Denník N

Ako ďaleko je Kim k tomu, aby dokázal zaútočiť na New York, a čo by spravila jeho bomba s Bratislavou?

Foto – TASR
Foto – TASR

Severná Kórea už má jadrové bomby aj rakety s dlhým doletom, teraz je pred ňou posledný krok – spojiť ich do jednej zbrane.

Keď v septembri Severná Kórea uskutočnila ďalší a zatiaľ najsilnejší jadrový test (údajne vodíkovej bomby), svet ho už bral takmer ako bežnú súčasť nebezpečného programu. Krátko po skúške však japonská televízia Asahi priniesla správu, že v dôsledku výbuchu zomrelo 200 ľudí.

Informácia sa pre povahu totalitného režimu nedá overiť a aj japonskí novinári sa odvolávali na anonymné zdroje. Podľa nich v tuneli po zosuve pôdy zomrelo sto ľudí. Ďalších sto malo zomrieť počas záchranných prác pri ďalšom závale. Z dostupných správ nie je zrejmé, či k prvému nešťastiu došlo priamo počas testu, alebo až po ňom. Zdroje však tvrdia, že katastrofa so skúškou priamo súvisí.

Seizmológovia v mieste výbuchu namerali zemetrasenie so silou 6,3 stupňa. Prístroje po ôsmich minútach namerali ďalšie menšie otrasy. Opäť však s istotou nevieme, či práve pri nich k nešťastiu došlo. Vieme však, že záchvevy so silou viac než tri stupne v skúšobnej oblasti namerali ešte v decembri. Čínski vedci vtedy dokonca prišli s teóriou, podľa ktorej pokusy až tak veľmi narušili podložie hory, pod ktorou kórejské bomby vybuchujú, že hrozí jej zrútenie.

Aj keď ide o veľkú tragédiu, vyše sedemdesiat rokov pokusov s jadrovými zbraňami má omnoho viac obetí. Ľudstvo totiž dodnes odpálilo vyše dvetisíc jadrových náloží a aj bez mŕtvych z Hirošimy a Nagasaki je počet obetí omnoho vyšší ako severokórejských 200.

Čo sa deje v Severnej Kórei

Keď budete najbližšie počuť o severokórejskom teste, ktorý vystraší svet, nemusí to byť hneď jadrový výbuch.

Režim Kim Čong-una súbežne pracuje na dvoch projektoch. Jeden bez druhého má najmä propagandistický potenciál, až ich spojením vznikne naozaj nebezpečná zbraň a reálne riziko pre iné krajiny. Konečným cieľom je, samozrejme, práve toto.

Prvou úlohou pre Kimových inžinierov bolo vyrobiť balistickú raketu s veľkým doletom. Ideálne s takým, aby pokryl celé územie Spojených štátov. Severná Kórea má niekoľko typov rakiet, ale žiadna z nich by až donedávna nedoletela nad Washington či New York. Zopár ich už v minulosti preletelo ponad Japonsko, kde vyvolali poplach, ale do USA by nedoleteli. Zmenilo sa to 28. novembra, keď vyletela strela Hwasong-15. Jej trosky pri páde na Zem o niekoľko sto metrov minuli prelietavajúce lietadlo spoločnosti Cathay Pacific a teoreticky je pri dolete až 13-tisíc kilometrov schopná doletieť nad ktorékoľvek americké mesto (a aj slovenské). Podľa aktuálnych správ sa v Severnej Kórei práve chystá štart ďalšieho Hwasongu-15.

Kim Čong-un pri Hwasongu-15. Foto – AP

Mať raketu je však jedna vec, dokázať ňou dopraviť nad cieľ účinnú nálož iná. Práve to je druhá úloha, na ktorej sa u Kim Čong-una pracuje. Režim už dokázal, že vie vyrobiť jadrovú bombu. Teraz sa snaží zostrojiť dostatočne účinnú a relatívne ľahkú verziu, aby ju vyvíjané rakety vyniesli na požadovanú vzdialenosť.

Cieľom všetkých sankcií a vyhrážania sa vojnou zo strany amerického prezidenta je zabrániť, aby sa to stalo. Ak Trump naozaj chce zaútočiť na Severnú Kóreu, určite to chce stihnúť do okamihu úspešného spojenia oboch technológií. Ak sa dovtedy na vojnu neodhodlá, jej pravdepodobnosť na Kórejskom polostrove sa zníži. Problém je, že Trump aj Kim sú nepredvídateľní a všetko smeruje k bodu, v ktorom musí padnúť nejaké rozhodnutie. Dokonca je možné, že Severokórejčania sa už dostali vo vývoji do rozhodujúceho bodu.

Iste to však nevieme. Severokórejská propaganda po septembrovom teste tvrdila, že išlo práve o nálož určenú do hlavíc balistických rakiet. Kim sa navyše pred skúškou nechal odfotiť s údajnou náložou, pričom v pozadí bola aj raketa, pre ktorú je určená. Časť analytikov si však myslí, že Hwasong-15 nie je schopná nad USA priniesť účinnú nálož.

Prečo Kim skúša bomby pod zemou?

Pretože je to tak najbezpečnejšie. Spočiatku mocnosti jadrové zbrane testovali vo vzduchu, na zemi, vo vode. Keď však počet skúšok pribúdal geometrickým radom a rástla hrozba zamorenia planéty, v 60. rokoch sa dohodli, že ich presunú výhradne pod zem.

Vysvetlenie je veľmi jednoduché. Ak bomba vybuchne hlboko pod zemským povrchom (uložia ju do rôzne hlbokých šácht), riziko šírenia rádioaktivity sa obmedzí na minimum.

Prípravy na americký podzemný test v 90. rokoch na strelnici v Nevade. Foto – Wikipedia

Severokórejčanov, samozrejme, nejaké medzinárodné dohody, ktoré od septembra 1996 úplne zakazujú ostré skúšky jadrových zbraní, nezaujímajú. No keďže Kim Čong-un vládne relatívne malej krajine, v ktorej sa ťažko hľadá dostatočne odľahlá a riedko zaľudnená oblasť, skúšky pod zemou boli jasnou voľbou, ak v Pchojngjangu nechceli, aby im na hlavu padal rádioaktívny popol.

Samozrejme, ani testy v podzemí nie sú bez rizika. The Telegraph 7. novembra priniesol článok o skupine severokórejských utečencov, ktorí údajne žili v blízkosti polygónu. Tvrdili, že v oblasti sa rodia postihnuté deti, umierajú stromy a vysychajú podzemné pramene. Aj v tomto prípade však platí, že sa takéto správy nedajú potvrdiť z dôveryhodného zdroja.

Ako sa skúšalo v minulosti

Všade, divoko, nebezpečne a veľmi nezodpovedne. Úplne prvý pokus sa uskutočnil 16. júla 1945 v Novom Mexiku. Nálož dostala meno Trinity a bola predzvesťou bombardovania Hirošimy a Nagasaki.

Ďalšie tri roky Američania odpálili len zopár náloží. No 29. augusta 1949 vyskúšali svoju prvú bombu Sovieti a jadrové preteky sa začali aj oficiálne. Nasledujúci rok sa ešte síce mohlo zdať, že z nich nič nebude, pretože si mocnosti dali pauzu. Lenže už ten ďalší odpálili 20 bômb. Začali sa pridávať ďalšie krajiny a v roku 1958 prekonali hranicu sto testov za rok, aby o rok neurobili ani jeden. V roku 1960 boli len tri francúzske. Lenže v roku 1962 ich bolo až 140, čo je doterajší rekord. V nasledujúcom roku došlo k zákazu iných ako podzemných skúšok.

Bomby dovtedy vybuchovali v atmosfére, na zemi aj vo vode. Napríklad najhlbší podmorský výbuch bol 600 metrov pod hladinou a jeho cieľom bolo zistiť aj to, či sa takto dá brániť pred nepriateľskými ponorkami (na videu je iný podmorský výbuch).

Z pohľadu vplyvu na životné prostredie a zdravie ľudí boli najnebezpečnejšie skúšky na povrchu. Pri takomto výbuchu totiž vzniká najväčší rádioaktívny spad, ktorý sa pomocou vzdušných prúdov šíri ďalej a ohrozuje aj ľudí ďaleko od miesta výbuchu.

Práve rádioaktívny spad, ale aj práce pri výrobe jadrových zbraní sú príčinou mnohých úmrtí. Údaje o ich počte sa však veľmi líšia. Do druhej kategórie patrí 107 394 Američanov, ktorí ochoreli na rakovinu alebo mali iné zdravotné ťažkosti a podieľali sa za 70 rokov na budovaní amerického jadrového arzenálu. Polovica z nich, 53-tisíc, dostala od americkej vlády kompenzácie v hodnote 12 miliárd dolárov. Až 33 480 zamestnancov na následky práce v nebezpečnom prostredí zomrelo.

Nie sú to jediné americké obete. Americké ministerstvo zdravotníctva v roku 2002 zverejnilo štúdiu, podľa ktorej len v rokoch 1951 až 1963 (po tomto roku sa skúšky presunuli pod zem) atmosférické testy zabili minimálne 11-tisíc Američanov.

Podobne detailné údaje zo Sovietskeho zväzu nie sú známe. Vedci však po jeho rozpade odhadli, že len v oblasti Semipalatinska v Kazachstane, kde ZSSR uskutočnil 468 pokusov, pri ktorých odpálil 616 náloží, rádioaktivita postihla približne 200-tisíc obyvateľov.

Najdesivejšie z desivých

Castle Bravo a 1. marec 1954. Bola to prvá vodíková a najsilnejšia bomba, akú kedy vyskúšali Spojené štáty. Sila výbuchu bola oproti predpokladom viac než dvojnásobná (a tisícnásobná v porovnaní s Hirošimou), pretože vedci v Los Alamos urobili pri výpočtoch chybu.

Nálož odpálili na atole Bikiny, z ktorého časť po teste nadobro zmizla. Na mieste zostal takmer dvojkilometrový kráter. Jadrový hríb mal na výšku 40 kilometrov a na dĺžku sto kilometrov. Vysoká dávka rádioaktivity zasiahla aj japonských rybárov na lodi vzdialenej sto kilometrov od výbuchu. Postihnutí boli aj viacerí Američania, napríklad 16 námorníkov na jednej z lietadlových lodí v oblasti. Pôvodne utajovaný experiment vyvolal veľkú nevôľu, americká vláda musela odškodniť japonských občanov a pokus výrazne prispel k neskoršiemu zákazu povrchových testov.

Ten najväčší však ešte iba mal prísť. Kým americký rekord má hodnotu 15 megaton TNT, Sovietsky zväz 30. októbra 1961 vyskúšal bombu so silou 50 megaton na myse Suchý nos na Severnom ostrove. Pôvodne bola plánovaná dokonca na 100 megaton, ale Sovieti radšej vynechali jeden stupeň. Nálož si napriek tomu zaslúžila svoje meno Cár bomba.

V tomto prípade ju na zem zhodili zo špeciálne upraveného lietadla. Bola taká veľká, že jej praktická použiteľnosť bola viac než pochybná. Spôsobila však ohromnú devastáciu. Tlaková vlna bola taká silná, že podľa citlivých meracích prístrojov trikrát obletela celú planétu. Smrteľnú dávku radiácie ste mohli dostať viac ako 150 kilometrov od epicentra. Jedným z tvorcov bomby bol Andrej Sacharov, ktorý sa neskôr stal jedným z hlavných zástancov obmedzenia jadrového zbrojenia a ochrancom ľudských práv.

Veľmi morbídna zábava na dlhé zimné večery

Všetci tušíme, že jadrové zbrane sú strašné a veľmi ničivé. Historik Alex Wellerstein zo Stevensonovho technologického inštitútu, ktorý skúma ich dejiny, sa však rozhodol byť konkrétnejší. Pomocou známych dát o súčasných a minulých jadrových náložiach a aplikácie Google Maps vytvoril nástroj Nukemap.

Stačí v ňom zadať konkrétne miesto na Zemi, hoci váš dom, a zvoliť niektorú z náloží z databázy. Kliknete na ikonu „detonate“ a program vám vypočíta následky apokalypsy.

Napríklad. Bratislava a posledná kórejská bomba. Keby vybuchla na nádvorí prezidentského paláca, ohnivá guľa by sa na juhu zastavila tesne pred Čumilom, na severe na Námestí slobody. Smrtiaca tlaková vlna by na juhu zničila Most SNP, na severe Hlavnú stanicu. A všetko medzi tým, čo sa nevyparilo pri výbuchu, samozrejme. Približne polovica obyvateľov mesta by bola okamžite mŕtva alebo smrteľne zranená.

Ak by ste rovnaký pokus kdekoľvek spravili s Cárom, rátali by ste iba desiatky kilometrov, na ktorých by nastal úplný koniec sveta.

Prirodzene, takéto „testovanie“ má aj hlbší zmysel ako len morbídne trávenie voľného času. Človek si vďaka nemu lepšie uvedomí hrozné nebezpečenstvo, ktoré nám hrozí, ak zistí, že niektorá z náloží by nezabila len jeho, ale aj blízkych v susednom meste. Keď to mesto nesie názov Košice, Nitra či Zvolen, odstrašujúci efekt je omnoho účinnejší ako abstraktné údaje o tom, koľko kiloton či megaton má tá-ktorá bomba.

Predstava, že s takýmito hroznými zbraňami tu práve šermuje nepredvídateľná dvojica Trump a Kim, je vďaka Wellersteinovi ešte desivejšia.

Severná Kórea

Teraz najčítanejšie