Dnes večer zbombardujú civilov zakázanými zbraňami. Putovanie po oboch stranách frontu v Donbase

Tri cesty do vojnového chaosu východnej Ukrajiny, na ktorú svet zabudol. V noci tu panuje stanné právo a paľba z mínometov, ale beznádej obyvateľov na území nikoho má aj desivejšie podoby.


September 2016,
Doneck, územie separatistov

Tretí deň pobytu v separatistickej „Doneckej ľudovej republike“, ktorej existenciu oficiálne neuznáva ani Rusko. Z hotela obsadeného tajnými som sa presťahoval do súkromného bytu na Univerzitnej ulici, niekde medzi centrom Donecka a zničeným letiskom.

Celou štvrťou otriasa bombardovanie ťažkým delostrelectvom. Výbuchy väčšinou prichádzajú z neďalekého frontu na predmestí Donecka, no občas explodujú v blízkosti nášho ošarpaného sídliska so stovkami obyvateľov.

V Minskej dohode II sa obe strany zaviazali zbrane tohto typu nepoužívať. Minské medzinárodné dohody mali byť cestovnou mapou k mieru a ich dodržiavanie kontrolujú pozorovatelia OBSE. Žijú tu, v Donecku, vo svojom hoteli v centre. Bombardovanie musia teraz počuť rovnako dobre ako ja. OBSE však sleduje dodržiavanie prímeria len do šiestej. O pol siedmej mávajú tlačovku. Bombardovanie sa začína pravidelne po ôsmej. Trvá celú noc, každý deň.

Je pol jedenástej večer, vonku je mŕtvolne prázdno. O tridsať minúť začne platiť zákaz vychádzania, treba si do rána spraviť zásobu liekov, vodky a cigariet.

Záväzné nariadenie tejto neexistujúcej krajiny sa zjavne nevzťahuje na opitého, jednonohého veterána. Má asi tridsať, stojí na ulici pred naším panelákom, kníše sa na barlách a kričí, že poondení velitelia mu vzali život. Okoloidúca hliadka so samopalmi, ktorá môže každého, kto poruší zákaz vychádzania, zavrieť do väzenia, sa tvári, že ho nevidí.

Cestou na donecké letisko od strany separatistov. Foto – Tomáš Forró

 

Október 2016,
Doneck, územie separatistov

S Červeným krížom ideme rozdávať humanitárnu pomoc do frontových oblastí. Ranný brífing: humanitárna pracovníčka z Bosny mi radí, aby som sa jej držal čo najbližšie.

„Hlavne žiadne hlúposti, chodíš len po asfalte. Nevstupuj na trávu ani na hlinu, civilná zóna je zamorená mínami. Ak musíš na potrebu, vôbec sa pri mne nehanbi. Lepšie, než by som ťa mala zoškrabovať zo zeme, ako toho naposledy.“

„Kto bol ten naposledy?“

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Pridajte sa k predplatiteľom