Žilina opravila Rosenfeldov palác. Mlčí o tom, že bol židovský

Pred troma rokmi to bola spustnutá ruina. Rosenfeldov palác stojí iba pár krokov cez cestu od slávnej žilinskej synagógy, ale vidieť, že budova je o dvadsať rokov staršia. Klasicizmom pripomína mocnársku Viedeň alebo Budapešť. Vtedy moderné secesné ozdôbky z neho robia ľúbivý zámoček.

A naozaj, ak ste si niečo o budove vyhľadali, mohli ste zistiť, že Žilinčania ju volali „najkrajší dom v meste“. Miestne médiá vždy hrdo spomenú, že inšpiráciou architekta bol viedenský Belveder. Krásu Rosenfeldovho paláca bolo vidieť aj v roku 2009, keď ho pre havarijný stav zatvorili. Bola však unavená a spustnutá.

Od jesene 2016 je krása domu zrejme rovnaká, aká bola v roku 1907, keď ho postavili pre Ignáca Rosenfelda. Miestny bankár bol počas aktívneho života predsedom židovskej náboženskej obce v meste. Stavbou domu zavŕšil svoj verejný život. Na prízemí mala úradovne jeho banka, na poschodí až do smrti v roku 1932 býval.

Ešte pred trinástimi rokmi sa zdalo, že rozpadávajúci sa palác, v ktorom bol pioniersky dom a neskôr centrum voľného času, mesto predá. O pár rokov neskôr sa však mestu podarilo získať hneď niekoľko zdrojov financovania na rekonštrukciu – z Regionálneho operačného programu Európskej únie, z Nórskych fondov a 1,2 milióna eur z celkovo 2,7-miliónového účtu doplatilo mesto.

Rekonštrukcia trvala dva roky a ministerstvo kultúry ju tento rok ocenilo troma zo štyroch cien Fénix za obnovu pamiatok. Reštauratéri akoby zmazali 110 rokov. Budova zvnútra pôsobí, že Rosenfeldova rodina sa ešte len má nasťahovať. Jedna zo stigiem mesta sa tak stala pýchou, jeden z najkrajších domov môže byť opäť najkrajším domom.

Utajená galéria a chýbajúci život

Mesto Žilina nemá nejakú zastrešujúcu kultúrnu organizáciu, ale prevádzkuje divadlo. Dostalo za úlohu organizovať v paláci podujatia – v decembri sa tak palác osem večerov využil na prednášky, tvorivé dielne, premietania alebo koncerty. V podzemí je umelecké kníhviazačstvo. Mesto chce od začiatku palác využiť aj na svadby.

Hoci zvonku to nemusí byť úplne jasné, priestor je vlastne väčšinu času galéria. Momentálne sú v sálach nainštalované sklenené-svetelné sochy a obrazy Ašota Haasa. Nie je vôbec jasné, že sa dá vojsť dnu, a zamlčaný je aj lákavý fakt, že sa neplatí vstupné. Treba sa odvážiť a stlačiť kľučku. Vnútri musia návštevníci používať na obuv návleky.

Letáky alebo webstránka Rosenfeldovho paláca sú na prekvapivo dobrej úrovni a program je určite pre mesto prínosom, ale zdá sa, akoby sa mesto trochu bálo dovnútra vpustiť ľudí. Akoby bol draho vynovený palác stále trochu nedeľným porcelánom. Budove by napríklad svedčalo, ak by v nej bol život, napríklad kaviareň, čo je štandardný model kultúrnych centier a galérií všade vo svete.

Centrum kultúry vo vynovenej národnej pamiatke je však úkaz pozoruhodný nielen na regionálnej, ale aj národnej úrovni a mestu treba držať palce, aby sa dom podarilo naplniť obsahom. Jedna vec však v Rosenfeldovom paláci vyrušuje oveľa viac ako návleky alebo slabý marketing.

Hlavne nespomeňte Žida

Mesto mlčí o tom, že výnimočne krásna budova bola prejavom pozície židovskej obce v Žiline. Mesto v letákoch ani na webovej stránke nespomína nič o tom, že by zachovávalo židovskú stopu – zachováva jednoducho pekný dom. O živote Ignáca Rosenfelda a prínose pre Žilinu sa nedozviete nikde nič. Židovská vrstva tohto príbehu sa nespomína. Varianty slova „žid“ alebo „židovský“ sú podľa Googlu na stránke rosenfeldovpalac.sk spomenuté len raz: v náčrte projektu rekonštrukcie (dom plánovali zaradiť do prehliadkového okruhu Židovská Žilina). Ani v článku o histórii domu o tom nie je zmienka. O majiteľovi domu prebehla v dome jedna prednáška.

Aj pre miestne médiá je to najmä pekný starý dom, pri opise histórie preskakujú z výstavby až na rok 1950. V jednom z textov sa spomína, že v roku 1937 sa majitelia „zmenili na rodinu Popperovcov“. Ako však skončila rodina Rosenfeldovcov? Otázky visia vo vzduchu, ale vysvetlenia nenájdeme.

Primátor Žiliny chce okrem svadieb v paláci osadiť na križovatke s Rosenfeldovým palácom a Novou synagógou reprezentatívnu dlažbu, pretože aj s ďalšími budovami tvorí reprezentatívnu štvrť Žiliny. Kde sú však jej pôvodní obyvatelia – prečo postavili kúsok Žiliny, ktorý patrí medzi najhodnotnejšie? V meste, kde spísali Walter Rosenberg a Alfréd Wetzler svoju správu o udalostiach v Osvienčime, by mohli rozmýšľať aj o inej expozícii ako tej chystanej o bábkach z mestského divadla.

Veľa dôležitej práce v pripomínaní histórie židovskej obce robí Marek Adamov v synagóge oproti. Jej príslušnosť k histórii židov v Žiline z podstaty veci ťažko skrývať, k tomu pridáva aj množstvo informácií. Ticho, ktoré robí mesto Žilina ako prevádzkovateľ Rosenfeldovho paláca o židovskom aspekte budovy, tak kričí ešte hlasnejšie.

Mesto Žilina sa tvári, že opravilo svoj najkrajší dom, ktorý sa mal podobať až na viedenský Belveder. Vôbec neopravilo pamiatku po tých, ktorých vyhnali za mesto do koncentračného tábora a potom železnicou vypravili na smrť.