Denník N

Rieši konflikty kolegov z rôznych kultúr: Slovák si po small talku s Američanom myslí, že sú kamaráti, na biznis zabúda

Medzikultúrna koučka Eva Gáboríková. Foto – Vladimír Šimíček

Ak Slováci podpíšu zmluvu, myslia si, že je ťažké ju zmeniť, v Číne sa zmluva vníma len ako štartovacia čiara, hovorí medzikultúrna koučka Eva Gáboríková.

Pomáhate manažérom z iných krajín začleniť sa do slovenských firiem a pracovať so slovenskými zamestnancami. S akou predstavou o Slovensku sem prichádzajú?

Berú to tak, že idú do jednej z európskych krajín, a nemajú z toho výrazné obavy. Väčšina z nich sem prichádza z veľkých firiem, ktoré majú pobočky po celom svete. Tie si manažérov bežne rotujú vo viacerých krajinách, pretože veria, že holandský manažér môže priniesť do slovenskej pobočky nové nápady. Je pravda, že pre mnohých manažérov je Slovensko krajinou, ktorú si nevedia dobre predstaviť. Väčšinou však majú po príchode pozitívne dojmy.

Prichádzajú sem títo manažéri sami alebo s celými rodinami?

S manželkou alebo manželom a aj s deťmi. Dostanú školenie, ktorý má niekoľko častí. Partnerom a partnerkám radíme, ako sa tu usadiť, dávame im praktické rady, ako sa správať na úradoch alebo ako si vybudovať okruh priateľov. Keď sme sa stretli, podali ste mi ruku, ani ste nad tým nepremýšľali. My Slováci to robíme bežne a nevnímame, že je to súčasť našej etikety.

Slovákov prirovnávate ku kokosovým orechom – teda že sa pri prvom stretnutí veľmi neusmievajú a priateľskými sa stávajú, až keď človeka dobre poznajú. Pri ktorej kultúre môžu naraziť?

Napríklad pri stretnutí s Američanmi. Tých podľa odborníkov na medzikultúrnu komunikáciu prirovnávame k broskyniam. Okamžite sa usmievajú, sú vrúcni a predstavujú sa len krstným menom. Navzájom im musíme vysvetliť, prečo sa obe strany správajú tak, ako sa správajú.

Eva Gáboríková (1977)

Študovala medzikultúrne kompetencie na Donau Universität v Kremse a v USA na Inštitúte medzikultúrnej komunikácie. Medzikultúrnou mediátorkou alebo koučkou sa stala po štúdiu na Stredoeurópskej univerzite v Budapešti a na Hamline university v Minnesote. Medzikultúrne školenia robila pre firmy Jaguar, Heineken, Bayer, Johnson Controls, GlaxoSmithKline, General Motors alebo Bosch.

Jedno z prvých miest, kde sa cudzinci zoznamujú so Slovenskom, je cudzinecká polícia. Ako to vnímajú?

Ľudia, s ktorými sa stretávam ja, tieto záležitosti neriešia. Dostanú to v balíku spolu s bývaním a so školením, ako pracovať so slovenskými kolegami.

Ak ide Slovák pracovať do Nemecka alebo do Ázie, oplatí sa mu spoliehať na stereotypy, ktoré o tých kultúrach má? Že Nemec je dôsledný, Ázijci veľmi neprejavujú emócie a podobne?

Nie, práve naopak, stereotypy sú dôvodom mnohých konfliktov. Ak vám po roku cudzinec povie, že sa mu na Slovákoch niečo nepáči, tak o všetkých Slovákoch vytvára nejaký stereotyp. Vždy za tým treba dodať, prečo sa tak Slováci správajú. V jednom z vašich textov ste napríklad písali, že Slovákov cudzinci vnímajú ako „kamoškárov“, teda že si vytvárajú sieť vzťahov a ľudí, na ktorých sa môžu obrátiť. Toto však nerobia len Slováci, ale aj mnohé iné kultúry, v ktorých sú vzťahy veľmi dôležité. V práci máte tendenciu spýtať sa kolegu, ako sa má, postupne sa dozviete, či má rodinu a čo robí vo voľnom čase. Na druhej strane sú však kultúry, ktoré to vôbec nerobia. V Nemecku sa od vás očakáva, že sa v práci nebudete veľmi zaujímať o to, kto je váš kolega, či má deti alebo manžela. Majú prísne rozdelené, či sú v práci alebo s priateľmi. Ak Slovák príde do Nemecka a vzťahy na pracovisku mu chýbajú, povie, že Nemci sú chladní. Nechápe pritom, že Nemci fungujú na inom princípe ako on, a že to robia preto, lebo si myslia, že tak je to správne. Rovnako ako my považujeme za správne priateliť sa s kolegami.

Ministerka pôdohospodárstva Gabriela Matečná v sladovni v Hurbanove s riaditeľom Heineken Slovensko Odinom Goedhartom, ktorý je pôvodom z Holandska, ale ako riaditeľ regionálnych firiem pôsobil vo viacerých krajinách v Európe. Foto – TASR

Vtedy prichádzate vy a hasíte konflikty?

Áno, začnem sa stretávať s týmito ľuďmi a vysvetľujem im, že ak spolu chcú efektívne komunikovať, musia vyvinúť trocha úsilia. Nemec sa občas musí slovenského kolegu spýtať, ako sa má, a Slovák musí pochopiť, že ak mu Nemec nehovorí o svojej rodine, tak ho neignoruje, len je to jeho pracovný štýl.

Dopredu si vás firmy platia v prípade, že automaticky očakávajú konflikty?

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Rozhovory

Teraz najčítanejšie