Denník N

Dnes večer zbombardujú civilov zakázanými zbraňami. Putovanie po oboch stranách frontu v Donbase

Tri cesty do vojnového chaosu východnej Ukrajiny, na ktorú svet zabudol. V noci tu panuje stanné právo a paľba z mínometov, ale beznádej obyvateľov na území nikoho má aj desivejšie podoby.

[windowtext]
September 2016,
Doneck, územie separatistov

Tretí deň pobytu v separatistickej „Doneckej ľudovej republike“, ktorej existenciu oficiálne neuznáva ani Rusko. Z hotela obsadeného tajnými som sa presťahoval do súkromného bytu na Univerzitnej ulici, niekde medzi centrom Donecka a zničeným letiskom.

Celou štvrťou otriasa bombardovanie ťažkým delostrelectvom. Výbuchy väčšinou prichádzajú z neďalekého frontu na predmestí Donecka, no občas explodujú v blízkosti nášho ošarpaného sídliska so stovkami obyvateľov.

V Minskej dohode II sa obe strany zaviazali zbrane tohto typu nepoužívať. Minské medzinárodné dohody mali byť cestovnou mapou k mieru a ich dodržiavanie kontrolujú pozorovatelia OBSE. Žijú tu, v Donecku, vo svojom hoteli v centre. Bombardovanie musia teraz počuť rovnako dobre ako ja. OBSE však sleduje dodržiavanie prímeria len do šiestej. O pol siedmej mávajú tlačovku. Bombardovanie sa začína pravidelne po ôsmej. Trvá celú noc, každý deň.

Je pol jedenástej večer, vonku je mŕtvolne prázdno. O tridsať minúť začne platiť zákaz vychádzania, treba si do rána spraviť zásobu liekov, vodky a cigariet.

Záväzné nariadenie tejto neexistujúcej krajiny sa zjavne nevzťahuje na opitého, jednonohého veterána. Má asi tridsať, stojí na ulici pred naším panelákom, kníše sa na barlách a kričí, že poondení velitelia mu vzali život. Okoloidúca hliadka so samopalmi, ktorá môže každého, kto poruší zákaz vychádzania, zavrieť do väzenia, sa tvári, že ho nevidí.

[/windowtext]

Cestou na donecké letisko od strany separatistov. Foto – Tomáš Forró

[windowtext]

 

Október 2016,
Doneck, územie separatistov

S Červeným krížom ideme rozdávať humanitárnu pomoc do frontových oblastí. Ranný brífing: humanitárna pracovníčka z Bosny mi radí, aby som sa jej držal čo najbližšie.

„Hlavne žiadne hlúposti, chodíš len po asfalte. Nevstupuj na trávu ani na hlinu, civilná zóna je zamorená mínami. Ak musíš na potrebu, vôbec sa pri mne nehanbi. Lepšie, než by som ťa mala zoškrabovať zo zeme, ako toho naposledy.“

„Kto bol ten naposledy?“[/windowtext]

[windowtext]

„Nejaký miestny alkoholik. V dedine je malý obchodík, každé ráno tam stoja v rade na čerstvý chlieb. Pokúsil sa obísť rad cez park, ale niekto tam musel v noci nastražiť nášľapnú mínu. Zostali z neho len kusy mäsa.“

[/windowtext]

[windowtext]

Október 2016 popoludní,
Styla, územie separatistov

Dedina leží priamo pri fronte, sotva 50 kilometrov od Donecka. Za Sovietskeho zväzu tu bol bohatý kolchoz (roľnícke družstvo). Dnes spadá do kategórie obcí „menej zničených vojnovými aktivitami“. Mladí ľudia utiekli. Pred obecným úradom čakajú na humanitárny konvoj len seniori. Z nákladiaku dostávajú balíčky s potravinovými dávkami a hygienickými potrebami.

Po rozdaní pomoci úradníci zapisujú škody po bombardovaní. Miestna obyvateľka Safira Izákovna (grécko-židovský pôvod, vek 50 rokov) žiada zdokumentovať situáciu svojej rodiny. Pri obhliadke na mieste zisťujeme, že jej rodičia už dve zimy prežívajú v maštali na dvore, bez vody a kanalizácie. Otec (86) pri výbuchu rakety utŕžil ťažké zranenie chrbta.

[/windowtext]


[windowtext]

Hlavná budova ich usadlosti je neobývateľná. Zvonku sa zdá, akoby šrapnel len zľahka poškodil fasádu, no vnútri je vytrhnutá celá časť nosnej steny a priečky sú popraskané. Podľa obhliadajúceho úradníka ČK ide o bežný následok tlakovej vlny po explózii rakiet triedy Grad.

Miestni mi hovoria, že ľudí v uniforme ani iných ozbrojencov tu nikto nevidel už dlhé týždne. Neexistujú tu žiadne vojenské ciele, z ukrajinskej strany na dedinu napriek tomu opakovane útočia pomocou ťažkých mínometov a rakiet.

[/windowtext]

[windowtext]

Október 2016,
donecké letisko, územie separatistov

Letisko je najzničenejšie územie ukrajinskej vojny a jej symbolom. Kontakty z Donecka ma sem odmietali vziať pre bezpečnostné riziká. Všetci, okrem jedného. Francúzsky dobrovoľník Erwan Castel, kedysi príslušník francúzskych špeciálnych jednotiek, tu pomáhal zakladať proruské cudzinecké oddiely na Donbase. Dnes pracuje v Donecku ako provládny novinár. Na moju prosbu len pokrčí plecami a dobrosrdečne sa usmeje. Prečo nie.

Za modernou, no opustenou vlakovou stanicou vchádzame do Zóny. Začína sa v uličkách so záhradami a rodinnými domami. Stále tu žijú ľudia. Ktosi páli trávu, pani zametá pred bránkou a dvaja mladíci ťahajú chlapa veľkého ako brav, spitého na mol. V diaľke sa ozýva nepretržitá streľba z ručných zbraní a mínometov.

[/windowtext]

Pomník druhej svetovej vojny v doneckej separatistickej oblasti. Prebiehali tu ťažké boje, v ktorých padli aj českí proruskí bojovníci. Foto – Tomáš Forró

[windowtext]

 

Čím sme hlbšie, tým viac je naokolo spálených domov. Steny a ploty sú posiate dierami od guliek a šrapnelu. Francúz tvrdí, že Ukrajinci tu bombardovali bielym fosforom a raketami Grad. Prečo strieľali do civilnej zóny? Erwan pokrčí plecami. Grady občas zlyhajú a vtedy spadnú… chuj vie kde.

Trochu iné vysvetlenie poskytla v roku 2014 úradníčka Joanne Mariner z Amnesty International, podľa ktorej „boli obytné oblasti zasiahnuté ukrajinskými jednotkami páliacimi z letiska, no rebeli sú za to spoluzodpovední, keďže svoje delostrelectvo umiestňovali v obytných zónach a útočili odtiaľ, čo je jasné porušenie medzinárodného vojnového práva“. Úradníčka bola očitým svedkom delostreleckých batérií separatistov umiestnených sotva pár metrov od obývaných panelákov. Rovnaké svedectvá potvrdzujú moji civilní respondenti na území rebelov.

Obytnú zónu sme nechali za sebou, na letisku je úplne mŕtvo. Kráčame zničenou asfaltkou pokrytou prázdnymi nábojnicami. Z oboch strán sú mínové polia a každá budova po ceste je zbombardovaná. Najťažšie boje trvali vyše štyri mesiace. Napokon stojíme sto metrov od letiskovej budovy, teraz dôkladne zničenej a nasiaknutej krvou viac ako tisíc obetí z oboch strán.

 

[/windowtext]

V promzóne na území nikoho. V diaľke je umelý banský kopec s protilietadlovým bunkrom separatistov

Zbytky doneckého letiska. Pohľad z ukrajinských zákopov, v pozadí sú prvé budovy Donecka

[windowtext]

Po pravej ruke máme Novoignatovský cintorín a ženský Iverský kláštor, kedysi historickú pýchu Donecka. Dnes sú náhrobné kamene rozstrieľané od guliek a z kláštora je ruina. Ďalej sa ísť nedá; už tu sme príliš dobrým terčom pre snajperov a je len otázkou času, kedy nás zamerajú ukrajinské drony.

Erwan ma žiada o láskavosť. Mám mu urobiť fotografiu. „Chcem niečo pekné. Matku mám v nemocnici a chcem jej poslať príjemnú fotku, aby vedela, že sa mám dobre.“ Erwan ukáže na krík divých ruží a napózuje sa k nim. V pozadí kompozície je rozstrieľaný kláštor so zborenou strechou a celá tá šialená deštrukcia naokolo.

„Erwan… Si si istý, že tvoja mama sa poteší takejto fotke?“

Erwanova tvár sa poskladá do priateľských vrások. „Moja matka miluje ruže.“

Nastavujem fotoaparát a stlačím spúšť.

O pár sekúnd nás zamerajú mínometom. Výbuchy sa zastrieľavajú čoraz presnejšie. Utekáme.

Október 2016,
Petrovský rajón, územie separatistov

Do frontovej zóny ma sprevádza ochranca z armády Doneckej republiky. Nikto si nás nevšíma, dorazili sme otrieskanou maršrutkou spolu s civilmi. Bývajú doslova pri prvých bojových zákopoch. Petrovka je vysunuté predmestie Donecka, skôr dedina ako mesto. Je jedným z najhorúcejších bodov frontovej línie.

[/windowtext]

Putovanie na sever popri frontovej línii. Minibus maršrutka je na Ukrajine hlavným dopravným prostriedkom. Veľa ciest je zničených alebo pretínajú oblasti bojov, preto sa využívajú aj poľné cesty. Foto – Tomáš Forró

[windowtext]

 

Autobusová stanica je poškodená od šrapnelu. Neďaleko je malá večierka obložená vrecami s pieskom. Stojí pred ňou skupinka vojakov v rade na pivo. Každý kupuje dve fľašky – jednu vypijú na stojáka pred obchodom. Druhú si strčia do vrecka, najmladší si vyloží na plece ľahký guľomet a dajú si čelom vzad, do zákopov vzdialených pár sto metrov.

Petrovka je takisto zničená od bombardovania, časť rodinných domov sa premenila na ruiny a ulice sú úplne prázdne. Keď sa blížime k bojovým pozíciám, míňame vchod do starého podzemného bunkra z druhej svetovej vojny. Pred vchodom horí ohník a pri ňom sedí skupinka uzimených stareniek, ktoré si varia polievku. „Chlapci, nemáte trošku zemiakov?“

[/windowtext]

Pohľad z frontových pozícií separatistov na promzónu a ukrajinskú stranu

[windowtext]

V ruksaku mám hektolitre vodky a piva, plus kartón cigariet pre vojakov. Zahanbene pokrútim hlavou. Zemiaky pre civilov mi nenapadli. Babky sa usmejú. No nič, nejako bude. Na tejto ulici majú svoje zničené domy, ktoré museli opustiť pre bombardovanie. Odísť však od nich nechcú, a tak žijú v podzemnom bunkri.

Prevedú nás zatuchnutým podzemím, ktoré stráži vypĺznutá mačka a Stalinov zarámovaný portrét. Namiesto stola a postelí im slúžia staré dosky naukladané vedľa seba. Keď starenky hovoria o svojom živote, majú plač na krajíčku, no nahlas sa nesťažuje ani jedna. Takto sme sa dožili, treba ísť až do konca. Len keby schody na povrch neboli také strmé.

Keď od nich odchádzame, jedna z nich sa pýta, či sú v neďalekej posádke ešte stále ruskí vojaci. Môj uniformovaný spoločník je očividne v rozpakoch, keďže Rusko účasť svojich vojakov na vojne v Donbase naďalej popiera.

„Akí ruskí vojaci, tetuška?“

„No tí, čo tu boli naposledy.“

„Ja o žiadnych neviem, tetuška. Žiadni tu neboli.“

[/windowtext]

V zahnívajúcom podzemnom bunkri z 2. svetovej vojny žijú starenky, ktoré prišli o domy. Petrovka. Foto – Tomáš Forró

[windowtext]

 

Október 2016 popoludní,
Petrovský rajón, územie separatistov

V bunkri protivzdušnej obrany vládne poriadok, je tu teplo a útulne. Nachádzame sa v areáli zničenej bane na frontových pozíciách armády Doneckej ľudovej republiky. Za jej plotom sa začína územie nikoho, takzvaná promzóna, a potom, pár sto metrov ďalej, mestečko Marinka pod kontrolou ukrajinskej armády. Do bunkra sa vchádza z podchodu. Je v ňom zaparkovaný obrnený transportér – nikto ním nejazdí, no v prípade núdze doň možno naskákať a pod ochranou niekoľkých poschodí prežiť aj to najťažšie bombardovanie.

Obývacia izba bunkra je plná ručných zbraní, o miestnosť ďalej je archív. Ležia tu stovky dokumentov a výkazov z čias, keď baňa ťažila uhlie a živila celé mestečko. Dnes sú na zaprášených účtovných knihách položené bojové prilby a munícia, šesť protilietadlových striel Ihla-2 a odľahčený guľomet PKM. Toľko k našej knižnici, spokojne zamľaská miestny vojak Saša v prepotenom kamuflážovom tielku a otvorí si fľašu vodky Svoboda.

Prvá vlna prichádza po deviatej a podľa sprievodných zvukov smeruje z Marinky, ktorá je pod kontrolou Ukrajincov. Munícia 82- a 120-milimetrových mínometov, ktoré majú dostrel 8 km a podľa Minskej dohody II sa mali nachádzať v minimálnej vzdialenosti 15 km od frontu, vybuchuje od nás vo vzdialenosti okolo 300 metrov, smerom k civilnej časti mesta. Potom mínometníci zamerajú presnejšie a ďalšia vlna začne vybuchovať 100, neskôr okolo 50 metrov od nás.

Práve stojíme v podchode s transportérom a fajčíme. Po prvom výbuchu utekáme do bunkra a zabuchneme dvere. Vzápätí sa ozve výbuch, ktorý otrasie celou budovou. Na stenu a pancierové dvere udrie dážď šrapnelu. Ukrajinský útok je vzápätí opätovaný streľbou z protipancierových zbraní a mínometov zo strany Doneckej republiky. Výbuchy delostrelectva a typické krátke dávky protilietadlového kanóna ZU-23 sa ozývajú až do skorého rána. Spíme obutí a oblečení; každý vojak má vedľa seba na posteli nabitú zbraň.

Ráno je nádvorie bane ešte zničenejšie ako v predošlý večer. Neďaleko vchodu je v zemi zarytá nevybuchnutá 82-milimetrová mína a naokolo sú čerstvé krátery. Civilná časť, ktorá sa začína približne 150 metrov od vojenských inštalácií, dostala v noci takisto svoju dávku. Výbuchmi je poškodených ešte viac rodinných domov a striech. Vojaci odhadujú, že Ukrajina sa snažila zasiahnuť neďaleký transformátor, ktorý stojí medzi civilnou štvrťou a prvými vojenskými jednotkami.

Miesto, kde bývali babky v podzemnom bunkri, dostalo silné zásahy. Čo sa s nimi stalo, neviem. Večer odchádzame do iného sektora.

[/windowtext]

V zbrojnici v bunkri proruských rebelov: protilietadlová strela Ihla-2

Nevybuchnutá 82-milimetrová mína. Ráno po bombardovaní v Petrovke na strane separatistov

[windowtext]

Marec 2017,
Marinka, územie kontrolované Ukrajinou

Je päť mesiacov po mínometnom útoku v Petrovke: stojím pár sto metrov odtiaľ, na ukrajinských bojových pozíciách. Práve odtiaľto na nás v októbri pálili mínometmi. Vo večernej hmle sa v diaľke rysujú umelé kopce hlušiny z bane a niekde pri nich stojí bunker protivzdušnej obrany separatistov v Petrovke, bojovník Saša a banský archív plný zbraní.

Proruskí vojaci vtedy s najväčšou nenávisťou a strachom hovorili o dobrovoľníckych oddieloch ukrajinského Pravého sektora, polovojenskej organizácie, ktorá začala ozbrojený odpor proti proruskej vláde na kyjevskom majdane a dodnes bojuje v zákopoch Donbasu.

Jeden z nich práve teraz stojí pri mne. Bojovník Pravého sektora prebije zásobník kalašnikova a mlčky si odo mňa vezme cigarety. Všetci sme napätí, neďaleko sa ozýva streľba a o pár metrov sa začína mínové pole promzóny, územia nikoho.

Neviem, čo by sa stalo, keby som svojim spoločníkom prezradil, že pred pár mesiacmi som obedoval na druhej strane frontu. S ľuďmi ako oni, s ktorými sa už štvrtý rok snažia navzájom povraždiť. Tamtí boli rodáci z Donecka a boli presvedčení, že proti nim stoja fašisti, ktorí znásilňujú a vraždia ich deti. Vojaci okolo mňa nie sú žiadni fašisti, ale dvaja dvadsaťroční mladíci, bývalý úradník v strednom veku a učiteľ. Všetci sú presvedčení, že tam na druhej strane proti nim stojí ruská armáda.

[/windowtext]


[windowtext]

Ďalší poznatok z návštevy oboch znepriatelených strán rovnakého frontového úseku: proruskí separatisti aj Ukrajina veľmi podobným spôsobom porušujú podmienky Minskej dohody, medzinárodných zmlúv a vojnového práva. Ukrajina systematicky bombarduje civilné územia, separatisti robia to isté a navyše bežne používajú civilné oblasti ako živé štíty na odpaľovanie delostrelectva. Výsledok: tu v Marinke sú rodinné domy a obytné štvrte zničené rovnako, ako som pred pol rokom videl tie v Petrovke.

S každou návštevou Donbasu pritom vidieť, ako sa postupne znižuje počet konfrontácií a delostreleckých útokov. Už tu neprebiehajú žiadne veľké boje, víťazstvá ani prehry. Napriek tomu vojaci zomierajú vinou bezhlavého bombardovania každý deň. Vyšší dôstojníci z oboch strán počas dôverných rozhovorov priznávajú, že tieto útoky sú takmer vždy výsledkom vrtochov lokálnych veliteľov a nie bojovej stratégie či konkrétneho cieľa. Len málokedy sú koordinované s veliteľským štábom.

Ako dodáva lekár z ukrajinskej vojenskej nemocnice, najviac obetí mávajú na štátne sviatky. Bombardovanie je vtedy svojský pozdrav, aký im nepriateľ posiela v podobe mŕtvych a ťažko zranených.

Cestou z Marinky ma ovládne ťaživý smútok a depresia. Najbližších pár dní nedokážem pracovať, vyhýbam sa kontaktom s ľuďmi a odmietam jesť. Vojaci si ťukajú na čelo a šepkajú, že mi šibe.

[/windowtext]

Vojna medzi Ukrajinou, separatistami a ruskou armádou si vyžiadala už 10-tisíc obetí. Cintorín na frontovej línii. Foto – Tomáš Forró

[windowtext]

 

Marec 2017,
Konstantynovka, územie kontrolované Ukrajinou

Nástojčivo som potreboval odpočinok od vojny. Dnes som sa po týždni konečne dosýta najedol a osprchoval. Konstantynovka sa nachádza osemnásť kilometrov od frontu. Ukrajinskí novinári ju označili za najdepresívnejšie mesto na Ukrajine. Tvorí ho nefunkčná fabrika, železničná stanica a nekonečné rady ošarpaných panelákov.

Hotel sa volá Európa a moja izba – „svadobný apartmán“. Všetko je tu namaľované na bielo, izbe tróni obrovská biela posteľ a nad ňou obraz súložiaceho mladého páru. Na posteli sú dva uteráky zložené do tvaru labutí. Výhľad z okna manželského apartmánu je na smetisko so spustnutými garážami.

Marec 2017,
vojenská základňa v Novohrodivke, územie kontrolované Ukrajinou

Medzi vojakmi na oboch stranách koluje množstvo legiend. Často sú dôkladne sfabrikovaným produktom ich vlastnej propagandy. Legiend proruských vojakov je výrazne viac a sú absurdnejšie ako tie ukrajinské. Príklad: na doneckom letisku mali za Ukrajinu bojovať americkí vojaci a misia OBSE Ukrajincom pomáha navádzať delostrelectvo na ich bojové pozície.

U doneckých i luhanských separatistov je pritom dostupný internet a vojaci aj civili môžu čerpať informácie z kritickejších zdrojov, ako sú ich vlastné médiá ovládané ruskými tajnými službami. Takto to však nefunguje.

Vedomostná priepasť medzi obomi stranami je čoraz hlbšia. Napokon, niet sa čo čudovať: ak dokáže Rusko informačnou vojnou ovplyvniť verejnú mienku na vzdialenom západe, miesta ako Donbas, na ktorom rozpútalo skutočnú vojnu, má ideologicky dokonale pod kontrolou. Dezinformácia a propaganda sa tu konzumuje s každým jedlom a bez reptania.

[/windowtext]

Donbaské zátišie. Foto – Tomáš Forró

[windowtext]

 

Výsledok: občania okupovaného Donecka a Luhanska môžu vedieť viac, ale sami nechcú. Začnite im hovoriť, že ich vojaci takisto bombardujú a vraždia civilov, a stretnete sa s prázdnymi pohľadmi, agresivitou a napokon nevyhnutne s obvinením, že ste ukrajinský špión.

Na druhej strane, ukrajinská vláda zlyháva na celej čiare v boji o duše a mysle svojich obyvateľov na okupovaných teritóriách. Nijako s nimi nepracuje, neposiela im informácie ani ich nepresviedča, že niekdajšia vlasť na nich nezabudla. Naopak, ruské televízie a rádiá na Ukrajine naladíte ľahko.

Sociálne siete sa paradoxne takisto stali efektívnymi nástrojmi vzájomnej izolácie. Na východe Ukrajiny bola populárna ruská sociálna sieť v Kontakte. U separatistov sa používa naďalej, Ukrajina ju na svojom území zakázala a tak veľa Ukrajincov prešlo na Facebook. To je prvá deliaca línia, tou druhou sú diskusné skupiny oboch strán.

Denne čítam ich príspevky na oboch sieťach. Ich hodnotenia identickej udalosti či bojovej situácie sú väčšinou absolútne nezlučiteľné. Obe strany väzia v dokonale izolovaných sociálnych a informačných bublinách, hoci tu často komentujú ľudia vzdialení od seba zopár kilometrov cez frontovú líniu, neraz bývalí susedia či dokonca rodinní príslušníci. Nestranné vysvetlenie neexistuje. Jedným z bežných sociálnych javov tejto vojny je dezintegrácia manželstiev, strata sociálnych kontaktov, apatia a depresia.

[/windowtext]

[windowtext]

Jednu legendu zo začiatku vojny mi však opakovali vojaci na oboch stranách frontu. Rozprávali, ako občas v noci naladili cez vysielačku nepriateľa a navzájom sa posťažovali na svojich veliteľov a hnusné jedlo. Na to, že oni prechádzajú cez najhoršie svinstvo a skorumpovaní politici na ich utrpení len zarábajú. Potom sa rozlúčili a ľahli si spať. Ráno vstali a celý deň sa vraždili, len aby si mohli večer znovu zavolať.

Inak však predstavy vojakov o tomto konflikte na širší konsenzus nevyzerajú. Istý proruský vojak mi hovoril o svojej bývalej vlasti s obrovským sentimentom a smútkom, napriek tomu dodal, že ak sa Ukrajina nezbaví fašistickej vlády, oni z Doneckej republiky potiahnu na Kyjev a oslobodia ho od amerického imperializmu.

Naopak, ukrajinskí dobrovoľníci tu na základni sú presvedčení, že stačí poraziť militantov a ľuďom vypnúť ruskú propagandu. Civili v Donecku a Luhansku vraj do dvoch týždňov na celú rebéliu zabudnú. Argumentujem, že na desaťtisíc obetí tejto vojny nikto za dva týždne nezabudne. Vojaci mlčia.

[/windowtext]

Vo vojenskej nemocnici na ukrajinskej strane. Foto – Tomáš Forró

[windowtext]

 

Apríl 2017,
donecké letisko, územie kontrolované Ukrajinou

Dnes som sa dostal až do zákopov na prvej frontovej línii ukrajinskej strany. Ležia na severozápad od letiskovej plochy, podľa mapy sotva 600 metrov od zbombardovaného kláštora na opačnej strane, pri ktorom som na jeseň fotil francúzskeho dobrovoľníka Erwana.

Ukrajinskí vojaci ma nechali loziť si, kam len chcem; fajčili pri bunkri. A tak objavujem frontové chodby a z priezorov pozorujem okolie. Ak na chvíľu vystrčím zo zákopu hlavu s prilbou, onedlho pri mne zasviští guľka. Ak hlavu nevystrkujem, je pokoj. Pod sebou mám pristávaciu plochu s niekoľkými zničenými transportérmi, do tla zbombardované letiskové budovy a v diaľke vidieť panorámu Donecka. Pár metrov odo mňa vojak s rýľom ľahostajne prekopáva zákopovú chodbu.

Práve som si uvedomil, čo ma tu po celý čas znepokojuje: ticho. Za posledné dni nepočujem bombardovanie celé dlhé hodiny. Noci sú tiež takmer pokojné.

[/windowtext]

[windowtext]

September 2017,
stanica Luhanska, územie nikoho

Ubehlo ďalších päť mesiacov, ďalšia cesta na Donbas. Doteraz som dokumentoval vojnu a prehlbujúcu sa dezintegráciu celého regiónu. Tentoraz chcem nájsť styčné plochy, na ktorých sa obe strany prelínajú a v ktorých spoločne prežívajú každodennosť chladnúceho bojového konfliktu.

Od skorého rána cestujem v maršrutke. Stanica Luhanska je jediné miesto, kadiaľ sa dá prejsť z luhanskej separatistickej oblasti na Ukrajinu. A aj to len pešo, cestou dlhou niekoľko kilometrov. Najprv musíte prebrodiť rieku Donec, ktorej zbombardovaný most nahradila vratká pontónová lávka. Potom treba prejsť vojenským blokpostom separatistov, následne oploteným koridorom cez mínové polia a napokon blokpostom ukrajinskej armády.

Slabší ľudia často od únavy odpadnú. Vtedy vyrážajú z lekárskeho stanovišťa v promzóne ošetrovatelia a snažia sa nešťastníkom pomôcť. Keď sem prichádzam ja, je horúci deň a chudá staršia žena s vozíkom plným batožiny dostáva infarkt priamo pred mojimi očami. Oživovanie lekárom neprinieslo žiaden výsledok. Nehybné telo odnášajú na nosidlách.

[/windowtext]

Civili musia pri prechode cez frontovú líniu prejsť aj s batožinou niekoľko kilometrov pešo. Námahu často nevydržia. Foto – Tomáš Forró

[windowtext]

 

Tých, ktorí prejdú, čaká na konci putovania zbombardovaná autobusová stanica na ukrajinskej strane. Odtiaľ sa dá pokračovať v ceste na Ukrajinu a navštíviť príbuzných, či drankať od ukrajinských úradov penziu a lieky. Každý deň sem prúdia stovky civilov s otlčenými kuframi, niekedy s detskými kočíkmi či na invalidných vozíkoch.

Autobusové nástupište má vyhoreté budovy a jazvy od šrapnelu. Ľudia z našej ambasády mi medzičasom píšu, či som tam nevidel náš zdravotnícky stan, do ktorého prispeli finančnou pomocou. Panuje tu prach, zmätok a beznádej. Stan som nevidel.

Vojaci ma z blokpostu odstrkujú samopalmi. Po niekoľkých darovaných cigaretách sa spriatelím s ich veliteľom. Zaujíma ma, či sa niekedy rozprávajú s vojakmi na druhej strane. Veliteľ sa smutne uškrnie: rozprávajú cez mieridlá kalašnikova. Len pred týždňom vraj stratil dvoch chlapcov.

Veliteľ súhlasí, že ma vezme do promzóny. Sprevádza ma s ďalším vojakom, samopaly majú odistené a pripravené na streľbu. Po pár sto metroch vchádzame do koridoru uprostred mínových polí. V jeho strede sú betónové zátarasy a po oboch stranách prechádzajú davy zúfalých ľudí. Pri pohľade na objektív nahnevane odvracajú hlavy.

[/windowtext]

[windowtext]

September 2017 popoludní,
stanica Luhanska, územie kontrolované Ukrajinou

Zdá sa, že stanica Luhanska je poslednou zastávkou normálneho sveta – chudobnej a smutnej, ale stále slobodnej, farebnej a vášnivej Ukrajiny. Nemilosrdne ju však sprevádza realita vojny. Samotné mestečko neďaleko blokpostu je plné špiny, zbombardovaných ulíc, bunkrov s vrecami piesku a otupených, traumatizovaných prišelcov. Každý z nich nosí príbeh o jednom zlomenom živote.

Pri ruinách rodinných domov stojí Viktor Alexejevič, obyvateľ Luhanskej separatistickej oblasti. Ukrajinu nenávidí. Je vraj plná banderovcov, ktorí mu zničili život. Jeho svet držal pokope Sovietsky zväz a tieto svine si ho vzali a rozobrali, predali za judášskej groše a znesvätili.

Viktor je pôvodom Rus. Ukrajina mu je dobrá akurát na vyplácanie dôchodku, hoci býva na znepriatelenej strane frontu. Okrem toho chodí Viktor na Ukrajinu žobrať a hrať na harmonike. Trasúcimi rukami si odo mňa vezme desať hrivien, vyžehlí ich v dlaniach a uistí sa, že v plastovom hrnčeku nezostalo nič iné.

[/windowtext]

[windowtext]

Viktor ani jeho súkmeňovci sa už s tunajšími nemiešajú, hoci separatistická metropola Luhansk je odtiaľto sotva desať kilometrov. Kedysi sa dedinčania zo stanice živili predajom svojich potravín na trhoch v Luhansku. Dnes na zúbožených prišelcov pozerajú so zmesou opovrhnutia a strachu; oni na nich s nenávisťou.

Na spiatočnej ceste míňam svadobný sprievod. Nevesta je mohutná a ženích šťúply. Pózujú fotografovi pri zničenom kostole. Je spálený do tla, no stromy okolo tvoria príjemné pozadie. Po fotení si nevesta zapáli cigaretu a odpije z fľaše vodky. Po asfaltovej ceste sa vydajú za svojím novomanželským šťastím, k rozpadávajúcej sa sovietskej hviezde na pomníku v diaľke.

[/windowtext]

Svadba. Stanica Luganska, východná Ukrajina. Foto – Tomáš Forró

[windowtext]

Október 2017,
Severodoneck, územie kontrolované Ukrajinou

Luhanská oblasť bola perifériou periférie ešte pred vojnou. Potom separatisti odrezali hlavné prístupové cesty a región začal už celkom žiť vo vlastnom, autistickom svete. Severodoneck sa následne stal metropolou severného územia, ktoré sa Rusku a luhanským separatistom nepodarilo Ukrajine vziať.

Po niekoľkých dňoch tu začína byť zrejmé, že miestni Ukrajinci a tí zo separatistických území majú spoločné oveľa viac ako len krátke kontakty na blokpostoch. Mnoho ľudí tohto regiónu pred piatimi rokmi ani poriadne nevnímalo, či žijú na Ukrajine, alebo v Rusku. Sovietsky zväz sa pre nich nikdy tak naozaj neskončil, hoci jeho formálny pád pred tromi desaťročiami bol aj ich vlastnou životnou katastrofou. V nezávislej, nestabilnej Ukrajine si už novú identitu nenašli, nenaučili sa zodpovednosti za vlastný život bez nalinkovanej kariéry v bani či vo fabrike, a každá nová vláda v Kyjeve ignorovala ich problémy s ľahostajnosťou sebe vlastnou.

[/windowtext]

Vľavo hore – veľká časť populácie Donbasu žije v rozpadávajúcich sa panelákoch, ktoré majú 50 a viac rokov. Dolu – víkendový trh v Severodonecku na ukrajinskej strane

Vpravo hore – alkoholik Demja podobne ako tisíce ľudí na východe nemá prácu ani životné perspektívy. Dolu – Severodoneck leží na ukrajinskej strane, mentálne je však súčasťou ruského sveta. Všetky reklamy pozývajú obyvateľov na prácu či dovolenku do Moskvy, na okupovaný Krym alebo do Soči

[windowtext]

Stretávam ich tu na každom kroku, počúvam ich sťažnosti a prikyvujem na problémy, ktoré moji rodičia riešili v 90. rokoch. Lenže taxikár, ktorý nás vezie do neďalekého Lisičanska, má len 35. Keď padol komunizmus, ledva skončil prvú triedu na základke. Napriek tomu hovorí, že je mu za socializmom ľúto. Od rodičov počúva, že mal zadarmo škôlku, obedy v jedálni aj športové tréningy. Svoje zlaté detstvo si jasne pamätá, akoby to boli tohtoročné prázdniny.

Vojna navyše spôsobila okamžitú krízu a nezamestnanosť, nehovoriac o obetiach a škodách. Časť ľudí ruskú agresiu pochopilo ako Putinovu facku spoločnej histórii a kultúre. Mnohí Ukrajinci naopak podporujú tých na druhej strane a za všetky svoje problémy obviňujú Ukrajinu. Robia to už 30 rokov, odkedy sa vyparilo ich prominentné postavenie v srdci sovietskeho priemyslu, bezplatná lekárska opatera a zájazdy v zotavovniach. Vojna ich pocit krivdy len umocnila: čo je to za krajinu, ktorá nám, svojim občanom, nedokáže zaistiť ani len bezpečnosť?

Albina Valerijevna z miestnej administratívy vysvetľuje, že veľká časť tunajších fabrík až do vojny produkovala naďalej pre ruský priemysel a miestni tam chodili bežne nakupovať, tak ako Bratislavčania do Rakúska. Teraz je odbyt do Ruska nemožný a najväčšia chemická fabrika Azot je odrezaná od generátorov elektrickej energie, ktoré separatisti zničili alebo okupujú. Miestni veria, že keby to tu prevzali Rusi, všetko by sa vrátilo do starých dobrých koľají.

[/windowtext]

Pustnúce fabriky v Severodonecku. Väčšina z nich kvôli vojne stratila odbyt, elektrickú energiu a infraštruktúru na fungovanie. Foto – Tomáš Forró

[windowtext]

 

Október 2017 popoludní,
Lisičansk, územie kontrolované Ukrajinou

Oblastná nemocnica v Lisičansku má pôdorys kríža a miestni tvrdia, že len vďaka tomu ju piloti počas najhorších bojov nezbombardovali. Riaditeľka Svetlana Pavlovna chce naopak veriť, že ich nezbombardovali z ohľadu na 67 ťažko chorých detí, o ktoré sa tu starali. Ale istá si nie je.

Ešte pred dvomi rokmi bola nemocnica v zúfalom stave. Práve sa sem nasťahovali oni, oddelenie detskej nemocnice pôvodne z Luhanska, odkiaľ ich evakuovali po okupácii mesta ruskou armádou a separatistickými jednotkami. Areál nemocnice bol dovtedy roky nepoužívaný a jeho budovy takmer neobývateľné – s plesnivými stenami a chýbajúcou infraštruktúrou to už horšie ani nemohlo byť. Ale bolo.

Separatisti sa vzápätí objavili aj tu. Nemocnica prežila niekoľko týždňov vo vojenskom obkľúčení, pre detských pacientov nebolo dostatok vody ani jedla. Deti prežili vďaka ukrajinským vojakom, ktorí im sem pašovali vlastné suroviny a tie potom varili na ohni pred nemocnicou.

[/windowtext]

[windowtext]

A keď bolo ich zúfalstvo najväčšie, prišli Slováci. Nie, Svetlana Pavlovna sa nepomýlila. Trvá na svojom. Slováci. Detskému oddeleniu v roku 2016 chýbalo absolútne všetko, od lekárskej techniky až po hygienické potreby, ale najhoršie to bolo s posteľami.

Vtedy sa im ozvala ukrajinská aktivistka Anna Švačka žijúca na Slovensku a jej humanitárna organizácia Ukraine-Slovakia SOS začala horúčkovito vyberať na Slovensku peniaze na pomoc jedinej detskej nemocnici, aká v tom regióne fungovala. Potom Svetlanu Pavlovnu kontaktovali ľudia zo slovenskej ambasády v Kyjeve a tí doložili peniaze a logistickú podporu. A jedného dňa sem dorazil slovenský konvoj s humanitárnou pomocou.

Svetlana Pavlovna si doteraz všetko pamätá a zalamuje rukami: v prvej dodávke bolo 40 vytúžených postelí a 57 kompletov posteľnej bielizne. Vlhké vreckovky, plienky, hygiena. Sofistikovaný röntgen na detskú chirurgiu a špeciálne stetoskopy pre novorodencov. Svetlana jeden z nich nosí na krku. Okrem riaditeľovania v noci pracuje ako šéfka nočnej zmeny a cez deň v pediatrickej ambulancii.

U personálu diskrétne overujem slovenskú stopu, náhodne oslovené sestričky však všetko potvrdzujú: „Boli ste pre nás prvé svetlo v tuneli a v beznádeji tejto vojny.“ Ukazujú mi priestory detskej urológie. Izbičky so slovenskými posteľami a farebnými obliečkami pripomínajú skôr detský tábor.

Po Slovákoch prišla pomoc z Nemecka, Nórska, Izraela či z Talianska. Vďaka tomu teraz prerábajú oddelenie po oddelení a do najzúfalejšieho regiónu Donbasu postupne vlievajú šancu na normálnosť aspoň pre tých najmenších. Sestričky ešte nosia pacientom jedlo cez vestibul zaprataný cementom a lešeniami, ale aj to sa už onedlho zmení.

Zdá sa, že po štyroch rokoch vojny je to pre tento región zatiaľ jediná nádej. Západní politici a médiá na Donbas pomaly zabudli, humanitárne organizácie a dobrovoľníci nie. Ich pomoc silne cítiť v celom Donbase; potvrdzujú to aj vnútorní vysídlenci, ktorí pri úteku pred vojnou skončili v Mariupole na opačnej, južnej strane regiónu. Ľudia tu ešte stále chodia zo zúfalstva loviť ryby do znečisteného prístavu, ale zahraničné nadácie im čoraz efektívnejšie rozdávajú jedlo aj šatstvo a učia ich, ako môžu sami meniť svoje depresívne mesto na čosi pozitívne, čo vleje nádej aj im samým.

Stelesňuje ju David, 16-dňový tvorček vážiaci 1,5 kilogramu, ktorý sa narodil predčasne o sedem týždňov. Leží tu v Lisičansku, v japonskom inkubátore a na slovenskej deke; keby ich nebolo, už dávno by zomrel. O jeho život sa nedokázala postarať skorumpovaná kyjevská administratíva rozkrádajúca štát, a už vôbec nie mafijní separatisti v Luhansku, odkiaľ pochádzajú Davidovi rodičia.

[/windowtext]

[windowtext]

Ľudia v Donecku zatiaľ šepkajú o mieri. Tunajší lekári naopak krútia hlavou. Detských pacientov, ktoré sú obeťami vojenského konfliktu, je stále rovnako veľa. Prímeria sú podľa nich len taktické úskoky a nášľapných mín stále pribúda. Čoraz viac sa navyše stretávajú s prípadmi podvýživy a nedostatku lekárskej starostlivosti vo frontových dedinách.

Len teraz prijali na chirurgiu 13-ročného chlapca, ktorý našiel nevybuchnutú nášľapnú mínu. Ako to už s deťmi býva, musel sa s kladivom presvedčiť, či funguje.

Fungovala. Chlapec má ťažko poškodenú ruku a prišiel o tri prsty. Matka sa bála, že nebude môcť za jeho pobyt platiť, a tak ho priviedla až pár dní po zranení.

„Ale nakoniec ste mu pomohli?“

Lekár sa zasmeje. „Za týždeň podstúpil päť operácií, ale ruku sme mu zachránili. Je to tvrďas z baníckej rodiny. Keď sa zobudil z narkózy, prvé, čo žiadal, boli cigarety.“

[/windowtext]

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Svet

Teraz najčítanejšie