Denník N

Reportéri Denníka N opisujú svoj rok: Kapitán Danko vznikol na káve, príbeh ženy, ktorá opustila deti, sa písal mesiace

Reportéri Denníka N navštevujú každý deň tlačovky či miesta kľúčových udalostí, volajú politikom, šéfom firiem a úradov a pátrajú po zaujímavých príbehoch obyčajných ľudí. V nasledujúcich textoch sa vám 24 našich reportérov pokúsilo ukázať svoju prácu z iného – svojho osobného uhla pohľadu.

Vladimír Šnídl: Ako sme prišli na kapitána Danka

Andrej Danko napokon nebozkával len výložky, ušlo sa aj stuhe. Foto – TASR

Český expremiér Jiří Paroubek raz povedal, že pre politika je najhoršie, keď začne byť smiešny. Je to dokonca horšie, ako keď ľudí „iba“ štve. V roku 2017 to už pochopil aj Andrej Danko.

Neopozeraná tvár SNS ešte pred rokom stúpala v preferenciách. Aj Richard Sulík hovoril, že táto vláda môže byť pre Danka len začiatok. A dnes? „Poviete meno Andrej Danko a ľudia sa zasmejú už dopredu,“ hovorí stand-up komik Samo Trnka. Nechtiac sme k tomu svojou troškou pomohli aj my.

Začalo sa to na jednej káve. Pred Vianocami 2016 som pracoval na článku o tom, ako ministerstvo obrany ovládli Dankovi nominanti. Stretol som sa s človekom, ktorý dobre poznal pomery,­ a ten mi ako pikošku povedal, že minister za SNS povýšil Danka na kapitána v zálohe. Prišlo mi to také smiešne a absurdné zároveň, že mi to musel zopakovať dvakrát.

Ako to však overiť? Cez Vianoce sme to nechali ležať, no v januári prišiel môj zdroj s dobrým nápadom – takúto vec musia evidovať aj na okresnom úrade v Bratislave. Pokiaľ bol totiž povýšený regulárnym spôsobom, informáciu by mali dostať aj úradníci, ktorí majú na starosti evidenciu obyvateľov schopných vojenskej služby.

Poslal som na úrad žiadosť podľa infozákona. Pracovníci sa podľa zákona zachovali a odoslali nám krátky e-mail „Na základe vašej žiadosti podľa zákona č. 211/2000 Z. z. Vám oznamujem, že pán JUDr. Andrej Danko bol vymenovaný rozkazom ministra obrany SR do vojenskej hodnosti kapitán“. V stredu 18. januára sme publikovali články s dvomi zisteniami. V jednom sme napísali, že Danka povýšil minister obrany za SNS na kapitána. Zároveň sme sa však dozvedeli, že pol roka pred tým povýšil pre zmenu minister za Smer Roberta Fica na plukovníka. Na to druhé zistenie si už možno nespomínate.

Skúsený Fico postupoval podľa zásad politického marketingu a novinárom povedal, aby ho s takou podružnosťou neotravovali. On si síce odkrútil skutočnú vojnu v západných Čechách, ale teraz sa potrebuje venovať skutočným problémom slovenských občanov. Neskúsený Danko ponúkol sociálnym sieťam svoje teátro s bozkávaním výložiek. A zvyšok už poznáte.

O SNS sme odvtedy napísali desiatky článkov. Riešili sme nákupy ministerstva obrany, eurofondy na školstve, väzby SNS na Slaviu Capital. Tie sa však už nevymykali štandardnom slovenskej politiky. Aférka s výložkami pripravila SNS nárazovo o štyri percentné body. Ako povie Simona Stašová v Pelíškoch: „Přitom taková blbost, co?“

Veronika Prušová: Hrdinka príbehu zomrela po zverejnení článku

Veronika Prušová s Emíliou Šramekovou. Foto N – Peter Kováč


Asi na žiaden iný text som nedostala toľko reakcií ako práve na príbeh starej panej Emílie Šrámekovej z Lovčice –Trubína. Stará žena, ktorej ťahalo na deväťdesiatku. Úprimne hovorila o tom, ako neznáša nespravodlivosť a nemohla nechať tak, keď sa dozvedela, že zrazu nevlastní dedičstvo po rodičoch.

Boli to dva hektáre pozemkov v Jastrabej, dedine pri Žiari nad Hronom. Žiadne veľké peniaze by za ne nemala. No ona sa rozhodla, že to tak nenechá, a začala sa súdiť. Napriek svojmu veku.

Jej príbeh rozpútal kolotoč správ, cez ktoré mi ľudia z okolia Žiaru začali dávať ďalšie a ďalšie tipy na pozemky, ktoré mizli pôvodným vlastníkom. Hoci ich noví majitelia sú rôzni, spája ich jedno meno – notárka Mária Kuteničová.

Priznám sa, nebola pre mňa žiadnou neznámou. Naopak, keď mi pani Šrámeková rozprávala svoj príbeh, bola som prekvapená, že Kuteničová ešte stále má svoj úrad. Už pred piatimi rokmi som písala o tom, ako osvedčovala vydržanie vlastnej, ťažko chorej matke.

Ministerka spravodlivosti Lucia Žitňanská, ktorá bola aj vtedy v úrade, na ňu podala disciplinárny podnet aj trestné oznámenie. Považovala som to za jasný prípad. Strata notárskeho úradu ako najprísnejší postih mala byť samozrejmosťou. Trestnoprávna dohra bonusom navyše.

Príbeh starej panej Šrámekovej je teda aj o tom, ako u nás stále nefunguje spravodlivosť. Kuteničová s médiami nekomunikuje. Naposledy ma s krikom vyháňala z kancelárie a prosila ma, aby som sa vcítila do jej pocitov, pretože v krátkom čase pochovávala matku aj brata. A ona sa niekedy zamyslela nad tým, ako sa cítili ľudia, keď zistili, že im niekto pozemky ukradol? Ako to prežívala starká Šrámeková? Kto jej vráti roky naťahovačiek na súde?

Stará pani spor o pozemky vyhrala. Nikto sa jej doposiaľ neospravedlnil. A už ani nemôže. Dva dni po zverejnení článku zomrela.

Oliver Rehák: Poslednýkrát s Mariánom Vargom

Oliver Rehák S Mariánom Vargom. Foto N – Tomáš Benedikovič

Pre mňa zostane rok 2017 najviac spojený s Mariánom Vargom, o ktorom som napísal niekoľko článkov. K januárovej sedemdesiatke som s ním urobil rozhovor, a hoci som vedel, že na tom nie je zdravotne dobre, nenapadlo mi, že ten rozhovor sa stane jeho posledným vôbec.

Marián ešte dokázal v apríli zahrať jednu skladbu na koncerte, ktorý zorganizovali jeho priatelia, a naposledy dokázal svoje telo uniesť na Pohodu. Prišiel, hoci to nik nečakal, a posadil sa do prvého radu, hoci mohol ako väčšina známych festivalových hostí pozorovať koncert zo zákulisia.

Až keď hneď po koncerte s manželkou Jankou odchádzali a zakýval nám z auta, pochopil som, čo sme popoludní v tom malom stane so stovkou divákov vlastne zažili. Víťazstvo ducha nad telom, veľkého muzikanta, ktorý si naposledy prišiel vypočuť svoju hudbu a chcel ju počuť na polceste medzi muzikantmi a publikom.

Hoci bol pripútaný na vozík a musel dýchať s kyslíkovou maskou, neodpustil si neodmysliteľnú cigaru. Zostal slobodný do poslednej chvíle a nič neskrýval. Vznikli z toho veľmi silné fotky. Jeho posledné fotky na verejnosti.

Septembrový koncert na Konvergenciách, kde zneli skladby, ktoré si ešte sám vybral, už mu bol venovaný len ako spomienka. O tom, aký bol muzikant, sa vie, mladá režisér­ka Soňa Maletz nakrútila dokument o tom, aký bol človek.

Som veľmi vďačný Mariánovi a Janke, že som niekoľko rokov mohol poznať jeho hudbu aj názory nielen ako novinár. Preto som sa s radosťou stal členom Spoločnosti priateľov Mariána Vargu, ktorá práve vznikla a bude sa starať o jeho dielo. Teším sa na prvú akciu, na januárový koncert v Skalici, kde Iva Bittová, Jozef Lupták, Michal Kaščák a ďalší zahrajú Mariánove skladby.

Tomáš Vasilko: Mali pravdu. Reportáž by to bola svetová

Tomáš Vasilko (vľavo) na kurze prežitia.

Sú články, ktoré urobíte za hodinu a skončia sa úspechom. Sú články, pri ktorých sa namakáte, no nikto si ich poriadne nevšimne.

Toto bol článok, pri ktorom som sa dostal na pokraj fyzického a psychického vyčerpania – no nikdy nevyšiel.

Česká armáda robí každú jar vo Vyškove pri Brne Kurz prežitia. Kurz, ktorý má pripraviť novinárov či humanitárnych pracovníkov na bojové podmienky v rizikových krajinách. Bol som vôbec prvým cudzincom, ktorý sa ho za vyše 20 rokov zúčastnil. Potreboval som ho na cestu do Afganistanu.

Keď som o tom hovoril v práci, všetci boli nadšení. „Reportáž z kurzu bude ešte zaujímavejšia ako z Afganistanu,“ hovorili mi.

Za týždeň v lese nás učili, ako sa nenechať zabiť hladom, smädom, zimou, mínou, baktériami z plechovky, teroristami, ako zachrániť život kamarátovi či „vykecať“ sa zo zložitej situácie. Pred kurzom sľubovali, že spoznáme svoje limity, o ktorých sme ani netušili. Tak aj bolo.

Zistil som, že človek nepotrebuje spávať osem hodín denne, dokonca nepotrebuje spať ani štyri hodiny. Dokázal som prežiť sedem dní bez mobilu a fakt mi vôbec nechýbal. Naučil som sa, aké dôležité je nosiť plné vrecká vecí, ktoré môžete využiť (Ste len to, čo máte, znelo motto). Aj to, aké to je, keď za vás musia ostatní zbytočne kráčať do kopca či robiť brušáky.

Napísal by som toto všetko a oveľa viac. Česká armáda sa však snaží, aby sa príliš veľa detailov nedostalo von, pretože by to znehodnotilo celý kurz. Prekvapenie je kľúčové.

A tak som radšej nenapísal nič. Nič to, okrem spomienok a nových českých kamarátov mi zostalo ešte jedno.

Keď sa niekto sťažuje na fyzické vyčerpanie, rád používam mierne upravenú vetu našich otcov a starých otcov: „To ja keď som bol týždeň na vojne v Česku…“

Ria Gehrerová: Prečo ste nečítali o sexuálnom obťažovaní medzi slovenskými umelcami

Foto: Pixabay/surdumihail

Keď v Holly­woode prepukol škandál okolo Weinsteina, ľudia sa ma pýtali: A u nás sa nič také nedeje? V slovenskej kultúre totiž bolo okolo témy sexuálneho obťažovania prekvapivo ticho.

Niektoré ženy som oslovila a pýtala sa ich, či sa podobné veci dejú aj u nás. Jedny písali, že nič také nezažili. Iné, že s kolegyňami veľmi dobre vedia, komu sa treba vyhýbať, a je našou „ženskou zodpovednosťou“ vystríhať sa navzájom pred týmito mužmi.

Zopár žien mi potvrdilo, že vedia o konkrétnych prípadoch. Keď som sa snažila overiť, že ten a ten chytal mladé herečky za prsia, nikto o tom so mnou nechcel hovoriť. Slovenský filmový trh je malý, každý každého pozná, nikto vám nič nepovie, hovorili.

Ďalšie mi tvrdili, že každá žena si musí urobiť v práci poriadok sama a že už malé dievčatá musíme naučiť brániť sa. Niektoré ženy sa báli, ako by s kolegyňami vyzerali na verejnosti, ak by sa proti niekomu ozvali. Bolo mi po tých emailoch a telefonátoch smutno.

Prekvapilo ma, že na Slovensku už poľahky vieme odsúdiť korupciu aj sa tešiť z volebného víťazstva nad fašistami, stále sa však vykrúcame, ak máme povedať, že niektorí muži sa k ženám správajú zle a nemali by to robiť.

Pamätáte si na kampaň Piata žena? Stále platí, že pätina žien zažila násilie od svojho partnera, teda od toho, kto im hovoril, že ich ľúbi. A platí aj to, že tretina žien v živote zažila fyzické alebo sexuálne násilie a veľká väčšina z nich sa z toho musela aj liečiť. Dúfam, že dnes už vieme odsúdiť aspoň takéto správanie. A keď budeme pripravení na debatu o obťažovaní, verím, že sa vráti v podobnej sile, ako to bolo v roku 2017.

Filip Struhárik: Čo robiť, keď Facebook neodpovedá na otázky

Na spustenie prieskumníka reagovala na Facebooku aj polícia.

Prileteli ráno do Viedne. Požičali si auto a pokračovali v ceste k nám do redakcie. Dvaja francúzski novinári pracujúci pre televíziu Canal+ prišli na otočku. Porozprávali sme sa, natočili interview a ilustračné zábery. Šli na obed, urobili si ešte pár ikonických záberov Bratislavy a potom späť do Viedne, aby stihli svoj let do Paríža.

Keď som v októbri začal písať po anglicky o experimentoch, ktoré u nás robí Facebook, bol som prvý. Obratom so mnou začali robiť rozhovory médiá z celého sveta, medzi nimi aj New York Times, BBC či Guardian. Celé týždne s nimi mailujem a telefonujem – parížski novinári boli jediní, ktorí prišli aj osobne.

Všetkých zaujímalo, čo sa zmenilo, keď u nás Facebook spustil test Prieskumníka a presunul všetky príspevky stránok z newsfeedu na nové miesto. Pre ich publikum to asi nebola taká veľká téma ako pre médiá samotné.

„Raketka“ sa totiž dotýkala aj ich budúcnosti. Báli sa, čo by sa stalo, keby ju Facebook zapol globálne. Chceli vedieť, čo im hrozí a čo hrozí každému, kto má nejakým spôsobom svoj biznis či aktivity závislé od sociálnych sietí.

Dnes vieme, že počty lajkov, zdieľaní a komentárov klesli slovenským médiám od spustenia Prieskumníka v priemere o polovicu. A hoci si niektoré udržali stabilnú čítanosť, viacerým padla aj v desiatkach percent. Napriek vážnym dôsledkom týchto zmien však Face­book na novinárske otázky odpovedal štyrmi vágnymi vetami. Trochu viac sa nám z neho podarilo dostať, až keď sa o téme začalo hovoriť celosvetovo.

Test Prieskumníka sa stal mojou osobnou témou roka, no dôležité témy vidím inde. Vážnym problémom je netransparentnosť Faceboo­ku či nezáujem jeho šéfov o to, čo sa deje s objektmi ich testovania. Hovoriť treba o šírení lží, dezinformácií a nenávisti, o tom, aký podiel zodpovednosti na tom majú najbohatšie firmy sveta a ako voči tomu idú zakročiť.

Otázkou zostáva, či a ako sa politici rozhodnú sociálne siete regulovať. A čo nám všetkým hrozí, ak sa Facebook, Google či Twitter dostatočne rýchlo nezlepšia.

Dušan Mikušovič: Migranti napokon prišli, lenže bieli a Slovania

Protest zamestnancov FM Slovenská proti prijímaniu agentúrnych zamestnancov zo Srbska. Foto – TASR

Dodnes si pamätám, ako som vstúpil do izby číslo 812 v šalianskej ubytovni Veža a uvidel špinavé obliečky na starej posteli a pokrčenú vreckovku na radiátore. Odvtedy si v redakcii robím žarty – kým niektorých mojich kolegov poslalo vedenie prespať na noc do hotela Danube, aby napísali reportáž o jeho rekonštrukcii, ja som skončil na ubytovni, kde bolo na chodbách cítiť instantné polievky a za noc sa platilo 10 eur a 37 centov.

Lenže srbskí robotníci prespávajú práve v takýchto ubytovniach. Ešte v januári, keď som spal vo Veži a počúval balkánsky pop, ktorý ku mne doliehal z vedľajších miestností, bolo na Slovensku necelých 6-tisíc Srbov. Na konci roka sa toto číslo zdvojnásobilo. Ústredie práce dnes hovorí o 12-tisícoch.

Na začiatku roka o masívnom príleve Srbov vedel málokto. Týkal sa niekoľkých miest ako Šaľa, Galanta či Trnava. Dnes už sú zahraniční robotníci témou na celom západnom Slovensku. Počas roka 2017 som sa stretol so Slovákmi v Šali, Seredi či vo Voderadoch, ale aj so Srbmi z Vojvodiny. Každý sa na novú situáciu pozeral svojimi očami: Slováci mali obavy z cudzincov, Srbi sa sťažovali na ťažké podmienky vo fabrikách.

Najaktuálnejšie výzvy sú dnes dve. Po prvé, príchod Srbov zastihol vládu, ktorá sa tvári, že na Slovensku migrácia neexistuje, úplne nepripravenú. Novým komunitám sa nikto nevenuje, čo vo finále vedie k nedorozumeniam medzi miestnymi Slovákmi a novými prisťahovalcami. Slovensko nie je naučené, ako prisťahovalcov začleňovať do spoločnosti.

Po druhé, keďže väčšina Srbov u nás pracuje cez pokútne agentúry a pre väčší zárobok ťahajú nekonečné 12-hodinové zmeny (mesačne odrobia aj 240 hodín), vo fabrikách sa začínajú búriť robotníci zo Slovenska. Hovoria o sociálnom dumpingu; pre fabriku je podľa nich výhodnejšie zamestnať agentúrneho robotníka zo Srbska ako Slováka na trvalý pracovný pomer.

Rok 2017 bol rokom, keď sme si nový fenomén uvedomili. Ak sa ním nezačneme aj reálne zaoberať, môže byť rok 2018 rokom, keď v mestách na západnom Slovensku povedie ku kultúrnym konfliktom.

Jana Shemesh: Príbeh matky, ktorý sa mi písal obzvlášť ťažko

Texty o ľuďoch, ktorých poznáte osobne, sa píšu najhoršie zo všetkých, lebo sa vo vás zrazí vaša profesionálna česť a úloha opísať veci tak, aby boli pravdivé a overiteľné, s vašou lojalitou k opisovanej osobe a dôverou, ktorú do vás vkladá.

Príbeh ženy, ktorá odišla od troch malých detí a už nechcela byť mamou, som nosila v hlave veľmi dlho, rozpísaný som ho mala mesiace, viackrát som ho prepisovala, lebo raz som si nebola istá, či nevyznieva príliš zhovievavo, a potom zasa, či nevynáša súdy.

Vyšiel v lete, ale definitívnu verziu autorizovanú respondentkou, ktorú poznám roky a náš vzťah prešiel pomerne turbulentným vývojom aj pre udalosti opisované v článku, som mala v počítači už niekedy v apríli.

Tento pre mňa nezvyklý štýl práce vychádzal z toho, že to bola téma, o ktorej sa veľmi nehovorí, pre mnohých je nepredstaviteľná až neuveriteľná. Je to príbeh ženy, ktorá odišla od troch malých detí, hoci v jej živote zdanlivo všetko klapalo, ako malo. Nebola ani bitá, ani podvádzaná. S mužom mali bežný vzťah, bežné problémy, bežný dom a bežné auto. Tak ako mnohé z nás.

Stalo sa to pred siedmimi rokmi a ona sa teraz snaží nadviazať vzťah so svojimi deťmi, ktoré žijú ďaleko od nej. Fyzicky aj mentálne. Tento príbeh som poznala dlho. Z kusých informácií od nej, ale aj z klebiet a chýrov. Až niekedy v zime minulého roka sme sa porozprávali od srdca. Bol to dlhý, úprimný a neľahký dialóg. A tak vznikol tento článok.

Daniel Vražda: Kotlebov koniec dopísali ľudia vo voľbách

Daniel Vražda na krste svojej knihy o Kotlebovi. Foto N – Vladimír Šimíček

Začalo sa to v Revúcej niekedy na prelome rokov a projekt sa volal Zabudnuté Slovensko. Reportér a fotograf Andrej Bán a jeho hostia diskutovali s ľuďmi v mestách, kde najviac volili Mariana Kotlebu.

V kultúrnom dome v zabudnutej Revúcej počúvalo a rozprávalo o extrémizme, o demokracii, o Rómoch, o holokauste a o nebezpečí fašizmu asi tridsať ľudí. Rozprávanie o existenčnej potrebe demokracie v regióne s nezamestnanosťou okolo 20 percent bolo zložité. Len pár dní predtým učiteľka v rómskej základnej škole vzdialenej päť kilometrov vysvetľovala deťom, ako chutí med.

Zabudnutý Kežmarok o pol roka neskôr. Autobus plný kotlebovcov na čele s Milanom Mazurekom sa snažil určovať témy Bánovej diskusie a vysvetľovať Pavlovi Traubnerovi historické záludnosti holokaustu, hoci sám lekár holokaust prežil.

Mazurekovu prednášku prerušil až mladý muž, jeho niekdajší priateľ Martin Čupka. Opýtal sa ho, či mu povie do očí tam a teraz, že nikdy nepopieral holokaust. Nepovedal.

Chlapci v zelenom v sále volali po slobode slova a chýbal im na pódiu niekto od nich, napríklad Kotleba. V tom čase ich šéf nekomunikoval s Denníkom N už niekoľko rokov a nepúšťal nás na tlačovky.

V máji si prejav prezidenta Andreja Kisku Zabudnutému Slovensku o nebezpečenstve fašizmu vypočulo v Banskej Bystrici takmer osemsto ľudí priamo pred Kotlebovým župným úradom.

Niekedy v tom čase som dostal ponuku napísať knihu o Marianovi Kotlebovi a o jeho ceste z banskobystrického sídliska Sásová až do parlamentu. Zdalo sa mi, že aj na diskusiách o Zabudnutom Slovensku zaznievali z hľadiska príliš falošné tóny, ktoré naznačovali akúsi stratu historickej pamäti. Tak sme to s kolegami napísali.

Záver tejto knihy, nie však príbeh o Kotlebovom konci, dopísali v novembri už ľudia v župných voľbách.

Peter Kováč: Ako to dopadlo, keď som pretekal so Saganom

Peter Sagan na štarte MSR a MČR v cyklistike. Foto N – Peter Kováč.

Cyklistické majstrovstvá Slovenska a Česka boli pre mňa už v predstihu najočakávanejšou športovou udalosťou roka. Šampionát štartoval v Žiari nad Hronom – meste, kde som sa narodil, a trať pretekov išla po cestách, na ktorých som sa zvykol bicyklovať častejšie ako kdekoľvek inde.

Zaujímalo ma, ako rýchlo absolvujú preteky profesionálni cyklisti vrátane Petra Sagana, a predovšetkým to, o koľko budú rýchlejší v porovnaní so mnou – rekreačným cyklistom.

Pár dní pred pretekmi som si preto zapol športovú mobilnú aplikáciu Strava, ktorú zobrazenie GPS záznamu z jazdy využíva aj väčšina profi cyklistov, a pomocou nej som na okruhu vytvoril meraný úsek – takzvaný segment. Keď neskôr spomínaným segmentom prešli cyklisti vrámci M SR a ČR, ich výsledný čas sa zaznamenal do tabuľky a ja som mohol presne porovnať svoj čas so slovenskou a s českou špičkou.

Rozdiely boli priepastné. Už na jedinom okruhu pretekov, ktorý meral 25 km (v pretekoch sa išlo 7 okruhov), som na víťaza Zdeňka Štybara stratil 13 minút, na Petra Sagana, ktorý sa šetril a pomáhal bratovi Jurajovi, som v jedinom kole stratil 11 minút. Ak by som svojím maximálnym tempom absolvoval celé preteky, už v polovici by ma stiahli z trate, a ak by tak neurobili, do cieľa by som prišiel viac ako hodinu za Petrom Saganom.

Samozrejme, konkrétne čísla a porovnávania časov majú ďaleko od objektívneho merania, nakoľko pretekárov zvýhodňovala jazda v pelotóne, podpora tímu či kvalitnejší bicykel, mojou výhodou bolo zase to, že som išiel len jeden okruh, nie sedem.

Monika Tódová: Báječné roky s Kaliňákom

Foto N – Tomáš Benedikovič

Ani tento rok sa ministrovi vnútra Robertovi Kaliňákovi nepodarilo presvedčiť verejnosť, že s Bašternákom to bola len náhoda, že sa to nevyšetrilo. Celý rok sme si navzájom neúspešne vymieňali názory na celú kauzu.

Ale spoznala som ďalších slušných policajtov. Urobila som rozhovor s bývalým šéfom tímu Gorila Marekom Gajdošom, spoznala Oskara Fegyveresa, rozprávala sa s bývalým zástupcom šéfa finančnej polície Jozefom Lutterom, zistila som, že Dušan Kováčik zo 61 prípadov, ktoré dozoroval, nepodal ani jednu obžalobu, vychutnala som si rozsudok v kauze nástenkového tendra.

Podľa konšpiračných webov sme v Denníku N zorganizovali aj Veľký protikorupčný pochod, lebo takíto ľudia neveria, že môžu prísť dvaja študenti a dokázať s verejnou mienkou viac ako všetci investigatívni novinári dokopy.

Na záver roka som začala moderovať diskusie a hneď na druhej sa mi podarilo nahnevať Ľubomíra Galka.

„Zas je tu v prvom rade nasáčkovaná,“ povedal na svojej tlačovej besede generálny prokurátor, keď ma zbadal. A tak to bude aj v roku 2018, pretože, ako povedal v marci Jaromír Čižnár: „Netvárme sa tu, že korupcia na najvyšších miestach nie je, ona tam je.“

Veronika Folentová: Môj minister odišiel bezo mňa

Veronika Folentová (vpravo) na Plavčanovom brífingu. Foto – MŠ SR

Bol to vlastne prekvapivý rok. Keď som v marci za noc prešla 230 strán prvej verzie reformy Učiace sa Slovensko, nečakala som, že už v decembri to bude len ďalšia reforma do zásuvky. A keď v júli napísali rektori list, ktorý odštartoval kauzu s eurofondmi na školstve, málokto by povedal, že preň Peter Plavčan skončí ako minister školstva.

Kým sú Robert Kaliňák a Ján Richter ministrami, kto by čakal, že Plavčan bude musieť odísť. Keď do redakcie prišiel list rektorov, málokto vedel, aký veľký problém z toho bude. Na druhý deň sme s ostatnými novinármi sedeli na chodbe Univerzity Komenského a čakali, ako dopadne rozhovor medzi ministrom a rektormi, a snažili sa spolu pochopiť, čo sa vlastne stalo.

Keď potom prišiel Plavčan urobiť vyhlásenie, vyzeral, že o dianí na svojom ministerstve vie toho ešte menej ako my. Jeho tlačovky k eurofondom boli nezabudnuteľné. Jedna prebiehala v suteréne budovy, v augustových horúčavách.

V miestnosti sa tlačilo asi štyridsať novinárov, bolo to na nevydržanie. Akoby sa ministerstvo chcelo novinám mstiť. Sám Plavčan nakoniec z tlačovky utekal rozrušený a spotený.

O dva dni som odišla na dovolenku. Pri čakaní na lietadlo mi prišla do mobilu notifikácia, že Plavčan skončil. Za 26 dní som o eurofondoch a Plavčanovi napísala 23 článkov, ale môj minister odišiel bezo mňa.

Miro Kern: Rok zahojeného Bžána

foto N – Tomáš Benedikovič

Vyťahovanie peňazí z našej spoločnej kasy a ich posúvanie mecenášom, straníkom, známym a kamarátom je vec, ktorá ma na Slovensku hnevá najviac. Kauza Bžán pre mňa bola najväčšou zlodejinou roka 2017 a asi aj tejto vlády.

Meno Radomír Bžán sa roky spomínalo v súvislosti so štátnymi zákazkami a väzbami na ľudí z prostredia Smeru, napriek tomu sa v médiách v podstate neobjavil. Zmenil to až jeho neuveriteľný biznis s Fondom národného majetku a neskôr s nástupníckou štátnou akciovkou MH Manažment.

Právnická kancelária mala za zastupovanie v spore o elektráreň pôvodne zinkasovať 70 miliónov eur, teda viac ako ročné tržby celej elektrárne. Keby sa o téme nepísalo a nechytila sa jej aj opozícia, nikto by si nevšimol, že peniaze advokátovi odišli. Stačila by jedna faktúra stratená medzi desiatkami iných.

Príbeh odmeny pre Bžána nie je len o plytvaní peniazmi do vrecka vyvolených. Ukazuje, ako sa ku kauzám podobného druhu stavia Smer. Najprv sa tvárili, že je všetko v poriadku a v súlade so zákonom. Potom sa snažili vinu hodiť na vlastných nominantov béčkového formátu.

Keď škandál naberal na obrátkach, štát sa pokúsil odmenu pre právnikov znížiť a nominanti Smeru tvrdili, že znížením na 17 miliónov sa gáža pre Bžána a spol. stala primeranou. Hoci sa polícia opäť tvári, že kauzu Ficovej strany vyšetrí a dočasne právnikov účet zablokovala, prípad ukázal, že Smer v tejto vláde je rovnaká partička, ako vo vláde z rokov 2006 až 2010, aj z obdobia 2012 – 2016.

Matej Dugovič: Tajili to tak dlho, až sa museli vzdať

Projekty HB Reavis okolo Mlynských nív. Vežiaky Skypark od Penty nie sú nakreslené. Zdroj – HB Reavis

Uzavretie rušnej ulice pri prerábke autobusovej stanice Nivy mohlo byť jednou z najväčších udalostí v Bratislave. Avšak hovorkyňa HB Reavis mi na káve začiatkom marca sľubovala, že prídu ešte s niečím väčším.

O pár dní HB Reavis oznámi projekt lanovej dráhy cez Dunaj k stanici Nivy. Plán vyzerá skôr ako sci-fi, no developer sľubuje, že ak od štátu dostane úľavy, lanovku postaví. Novinári vtedy ešte poriadne netušia, čo je štatút významnej investície.

O tri týždne podá vlastnú žiadosť aj J&T Real Estate pre Spojenú Bratislavu, čo je najmä pokračovanie Eurovey a Nového Lida a nové električkové trate. Prvé nadšenie je veľké, no chýba viac informácií.

V septembri navštívim záhradkársku oblasť v starej Petržalke. Hneď za hrádzou medzi Starým Mostom a Apollom stojí niekoľko budov, ktoré projektu zavadzajú.

Zazvoním pri bránke najväčšieho domu. Najskôr dobehne nasrdený vlčiak, potom starší pár, ktorý v rodičovskom dome býva už niekoľko rokov. Rezignovali a nič s nimi nerobí, ani keď im poviem, že ich J&T RE môže z domu aj s veľkým pozemkom vysťahovať. Nikto im doteraz neprišiel nič povedať a tak len čakajú. Ani ja im neviem viac vysvetliť.

Ubehlo už päť mesiacov od podania žiadostí, vláda už o nich mala rozhodnúť niekedy v lete, no viac im povedať neviem. Developerom by som mohol písať každý týždeň, no jasné zámery nikdy neprezradili. Viac sa nedozviem ani od primátora Iva Nesrovnala, ktorý osem mesiacov odpovedá rovnako vyhýbavo. Mlčí aj vicepremiér pre investície Peter Pellegrini.

A tak som na žiadosti investorov o vládne výnimky narazil náhodou až v posledný novembrový deň, keď som na internete hľadal iný vládny materiál. Pellegriniho úrad zverejnil žiadosti investorov v tichosti a na poslednú chvílu.

Na pripomienky a otázky zostali iba štyri pracovné dni. Rýchlo sa ukázalo, prečo toľko tajností. Developeri a Pellegrini dovtedy zamlčali, že projekty zasahujú aj do pozemkov Slovenského národného divadla či štátneho prístavu.

Obsahovo boli žiadosti také vágne, že developeri už nemohli stihnúť vysvetliť, čo chcú na cudzích pozemkoch robiť. A nezostalo im nič iné, než na kritiku zareagovať stiahnutím svojich žiadostí. Pelegrini zúril a primátor Nesrovnal sa samozrejme jasne nevyjadril.

Mirek Tóda: V Avdijivke nebolo dňa bez streľby

Mirek Tóda a fotograf Vladimír Šimíček na Ukrajine. Foto – Arhcív M. T.

Najsilnejšia fotografia by bola tá, ktorú sme práve teraz neurobili, hovorili sme si s fotografom Vladom Šimíčkom, keď sme sa z decentnej vzdialenosti pozerali na vystavené telo mladého muža. V mrazivom počasí ležal v drevenej truhle oproti paneláku v ukrajinskom mestečku Avdijivka. Zbiehali sa k nemu s kvetmi príbuzní a známi.

Chceli sme sa pripojiť k pohrebnému sprievodu, no miestni nám dali rýchlo najavo, že nie sme vítaní. Žiadne fotografie, žiadne rozhovory. Rešpektovali sme smútok i hnev príbuzných a zmierili sa s tým, že na pohreb nepôjdeme.

Avdijivka s veľkou koksovňou, ktorá dymila, či sa bojovalo alebo nie, bola v tom čase možno najostreľovanejším miestom na Donbase. Pokoj, s akým sa rodičia s malými deťmi prechádzali po meste a miestne babušky chodili po chlieb, nás preto udivoval.

V ten večer, keď raketa mladého muža trafila, nás od neho delili dve ulice. Zem sa otriasla viackrát. Na opačnej strane strela preletela cez betón paneláku, akoby to bol papier, a spustošila byt, ktorého podlaha sa prepadla o poschodie nižšie. Jeho obyvatelia mali šťastie, nikto nezomrel.

O deň neskôr nám rodina Azerbajdžancov, ktorá sa dávnejšie presťahovala na Donbas, podávala v kuchyni čaj s cukrom. Spolu sme sa pozerali na priepasť, ktorá zostala z ich bytu. Obývačka so spálňou sa po čerstvom výbuchu prepadli a v ich ruinách hľadali domáci svoje pasy a úspory. Znovu s tým udivujúcim smútkom bez hystérie.

Najbližšiu jar to už budú štyri roky, čo sa na Ukrajine začala vojna. Má vyše desaťtisíc obetí. Aj teraz, keď píšem tento text, hlásia z východného frontu smrť ďalších ukrajinských vojakov, znovu sa ostreľuje a ruský prezident Vladimir Putin vyhlasuje, že ruskí vojaci tam nie sú.

Počas našej cesty v Avdijivke nebolo dňa, keď by sa nestrieľalo. Zotmelo sa a prvé výbuchy oznamovali, že odbila piata. V poslednú noc sme počúvali ostreľovanie v úplnej tme. Dopisoval som reportáž, keď v meste vypadla elektrina a počítač sa mi po chvíli vybil. Nasledujúce ráno som podľa hučiacich generátorov pred obchodíkmi hľadal niekoho, kto by ma na chvíľu pustil k elektrickej zásuvke, aby som svoju reportáž mohol odoslať kolegom v Bratislave.

Miloš Krekovič: Vďaka Slovenskej psychedelickej spoločnosti

Filmový kritik na filmovom festivale v Jihlave.

Čo akčné sa môže spájať s recenziami filmov? Vzrušujúce nasadenie reportéra v teréne: človek ide do kina, tam si niečo odsedí a potom si to celé v hlave nechá nejako odležať. Takže moje top zážitky nepatrili filmu ani kultúre, akokoľvek tento rok bolo o čom písať.

Vo svete sa mení názor spoločnosti na psychedeliká. Látky, ktoré zákon dlho pokladal za nebezpečné drogy, majú čoraz zreteľnejšie využitie v medicíne, terapii aj vo vede. Vďaka čerstvo založenej Slovenskej psychedelickej spoločnosti sa o tom začína hovoriť aj u nás.

Bol to zážitok vytočiť švajčiarsky telefón 79-ročného psychiatra Juraja Styka a počúvať spomínanie na zabudnuté československé experimenty s LSD v 60. rokoch. V lete bol v Pezinku kongres spomínanej spoločnosti. Prvýkrát v živote som sa ocitol na psychiatrii a hneď na profesionálnej akcii so zahraničnými rečníkmi a zrozumiteľnej pre neodborníkov!

K téme som sa dostal vlastne náhodou, ale bolo výzvou písať o nej bez predsudkov a s vedomím toho, že je spoločensky dôležitá: môže ľuďom, ktorí trpia, skvalitniť ich životy.

Rasťo Kačmár: Keď sa veľké udalosti musia vmestiť do „minúta po minúte“

Leopoldo López zdraví svojich priaznivcov po prepustení do domáceho väzenia. Foto – TASR/AP

V redakcii máme pravidlo, že správy v našej „minúta po minúte” by mali byť čo najstručnejšie a zároveň najvýstižnejšie. Do niekoľkých viet sa často musia zmestiť veľké udalosti, utrpenie a osudy ľudí.

Za posledný rok som sa mnohokrát pri písaní minútových správ stretol so správami z Venezuely. Protesty, obete, Madurova deštrukcia demokracie a politickí väzni. López, Borges či Ledezma.

Keď píšem o politikoch zo španielsky hovoriacich krajín, zvyknem si pustiť ich prejav, aby som otestoval, či nezabúdam španielčinu a či rozumiem aj prízvukom z rôznych štátov. Zároveň si k správam priradím tvár, konkrétneho človeka. No aj tak sú to stále iba vzdialené mená, ktoré do života väčšiny Slovákov vstupujú iba na niekoľko sekúnd, práve prostredníctvom krátkych správ alebo titulkov.

U nich doma však zvádzajú boj s režimom, o ktorom hovoria ako o diktatúre či tyranii. Mne sa tento rok podarilo priradiť si mená ku konkrétnym ľuďom, pri diskusii s nimi sa zhmotnili ich idey, nádej, no aj obavy a utrpenie.

Leopoldo López starší sa na mňa pozeral očami podliatymi krvou, do rohu stola si o jedenástej dopoludnia položil už šiesty prázdny téglik od kávy a pri preberaní Sacharovovej ceny, ktorú dostal aj jeho väznený syn, sa rozplakal. Počas rozhovoru s ním som si uvedomil, že v demokraciu a právny štát Venezuelčania naozaj veria, hoci sú od nej momentálne veľmi ďaleko.

Dúfam, že sa im podarí dopracovať sa k fungujúcej demokracii. A ak k tomu môžem prispieť aspoň tým, že ľuďom popíšem ich boj, rád to urobím. Hoci je ťažké zaujať správami o cudzích ľuďoch vo vzdialených štátoch.

Karol Sudor: Môj najdlhší rozhovor

Foto – Karol Sudor

Tento rok som urobil svoj najdlhší rozhovor. S Fedorom Gálom o celom jeho doterajšom živote. Cez Skype na trase Veľký Krtíš – Praha sme nahrali asi 60 hodín záznamu, vymenili sme si stovky e-mailov. Vznikla z toho moja prvá a Fedorova netuším koľká kniha.

Mali sme len jeden spor – Fedor nechcel, aby bola kniha primárne o ňom, ale o duchu doby, ja som trval na tom, že tam musí byť oboje. Názov knihy Ešte raz a naposledy – koniec príbehu znie marketingovo, ale vymyslel ho Fedor v snahe presvedčiť sám seba, že je to naozaj jeho posledná kniha. Haha. Ešte sme boli len na prvom rozhovore v rádiu, a už priznával, že chystá ďalšiu.

Čo sme si odpracovali v prvom polroku, to sme si užívali od septembra. Knihu sme predstavili v štyroch mestách a všade bolo plno. Fedor trpel zbytočnými výčitkami, že mi na autogramiádach dáva málo priestoru, aby vzápätí opäť ovládol pódium skvelými postrehmi a svojským humorom. Ja som sa len viezol, a tak to bolo správne. Ľudia chodili naňho a bolo vidieť, že ho majú radi. Po tom, čo mu tu pred viac ako štvrťstoročím pľuli do ksichtu aj do piva, si to zaslúži.

Naučil ma pár nepodstatných vecí – keď som sa v Prahe hrabal vo Fedorových archívoch, aby som vybral fotografie do knihy, zistil som, že existuje ovocná pizza. Fedor ju objednal ako donášku z pizzerie neďaleko jeho bytu na Žižkove. Chutila skvele a márne zisťujem, kde takú nájsť v okolí Veľkého Krtíša. A vo svojej obľúbenej a zafajčenej putike U Vystřelenýho oka na ulici Božích bojovníků ma naučil piť Plzeň ako „mléko“, teda pohár plný peny.

Nechtiac mi však ukázal aj jednu podstatnú. Na jednej akcii pristúpila k Fedorovi staršia pani. Nechcela si dať podpísať knihu, iba mu hľadela do očí. Očividne sa nepoznali. Fedor vstal a obaja sa mlčky objali. Stáli takto dlhšie, ľudia v dlhom rade trpezlivo čakali. Pani si potom utrela slzy a odišla. Ihneď mi naskočilo, čo tých dvoch spájalo – holokaust. Ako som neskôr zistil, nemýlil som sa. Ľudia si rozumejú aj bez slov, prečo nám to potom tak často nejde s nimi?

Jana Németh: Po veľkých veciach stále treba túžiť

Žilinská synagóga. Foto N – Tomáš Benedikovič

Pred šiestimi rokmi zvolali tlačovku. V zasadačke Slovenského spolku architektov boli trochu nesvoji, ale snažili sa tváriť suverénne. Nikto by im inak neuveril, že to myslia vážne. Na novinárov prišli v tej dobe s dosť šialeným nápadom, že v Žiline urobia kunsthalle.

Výtvarná obec to slovo omieľala dvadsať rokov všetkým ministrom, ale nikdy to akosi nevyšlo. Že sa o to oni chceli pokúsiť v malom meste, znelo ako dosť odvážny plán, nebyť ešte druhej časti vety – že tú kunsthalle urobia v budove synagógy.

Keď tento rok v máji stáli Marek Adamov a Fedor Blaščák na pódiu postavenom uprostred zrekonštruovanej Novej Synagógy na jej oficiálnom otvorení, bolo to zimomriavkové. Rozprávala som sa s nimi celých tých šesť rokov a aj týždeň pred otvorením.

Boli unavení až na dno. „Asi by sme mali byť šťastní a aj iste budeme, ale najprv si potrebujeme oddýchnuť,“ hovoril Adamov. Ale na tom pódiu, s členmi speváckeho zboru, ktorí zaspievali mená všetkých darcov, čo prispeli na opravu vzácnej architektúry a dopomohli tak vzniku novej „inštitúcie“, z ktorej medzitým slovo kunsthalle vypadlo ako absolútne nepodstatné, už platila iná veta.

Neviem, pri akej príležitosti, ale povedal ju Stano Filko, umelec, a tu na pódiu ju po šiestich rokoch medzi cementom a nekonečnými debatami o tom, ako reštaurovať pamiatku, povedal Fedor Blaščák: „Po veľkých veciach stále treba túžiť.“

Priznal tiež, že vydržali iba preto, lebo boli neskrotne optimistickí a od začiatku ich sprevádzala až naivná viera, že to napokon dajú. Strih. Sedíme v miestnosti plnej starých stolov a stoličiek, všade je neporiadok a traja zo štyroch „respondentov“ majú na sebe montérky. Je asi týždeň pred prvým májom. Nová Cvernovka sa má prvýkrát po presťahovaní do budovy bývalej školy otvoriť pre verejnosť a ukázať, že je životaschopná. Vety sa končia v polovici.

Únavou, obrovskou mierou zodpovednosti, ktorá na nich padla, a túžbou, aby to bolo dobre.

Vilo Csino, Boris Meluš, Braňo Čavoj a Šymon Kliman založili pred necelým rokom Nadáciu Cvernovka a sľúbili, že ateliérom, ktoré sa roky usadzovali v starej fabrike na cverny, nájdu nové priestory a nielen to – ale že z tej budovy urobia aj profesionálne kreatívne a kultúrne centrum. Ich obavy z prvého mája, na ktorý napokon prišlo sedemtisíc ľudí, sa dávno stratili. „Už musíme spomaliť, lebo ak si nedáme pozor, vyhoríme,“ hovorí Boris Meluš, keď sa rozprávame o tom, že v našej koncoročnej ankete o kultúrnu udalosť roka si vyslúžili najviac hlasov.

Oba tímy – Nová Synagóga aj Nová Cvernovka – a stretnutia s nimi boli pre mňa (nielen) tento rok najsilnejšími. V mojich očiach sú symbolom zodpovednosti, ktorú jedni aj druhí zobrali sami za seba, nečakajúc, že im niekto niekedy zhora vytvorí ideálne podmienky. Na čas vymenili pohodlie aj zázemie vlastnej práce za montérky, založili vlastné byty a rodiny, a pracujú na tom, čo má šancu zmeniť a ovplyvniť generácie ďalších ľudí. Majú môj obdiv.

Michal Červený: Sledoval som ťažké chvíle Mateja Tótha

Prvýkrát som sa tento rok s Matejom Tóthom stretol na akcii Zabudnuté Slovensko v Banskej Bystrici. Spolu s Michalom Handzušom na pódiu rozprával o škodlivosti fašizmu.

Priznal, že keď vyrastal, nemal najlepší vzťah k menšinám. Postupne však zistil, že nezáleží na tom, kto akým jazykom hovorí, ale akým je človekom. Pomohla mu vlastná skúsenosť, jeho svokrovci rozprávajú po maďarsky.
Už vtedy vedel, že ho Medzinárodná asociácia atletických federácií (IAAF) podozrieva z dopingu, verejnosť sa to dozvedela až začiatkom júla.

O očistenie svojho mena bojoval takmer až do Vianoc. Pred nás novinárov chodil v košeli a saku, v spoločnosti právnikov. Nerozprával o pretekoch a tréningoch, ale o predpisoch a vyšetreniach. Hovoril, že prežil jedno z najťažších období života.

V auguste sme spolupracovali na texte, v ktorom opisoval, čo prežíval, keď v televízii sledoval majstrovstvá sveta, na ktorých pre dištanc nemohol obhajovať zlato. Pár dní potom ho čakalo prvé vypočúvanie pred disciplinárkou. „Už nejde len o šport, ide o môj život,“ napísal.

Počas celého obdobia si však, minimálne navonok, voči médiám, zachoval chladnú hlavu. Vnímal som z neho nervozitu, no nie zatrpknutie. Chápal, že podozrenia IAAF nie sú spôsobené tým, že v nej majú zastúpenie veľké západné národy, ale skôr zle nastaveným systémom biologického pasu. Zostal verný myšlienke, že nezáleží, akým jazykom hovoríte, ale akým človekom ste.

Denisa Ballová: Píšem z krajiny skromných

Život v zahraničí je často náročný, najmä ak neovládate jazyk a na začiatku nikoho nepoznáte. V Estónsku je to ešte ťažšie, keďže obyvatelia tejto malej pobaltskej krajiny sú takí hanbliví, že pri stretnutí s cudzincom sa nepozerajú na špičky jeho topánok, ale na tie svoje. Keď sa však zbavia počiatočného ostychu a strachu, rozprávanie s nimi skutočne stojí za to.

Okrem toho sú, často zbytočne, skromní. Na otázku, či hovoria po anglicky, odpovedajú, že trochu áno, aj keď ju v skutočnosti ovládajú výborne. Vďačia za to hlavne kvalitnému vzdelaniu, ktoré zo slovenského pohľadu nevyzerá ako veľká veda. Stačí podporovať motiváciu a záujmy študentov, dbať na hodiny matematiky a angličtiny, a prepájať vedomosti z viacerých predmetov. K tomu sa vyučuje v kvalitných priestoroch škôl, ktoré sú dokonalým príkladom škandinávskej architektúry.

Estónsko – krajina s jedným z najmladších premiérov v Európe a prezidentkou, ktorá popri budovaní vlastnej kariéry stihla vychovať štyri deti – často ponúka príbehy inšpirujúce aj ľudí na Slovensku. Snáď to tu tak zostane aj budúci rok.

 

Otakar Horák: Kto nemá srdce z kameňa, musí povedať: veda je krásna

Hnevá ma, ak sa popularizácia vedy robí tak, že sa ráno sadne za počítač, otvorí sa Guardian, BBC či Scientific American a niečo sa odtiaľ – často s chybami – odpíše.

Otakar Horák a kúzelník James Randi.

Tak som sa osmelil. A dnes prakticky každý týždeň píšem na Harvard, Yale, Oxford či iné vedecké inštitúcie v zahraničí a doma.

Potešilo ma, keď sa mi sám od seba ozval psychológ Pascal Wallisch z univerzity v New Yorku, aby som napísal o jeho novom výskume, lebo sa mu predošlá spolupráca páčila.

A tak si človek buduje dôveru a kontakty. Keď som hľadal odborníka k článku o supervulkáne v Yellowstone, oslovil som najprv paleontológa Matúša Hyžného z UK, ktorý mi odporučil vulkanológa a geológa Ladislava Šimona, ktorý je – ako sa ukázalo – fanúšikom našej rubriky Veda.

Keď sme si vymenili zopár e-mailov a telefonátov, dohodli sme sa na reportáži, takže sme celý deň putovali vybranými lokalitami stredného Slovenska, aby sme pátrali po sopečnej minulosti na našom území. Ak by sme len odpisovali z Guardianu, taký článok by nemohol vzniknúť.

Aj k rozhovoru s kúzelníkom a skeptikom Jamesom Randim som sa dostal cez kontakty, vďaka vedcom z Českého klubu skeptikov Sisyfos, s ktorými som v minulosti viackrát spolupracoval.

Bolo to milé stretnutie. Naplánované bolo na jedenástu hodinu v pražskom hoteli Jalta, no predošlý program sa pretiahol a Randi bol voľný až o dvanástej, keď sme mali končiť. Ak sme nechceli odísť s prázdnymi rukami, neostávalo nám nič iné, ako spraviť rozhovor pri obede.

Pozvali nás a keďže som nechcel robiť veľkú útratu, objednal som si to najlacnejšie, čo mali, takže mi na stole pristála gulášová polievka a ako hlavné jedlo guláš.

Keď som kládol otázky a pomedzi to si pochutnával na guláši a guláši, Randi – ktorý má 89 rokov –, sršal vtipom, robil kúzla a hovoril mi z duše: veda nie je dokonalá – predsa len, robia ju obyčajní ľudia z mäsa a kostí, so všetkými chybami, na aké si spomeniete –, ale aj tak je to to najlepšie, čo sme vymysleli, aby sme pochopili tento úžasný svet.
Je to až romantické. Kto nemá srdce z kameňa, musí nakoniec povedať: veda je krásna.

Daniela Krajanová: O diaľniciach rýchlo a v noci

Foto N – Tomáš Benedikovič

Práve som sa chystala zaplatiť za nákup v obchode, keď mi zazvonil telefón, že sa mám ponáhľať do parlamentu, pretože poslanci sa prekvapivo rozhodli schváliť všetky body, ktoré boli na programe. Tak, aby sa rozbehol projekt bratislavského obchvatu. Poslanci hlavne potrebovali prelomiť prezidentovo veto. Andrejovi Kiskovi sa nepozdávalo, že stavať diaľnicu bude možné aj na cudzích pozemkoch.

A tak som sledovala jednu z ďalších uponáhľaných schôdzí, na ktorej už v nočných hodinách museli svoje správy prednášať šéf Najvyššieho kontrolného úradu či komisárka pre ľudí so zdravotným postihnutím. Vládnej koalícii to nakoniec vyšlo – po polnoci si odhlasovali, čo potrebovali, aby sa projekt za dve miliardy eur mohol začať.

Žasli sme, že takú dôležitú a drahú záležitosť vybaví parlament takto narýchlo a chaoticky.

Nič zásadné na tomto prístupe nezmenil ani príchod nového ministra dopravy Árpáda Érseka. Od neho sa čakalo, že sa začne na najväčšie vládne investície pozerať viac logicky než politicky. No on sám v apríli podpísal predražený kontrakt na diaľnicu pri Prešove, ktorá sa podobne ako v roku 2016 objednaný obchvat Bratislavy, dodnes nestavia.

Na nový tender bez známok kartelu vraj nebol čas. A podobne rýchlo a bez jasných kritérií sa povymieňali aj ľudia zodpovední za manažovanie diaľnic.

Marianna Onuferová: Pellegrini sa skryl pri každom probléme

Foto N – Tomáš Benedikovič

Štátne IT je pre novinára zárukou toho, že sa niečo bude diať. Stačí si počkať na obdobia, v ktorých systémy zažívajú nápor. Ako napríklad v marci, keď nám podnikatelia priznávajúci dane písali, že na finančnej správe to ide podozrivo pomaly. Alebo v júni, keď sa ukázalo, že z elektronického preclenia tovaru je hádam najkomplikovanejšia operácia na svete. Aj výkladná skriňa štátneho IT – Slovensko.sk v septembri nezvládla veľký počet ročných zúčtovaní odvodov.

Peter Pellegrini je ten človek, od ktorého čakám, že k takýmto problémom a riešeniam povie niečo zásadné. Je predsa podpredsedom vlády pre informatizáciu. A okrem toho, že oficiálne zastrešuje informatizáciu, rád sám seba pasuje do úlohy digitálneho lídra.

Pellegrini sa však k problémom nevyjadruje rád. Keď niečo „vybuchne”, vydrží, kým to namiesto neho urobí niekto iný – Federič, Kaliňák, Kažimír – podľa toho, pod koho správu kolabujúci systém patrí.

Bolo to vidno pri probléme e-schránok, elektronických občianskych preukazov a nakoniec aj pri eurofondovej kauze na ministerstve školstva, takže ma to napokon prestalo prekvapovať.

Čím ma však Pellegrini nakoniec najviac prekvapil, sa stalo pred koncom roka. To, ako sa rázne a jednoznačne postavil na stranu developerov J&T a HB Reavis, keď žiadali od vlády investičné výnimky na svoje bratislavské plány, by som nečakala.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Slovensko, Svet

Teraz najčítanejšie