V ústrety osmičkovému roku

Výročí a jubileí bude v roku, ktorý prichádza, neúrekom. Pred sto rokmi sa zrodilo Česko-Slovensko, no v roku 1938 prišiel Mníchov a čoskoro nato rozbitie republiky. Vo februári 1948 sa vlády na štyri desaťročia zmocnili komunisti a v auguste 1968 pokus vymaniť sa z tejto obruče zadusila sovietska okupácia.

Prvé, to najmladšie jubileum si však pripomenieme už onedlho – štvrťstoročie od vzniku Slovenskej republiky. Hoci väčšina občanov prijímala počas prvých mesiacov samostatnosti rozdelenie spoločného štátu s rozpakmi a obavami, dnes už dve tretiny pociťujú hrdosť na to, čo Slovensko od tých čias dokázalo.

Každý rok sa okolo tohto jubilea obvykle zvykne rozpútať rituál, pri ktorom sa vyzdvihujú zásluhy protagonistov samostatnosti a pranierujú sa niekdajší zástancovia zachovania spoločného štátu. Pravda je však zložitejšia.

Mečiarovo HZDS síce malo v názve „demokraciu“ i „slovenskosť“, jeho líder však nebol demokratom ani autentickým „národným politikom“. Jeho konanie, podobne ako postup Václava Klausa, bolo ovplyvnené osobnými mocenskými ambíciami.

Na rozdiel od Štúra, Hurbana, Hodžu a ďalších národných dejateľov, od Moyzesových, Kuzmányho a Daxnerových memorandistov a matičiarov, Vajanského martinských konzervatívcov, Šrobárových a Blahových hlasistov, Lehockého slovenských sociálnych demokratov, od osobností podpísaných pod Martinskou deklaráciou, od Hlinkových autonomistov a Hodžových regionalistov, od Okáliho, Novomeského a Clementisových davistov, od Ursínyho, Lettrichových a Kvetkových demokratov – skrátka, na rozdiel od všetkých slovenských moderných politických generácií sa Mečiarova garnitúra v zásade otázkami národa nezaoberala. Tí predchádzajúci mali tieto otázky vo svojich programoch, prednášali o nich prejavy, napísali stovky článkov, desiatky kníh, robili tak verejne, ale aj ilegálne a neváhali ísť za svoje názory do väzenia. Nikto z najbližšieho okruhu Mečiarových spolupracovníkov nenapísal pred novembrom 1989 o „slovenskej otázke“ ani riadok.

Čo je však ešte závažnejšie, autoritárskym spôsobom vládnutia ohrozil demokratické a prozápadné smerovanie mladého štátu, nehovoriac o jeho masívnom rozkradnutí.

Napriek tomu však 28. októbra 1998, deň pred odchodom z úradu, udelil ako zastupujúci prezident Rad Andreja Hlinku, štátne vyznamenanie určené tým, „ktorí sa mimoriadnym spôsobom zaslúžili o vznik Slovenskej republiky“. Medzi 73 vyznamenanými boli takmer všetci poslanci a ministri končiacej vládnej koalície, okrem iných napríklad Ján Cuper, Ivan Gašparovič, Roman Hofbauer, Ivan Hudec, Augustín Marián Húska, Ján Smolec, Katarína Tóthová, ako aj Marián Andel, Peter Brňák, Anton Hrnko, Víťazoslav Moric, Jozef Prokeš či Ján Slota.

A tak si na budúci rok budeme 28. októbra pripomínať nielen storočnicu Česko-Slovenska, ale aj chvíle, keď sa Slovensko po porážke Vladimíra Mečiara začalo vracať k demokratickému odkazu svojich zakladateľov – Masaryka, Štefánika a Beneša.