Vyznamenania v minulosti: Ako Mečiar v roku 1998 zneužil štátne ceny na dekorovanie politikov HZDS

Zvady ústavných činiteľov o to, kto má či nemá byť vyznamenaný prezidentom republiky, pôsobia v porovnaní s tým, čo sa okolo vyznamenaní dialo pred takmer 20 rokmi, ako pomerne civilizovaná záležitosť. Na vyznamenanie vtedy stačilo, že ste poslancom vládnej strany.

Je jeseň 1998. Hnutie za demokratické Slovensko Vladimíra Mečiara tesne víťazí vo voľbách, no proreformné a opozičné strany získavajú v parlamente ústavnú väčšinu.

Mečiar sa v televízii lúči príhovorom, pri ktorom dojme sám seba a zaspieva si pri tom pesničku. No ešte na sklonku svojej vlády, 28. októbra 1998, teda dva dni pred nástupom kabinetu Mikuláša Dzurindu, využíva prezidentské právomoci.

Ako dosluhujúci premiér ich získal  po tom, čo parlament nezvolil nástupcu Michala Kováča, ktorý vo funkcii skončil v marci.

Na Bratislavský hrad si pozýva väčšinu poslancov z dovtedy vládnucej koalície HZDS, SNS a Združenia robotníkov Slovenska a udeľuje im vysoké štátne vyznamenania. Okrem nich dekoruje aj ďalšie osobnosti či členov svojej vlády. Spolu 126 ľudí.

Drvivá väčšina dostala Rad Andreja Hlinku I. či II. triedy za „mimoriadne osobné zásluhy o vznik Slovenskej republiky“. Paradoxne, Mečiar vyznamenania rozdával na 80. výročie vzniku Československej republiky.

Prečítajte si

Fico sa na udeľovanie vyznamenaní chystá, aj keď Kiskovi naposledy hrozil neúčasťou

Deň ústavy sa nestihol

Veľkolepé rozdávanie štátnych medailí politikom, ktorých ľudia práve odstavili od moci, bolo vlastne len pokračovaním podobných výstrelkov HZDS na konci jeho vlády.

Stačí si spomenúť na 25 bronzových búst, ktoré za 4,5 milióna vtedajších korún dal odliať Mečiarov minister kultúry Ivan Hudec. Znázorňovali 25 ľudí, ktorí sa vraj zaslúžili o vznik Slovenskej republiky. Medzi nimi Ivana Gašparoviča, Augustína Mariána Húsku či Dušana Slobodníka. Mečiar podľa svojich slov vlastnú bustu odmietol.

Busty politikov HZDS vystavili v Dome kultúry na námestí SNP 7. septembra, mesiac a pol pred tým, než tí istí politici vládneho hnutia prevzali od Mečiara štátne vyznamenania. Pôvodne mali tvoriť Aleju osobností pri novostavbe SND, k tomu už však nikdy nedošlo.

Zvláštne zvolený termín, teda oceňovanie politikov za vznik Slovenskej republiky na výročie vzniku Československa, vysvetľoval Vladimír Mečiar po svojom.

„Tieto vyznamenania sú udeľované pri príležitosti Dňa ústavy, pravda, o niečo neskôr, v dôsledku volebného zápasu a v dôsledku politických udalostí,“ povedal končiaci premiér v príhovore počas ceremoniálu.

Tváre HZDS Augustín Marián Húska, Dušan Slobodník, Ivan Gašparovič, ale aj Ján Cuper, Katarína Tóthová či šéf SNS Ján Slota dostali od Mečiara Rad Andreja Hlinku I. triedy. Medzi ocenenými boli prakticky všetci významní politici HZDS či SNS, ktorých dopĺňalo niekoľko iných osobností.

Napríklad podnikateľ Slavomír Hatina, kardiochirurg Viliam Fischer (v roku 1998 kandidoval za HZDS na 135. mieste kandidátky), in memoriam spisovateľ Vladimír Mináč či bývalý šéf Národnej banky Slovenska Vladimír Masár.

Ľupták odmietol, horolezci tiež

Mečiar vtedy vyznamenanie navrhol aj predsedovi tretej koaličnej strany svojej vlády, šéfovi Združenia robotníkov Slovenska (ZRS), Jánovi Ľuptákovi.

Ten odmietol. „Zdôvodnil to tým, že by to nemalo byť iba jeho ocenenie, ale celého ZRS. Toto vyznamenanie sa však dáva osobe, nie politickej strane,“ vysvetľoval to vtedajší Mečiarov hovorca Marián Kardoš.

Vyznamenania mali dostať aj dvaja horolezci, Vladimír Zboja a Peter Hámor. Obom sa v máji roku 1998 podarilo zdolať najvyššiu horu sveta, Mount Everest.

Keďže záštitu nad výpravou do Himálají mal premiér Vladimír Mečiar, ľudia okolo HZDS horolezcom nanútili na vrchole zapichnúť nielen slovenskú vlajku, ale aj stranícku vlajku Mečiarovho hnutia.

Hámor si vyznamenanie prevziať odmietol, Vladimír Zboja na ceremoniál prišiel, no ocenenie veľmi rýchlo vrátil. Ako hovorí, vždy bol proti Mečiarovi, no koniec 90. rokov bol pre veľa ľudí ťažký. Videl, čo sa dialo ľuďom, ktorí sa priečili vtedajšiemu režimu.

„Podnikal som, bola to doba, keď vás mohli zlikvidovať za jediný deň. Mohli sme vyskakovať len do nejakej výšky. No hneď ako sa zmenila vláda, vyznamenanie som vrátil,“ spomína horolezec.

Po úspešnom výstupe chcelo HZDS využiť horolezcov čo najviac vo svojej megalomanskej predvolebnej kampani. „Oslovil nás Fedor Flašík, ponúkal nám milión korún, aby sme vystupovali na ich mítingoch. Odmietli sme. Potom sa nás pýtali, koľko by sme chceli, ale odmietli sme ich ‚en bloc‘,“ spomína Vladimír Zboja.

Mečiar navrhol vyznamenať aj niektorých opozičných politikov, napríklad Antona Hrnka (poslanca a do roku 1997 člena Demokratickej únie, kam prešiel po odchode zo Slotovej SNS). Hrnko sa z ceremoniálu ospravedlnil.

Nebol tam ani exprezident Michal Kováč, ktorého chcel Mečiar za zásluhy o vznik republiky vyznamenať tiež. V čase po zavlečení prezidentovho syna do Rakúska príslušníkmi SIS, riadenej Mečiarovým nominantom Ivanom Lexom, bola Kováčova neúčasť pochopiteľná a Mečiarovo vyznamenanie pôsobilo cynicky.

Dzurinda vyznamenal Chudíka

Vladimír Mečiar nebol jediným premiérom, ktorý zastupoval prezidenta pri udeľovaní štátnych vyznamenaní. V máji 1999, teda ešte pred inauguráciou prezidenta Rudolfa Schustera, odovzdal Mikuláš Dzurinda ako zastupujúci prezident Rad Ľudovíta Štúra I. triedy hercovi Ladislavovi Chudíkovi.

O rok neskôr, keď sa Schuster v lete roku 2000 dostával z ťažkých operácií po prasknutí hrubého čreva, prezidenta pri udeľovaní vyznamenaní ku Dňu ústavy opäť zastupoval premiér Dzurinda spolu s predsedom parlamentu, Jozefom Migašom. Rad Ľudovíta Štúra II. triedy vtedy dostal napríklad hokejista Miroslav Šatan či politológ Miroslav Kusý.

Kontroverzné vyznamenania sa nespájali len s Mečiarom. Prezident Ivan Gašparovič odovzdal Rad Bieleho dvojkríža kazašskému prezidentovi Nursultanovi Nazarbajevovi.

Nazarbajev stojí na čele Kazachstanu od roku 1990 a v posledných voľbách ho vraj volilo viac ako 97 percent ľudí. Od roku 2010 podľa osobitného zákona požaduje, aby ho titulovali ako „vodcu národa“, jeho prvé zvolenie oslavujú ako štátny sviatok a za jeho urážku hrozia až tri roky väzenia.

Od Gašparoviča dostal v roku 2007 vyznamenanie aj lesohospodár Eugen Rónay, ktorého komunistická Štátna bezpečnosť (ŠtB) viedla ako svojho agenta. Gašparovič vtedy tvrdil, že o Rónayovom mene vo zväzkoch ŠtB nevedel. Rónay pre SME priznal, že pre ŠtB písal správy zo svojich ciest do zahraničia.

V roku 2008 si zasa z Prezidentského paláca odniesol Rad Ľudovíta Štúra Gašparovičov bývalý kolega z právnickej fakulty Jaroslav Chovanec. Vysokoškolského pedagóga pritom niekoľko študentiek obvinilo zo sexuálneho obťažovania a z nevhodných poznámok.

Jednej zo študentiek mal povedať, že „je z neho nejaká vlhká“, ďalším chválil postavu a pozýval ich na chatu. „Viem, že bol taký dotykový. Študentky chytal za ruky, kládol im ruky na ramená, prípadne ich vyzval, aby išli otvoriť okno. Jednoducho chcel, aby okolo neho prešli v tesnej blízkosti,“ opísala ho pre SME jedna zo študentiek.

Gašparovičov predchodca Rudolf Schuster si zase vo svojom výbere všímal vtedajších komunálnych politikov a oceňoval ich za prácu v samospráve. Tak sa dostal k svojmu druhému vyznamenaniu Ján Slota, ktorého Schuster v roku 2004 ocenil ako žilinského primátora. Išlo však len o „kríž prezidenta“, vlastné ocenenie prezidenta, ktoré nepatrí k oficiálnym štátnym vyznamenaniam podľa zákona.