedok na premenu štátu na ich obraz. Robert Fico chápe moc samoúčelne – ako nástroj aj ako cieľ, ktorý dáva jeho životu zmysel. Preto ju berie veľmi osobne a bol vždy hrdý na to, že voľby vyhrával v otvorenej súťaži vďaka svojej charizme. Ak by na udržanie sa pri moci musel ovládnuť celý štát, bola by to jeho osobná a potupná prehra.

Možno je to riskantný odhad, ale myslím si, že aj z tohto dôvodu Fico zostane skôr pri slovách, než by prešiel k činom. Napokon, hromženie na opozíciu a všemožných nepriateľov jeho vlády mu vždy išlo najlepšie.

No úpadok Smeru odhaľuje ďalší zaujímavý jav: čím je táto strana slabšia, tým menej rozdeľuje spoločnosť. Iste mnoho ľudí úprimne neznáša Fica – a pre jeho grobianstvo často právom. Ale keď porovnáte Slovensko s Českom (o Poľsku a Maďarsku ani nehovoriac), kde Miloš Zeman a Andrej Babiš radikálne štiepia spoločnosť na svojich prívržencov a zarytých odporcov, ktorí sebou navzájom pohŕdajú a nenávidia sa, tak Slovensko vyzerá ako krajina spoločenského zmieru.

Jednou z príčin je iste aj dôsledná európska orientácia Smeru, ktorá obrusuje hrany odporu. Nikdy pred rokom 2017 sa mi nestalo, že by sa moji priatelia – odvekí odporcovia Smeru – v súkromí priznávali k tomu, že keby nemali inú možnosť voľby než len medzi premiérom Robertom Ficom a hlavou opozície Richardom Sulíkom, volili by Fica.

Ešte trochu času, prosím

Tým sa dostávame k ďalšiemu paradoxu, ktorý rok 2017 naplno odhalil: úpadok Smeru prichádza v čase, keď je parlamentná opozícia ako celok pre Slovensko väčšou hrozbou než vládna koalícia.

Nejde len o Kotlebu a Borisa Kollára. Sulíkova SaS sa tento rok míľovými krokmi priblížila k radikálnej pravici a nejde len o taktické získavanie voličov z tohto tábora. Presvedčenie Richarda Sulíka je autentické a logicky ho vytláča do ideologického priestoru, v ktorom sa Európska únia stáva v jeho očiach prekážkou na splnenie jeho ekonomických a politických plánov.

Tento rok sa začali formovať dve politické strany (Spolu a Progresívne Slovensko), ktoré spája istá generačná príbuznosť a európska orientácia, ale je ťažké predvídať, či sa dokážu aj formálne spojiť. Okrem toho sa prebúdza z kómy KDH Alojza Hlinu. V politike nie je nič isté, ak však majú tieto tri strany dostať vôbec šancu v očiach voličov, potrebujú čas.

Lenže úpadok Smeru môže naštartovať nepredvídateľné procesy – vnútri strany aj v slovenskej politike – a éra nehybnosti sa môže skončiť oveľa skôr, než si dnes dokážeme predstaviť. A hoci je pravda, že každý ďalší deň vlády Smeru tejto krajine škodí, jej náhly koniec by mohol priniesť škody ešte väčšie.

Európa je v pohybe, u našich susedov zúri studená občianska vojna, Česko čaká najväčšia skúška z demokracie od roku 1989. V takej situácii býva niekedy nehybnosť – krajšie povedané stabilita – celkom príjemným luxusom.

A tak sa dostávame k poslednému paradoxu: úpadok Smeru je pre Slovensko dobrou správou, ale ešte lepšou správou bude, ak dostane spoločnosť dosť času sa na túto novú situáciu pripraviť. Z toho vyplýva aj želanie, o ktorom by si autor tohto textu nikdy nepomyslel, že ho napíše: Ak sa bude táto vláda správať tak, ako v roku 2017, bude pre Slovensko lepšie, ak potiahne ešte aj rok 2018.

Teraz najčítanejšie