Denník N

V krajine, kde sa slnko maľuje červenou a vlaky jazdia najrýchlejšie na svete, hľadala pokoj, o ktorý ju pripravila Praha

Debut Martiny Leierovej trefne opisuje Japonsko, poskytuje zaujímavú zápletku a nabáda na zamyslenie. Jeho prednostiam však ublížilo časté klišé a zbytočné dejové náhody.

Japonská záhrada prepája niekoľko prvkov – jednoduchosť, nepravidelnosť či symbolickosť. Len tak sa totiž dosiahne to, aby bola harmonická. A, samozrejme, mala by obsahovať scenériu, ktorá do nej akosi nepatrí. Ktorá je svojím spôsobom len vypožičaná.

Architekt by mal do záhrady zakomponovať niečo, čo v nej vlastne nie je – vzdialené body v krajine (jazero či hory na obzore), ktoré sa tak stávajú súčasťou záhrady, hoci nimi v skutočnosti nie sú. Vďaka tomu potom Japonci vlastne žijú v domoch s vypožičaným výhľadom. Toľko k názvu debutu Martiny Leierovej Dom s požičaným výhľadom (vyd. Host, 2017). Teraz k obsahu.

Originál či falzifikát

Zoa je novinárka, ktorú práca nenapĺňa. Najväčšiu frustráciu zažije po odmietnutí článku. Dôvod jej šéfredaktor neoznámi, a preto si Zoa uprace stôl a redakciu novín opustí. Odrazu túži odísť za hranice rodnej Prahy, preskočiť dni naplnené stereotypom, zbaliť sa, žiť. Stretáva sa však s nepochopením partnera aj rodičov. Tí jej vyčítajú, že nič nebuduje, uprednostňuje neistotu a nepotrebnú slobodu. Napriek tomu sa nevzdáva a hľadá si prácu ďaleko od domova.

Román Dům s vypůjčeným výhledem vyšiel v českom vydavateľstve Host.

„Ako obyčajne je chuť utiecť oveľa príťažlivejšia ako chvíľa, keď k tomu skutočne dochádza,“ zhodnotí Zoa pred cestou, ale nakoniec nastúpi do lietadla, ktoré smeruje za oceán.

Zhodou náhod, ktorých je inak plná kniha, sa ocitne najskôr v New Yorku, aby sa nakoniec zabývala v Tokiu. Vedie tam však cesta s mnohými odbočkami, ktoré sú zbytočné, hoci ich vyvažujú presné opisy amerického veľkomesta so štýlovými obyvateľmi, ulicami okolo Metropolitného múzea či Piatej Avenue.

To všetko je prepojené veľmi inteligentnou zápletkou, ktorá sa týka pátrania po tom, či je obraz zakúpený jedným českým boháčom originál alebo len výborná kópia. Preto sa Zoa vyberie do Japonska, kde sa skrýva falšovateľ obrazov Kintaro.

Vďaka tomuto hľadaniu nachádza vo svojom živote pevné body, o ktoré sa na chvíľu oprie, aby ich nakoniec aj tak stratila.

„Kde sa berú tie rozhodnutia, ktoré menia nasledujúce dni? Patria vôbec nám?“ pýta sa autorka ešte v úvode, ktorý je najväčším nedostatkom jej knižného debutu.

Leierová je sebavedomou rozprávačkou a práve týmto sebavedomím románu najviac ublížila.

Mnohé časti textu sú zbytočné, náhod je príliš veľa a hlavná hrdinka je vo svojom pátraní stále viac úspešná. Táto kombinácia uberá knihe na uveriteľnosti, k čomu prispieva aj násilná dynamika textu vyvolaná krátkymi (a väčšinou nadbytočnými) vetami.

„Nemôže sa ho nabažiť. Žiadne porady zajtra, káva so známym o piatej. Zavolať tomu a tomu okolo siedmej. Nenechať si utiecť túto akciu, túto reláciu. Nič z toho ju tu nečaká. Nič nepozná. A niečomu nerozumie, nič neodsudzuje a všetko bedlivo pozoruje.“

Textu neprospievajú ani nepotrebné detaily, prílišné opisy okolitého sveta a časté klišé.

„Že život nie je len podivnou zhodou náhod, nedorozumení, ale má poriadok, postupnosť príčin a dôsledkov.“

Rovnako je ľahko spochybniteľná Zoina motivácia odísť do New Yorku, kde sa novinárka medzi umeleckou smotánkou pohybuje až príliš ľahko. Každý, koho stretne, zrazu pozná niekoho ďalšieho, kto by jej mohol pomôcť, takže sa bez problémov dostane všade tam, kam potrebuje.

Ale keď dorazí do Tokia, príbeh získa stratenú kvalitu a dej sa upokojí. No práve v Japonsku Zou prepadnú pochybnosti ohľadne jej života. S existenciálnou krízou sa v napokon vyrovnáva až do úplného záveru. Je to však skutočne pôsobivý príbeh, k čomu prispievajú trefné opisy Japonska a jeho obyvateľov.

Krajina protikladov

Leierová strávila v Japonsku štyri roky, vďaka čomu dokázala krajinu, kde sa slnko maľuje červenou, podať čitateľovi  veľmi pútavo. Predstavuje Tokio a jeho obyvateľov v každom ročnom období, dokonca aj na Vianoce a na nový rok a umožňuje tak spoznať Japonsko inak ako očami obyčajného európskeho turistu.

„Do nového roku tu ľudia vstupujú bez delobuchov a bez alkoholu, zato s túžbou po očistení. Mnohí takzvaní ateisti vítajú začiatok roku v budhistických chrámoch, kde stoosemkrát odbije zvon. Jedenkrát za každú zlú ľudskú vlastnosť. Milióny očistených duší vítajú prvý deň v roku, prvý deň Mesiaca harmónie a lásky, januára bez ľadu. Vítajú prvý sen, prvý východ slnka alebo kaligrafie. Na všetkom, čo je teraz prvýkrát, nesmierne záleží.“

Samozrejme, Leierová na viacerých miestach porovnáva Tokio s Prahou, ale textu to vôbec neškodí. Naopak, zdôrazňuje tým pokrok krajiny, ktorá bola počas druhej svetovej vojny zničená.

„Myslí na Prahu, skoro sa jej zacnie po rytmickom rachote českých vlakov, ako kvília a pomaly fučia tou priateľskou krajinou. Chudáci zanedbaní, ale lístok o toľko lacnejší. A človek má k lístku zadarmo rad príbehov, nechcených osobných rozhovorov. V miestnych vlakov iba disciplinované ticho. Sebavedomo a spoľahlivo uháňajú ako vietor, nie, ako tajfún, medzi sopkami, po útesoch, nebojácne na dosah vysokých hôr, a keď sa zem začne triasť, okamžite zastavia. Často v predstihu.“

V Japonsku popri sebe existujú dva svety, podobne ako keď sa v Tokiu raz stratíte v malých uličkách s reštauráciami pre najviac desať osôb, a hneď potom splyniete s davom na obrovskej križovatke v štvrti Šibuja.

Japonsko je jednoducho krajina protikladov, kde záleží na kráse a pokoji a zároveň v nej ľudia páchajú samovraždy pre dlhú pracovnú dobu a enormné množstvo nadčasov. Kde sú ľudia k sebe slušní a zároveň uzatvárajú manželstvá dohodnuté rodičmi.

Práve vďaka tomu ide o výnimočný svet, ktorý je odrezaný od toho okolitého nielen morom zo všetkých strán, ale predovšetkým svojou vinou.

„Západný svet vie o Japoncoch málo a najskôr k tomu prispievajú aj oni sami, schovávajú sa za svoju komplikovanú reč ako za stredoveké hradby. Tri rôzne abecedy, keď sa nepočíta latinka. Ideálne ženy ako podľa šablóny, 43 kíl a 155 cm, upravené a zarovnané, drobní ľudia, čo stoja dlhé tiché fronty na obľúbenú reštauráciu, na popkorn, na svoju hodinu vo fitku, na svoje dvere vo vlaku.“

Kladnou stránkou knihy je aj dramatická zápletka, ktorú Leierová zachytila veľmi šikovne. Príbeh je vďaka tomu zaujímavý s nenásilnou pointou ukrytou v japonskej kultúre, v ktorej Zoa nakoniec nájde nevyhnutný protiklad k svojmu hektickému životu.

„Všetko, čo žije, s istotou zomrie, všetko, čo sa stretne, sa určite rozíde. Takže ľútosť a túžba sú obe vlastne rovnako márne vo svete pominuteľnosti, kde je každá radosť len začiatkom bolesti.“

Román Dom s požičaným výhľadom je do veľkej miery o Japonsku a svete, ktorý nepoznáme. Vďaka debutu Martiny Leierovej sa nám aspoň sčasti otvára a zároveň ponúka príbeh o putovaní českej novinárky, ktorá chcela v ďalekej krajine zaplniť prázdnotu z Prahy.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Knihy

Kultúra

Teraz najčítanejšie