Denník N

Mučenie ako nelegitímna morálna voľba vo vojne proti terorizmu

Foto – TASR/AP
Foto – TASR/AP

Ak mučenie nie je aspoň čiastočne účinnou metódou k získavaniu informácií, prečo ju ľudstvo od nepamäti až po súčasnosť používa?

Pred niekoľkými mesiacmi americký senátny výbor pre spravodajské služby zverejnil šesťtisícstranovú správu popisujúcu agresívne metódy výsluchu zadržaných osôb podozrivých z terorizmu, praktizované agentmi CIA po 11. septembri 2001. Niektoré z týchto metód je možné označiť za formy mučenia.

Nič výnimočné

Spojené štáty americké nie sú jedinou demokratickou krajinou, ktorá použila morálne sporné a neprijateľné metódy výsluchu v snahe ochrániť svojich občanov od možných teroristických útokov. V minulosti napríklad čelil konkrétnym obvineniam v súvislosti s bojom proti terorizmu páchanému palestínskymi extrémistickými skupinami Izrael, a tiež Veľká Británia v boji proti Írskej republikánskej armáde.

Takéto správy sa okrem iného stávajú vodou na mlyn antiamerikanizmu, antisemitizmu či antidemokraticizmu. Kritici by si mali uvedomiť, že nedemokratické režimy majú svoje vlastné skúsenosti s mučením, ako aj s neľudským a ponižujúcim zaobchádzaním osôb – vrátane vlastných občanov. Markantnou nevýhodou života v takýchto krajinách z hľadiska spravodlivosti je, že zlé skutky zväčša zostanú neodhalené, nevyšetrené a nepotrestané.

Prečo stále mučíme?

Mučenie je morálne zavrhnutiahodnou metódou nezávisle od kontextu, v ktorom je praktizované. Spôsobovanie extrémnej fyzickej a/alebo mentálnej bolesti inej ľudskej bytosti môže byť síce menším morálnym zlom, ak je osoba vinná alebo vážne podozrivá z terorizmu, avšak morálnym zlom nepochybne zostáva. Účel ani v tomto prípade nesvätí prostriedky.

Jedným z hlavných argumentov proti mučeniu je, že táto metóda výsluchu nefunguje, respektíve nesprostredkuje spoľahlivé informácie. Ale ak mučenie nie je aspoň čiastočne účinnou metódou k získavaniu informácií, prečo ju ľudstvo od nepamäti až po súčasnosť používa? Zlo mučenia nespočíva v jeho deklarovanej neefektívnosti, ale v tom, že porušuje ľudskú dôstojnosť, ktorá je nedotknuteľná a musí byť chránená.

Z tohto dôvodu je nutné odmietnuť aj návrh niektorých renomovaných právnikov obhajujúcich myšlienku „súdneho príkazu na mučenie“. Hoci úmyslom tohto návrhu je mučenie minimalizovať, fakticky túto infernálnu praktiku legitimizuje a rutinizuje, nehovoriac o ďalších nedostatkoch tohto návrhu. Aj keby návrh dostal podobu zákona, jeho dodržiavaním by žiadna forma mučenia nenadobudla morálnych charakter.

Tromf národnej bezpečnosti

Jednou z najlepších scén amerického filmu A Few Good Men je krížový výsluch plukovníka Nathana R. Jessepa (Jack Nicholson) mladým poručíkom a obhajcom Danielom Kaffeeom (Tom Cruise). Jessep je podozrivý z vydania nezákonného a nemorálneho rozkazu, ktorý mal za následok neúmyselné usmrtenie amerického vojaka na vojenskej základni Guantánamo Bay na Kube.

Plukovník Jessep v pozícii svedka nakoniec priznáva, že rozkaz skutočne vydal, avšak necíti vinu, a dokonca ani potrebu na obvinenie reagovať. V emocionálne nabitej atmosfére súdnej siene obhajcovi odpovedá: „Nemám čas ani chuť, aby som niečo vysvetľoval človeku, ktorý vstáva a spí pod prikrývkou slobody, ktorú ja zabezpečujem, a potom spochybňuje spôsob, akým ju zabezpečujem! Bol by som radšej, keby ste poďakovali a šli svojou cestou“.

Pre Jessupa sa zdala byť národná bezpečnosť tromfovou kartou, ktorá prebije všetky morálne úvahy či nároky. A možno morálne otázky boli pre neho irelevantné v kontexte zverenej zodpovednosti. Alebo bol morálnym skeptikom a neveril v žiadne univerzálne platné morálne princípy. Nech už to bolo akokoľvek, jeho postoj – hoci pochopiteľný – je z morálnej perspektívy neospravedlniteľný.

Problém špinavých rúk

Napriek uvedenej kritike, bolo by chybou skĺznuť do planého moralizmu, sentimentalizmu či naivnej predstavy, že sloboda nemusí byť chránená aj silou. Terorizmus predstavuje závažné morálne zlo, čomu lepšie rozumejú krajiny, ktoré sa stali jeho obeťou a sú hlavným terčom jeho hrozby. Základným raison d‘etre štátu je chrániť svojich občanov a k tomu je nevyhnutné legitímne používanie sily.

Ak mučenie nie je legitímnou morálnou voľbou pre štát vo vojne proti globálnemu terorizmu, aké metódy výsluchu podozrivých teroristov sú prijateľné? Je potrebné rozlišovať medzi mučením a krutým, neľudským alebo ponižujúcim zaobchádzaním, či štandardnými metódami výsluchu. Kontroverzia vzniká v momente, keď sa pokúsime jednotlivé praktiky definovať a kategorizovať.

Na etické otázky často neexistujú jednoznačné odpovede, a to platí zvlášť, ak sa ich pýtame v kontexte politiky a medzinárodných vzťahov. Tu sa iba ťažko – ak vôbec – možno vyhnúť tomu, čo politický filozof Michael Walzer nazýva „problém špinavých rúk“. Neznamená to však, že by sme mali rezignovať na snahu aplikovať morálne princípy aj v politickej aréne.

Mohla by nastať situácia, keď kruté, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie, či dokonca mučenie osoby podozrivej z terorizmu, sa zdá byť tou najlepšou možnosťou výberu spomedzi zlých možností? Niektorí – vychádzajúc z etickej teórie morálneho absolutizmu – možnosť identifikovania a uprednostnenia „menšieho zla“ kategoricky odmietajú.

Iní si dokážu predstaviť extrémne a ojedinelé situácie, v ktorých najzodpovednejším riešením pre zastavenie vážneho a bezprostredného nebezpečenstva je použitie neštandardných donucovacích prostriedkov. Použitie takýchto prostriedkov je stále problematické a nereprezentuje morálne dobro, hoci sa v danej situácii stáva tragickou nutnosťou.

Americká obnova záväzku

Bez ohľadu na to, či zverejnenie správy senátneho výboru bolo politicky motivované a v akom rozsahu odráža realitu, je dnes isté, že CIA v boji proti terorizmu používala aj metódy, ktoré si z etickej perspektívy zasluhujú morálne odsúdenie. Pozitívnou správou je, že Spojené štáty po svojich morálnych zlyhaniach zvyknú obnovovať záväzok voči proklamovaným ideálom a zatiaľ všetko nasvedčuje tomu, že to nebude inak ani teraz.

Komentáre

Teraz najčítanejšie