Bol najlepším futbalistom sveta, teraz sa stal prezidentom Libérie

V deväťdesiatych rokoch patril k najlepším hráčom na svete. Brazílčan Pelé ho zaradil do zoznamu FIFA so sto najlepšími žijúcimi futbalistami v dejinách.

Bol prototypom moderného útočníka: rýchly, fyzicky silný, technický a so skvelým zakončovaním, neskôr k nemu prirovnávali napríklad Didiera Drogbu, legendárneho útočníka Chelsea z Pobrežia Slonoviny.

V septembri 1996 dal krásny gól v talianskej lige v drese AC Miláno proti Verone, keď loptu získal po rohovom kope súpera až vo vnútri vlastnej šestnástky, počas šprintu cez celé ihrisko sa vyhol dvom protivníkom v stredovom kruhu, oklamal posledného obrancu a poslal loptu povedľa brankára do brány.

https://www.youtube.com/watch?v=LOCHwYTTOJ0

Weah bol vtedy na vrchole, hoci Libéria, krajina, v ktorej sa narodil, sa nachádzala v období občianskych vojen a politickej nestability.

Ľudia ho sledovali a obdivovali, pretože sa dokázal vypracovať zo slumu v hlavnom meste Monrovia, kde kopal bosými nohami do kamienkov a plechoviek, až na najlepšieho hráča sveta.

Keď libérijská reprezentácia nemala peniaze, Weah svojmu tímu finančne pomáhal. Počas vojny mu zaobstaral výstroj a zaplatil spoluhráčom vreckové aj bonusy v prípade víťazstiev. Raz uhradil aj všetky náklady na let na zápas do Pobrežia Slonoviny.

„Srdce, ktoré má George pre Libériu, je neuveriteľné. Uistil sa, že reprezentácia vždy domov priniesla nejakú hrdosť. Futbalový tím bol jediným dobrým obrázkom, ktorý vyšiel z Libérie vtedy, keď všetci ľudia videli len zabíjanie. George tam bol vždy pre nás,“ povedal jeho reprezentačný spoluhráč Thomas Kojo v rozhovore pre španielsky denník Marca.

Weah vyrastal v chudobe medzi trinástimi súrodencami, v dvanástich fajčil a vychovávala ho hlavne jeho babka. Vo voľnom čase iba hrával: „Bolo to jediná zábava. Hrali sme od rána do noci. Prerušili nás len prechádzajúce autá.“

Pred 12 rokmi prehral

Svoju popularitu teraz využil na to, aby ho zvolili za prezidenta krajiny. Počas predvolebnej kampane cestoval po krajine a na mítingy chodilo veľmi veľa ľudí. Hovoril o uzmierení v spoločnosti, ktorá sa stále spamätáva z dlhej občianskej vojny (v dvoch fázach: od roku 1989 do 1996 a od 1999 do 2001).

V minulosti pracoval aj ako ambasádor OSN či UNICEF, spolupodieľal sa na odzbrojení detských vojakov.

Weaha nakoniec naozaj zvolili. V druhom kole porazil Josepha Boakaia, doterajšieho viceprezidenta krajiny. Podľa predbežných výsledkov získal 61,5 % hlasov. Slávny futbalista bol prvý už aj v októbrovom prvom kole, kde získal 38 percent hlasov a predbehol Boakaia o približne desať percent, ale na zvolenie potreboval minimálne 50 percent.

O zvolenie sa snažil už v roku 2005, no vtedy ho porazila prvá ženská prezidenta v histórii Afriky Ellen Johnsonová Sirleafová, ktorá vyštudovala ekonómiu na Harvarde a neskôr získala Nobelovu cenu.

Weahovi vraj vtedy chýbalo dostatočné vzdelanie aj skúsenosti. Bývalý útočník Arsenalu Christopher Wreh, ktorý je Weahovým bratrancom, povedal: „Mladí ho vidia ako mesiáša našej doby. Ľudia, ktorí boli na čele našej krajiny počas posledných dvanástich rokov, nás sklamali. Potrebujeme naozajstnú zmenu. Nemám žiadne pochybnosti, že nastal čas, aby sa George Weah stal prezidentom Libérie.“

Málo skúseností

Mnohí jeho politické ambície kritizovali, vrátane ďalšieho bratranca a bývalého hráča Jamesa Debbaha, ktorý nastupoval za Monako, Paríž St. Germain či Olympique Lyon. Ten pred voľbami v roku 2005 vyhlásil: „Zachoval by som sa nespravodlivo, ak by som ho volil. Môj dôvod je, že nemá dostatočné skúsenosti s vládnutím. Dovedie ho to k verejnému zosmiešneniu. Bude politickým nováčikom, ktorý nebude rozumieť zložitostiam politiky.“

Weah sa vraj potom s Debbahom dlho nerozprával: „Uzmierili sme sa až po smrti mojej matky. Prišiel na pohreb a začali sme sa opäť stýkať.“

Hoci Weaha vo veľkom podporujú mladí (60 percent obyvateľstva Libérie má menej ako tridsať rokov), je otázne, či bude aj schopným politikom. Miestny analytik Robtel Neajai v článku pre stránku „The Bush Chicken“ napísal:

„Weahov populizmus a neschopnosť odkomunikovať súdržnú platformu vzbudzujú vážne obavy. Úspech vo futbale sa automaticky nepremení na úspech na poste prezidenta traumatizovaného a zle vedeného národa, ktorý sa stále spamätáva z občianskej vojny.“

Väzby na odsúdeného prezidenta

V médiách sa riešili aj jeho väzby na bývalého prezidenta Charlesa Taylora, ktorý sa dostal k moci po prevrate v roku 1989. Dovtedajšieho vládcu krajiny Samuela Doeho vtedy popravil Prince Y. Johnson, líder INPFL, ktorá sa odtrhla od Taylorovej NPFL.

Doeho na Johnsonovej základni mučili, zavraždili a nahú mŕtvolu ukazovali na ulici hlavného mesta. Odrezali mu uši, niektoré prsty na nohách aj rukách a nakoniec aj hlavu. Všetko natočili a záznam s jeho vraždou, počas ktorej Johnson pil pivo, sa dostal do médií po celom svete.

Weah si do kampane ako svoju zástupkyňu vybral Taylorovu bývalú manželku Jewel Howardovú Taylorovú. Špekulovalo sa, že Taylor má ambície týmto spôsobom naďalej ovplyvňovať libérijskú politiku, hoci si momentálne odpykáva 50-ročný trest odňatia slobody v britskom Durhame za vojnové zločiny.

Weah to však v rozhovore s BBC odmietol: „Charles Taylor za nás neriadi kampaň. Jeho ženu som si vybral preto, lebo ľudia ju milujú a je matkou tohto národa. Ak by Taylor za mňa robil kampaň, myslím si, že svet by o tom vedel.“

Weah dlhodobo kritizoval Taylora a jeho National Patriotic Party (Národnú patriotickú stranu), ale nedávno s ňou s nejasným motívom spojil vlastnú stranu Congress for Democratic Change (Kongres za demokratickú zmenu). Na stretnutí jeho podporovateľov v januári vysielali Taylorov telefonát z väznice, kde bývalý prezident povedal, že „táto revolúcia je jeho život“, a vyzýval ich k oddanosti k strane.

Weah nemal poriadne vzdelanie, ale po prehre vo voľbách v roku 2005 sa začal venovať škole. Vo svojich štyridsiatich rokoch si dokončil strednú školu a išiel na DeVry University na Floride, kde získal bakalársky diplom z manažmentu podnikania a potom „master“ diplom z verejnej administratívy.

Medzitým neúspešne kandidoval na viceprezidenta krajiny. Pred troma rokmi presvedčivo získal miesto v senáte, keď v kraji Montserrado, kam patrí aj hlavné mesto Monrovia, so 78 percentami porazil prezidentkinho syna Roberta Sirleafa.

Neskôr ho však kritizovali za časté absencie na zasadnutiach senátu a za to, že významnejšie neprispieval do diskusie. Odmietol sa zúčastniť aj na predvolebných diskusiách s protikandidátmi na funkciu prezidenta.

„Viem, že veľa ľudí sa pozastavuje nad tým, prečo by sa mal bývalý futbalista snažiť o post prezidenta krajiny. Ale nikto sa na to nespýta právnika alebo podnikateľa,“ povedal v rozhovore pre The Guardian nigérijskému reportérovi Osasuovi Obayiuwanaovi.